Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 322/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť advokátky ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. mája

2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť advokátky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2016

doručená sťažnosť advokátky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. mája 2015 (ďalej aj

„uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2015

(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že na okresnom súde je vedené pod

sp. zn. konanie „v právnej veci navrhovateľa

... proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená

Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová 19, Bratislava, o náhradu škody vo výške

64 385 750,24 €...

Podaním zo dňa 29. 07. 2013, doplneným podaním zo dňa 21. 10. 2013, podala...

na Okresnom súde Bratislava II, do konania sp. zn.: ... návrh podľa... § 93

, na vstup do konania na strane navrhovateľa, z dôvodu legitímneho právneho

záujmu na výsledku sporu...“.

Sťažovateľka konkretizuje svoj vzťah k firme

(ďalej aj „navrhovateľka“), tak, že ako advokátka spolupracovala „so spoločnosťou

od jej vzniku. Výsledkom... práce pre spoločnosť bol

podnet na Generálnu prokuratúru SR, ktorý... spracovala v zastúpení spoločnosti

na základe udelenej a prijatej plnej moci. Podnet

obsahoval právny rozbor rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým

od októbra 2005 úrad zvýšil ceny plynu pre domácnosti, a návrh na zrušenie tohto

rozhodnutia, pre jeho rozpor so zákonom, podaním protestu generálneho prokurátora.

Na Generálnu prokuratúru SR podnet osobne doručila, dňa 09. 05. 2007,

, novinárka... Aktuálne je toto rozhodnutie zrušené, na základe podnetu

podaného Generálnej prokuratúre SR dňa 09. 05. 2007, a podľa vyjadrenia spoločnosti

v médiách, je to základný kameň, pilier k tomu, aby

spoločnosť pokračovala v žalobách o náhradu

škody, t.j. v konaní na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn.: ...“.

Sťažovateľka je toho názoru, že za úspešný podnet na „Generálnu prokuratúru SR,

výsledkom ktorého je zrušenie rozhodnutia URSO, ktorým úrad od októbra 2005 zvýšil ceny

plynu pre domácnosť... má(m), na základe zmluvy o poskytnutí právnej služby, ktorú...

uzatvorila so spoločnosťou dňa 22. 01. 2007, nárok

na odmenu vo výške 12,5% zo zisku, zo sumy, ktorú Okresný súd Bratislava II, v konaní

sp. zn.: ... o náhradu škody 64 385 750,24 €, spoločnosti

prizná, pre prípad úspešnosti žaloby. Súčasťou skutkových

a právnych záverov súdu vo veci sp. zn.:9C/63/2009... by malo byť aj rozhodnutie ÚRSO,

ktorým od októbra 2005 úrad zvýšil ceny plynu pre domácnosti, zrušené na základe podnetu

podaného Generálnej prokuratúre SR, dňa 09. 05. 2007.“.

Ďalej sťažovateľka ozrejmuje, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha konanie

vedené pod sp. zn. v jej právnej veci proti

, o určenie, že právny vzťah, založený zmluvou o poskytnutí právnej

služby z 22. januára 2007 trvá. Podľa sťažovateľky „

navrhuje návrh zamietnuť, pre nedostatok právneho záujmu na požadovanom určení“

a pritom v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , podala námietku

neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľky, aj z dôvodu, že medzi „

advokátkou, a spoločnosťou

neexistuje žiadna zmluva o poskytovaní právnych služieb.“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 26. mája 2015 rozhodol tak, že

nepripustil vstup sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na strane

navrhovateľky z dôvodu absencie právneho záujmu ma výsledku konania. Proti tomuto

uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2015 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že oboma sťažnosťou napadnutými

rozhodnutiami boli porušené jej základné práva a práva garantované , listinou

a dohovorom, pretože podľa jej názoru sa v týchto rozhodnutiach prejavila „Zjavná

svojvôľa, negujúca, že rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté moje právne postavenie,

práva, vyplývajúce z hmotného práva, ako aj záujem na skutkových a právnych záveroch,

na ktorých je rozhodnutie v predmetnej veci založené.

Zjavná svojvôľa, negujúca platnú judikatúru, podľa ktorej o právny záujem

vedľajšieho účastníka ide vtedy, ak rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté jeho právne

postavenie alebo práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva, ale aj vtedy, ak je

záujem na skutkových a právnych záveroch, na ktorých je rozhodnutie v predmetnej veci

založené.“.

Sťažovateľka považuje tieto rozhodnutia za „Nenáležité, prekračujúce rámec

konania, a irelevantné pre rozhodnutie súdu o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka

do konania.“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v konaní všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili

a vykonali ústavne nekonformný výklad (ďalej

len „OSP“), podľa ktorého môže do konania vstúpiť každý, kto má právny záujem na jeho

výsledku.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej veci

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že označeným postupom

a uznesením okresného súdu, ako aj označeným postupom a uznesením krajského súdu bolo

porušené jej základné právo podľa ods. a podľa listiny, ako aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka taktiež žiada uznesenie krajského súdu

zrušiť a vec mu vrátiť „za účelom opätovného prerokovania a rozhodnutia vo veci,

podmieňujúc, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi názormi Ústavného súdu SR“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky

zaručených , listinou a práva zaručeného dohovorom rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

uznesenie okresného súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu,

keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila,

a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací. Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

(obdobne ).

2. Iné je to v prípade, pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu

ako odvolacieho súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním.

Základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj podľa

listiny) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru (a aj a listiny), ústavný súd sa už odvolal

na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o návrhu na pristúpenie

do konania ako vedľajšieho účastníka patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných

súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (vedľajšieho účastníctva)

za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity, alebo zjednocovať judikatúru

všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v danej veci v medziach svojej

právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku (§ 93 ods. 1) a tieto pritom vyložil spôsobom, ktorý sa neodchyľuje, navyše už

vôbec nie extrémne, od výkladu všeobecných súdov v obdobných porovnateľných

prípadoch.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia

krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia

základného práva podľa ( listiny) a práva podľa

dohovoru. Krajský súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa

zaoberal a rozhodol o nej. Hoci jej odvolaniu odvolací súd nevyhovel a potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, ústavný súd zastáva názor, že samotné procesné rozhodnutia ho

nedostávajú v konaní o určenie, že právny vzťah trvá do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Krajský súd ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne podľa , najprv citoval a

, opísal podstatné námietky sťažovateľky, ktoré spočívali najmä v tom, že právne

závery súdu prvého stupňa v uznesení sú zjavná svojvôľa, že sú nenáležité, prekračujú

rámec konania a sú irelevantné pre rozhodnutie súdu o návrhu na vstup vedľajšieho

účastníka do konania. Podľa jej názoru toto rozhodnutie poskytuje právnu ochranu výkonu

práva navrhovateľa v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 256

zjavne smerujúceho k poškodeniu zmluvného partnera v rozpore

s dobrými mravmi podľa , relevantného aj pre obchodné

vzťahy a spôsobom v rozpore so zmluvnými dojednaniami.

Ďalej sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že

„ nemá právny záujem na výsledku tohto sporu, predmetom ktorého je

navrhovateľom voči odporcovi uplatnený nárok na náhradu škody v žalovanej výške,

nakoľko rozhodnutím v tomto spore sa nijakým spôsobom nezmení jej právne postavenie.

odôvodnila svoj vstup do konania ako vedľajšej účastníčky na strane

navrhovateľa tým, že bez súčinnosti navrhovateľa nie je pre ňu objektívne možné vyúčtovať

mu odmenu za spracovanie a podanie podnetu na Generálnu prokuratúru SR v zmysle

zmluvne dojednanej odmeny za poskytnuté právne služby, a poukazom na to, že jej vstup

do konania priaznivo ovplyvní jej právne postavenie a umožní jej napraviť porušenie

zmluvy navrhovateľom a jeho dôsledky. Akým spôsobom by sa víťazstvo navrhovateľa v

tomto sporé málo dotknúť jej právneho postavenia (a akého vôbec), však nevysvetlila.

Vstupom do konania taktiež nedosiahne súčinnosť navrhovateľa za účelom vyúčtovania mu

odmeny za právne služby, ktoré mu poskytla v minulosti, avšak i keby nejakú súčinnosť

mohla dosiahnuť, táto skutočnosť nezakladá jej právny záujem na výsledku konania v

zmysle , ktorý by odôvodňoval prípustnosť jej vedľajšieho účastníctva v

konaní na strane navrhovateľa, keď je nesporné, že nemá žiadny právny vzťah k predmetu

sporu, a rozhodnutie o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu škody proti odporcovi

sa akéhokoľvek jej právneho postavenia netýka, a teda nemôžu byť dotknuté žiadne jej

práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva.“.

Odvolací súd dospel k záveru, že „z odôvodnenia vstupu do konania

vyplýva len jej osobný (majetkový) záujem na vyúčtovaní odmeny podľa zmluvy

s navrhovateľom, od ktorej navrhovateľ v roku 2007 odstúpil, za stavu, keď sa v inom

súdnom konaní domáha určenia, že vzťah založený predmetnou zmluvou trvá, čo v žiadnom

prípade nemôže zakladať prípustnosť jej vedľajšieho účastníctva v tomto spore...“.

Ak potom súd prvého stupňa vyhodnotil, že sťažovateľka neuviedla žiadne konkrétne

dôvody právneho záujmu na výsledku tohto konania, a na základe ňou tvrdených

skutočností dospel k záveru, že nemá na výsledku prebiehajúceho konania právny záujem,

keďže jej právne postavenie sa rozhodnutím o návrhu navrhovateľa nezmení, preto jej vstup

do konania ako vedľajšej účastnícky na strane navrhovateľa nepripustil, bolo podľa názoru

krajského súdu správne, preto sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu v celom rozsahu

stotožnil, odkázal naň a na zdôraznenie jeho správnosti nepovažoval za potrebné uvádzať

žiadne ďalšie skutočnosti, pretože by boli podľa neho len opakovaním správnych záverov

súdu prvého stupňa.

Ústavný súd k citovanému dodáva, že predpokladom prípustnosti vedľajšieho

účastníctva v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny

záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide

vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka

(jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva) a poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. (70/2006 ZSP), podľa

ktorého aj v prípade vedľajšieho účastníctva je nevyhnutný právny záujem vedľajšieho

účastníka na výsledku sporu a nepostačuje iba záujem morálny či majetkový.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd opätovne konštatuje, že dôvody uznesenia

krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Rozhodnutie nevykazuje

znaky svojvôle, hoci je pomerne stručné, ale ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať právne

názory, ku ktorým všeobecné súdy dospeli v konaní o návrhu na pristúpenie sťažovateľky

ako vedľajšieho účastníka pri aplikácii . Interpretácia zákona, ktorú krajský

súd v danom prípade zvolil, nepopiera zásadným spôsobom znenie a účel právnych noriem

aplikovateľných v danej veci, keď bol toho názoru, že sťažovateľka neosvedčila

dostatočným spôsobom svoj právny záujem na výsledku konania.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(m. m. ).

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenia krajského súdu teda za ústavne

akceptovateľné, ktoré nie sú v rozpore s účelom a zmyslom dotknutej právnej úpravy

a spôsob, akým v tejto veci rozhodli, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne

neodôvodnený a ako taký odporujúci základným právam zaručeným v ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je tiež

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania alebo

osoby, ktorá sa domáha pristúpenia do konania v pozícii vedľajšieho účastníka. Podstatou

je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (m. m. , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi namietaným rozhodnutím a postupom krajského súdu a sťažovateľkou namietaným

porušením jej základného práva podľa a podľa listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že k ich porušeniu reálne mohlo

dôjsť, a preto ju odmietol v tejto časti podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2016