Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 899/2016
PDF · 202.26 KB
No categories available
II. ÚS 899/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej JUDr. Ján Florián Gajniak, advokát
s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Florián
Gajniak, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 7/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 7/2014 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla chronológiu úkonov vykonaných
okresným súdom a účastníkmi konania v napadnutom konaní až do podania tejto sťažnosti
a ku skutkovému stavu uviedla najmä, že:
«V predmetnej veci spis. zn. 2C/7/2014, dňa 16.9.2013 podala sťažovateľka(...)
na Okresnom súde v Žiline, návrh na vydanie platobného rozkazu o finančnú úhradu
nájomného, v zmysle ustanovení § 172 OSP ods. 1, a § 451, ods. 1 OZ.
Súd z úplne jednoduchej veci vytvoril nekonaním zdĺhavý súdny proces.
Úkony navrhovateľky/sťažovateľ (s dovolením ústavného súdu sa navrhovateľka/
sťažovateľka nazdáva, že v záujme sprehľadnenia sťažnosti, bude svoju pozíciu označovať
skratkami S/N).
(...) 29.1.2015 Sťažovateľ/navrhovateľ zasiela predsedovi Okresného súdu Žilina
sťažnosť na prieťahy v konaní.
Od 1. pojednávania do podania sťažnosti na prieťahy v konaní uplynulo 136 dní
Takže od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu uplynulo spolu 501 dní
4.3.2015 S/N zasiela predsedovi Okresného súdu Žilina, opakovanú sťažnosť
na bezdôvodné prieťahy v konaní, ktorá zostala bez odozvy.
11.3.2015 S/N zaslal predsedovi Okresného súdu Žilina list o nutnosti urgovať
nevybavenie svojej sťažnosti na neodôvodnené prieťahy v konaní.
(...) Od podania prvej sťažnosti na neodôvodnené prieťahy v konaní (29.1.2015),
po dátum uhradenia súdneho doplatku za sťažnosť (4.8.2015), neodôvodnené prieťahy
v konaní napriek opakovaným sťažnostiam predstavujú 188 dní.
Ku dňu podania sťažnosti na bezdôvodné prieťahy v konaní na Ústavný súd SR,
8.10.2015, neodôvodnené prieťahy v konaní(...) predstavujú celkom 753 dní.
Čo znamená, že sú to (nielen) pri seniorskom veku sťažovateľky, viac ako dva roky.
Vzhľadom na tak závažné porušenie práva súdom počas dlhých mesiacov a pre
zanedbaný priebeh súdneho konania bez akýchkoľvek listinných dôkazov, ktoré by predložili
odporcovia v protiklade s tým, ako súd nepochopiteľne neakceptuje uplatňovanie zákonných
námietok navrhovateľa/sťažovateľa. Na prvé pojednávanie, ktoré súd po dlhom čase vytýčil,
S/N včas a riadne ospravedlnila svoju neúčasť, so zákonom predpokladaných
ospravedlniteľných dôvodov(choroba). Súd napriek tomu pojednávanie otvorí
nepochopiteľne na ňom plnil želania odporcov ísť sa (ako na výlet) pozrieť na predmetnú
parcelu. Súd S/N nezaslal zápisnicu z tohto pojednávania. S/N teda nemal vedomosť o tom,
čo sa na pojednávaní odohrávalo a nemal sa odnikadiaľ možnosť dozvedieť, že súd jeho
ospravedlnenie ignoroval. Následne na druhý deň súd zaslal S/N predvolanie na ohliadku
na mieste vo . Neskôr, súd vytýčenú ohliadku na deň 3.9.2014 upovedomením
odročil. S/N pre tieto kroky súdu zaslala namietanie procesne zmätočného predvolania
na ohliadku s tým, že prstom v tráve alebo mávnutím ruky vo vzduchu sa nedajú nikde
na svete označiť hranice pozemkov. Na to sú aj v zmysle OSP príslušní odborníci-geodeti.
S/N sa snažil upozorniť na to, že súd by tak na seba prevzal erudíciu vysokoškolsky
vzdelaných, špecializovaných odborníkov-geodetov. Nepripravené pojednávania sú späté
s opakovanými šikanóznymi, úplne iracionálnym a preto nezmyselnými snahami súdu
predvolávkami tortúrovať S/N ísť sa pozrieť na 450 km vzdialený pozemok (225 km od jeho
trvalého bydliska - t.j. 450 tam a späť) len tak na výlet, bez zabezpečenia jeho ochrany pred
úplne aktuálnym, potenciálnym agresívnym atakom od „neznámych osôb“. Obzerať
pozemok bez odborného geodeta, oprávneného určovať lomové body medzi jednotlivými
parcelami, ktorý sťažovateľ pozná už vyše 70 rokov, iba pod zámienkou tzv. ohliadky
na mieste, bez splnenia zákonom uvažovaných zmysluplných podmienok je predstieraním
oprávnenosti úkonov súdu. Aj potom opakované sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi
Okresného súdu v Žiline nepomohli dať priebeh konania do zákonných rámcov, takže
sťažovateľ pri ochrane svojich práv musí podať túto sťažnosť.
(...) Bezdôvodné prieťahy v konaní Okresného súdu v Žiline, podľa jeho jednotlivých
krokov je možné charakterizovať tým, že takýmto postupom nebol S/N súdom chránený
vo svojich právach.
(...) Z(...) priebehu času v konaní pred súdom vyplýva, že od podania návrhu
na vydanie platobného rozkazu navrhovateľom /sťažovateľom dňa 16.9.2013 až po deň
vytýčenia prvého pojednávania vo veci dňa 23.6.2014 uplynulo 281 dní.
(...) Takouto dlhodobou nečinnosťou Okresného súdu v Žiline, ako aj Krajského súdu
v Žiline, bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, upravené v článku 48, ods. 2, Ústavy SR
Bezdôvodnými, viacmesačnými prieťahmi v konaní vyúsťujúcich už do viac ako
dvoch rokov, sa sťažovateľ dostal do situácie, že sa nedovolal ochrany svojich práv ani
sťažnosťami predsedovi Okresného súdu v Žiline a nepochodil ani na Krajskom súde
v Žiline, takže sťažovateľova právna neistota naďalej pretrváva až do dňa meritórneho
rozhodnutia vo veci, ktoré je v dôsledku krokov okresného súdu v nedohľadne, pretože S/N
sa voči ešte len písomne nedodanému rozsudku, rozhodne bude musieť odvolať.
(...) Pre svoj vysoký vek sa ťažko chorá sťažovateľka nazdáva, že jej náhle zhoršenie
zdravotného stavu nie je vec neobvyklá. Musí s tým žiť. Takýto stav jej objektívne zabránil
v účasti na jednom vytýčenom pojednávaní, na ktoré sa riadne ospravedlnila (čo súd
ignoroval) po dlhom čakaní nevyriešení jej veci. Je to veľký nepomer k tomu, aby sa to stalo
dôvodom na pardonovanie okresného súdu, hoci aj súd bol údajne nejaký neznámy čas
práceneschopný. Zodpovednosť súdu za tieto mnohomesačné prieťahy v konaní je podľa
názoru S/N nesporná, pretože súd nepostupoval po podaní návrhu na vydanie PR v zmysle
ustanovení § 172-§175 OSP, takže podľa názoru S/N konal svojvoľne, čím sám súd založil
podmienky na následné prieťahy. Takýto postup súdu by ho nemalo uchrániť od zaplatenia
primeranej majetkovej ujmy sťažovateľovi. Ako je zdokumentované, sťažovateľka si však
vždy v konaní promptne plnila všetky zákonom i súdom požadované povinnosti.
Vo vyššie uvedenom časovom rozpätí odporcovia vyslovili svoje priam detinsky
priehľadné lživé, ale pritom účelové vyjadrenia, ktoré potom opakujú, čo im súd schvaľuje.
Sú síce úplne nezmyselné, právne irelevantné a skutkový stav i priebeh skutkového deja
deformujúce tvrdenia (na čo podľa zákona majú odporcovia právo), ale súd má povinnosť
to vyriešiť a nie spĺňať želania odporcov.
Sťažovateľ pre nedôstojný priebeh tohto súdneho procesu, pretože v rozpore
s ustanoveniami OSP - súd konanie po viac ako 2 rokoch, na 2. pojednávaní a bez
akéhokoľvek dokazovania v zmysle §132-135 OSP vydal záporný rozsudok (pre S/N). Keď
bude S/N jeho písomné zdôvodnenie doručené, tak sa bude musieť proti nemu odvolať, takže
vynesenie právoplatného rozsudku je v nedohľadne.
(...) Bezdôvodnými viacmesačnými prieťahmi v konaní v tejto veci sa sťažovateľ
dostal do situácie, že sťažovateľova právna neistota naďalej pretrváva, nielen v súčasnosti,
ale bude trvať až do dňa meritórneho a právoplatného rozhodnutia vo veci.
(...) Túto svoju sťažnosť zasielanú na Ústavný súd SR na postup Okresného súdu
v Žiline podávame z toho dôvodu že o ochrane nami označeného základného práva
nerozhoduje iný súd a u tohto súdu sa v priebehu 753 dní, t. j. skoro 25 mesiacov, teda viac
ako 2 roky prejavil nedostatok takých procesných úkonov v dôsledku nesprávneho
posudzovania meritu veci, dôsledkom čoho bolo vážne poškodenie sťažovateľa súdom, hoci
ide o veľmi jednoduchú, štandardne sa asi opakujúcu vec aj na mnohých iných súdoch
na Slovensku. Konanie vo veci nemuselo mať neodôvodnené prieťahy, ak by súd k nemu aj
po nenariadení PR pristupoval v zmysle § 115, ods. 2, OSP pretože v zmysle ustálenej
judikatúry NS SR sa dá odvodiť, že ide o drobný spor, nakoľko v jednom roku neprekračuje
hranicu 300.- €.
(...) Aby sa dovŕšila ochrana porušeného základného práva formou primeraného
finančného zadosťučinenia Ústavného súdu v zmysle čl. 127, Ústavy SR požadujeme aj
primerané finančné zadosťučinenie podľa zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP v sume
20.000.- Eur, pretože k porušeniu nášho práva došlo takým vážnym spôsobom, neriešením
sťažnosti na prieťahy u predsedu Okresného súdu v Žiline i Krajského súdu v Žiline, ktorý si
preto vyžaduje vyšší stupeň ochrany, najskôr sťažnosť predsedovi Okresného súdu, potom aj
Krajského súdu a teraz Sťažnosť na Ústavný súd SR - a nie iba jednoduchú deklaráciu
porušenia, základného práva (IV. ÚS 210/04).
Vyššie uvedené vyčíslenie nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáha sťažovateľ je iba
najminimálnejším zobrazením odškodnenia za psychické útrapy a zlomkom celej ujmy, čím
sa preukazujeme nestarostlivosťou súdu o odstránenie právnej neistoty u vekovo veľmi
starého sťažovateľa, čo trvá už viac ako 2 roky. V seniorskom veku taká etapa života
predstavuje veľmi dlhé obdobie.
Takto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenie podľa § 50, ods. 3
zákona o Ústavnom súde, zdôvodňujeme tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo
nachádzame nám spôsobila aj vážnu materiálnu ujmu. Ujma, ktorú utrpel sťažovateľ je tak
vážna, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy v tomto smere zodpovedá praxi Ústavného
súdu SR a máme pocit, že ju sťažovateľ navrhuje zodpovedne.
(...) Sťažovateľ sa domáha aj primeraného zadosťučinenia, pretože je presvedčený,
že zavinením Okresného súdu Žilina, ktorý nevydal PR, aby sa po prípadnom odpore
odporcov, vec vyriešila v zmysle § 6, OSP, t. j. rýchlo a účinne. Prieťahmi v konaní tak súd
S/N zmaril v tom čase príležitostný možný odpredaj dotknutého pozemku. Je potrebné
uviesť, že súd predsa nemôže garantovať nikomu, že príležitosť alebo nejaká životná šanca
sa rýchlo vyskytne znovu. Citovaný § 6 OSP je o tom, aby súd nemaril príležitosť
účastníkovi na trhu. Takže S/N vzniká majetková ujma minimálne vo výške 80.000 Eur (ako
náhrada škody, ktorú si však sťažovateľ v tejto sťažnosti neuplatňuje) i nemajetková ujma,
20.000 €, titulom nemožnosti užívať svoj majetok alebo dostať zaplatené za dlhodobé
nepovolené užívanie jeho vlastníctva, preto žiada podľa svojho názoru zaplatiť takú
oprávnenú sumu od vinníka, formou finančného zadosťučinenia.
Ak by sme finančné prostriedky, ktoré by sme utŕžili predajom parcely uložili na účet
v banke, získali by sme aj pri tom najminimálnejšom ročnom úroku 1,5 %, efektívne značné
finančné prostriedky, čoho sú si vedomí odporcovia i súd, takže prieťahmi je táto
potenciálna finančná transakcia s vlastníctvom sťažovateľky odsúvaná do neurčitého,
neprehľadného času v budúcnosti. Ak sa toho dožije. Ale s tým by spravodlivý súd nemal
vo svojich úvahách kalkulovať.
Pretože súd o našom návrhu konal bez relevantného priebehu pojednávaní, vznikla
nám majetková ujma nielen na finančných prostriedkoch, ale aj ochromenia celkového
života rodiny. Žiadame, aby nám Ústavný súd priznal aj náhradu trov konania a ďalších
nákladov, spojených s uplatňovaním nášho základného práva na Ústavnom súde SR,
pretože okresný súd v našej veci nielen ako seniora riadne nekoná viac mesiacov a pritom
ide o veľmi jednoduchú vec, takže ich uplatňujeme sumou 361,96 Eur /tarifa v zmysle
Vyhlášky o úhrade advokátskych služieb/.»
3. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo , upravené v čl. 48, ods. 2 Ústavy SR
v konaní vedenom pod spis. zn. 2C/7/2014 na Okresnom súde v Žiline, porušené bolo
2/ Krajskému súdu v Žiline, prípadne Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje v konaní
vedenom pod spis. zn 2C/7/2014, aby konali bez zbytočných prieťahov.
3/ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
20.000.-Eur, ktoré je Okresný súd v Žiline, povinný zaplatiť do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Ústavný súd SR priznáva úhradu trov konania sumou
361,96 Eur, ktoré je povinná kancelária Ústavného súdu SR zaplatiť na účet jej právneho
zástupcu JUDr. Jána Floriána Gajniaka(...) do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
6. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 7/2014.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
7. Vychádzajúc zo samotnej sťažnosti a z dopytu na okresný súd, ústavný súd zistil,
že napadnuté konanie sa začalo 16. septembra 2013 a na okresnom súde bolo skončené
vydaním rozsudku 8. októbra 2015. Napokon napadnuté konanie bolo právoplatne skončené
17. júna 2016.
8. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
9. Napadnuté konanie okresného súdu sa zjavne nevyznačuje takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy. Konanie vedené pod sp. zn. 2 C 7/2014 trvalo na okresnom súde cca dva roky, počas
tohto obdobia okresný súd odstraňoval procesné prekážky konania, vykonával dokazovanie
miestnou ohliadkou a nariaďoval pojednávania. Faktom je, že neopodstatnené zastavenie
konania uznesením č. k. 7 Ro 288/2013-11 z 8. októbra 2013 (pre údajné nezaplatenie
súdneho poplatku sťažovateľkou, asi na tri mesiace oddialilo prerokovanie danej veci, avšak
tento krátkodobý neefektívny postup okresného súdu nemožno považovať za porušenie
základného práva sťažovateľky garantovaného v citovanom článku ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou
preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu v napadnutom
konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie
základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť
sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
10. Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že podľa svojej stabilizovanej
judikatúry (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 37/02) sa ochrana
základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného
práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo.
Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr.
I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00). Predmetná sťažnosť bola ústavnému súd doručená
2. novembra 2015, pričom napadnuté konanie bolo na okresnom súde ukončené už
8. októbra 2015, teda v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené porušovanie
označeného základného práva sťažovateľky na okresnom súde netrvalo a táto skutočnosť
bola tiež základom na záver, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
11. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016