Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 890/2016
PDF · 221.59 KB
No categories available
II. ÚS 890/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP 17/29, Zvolen, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 951/2015 z 30. júna 2016,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie
SNP 17/29, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 951/2015 z 30. júna 2016 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
konania vedeného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
11 C 18/2014 v postavení žalobkyne, ktorá sa žalobou doručenou okresnému súdu
28. novembra 2013 domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 11 304,48 € s príslušenstvom
z titulu náhrady škody. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že 5. októbra 2012
požiadala žalovaného o úpravu prístupovej komunikácie, pričom pri vykonávaní
prevádzkovej činnosti žalovaným došlo k poškodeniu kamenného oporného múru
nachádzajúceho sa pri rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľky. Sťažovateľka
podala 25. mája 2015 okresnému súdu návrh, na základe ktorého „žiadala, aby súd prvej
inštancie povolil do konania na strane sťažovateľky ako žalobkyne vstup
ako vedľajšiemu účastníkovi... s odôvodnením, že menovaný je manželom
sťažovateľky, obaja manželia spoločne užívajú predmetný rodinný dom, ktorý spoločne
po desiatich rokoch manželstva zo spoločných prostriedkov postavili, pričom investíciu
vynaloženú na stavbu rodinného domu získali spoločnou podnikateľskou činnosťou, ako aj
z prostriedkov hypotekárneho úveru, ktorého poskytnutie však bolo podmienené tým, že
vzhľadom na svoj vek 68 rokov nemôže byť spoludlžníkom tohto úveru a ako
výlučný vlastník rodinného domu môže byť zapísaná len sťažovateľka ako jeho manželka“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 18/2014 z 21. júla 2015 (ďalej len „uznesenie
z 21. júla 2015“) návrh sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu
okresného súdu z 21. júla 2015 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým
rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu argumentuje, že
„... súhlasí s odôvodnením súdu druhej inštancie, podľa ktorého ust. § 93 ods. 1 OSP (resp.
od 01. 07. 2016 ust. § 81 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z.) upravuje tzv. prvú skupinu
subjektov, ktoré v konaní môžu vystupovať ako vedľajší účastníci, t. j. osoby, ktoré majú
právny záujem na výsledku konania. Tak súd prvej inštancie, ako aj súd druhoinštančný,
vo svojich rozhodnutiach zdôrazňovali, že vedľajším účastníkom/intervientom v konaní má
byť manžel sťažovateľky ako navrhovateľky/žalobkyne, avšak podľa názoru oboch súdov
rozhodnutie vo veci samej jeho hmotnoprávne postavenie neovplyvní. Tieto závery najmä
druhoinštančného súdu sú nesprávne, pretože sťažovateľka a okrem toho, že
sú manželia, majú všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve.
Úspech sťažovateľky, alebo jej prípadný neúspech hmotnoprávne postavenie
zásadne ovplyvní a to buď tak, že bude sťažovateľke poskytnutá náhrada škody, ktorá je
predmetom konania alebo budú musieť na škodu, ktorá im vznikla, použiť spoločné
prostriedky.“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že je nevyhnutné, aby bola všeobecným súdom
„poskytnutá rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok
konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania, najmä pokiaľ sa má
vyjadrovať k záverom znalcov, klásť im otázky, dopĺňať svoje vyjadrenia a podania“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 v spojení s článkom 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30. 06. 2016, sp. zn. 13 Co/951/2015-245, porušené
bolo.
2/ Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30. 06. 2016, sp. zn.
13 Co/951/2015-951, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu. Právny názor krajského súdu rozhodujúceho
vo veci návrhu na pripustenie vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne, podľa ktorého
rozhodnutie vo veci hmotnoprávne postavenie manžela sťažovateľky ako vedľajšieho
účastníka neovplyvní, je podľa sťažovateľky „nesprávny“. Sťažovateľka v tejto súvislosti
ďalej argumentuje, že všeobecný súd jej musí poskytnúť rozumnú a dostatočnú možnosť
uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania, a to všetko pri dodržaní podmienok,
ktoré ju nestavajú do nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania,
najmä „pokiaľ sa má vyjadrovať k záverom znalcov, klásť im otázky, dopĺňať svoje
vyjadrenia a podania“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovení zákon.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním.
Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v
medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo
predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež
v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej
svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade
s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Uvedené východiská tvoriace obsahovú súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutej
veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne
rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná.
Ústavný súd pred preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu považoval
za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie pri preskúmavaní rozhodnutí
všeobecných súdov. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej ustálenej judikatúre opakovane
zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd považuje tiež zo žiaduce poznamenať, že ústava rozdeľuje ochranu
základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany
je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu
pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o návrhu na pristúpenie
do konania ako vedľajšieho účastníka patrí zásadne do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam všeobecných súdov, a preto v zásade nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní
zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu z hľadiska správnosti výkladu
a uplatňovania zákonov (vedľajšieho účastníctva) za podmienky rešpektovania jeho
ústavnej konformity.
Ústavný súd v nadväznosti na inštitút vedľajšieho účastníctva, o ktoré
v posudzovanej veci ide, zdôrazňuje, že predpokladom jeho prípustnosti v konaní je právny
záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na úspešnosti v spore
u toho účastníka, ku ktorému pristúpil (sťažovateľky). Právny záujem na výsledku konania
ako podmienka možnosti vstupu do konania v pozícii vedľajšieho účastníka konania
na strane niektorého z účastníkov konania nie je v Občianskom súdnom poriadku, ktorý bol
v čase rozhodovania všeobecného súdu platný a účinný, bližšie definovaný, t. j.
zákonodarca ponechal na úvahe všeobecného súdu, ako bude tento pojem v jednotlivých
individuálne určených prípadoch vykladať a aplikovať. Úvaha všeobecného súdu
pri interpretácii tohto pojmu nie je ale neobmedzená, musí totiž rešpektovať podstatu
a zmysel vedľajšieho účastníctva v kontexte s obsahom a rozsahom ústavou garantovaného
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) v spojení s ústavnými princípmi
(m. m. IV. ÚS 60/2010).
Vychádzajúc z obsahu a rozsahu ochrany základného práva na súdnu ochranu
formulovaných v doterajšej judikatúre ústavného súdu a prihliadnuc aj na doterajšiu
judikatúru všeobecných súdov, právny záujem na výsledku konania možno definovať
v spojení s podstatou a zmyslom inštitútu vedľajšieho účastníctva, ktorým je posilnenie
postavenia účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník do konania vstupuje,
za podmienky, že objektívne existuje relevantný dôvod, z ktorého možno vyvodiť, že aj
vedľajší účastník má na výsledku sporu právny záujem. O právny záujem ide spravidla
vtedy, ak rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté právne postavenie vedľajšieho
účastníka/jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. V súlade s rozhodovacou
činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 140/2005
z 29. septembra 2005) aj v prípade vedľajšieho účastníctva je nevyhnutný právny záujem
vedľajšieho účastníka na výsledku sporu a nepostačuje iba záujem morálny či majetkový
(k tomu pozri aj III. ÚS 322/2016).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
podrobil napadnuté uznesenie krajského súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,
pričom sa sústredil predovšetkým na posúdenie, či sa krajský súd ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky.
V napadnutom uznesení, ktorým bolo ako vecne správne potvrdené uznesenie
okresného súdu z 21. júla 2015 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na vstup vedľajšieho
účastníka do konania na strane žalobkyne, krajský súd po citácii relevantnej právnej úpravy
obsiahnutej v § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku predovšetkým uviedol:
„Ust. § 93 ods. 1 OSP upravuje tzv. prvú skupinu subjektov, ktoré v konaní môžu
vystupovať ako vedľajší účastníci. Sú to osoby, ktoré majú právny záujem na výsledku
konania. Právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania možno definovať tak, že
musí ísť o právny záujem vedľajšieho účastníka na víťazstve hlavného účastníka konania
z toho dôvodu, že vedľajší účastník je hmotnoprávne dotknutý rozhodnutím súdu vo veci
samej voči účastníkovi, na ktorého procesnej strane vedľajší účastník v konaní vystupuje.
Vedľajší účastník má za úlohu pomáhať procesnej strane, na ktorej v konaní vystupuje,
z toho dôvodu, že prípadné víťazstvo účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník v konaní
vystupuje, môže ovplyvniť jeho hmotnoprávne postavenie. Vedľajšie účastníctvo prvého typu
neodôvodňujú rodinné, priateľské či iné záujmy, ale výslovne len hmotnoprávny záujem na
výsledku sporu, čo znamená, že vedľajší účastník musí byť dotknutý vo sfére svojho
hmotnoprávneho postavenia. V danom prípade je vlastníčkou nehnuteľností, ktorých sa
predmetný spor týka, navrhovateľka. Z hľadiska hmotnoprávneho bude teda výsledkom
konania dotknutá výlučne navrhovateľka, preto neobstojí argumentácia navrhovateľky
uvedená v odvolaní, týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia návrhu navrhovateľky na
pripustenie vstupu manžela navrhovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na jej
strane okresným súdom. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne
potvrdil konštatujúc, že argument navrhovateľky, ktorého podstata spočíva v tvrdení, že
navrhuje vstup svojho manžela do konania za tým účelom, že práve manžel navrhovateľky
sa vie najhodnovernejšie (a to aj z odborného hľadiska) vyjadriť k prejednávaným
okolnostiam sporu, nie je na preukázanie požiadavky hmotnoprávneho záujmu na výsledku
sporu, ako zákonom vyžadovanej podmienky na pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka
konania do konania podľa ust. § 93 ods. 1 OSP, dostatočný. V uvedenej súvislosti odvolací
súd uvádza, že právny záver okresného súdu je v súlade s účelom vedľajšieho účastníctva
podľa ust. § 93 ods. 1 OSP, ktorým je okrem pomoci v spore niektorému z účastníkov hlavne
právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu z toho dôvodu, že rozhodnutím
vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, teda jeho práva
a povinnosti, čo nie je tento prípad, pretože manžel navrhovateľky nie je, tak ako je to
vyššie uvedené, vlastníkom predmetných nehnuteľností.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu je zrozumiteľné a logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
daného prípadu a relevantných procesných noriem. Napadnuté rozhodnutie podľa názoru
ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, je primeraným spôsobom odôvodnené, pričom
interpretácia príslušného ustanovenia § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorú
krajský súd vo veci sťažovateľky zvolil, nepopiera zásadnejším spôsobom znenie a účel
právnej normy aplikovateľnej v danej veci.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie „nesprávnosti“ napadnutého uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Krajský
súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol
o nej. Hoci odvolací súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie, ústavný súd zastáva názor, že týmto procesným rozhodnutím sa sťažovateľka
nedostáva v konaní o náhrade škody do nevýhodnejšieho postavenia.
Pokiaľ sťažovateľka v konkrétnostiach namieta, že ju napadnuté uznesenie krajského
súdu stavia do nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania, najmä
„pokiaľ sa má vyjadrovať k záverom znalcov, klásť im otázky, dopĺňať svoje vyjadrenia
a podania“, ústavný súd zdôrazňuje, že tomuto účelu slúži inštitút právneho zastúpenia,
pričom v ustanoveniach § 18 a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov sú vymedzené povinnosti advokáta, ku ktorým okrem iných patrí
povinnosť chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, postupovať pritom s odbornou
starostlivosťou a dôsledne využívať a uplatňovať všetky právne prostriedky na ochranu jeho
záujmov.
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými odvolacími
námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom odvolaní smerujúcom proti uzneseniu
okresného súdu z 21. júla 2015, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným
spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd
pri rozhodovaní o odvolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie krajského súdu je preto podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje
takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu
ochranu, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy“, ústavný súd dáva do pozornosti svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,
že ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené základné práva
a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení
ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky
na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016