Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 890/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom

JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP 17/29, Zvolen, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s namietaným porušením a

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. júna 2016,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie

SNP 17/29, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) v spojení

s namietaným porušením a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2016 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v postavení žalobkyne, ktorá sa žalobou doručenou okresnému súdu

28. novembra 2013 domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 11 304,48 € s príslušenstvom

z titulu náhrady škody. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že 5. októbra 2012

požiadala žalovaného o úpravu prístupovej komunikácie, pričom pri vykonávaní

prevádzkovej činnosti žalovaným došlo k poškodeniu kamenného oporného múru

nachádzajúceho sa pri rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľky. Sťažovateľka

podala 25. mája 2015 okresnému súdu návrh, na základe ktorého „žiadala, aby súd prvej

inštancie povolil do konania na strane sťažovateľky ako žalobkyne vstup

ako vedľajšiemu účastníkovi... s odôvodnením, že menovaný je manželom

sťažovateľky, obaja manželia spoločne užívajú predmetný rodinný dom, ktorý spoločne

po desiatich rokoch manželstva zo spoločných prostriedkov postavili, pričom investíciu

vynaloženú na stavbu rodinného domu získali spoločnou podnikateľskou činnosťou, ako aj

z prostriedkov hypotekárneho úveru, ktorého poskytnutie však bolo podmienené tým, že

vzhľadom na svoj vek 68 rokov nemôže byť spoludlžníkom tohto úveru a ako

výlučný vlastník rodinného domu môže byť zapísaná len sťažovateľka ako jeho manželka“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 21. júla 2015 (ďalej len „uznesenie

z 21. júla 2015“) návrh sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu

okresného súdu z 21. júla 2015 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým

rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu argumentuje, že

„... súhlasí s odôvodnením súdu druhej inštancie, podľa ktorého ust. (resp.

od 01. 07. 2016 ust. a nasl. ) upravuje tzv. prvú skupinu

subjektov, ktoré v konaní môžu vystupovať ako vedľajší účastníci, t. j. osoby, ktoré majú

právny záujem na výsledku konania. Tak súd prvej inštancie, ako aj súd druhoinštančný,

vo svojich rozhodnutiach zdôrazňovali, že vedľajším účastníkom/intervientom v konaní má

byť manžel sťažovateľky ako navrhovateľky/žalobkyne, avšak podľa názoru oboch súdov

rozhodnutie vo veci samej jeho hmotnoprávne postavenie neovplyvní. Tieto závery najmä

druhoinštančného súdu sú nesprávne, pretože sťažovateľka a okrem toho, že

sú manželia, majú všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve.

Úspech sťažovateľky, alebo jej prípadný neúspech hmotnoprávne postavenie

zásadne ovplyvní a to buď tak, že bude sťažovateľke poskytnutá náhrada škody, ktorá je

predmetom konania alebo budú musieť na škodu, ktorá im vznikla, použiť spoločné

prostriedky.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že je nevyhnutné, aby bola všeobecným súdom

„poskytnutá rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok

konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania, najmä pokiaľ sa má

vyjadrovať k záverom znalcov, klásť im otázky, dopĺňať svoje vyjadrenia a podania“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 v spojení s článkom 1 a článkom 2 ods. 2 uznesením

Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30. 06. 2016, sp. zn. -245, porušené

bolo.

2/ Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30. 06. 2016, sp. zn.

-951, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie

konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s namietaným porušením a

napadnutým uznesením krajského súdu. Právny názor krajského súdu rozhodujúceho

vo veci návrhu na pripustenie vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne, podľa ktorého

rozhodnutie vo veci hmotnoprávne postavenie manžela sťažovateľky ako vedľajšieho

účastníka neovplyvní, je podľa sťažovateľky „nesprávny“. Sťažovateľka v tejto súvislosti

ďalej argumentuje, že všeobecný súd jej musí poskytnúť rozumnú a dostatočnú možnosť

uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania, a to všetko pri dodržaní podmienok,

ktoré ju nestavajú do nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania,

najmä „pokiaľ sa má vyjadrovať k záverom znalcov, klásť im otázky, dopĺňať svoje

vyjadrenia a podania“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovení zákon.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním.

Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno domáhať v

medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa by došlo

predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež

v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej

svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade

s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu (, ).

Uvedené východiská tvoriace obsahovú súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná.

Ústavný súd pred preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu považoval

za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie pri preskúmavaní rozhodnutí

všeobecných súdov. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej ustálenej judikatúre opakovane

zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný súd považuje tiež zo žiaduce poznamenať, že rozdeľuje ochranu

základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany

je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o návrhu na pristúpenie

do konania ako vedľajšieho účastníka patrí zásadne do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, a preto v zásade nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu z hľadiska správnosti výkladu

a uplatňovania zákonov (vedľajšieho účastníctva) za podmienky rešpektovania jeho

ústavnej konformity.

Ústavný súd v nadväznosti na inštitút vedľajšieho účastníctva, o ktoré

v posudzovanej veci ide, zdôrazňuje, že predpokladom jeho prípustnosti v konaní je právny

záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na úspešnosti v spore

u toho účastníka, ku ktorému pristúpil (sťažovateľky). Právny záujem na výsledku konania

ako podmienka možnosti vstupu do konania v pozícii vedľajšieho účastníka konania

na strane niektorého z účastníkov konania nie je v , ktorý bol

v čase rozhodovania všeobecného súdu platný a účinný, bližšie definovaný, t. j.

zákonodarca ponechal na úvahe všeobecného súdu, ako bude tento pojem v jednotlivých

individuálne určených prípadoch vykladať a aplikovať. Úvaha všeobecného súdu

pri interpretácii tohto pojmu nie je ale neobmedzená, musí totiž rešpektovať podstatu

a zmysel vedľajšieho účastníctva v kontexte s obsahom a rozsahom garantovaného

základného práva na súdnu ochranu ( a nasl. ) v spojení s ústavnými princípmi

(m. m. ).

Vychádzajúc z obsahu a rozsahu ochrany základného práva na súdnu ochranu

formulovaných v doterajšej judikatúre ústavného súdu a prihliadnuc aj na doterajšiu

judikatúru všeobecných súdov, právny záujem na výsledku konania možno definovať

v spojení s podstatou a zmyslom inštitútu vedľajšieho účastníctva, ktorým je posilnenie

postavenia účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník do konania vstupuje,

za podmienky, že objektívne existuje relevantný dôvod, z ktorého možno vyvodiť, že aj

vedľajší účastník má na výsledku sporu právny záujem. O právny záujem ide spravidla

vtedy, ak rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté právne postavenie vedľajšieho

účastníka/jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. V súlade s rozhodovacou

činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn.

z 29. septembra 2005) aj v prípade vedľajšieho účastníctva je nevyhnutný právny záujem

vedľajšieho účastníka na výsledku sporu a nepostačuje iba záujem morálny či majetkový

(k tomu pozri aj ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenie krajského súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil predovšetkým na posúdenie, či sa krajský súd ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky.

V napadnutom uznesení, ktorým bolo ako vecne správne potvrdené uznesenie

okresného súdu z 21. júla 2015 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na vstup vedľajšieho

účastníka do konania na strane žalobkyne, krajský súd po citácii relevantnej právnej úpravy

obsiahnutej v predovšetkým uviedol:

„Ust. upravuje tzv. prvú skupinu subjektov, ktoré v konaní môžu

vystupovať ako vedľajší účastníci. Sú to osoby, ktoré majú právny záujem na výsledku

konania. Právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania možno definovať tak, že

musí ísť o právny záujem vedľajšieho účastníka na víťazstve hlavného účastníka konania

z toho dôvodu, že vedľajší účastník je hmotnoprávne dotknutý rozhodnutím súdu vo veci

samej voči účastníkovi, na ktorého procesnej strane vedľajší účastník v konaní vystupuje.

Vedľajší účastník má za úlohu pomáhať procesnej strane, na ktorej v konaní vystupuje,

z toho dôvodu, že prípadné víťazstvo účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník v konaní

vystupuje, môže ovplyvniť jeho hmotnoprávne postavenie. Vedľajšie účastníctvo prvého typu

neodôvodňujú rodinné, priateľské či iné záujmy, ale výslovne len hmotnoprávny záujem na

výsledku sporu, čo znamená, že vedľajší účastník musí byť dotknutý vo sfére svojho

hmotnoprávneho postavenia. V danom prípade je vlastníčkou nehnuteľností, ktorých sa

predmetný spor týka, navrhovateľka. Z hľadiska hmotnoprávneho bude teda výsledkom

konania dotknutá výlučne navrhovateľka, preto neobstojí argumentácia navrhovateľky

uvedená v odvolaní, týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia návrhu navrhovateľky na

pripustenie vstupu manžela navrhovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na jej

strane okresným súdom. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. , ako vecne správne

potvrdil konštatujúc, že argument navrhovateľky, ktorého podstata spočíva v tvrdení, že

navrhuje vstup svojho manžela do konania za tým účelom, že práve manžel navrhovateľky

sa vie najhodnovernejšie (a to aj z odborného hľadiska) vyjadriť k prejednávaným

okolnostiam sporu, nie je na preukázanie požiadavky hmotnoprávneho záujmu na výsledku

sporu, ako zákonom vyžadovanej podmienky na pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka

konania do konania podľa ust. , dostatočný. V uvedenej súvislosti odvolací

súd uvádza, že právny záver okresného súdu je v súlade s účelom vedľajšieho účastníctva

podľa ust. , ktorým je okrem pomoci v spore niektorému z účastníkov hlavne

právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu z toho dôvodu, že rozhodnutím

vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, teda jeho práva

a povinnosti, čo nie je tento prípad, pretože manžel navrhovateľky nie je, tak ako je to

vyššie uvedené, vlastníkom predmetných nehnuteľností.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu je zrozumiteľné a logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

daného prípadu a relevantných procesných noriem. Napadnuté rozhodnutie podľa názoru

ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, je primeraným spôsobom odôvodnené, pričom

interpretácia príslušného ustanovenia , ktorú

krajský súd vo veci sťažovateľky zvolil, nepopiera zásadnejším spôsobom znenie a účel

právnej normy aplikovateľnej v danej veci.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie „nesprávnosti“ napadnutého uznesenia

krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia

základného práva podľa v spojení s a . Krajský

súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol

o nej. Hoci odvolací súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie, ústavný súd zastáva názor, že týmto procesným rozhodnutím sa sťažovateľka

nedostáva v konaní o náhrade škody do nevýhodnejšieho postavenia.

Pokiaľ sťažovateľka v konkrétnostiach namieta, že ju napadnuté uznesenie krajského

súdu stavia do nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania, najmä

„pokiaľ sa má vyjadrovať k záverom znalcov, klásť im otázky, dopĺňať svoje vyjadrenia

a podania“, ústavný súd zdôrazňuje, že tomuto účelu slúži inštitút právneho zastúpenia,

pričom v ustanoveniach a nasl. o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov sú vymedzené povinnosti advokáta, ku ktorým okrem iných patrí

povinnosť chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, postupovať pritom s odbornou

starostlivosťou a dôsledne využívať a uplatňovať všetky právne prostriedky na ochranu jeho

záujmov.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými odvolacími

námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom odvolaní smerujúcom proti uzneseniu

okresného súdu z 21. júla 2015, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd

pri rozhodovaní o odvolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie krajského súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu

ochranu, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo

porušené jej základné právo podľa „v spojení s a

“, ústavný súd dáva do pozornosti svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že ustanovenia a majú charakter ústavných princípov, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené základné práva

a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení

(m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky

na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016