Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 322/2016
PDF · 214.59 KB
No categories available
III. ÚS 322/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť advokátky ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 63/2009 a jeho uznesením z 26. mája
2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 354/2015
a jeho uznesením z 30. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť advokátky o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2016
doručená sťažnosť advokátky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 63/2009 a jeho uznesením z 26. mája 2015 (ďalej aj
„uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 354/2015 a jeho uznesením z 30. novembra 2015
(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že na okresnom súde je vedené pod
sp. zn. 9 C 63/2009 konanie „v právnej veci navrhovateľa
... proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová 19, Bratislava, o náhradu škody vo výške
64 385 750,24 €...
Podaním zo dňa 29. 07. 2013, doplneným podaním zo dňa 21. 10. 2013, podala...
na Okresnom súde Bratislava II, do konania sp. zn.: 9C/63/2009... návrh podľa... § 93
O. s. p., na vstup do konania na strane navrhovateľa, z dôvodu legitímneho právneho
záujmu na výsledku sporu...“.
Sťažovateľka konkretizuje svoj vzťah k firme
(ďalej aj „navrhovateľka“), tak, že ako advokátka spolupracovala „so spoločnosťou
od jej vzniku. Výsledkom... práce pre spoločnosť bol
podnet na Generálnu prokuratúru SR, ktorý... spracovala v zastúpení spoločnosti
na základe udelenej a prijatej plnej moci. Podnet
obsahoval právny rozbor rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým
od októbra 2005 úrad zvýšil ceny plynu pre domácnosti, a návrh na zrušenie tohto
rozhodnutia, pre jeho rozpor so zákonom, podaním protestu generálneho prokurátora.
Na Generálnu prokuratúru SR podnet osobne doručila, dňa 09. 05. 2007,
, novinárka... Aktuálne je toto rozhodnutie zrušené, na základe podnetu
podaného Generálnej prokuratúre SR dňa 09. 05. 2007, a podľa vyjadrenia spoločnosti
v médiách, je to základný kameň, pilier k tomu, aby
spoločnosť pokračovala v žalobách o náhradu
škody, t.j. v konaní na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn.: 9C/63/2009...“.
Sťažovateľka je toho názoru, že za úspešný podnet na „Generálnu prokuratúru SR,
výsledkom ktorého je zrušenie rozhodnutia URSO, ktorým úrad od októbra 2005 zvýšil ceny
plynu pre domácnosť... má(m), na základe zmluvy o poskytnutí právnej služby, ktorú...
uzatvorila so spoločnosťou dňa 22. 01. 2007, nárok
na odmenu vo výške 12,5% zo zisku, zo sumy, ktorú Okresný súd Bratislava II, v konaní
sp. zn.: 9C/63/2009... o náhradu škody 64 385 750,24 €, spoločnosti
prizná, pre prípad úspešnosti žaloby. Súčasťou skutkových
a právnych záverov súdu vo veci sp. zn.:9C/63/2009... by malo byť aj rozhodnutie ÚRSO,
ktorým od októbra 2005 úrad zvýšil ceny plynu pre domácnosti, zrušené na základe podnetu
podaného Generálnej prokuratúre SR, dňa 09. 05. 2007.“.
Ďalej sťažovateľka ozrejmuje, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha konanie
vedené pod sp. zn. 10 C 143/2011 v jej právnej veci proti
, o určenie, že právny vzťah, založený zmluvou o poskytnutí právnej
služby z 22. januára 2007 trvá. Podľa sťažovateľky „
navrhuje návrh zamietnuť, pre nedostatok právneho záujmu na požadovanom určení“
a pritom v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 63/2009, podala námietku
neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľky, aj z dôvodu, že medzi „
advokátkou, a spoločnosťou
neexistuje žiadna zmluva o poskytovaní právnych služieb.“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 63/2009 z 26. mája 2015 rozhodol tak, že
nepripustil vstup sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
navrhovateľky z dôvodu absencie právneho záujmu ma výsledku konania. Proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn.
4 Co 354/2015 z 30. novembra 2015 uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že oboma sťažnosťou napadnutými
rozhodnutiami boli porušené jej základné práva a práva garantované ústavou, listinou
a dohovorom, pretože podľa jej názoru sa v týchto rozhodnutiach prejavila „Zjavná
svojvôľa, negujúca, že rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté moje právne postavenie,
práva, vyplývajúce z hmotného práva, ako aj záujem na skutkových a právnych záveroch,
na ktorých je rozhodnutie v predmetnej veci založené.
Zjavná svojvôľa, negujúca platnú judikatúru, podľa ktorej o právny záujem
vedľajšieho účastníka ide vtedy, ak rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté jeho právne
postavenie alebo práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva, ale aj vtedy, ak je
záujem na skutkových a právnych záveroch, na ktorých je rozhodnutie v predmetnej veci
založené.“.
Sťažovateľka považuje tieto rozhodnutia za „Nenáležité, prekračujúce rámec
konania, a irelevantné pre rozhodnutie súdu o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka
do konania.“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že v konaní všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili
a vykonali ústavne nekonformný výklad § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), podľa ktorého môže do konania vstúpiť každý, kto má právny záujem na jeho
výsledku.
Na základe týchto skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej veci
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že označeným postupom
a uznesením okresného súdu, ako aj označeným postupom a uznesením krajského súdu bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka taktiež žiada uznesenie krajského súdu
zrušiť a vec mu vrátiť „za účelom opätovného prerokovania a rozhodnutia vo veci,
podmieňujúc, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi názormi Ústavného súdu SR“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky
zaručených ústavou, listinou a práva zaručeného dohovorom rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu.
1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla
uznesenie okresného súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu,
keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila,
a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací. Z tohto dôvodu bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne II. ÚS 371/11).
2. Iné je to v prípade, pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu
ako odvolacieho súdu.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním.
Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1
listiny) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ústavný súd sa už odvolal
na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je
relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o návrhu na pristúpenie
do konania ako vedľajšieho účastníka patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných
súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (vedľajšieho účastníctva)
za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity, alebo zjednocovať judikatúru
všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05, III. ÚS 78/07).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v danej veci v medziach svojej
právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku (§ 93 ods. 1) a tieto pritom vyložil spôsobom, ktorý sa neodchyľuje, navyše už
vôbec nie extrémne, od výkladu všeobecných súdov v obdobných porovnateľných
prípadoch.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia
krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Krajský súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa
zaoberal a rozhodol o nej. Hoci jej odvolaniu odvolací súd nevyhovel a potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, ústavný súd zastáva názor, že samotné procesné rozhodnutia ho
nedostávajú v konaní o určenie, že právny vzťah trvá do podstatne nevýhodnejšej pozície.
Krajský súd ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP, najprv citoval § 93 ods. 1 a 3
OSP, opísal podstatné námietky sťažovateľky, ktoré spočívali najmä v tom, že právne
závery súdu prvého stupňa v uznesení sú zjavná svojvôľa, že sú nenáležité, prekračujú
rámec konania a sú irelevantné pre rozhodnutie súdu o návrhu na vstup vedľajšieho
účastníka do konania. Podľa jej názoru toto rozhodnutie poskytuje právnu ochranu výkonu
práva navrhovateľa v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 256
Obchodného zákonníka zjavne smerujúceho k poškodeniu zmluvného partnera v rozpore
s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, relevantného aj pre obchodné
vzťahy a spôsobom v rozpore so zmluvnými dojednaniami.
Ďalej sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
„ nemá právny záujem na výsledku tohto sporu, predmetom ktorého je
navrhovateľom voči odporcovi uplatnený nárok na náhradu škody v žalovanej výške,
nakoľko rozhodnutím v tomto spore sa nijakým spôsobom nezmení jej právne postavenie.
odôvodnila svoj vstup do konania ako vedľajšej účastníčky na strane
navrhovateľa tým, že bez súčinnosti navrhovateľa nie je pre ňu objektívne možné vyúčtovať
mu odmenu za spracovanie a podanie podnetu na Generálnu prokuratúru SR v zmysle
zmluvne dojednanej odmeny za poskytnuté právne služby, a poukazom na to, že jej vstup
do konania priaznivo ovplyvní jej právne postavenie a umožní jej napraviť porušenie
zmluvy navrhovateľom a jeho dôsledky. Akým spôsobom by sa víťazstvo navrhovateľa v
tomto sporé málo dotknúť jej právneho postavenia (a akého vôbec), však nevysvetlila.
Vstupom do konania taktiež nedosiahne súčinnosť navrhovateľa za účelom vyúčtovania mu
odmeny za právne služby, ktoré mu poskytla v minulosti, avšak i keby nejakú súčinnosť
mohla dosiahnuť, táto skutočnosť nezakladá jej právny záujem na výsledku konania v
zmysle § 93 ods. 1 O.s.p., ktorý by odôvodňoval prípustnosť jej vedľajšieho účastníctva v
konaní na strane navrhovateľa, keď je nesporné, že nemá žiadny právny vzťah k predmetu
sporu, a rozhodnutie o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu škody proti odporcovi
sa akéhokoľvek jej právneho postavenia netýka, a teda nemôžu byť dotknuté žiadne jej
práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva.“.
Odvolací súd dospel k záveru, že „z odôvodnenia vstupu do konania
vyplýva len jej osobný (majetkový) záujem na vyúčtovaní odmeny podľa zmluvy
s navrhovateľom, od ktorej navrhovateľ v roku 2007 odstúpil, za stavu, keď sa v inom
súdnom konaní domáha určenia, že vzťah založený predmetnou zmluvou trvá, čo v žiadnom
prípade nemôže zakladať prípustnosť jej vedľajšieho účastníctva v tomto spore...“.
Ak potom súd prvého stupňa vyhodnotil, že sťažovateľka neuviedla žiadne konkrétne
dôvody právneho záujmu na výsledku tohto konania, a na základe ňou tvrdených
skutočností dospel k záveru, že nemá na výsledku prebiehajúceho konania právny záujem,
keďže jej právne postavenie sa rozhodnutím o návrhu navrhovateľa nezmení, preto jej vstup
do konania ako vedľajšej účastnícky na strane navrhovateľa nepripustil, bolo podľa názoru
krajského súdu správne, preto sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu v celom rozsahu
stotožnil, odkázal naň a na zdôraznenie jeho správnosti nepovažoval za potrebné uvádzať
žiadne ďalšie skutočnosti, pretože by boli podľa neho len opakovaním správnych záverov
súdu prvého stupňa.
Ústavný súd k citovanému dodáva, že predpokladom prípustnosti vedľajšieho
účastníctva v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny
záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide
vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka
(jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva) a poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 140/2005 (70/2006 ZSP), podľa
ktorého aj v prípade vedľajšieho účastníctva je nevyhnutný právny záujem vedľajšieho
účastníka na výsledku sporu a nepostačuje iba záujem morálny či majetkový.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd opätovne konštatuje, že dôvody uznesenia
krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Rozhodnutie nevykazuje
znaky svojvôle, hoci je pomerne stručné, ale ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať právne
názory, ku ktorým všeobecné súdy dospeli v konaní o návrhu na pristúpenie sťažovateľky
ako vedľajšieho účastníka pri aplikácii § 93 ods. 1 OSP. Interpretácia zákona, ktorú krajský
súd v danom prípade zvolil, nepopiera zásadným spôsobom znenie a účel právnych noriem
aplikovateľných v danej veci, keď bol toho názoru, že sťažovateľka neosvedčila
dostatočným spôsobom svoj právny záujem na výsledku konania.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
(m. m. IV. ÚS 35/02).
Ústavný súd považuje napadnuté uznesenia krajského súdu teda za ústavne
akceptovateľné, ktoré nie sú v rozpore s účelom a zmyslom dotknutej právnej úpravy
a spôsob, akým v tejto veci rozhodli, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne
neodôvodnený a ako taký odporujúci základným právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je tiež
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania alebo
osoby, ktorá sa domáha pristúpenia do konania v pozícii vedľajšieho účastníka. Podstatou
je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenia základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť
medzi namietaným rozhodnutím a postupom krajského súdu a sťažovateľkou namietaným
porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že k ich porušeniu reálne mohlo
dôjsť, a preto ju odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. mája 2016