Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 928/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou

Višňovskou, Štúrova 10/20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. novembra 2015 a postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 22. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. marca 2016 (ďalej len „rozhodnutie krajského

súdu“).

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o určení neplatnosti

výpovede z pracovného pomeru danej sťažovateľovi jeho zamestnávateľom. V tejto

súvislosti sťažovateľ v sťažnosti prezentuje tieto okruhy námietok:

„1) Okresný súd v Trenčíne, ako aj druhostupňový odvolací súd, Krajský súd

v Trenčíne, jednoznačne pochybili tým, že sa vôbec, ale vôbec, nezaoberali meritom

občiansko-právnej veci v zmysle § 39 Občianskeho zákona, neplatnosť právneho úkonu,

ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ako sa dožadoval sťažovateľ vo svojom vyššie

označenom žalobnom návrhu, ale najmä v precizovanom odvolaní proti rozsudku

prvostupňového súdu. V samotnom konaní, ako aj v odôvodneniach, sa vôbec

nevysporiadali a úplne obišli meritum ako aj argumentáciou žalobného návrhu (právny

úkon v rozpore s dobrými mravmi), a tým aj zanedbali existenciu absolútnej neplatnosti

takého právneho úkonu, nepodliehajúc tak premlčaniu či preklúzii. Označené rozsudky

takto porušili sťažovateľove základné práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces,

neobsahujú náležité odôvodnenia a sú nepreskúmateľné. ...

2) V zmysle princípu predvídateľnosti práva, vychádzajúc z ods 1. SR,

tieto súdy vôbec nerešpektovali sťažovateľom nižšie citovaný judikát Najvyššieho súdu SR

pre obdobný prípad, v ktorom NS SR zaviazal súdy nižšieho stupňa zaoberať sa v takýchto

prípadoch a vysporiadať sa tiež s otázkou konania v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ

to žalobný návrh požaduje. ...

Skúmanie splnenia podmienok v zmysle ust. pre podanie výpovede,

po čisto formálnej stránke, v predmetnom prípade, je preto vo veci irelevantné, nakoľko,

ako je tu ďalej uvedené v platnej judikatúre NS SR, tento zákonník neumožňuje

vysporiadanie sa s otázkou neplatnosti takého právneho úkonu v zmysle príslušného

ustanovenia . Cit.: tak ako každý iný právny úkon, aj výpoveď ako

2

jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky náležitosti právneho úkonu, t j. keď

je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozporom

so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie nielen rozpor so , ale

aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle . Ak tento

zákon () v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy

( ). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam

kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti chýba, je potrebné

použiť v plnej miere . Tak tomu je v prípade neplatnosti

pracovnoprávnych právnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo všeobecnej časti

( a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy

o neplatnosti právnych úkonov v zmysle (napr. , ). Výkon

práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými

mravmi ( veta prvá ). Neplatnou je preto aj výpoveď

zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo

sa zaoberať a skúmať motív výpovede.

3) Žalobca sa nemohol, s náležitým ospravedlnením, zúčastniť osobne prerokovania

v predmetnej súdnej veci pred prvostupňovým (ani odvolacím súdom), čím nedošlo

k uplatneniu žiadnej kontradikcie vo verejnom prerokovaní veci a tak uplatneniu princípu

rovnosti zbraní (strán) v súdnom konaní, jedného zo základných princípov spravodlivého

súdneho konania (vid. nižšie uvedené citácie). ...

4) Prvostupňový ani odvolací súd nerešpektovali v žalobnom návrhu ani citovanú

dikciu , ktorá doslovne poukazuje na možnosť konania v rozpore s dobrými

mravmi a porušenia práva na spravodlivý súdny proces, ak sa na pracovníka aplikujú

ustanovenie , ktoré sa bežne tolerujú iným pracovníkom.“

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu (napr. ,

, , , , , ,

, , ) namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia

okresného súdu a rozhodnutia krajského súdu a poukazuje na ich nepresvedčivosť

a nepreskúmateľnosť.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„V občiansko-súdnom konaní č.k. -50 pred Okresným súdom v Trenčíne

a konaní č. Krajského súdu v Trenčíne boli porušené práva sťažovateľa

, na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1

Dohovoru a SR. ÚS ruší právoplatný rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne č. k. zo dňa 22. marca 2016 a rozsudok Okresného súdu

v Trenčíne č. k. -50 zo dňa 27. novembra 2015, a predmetnú vec vracia

na konanie na Okresný súd v Trenčíne aby vo veci znovu konal v zmysle ust. § 39

Občianskeho zákona ako sa dožaduje predmetný žalobný návrh sťažovateľa zo dňa

18.marca 2015 s odvolaním sa zo dňa 8. január 2016.“

Sťažovateľ tiež žiada ústavný súd, aby rozhodol tak, že „odkladá vykonateľnosť

napadnutého právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č. k. ,

nakoľko to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ani nevznikajú takýmto

rozhodnutím žiadne ujmy.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

4

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozhodnutím

okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľ napáda rozhodnutie okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ

využil svoje právo podať proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozhodnutím

krajského súdu

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

6

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietané rozhodnutie krajského súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že „preskúmal vec

v zmysle ust. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť

podľa , pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia

pojednávania v zmysle ust. podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej

možno v zmysle ust. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/

až f/ cit. zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ v úvode odvolania cituje ust. , ,

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ (súd prvého stupňa neúplné zistil

skutkový stav veci. pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností) je opodstatnený v prípade, ak účastník konania navrhol dôkaz, ktorý bol

spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho

nevykonal, čím vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.

V prejednávanej veci nie je z obsahu zrejmé a neuvádza to ani navrhovateľ

v odvolaní o aký dôkaz, ktorého nevykonanie súdu prvého stupňa vyčíta, sa má jednať.

Z návrhu na začatie konania ani ďalších podaní navrhovateľa totiž nemožno vyvodiť návrh

na vykonanie určitého konkrétneho dôkazu. Ďalšou okolnosťou pre úspešné uplatnenie

tohto dôvodu na odvolanie by však bola okolnosť, že ide o dôkaz, ktorý by bol spôsobilý

preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej.

V danom prípade však súd prvého stupňa zamietol návrh na určenie neplatnosti

výpovede z dôvodu preklúzie takéhoto práva tak, ako bude ďalej uvedené, pre ktoré

rozhodnutie mal dostatočne zistené skutočnosti, a preto mu nemožno vyčítať nedostatok

v skutkových zisteniach, ktorý by bolo potrebné odstrániť.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je podľa súdnej praxe daný v prípade

mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej

normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa v súvislosti so skúmaním, či návrh

na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol daný v lehote stanovenej v § 77

aplikoval správne ustanovenie správneho zákonného predpisu a vykonal

8

aj jeho správny výklad, ktorý je súladný s dlhodobou praxou súdov Slovenskej republiky.

Správne ustálil, že vzťah medzi účastníkmi konania patrí do pôsobnosti .

Otázky skončenia pracovného pomeru preto upravujú ust. § 59 až § 80 Zákonníka

práce.

Ust. § 77 upravuje hmotnoprávnu lehotu, v rámci ktorej sa účastníci

pracovnoprávneho vzťahu môžu domáhať určenia neplatnosti každej z foriem skončenia

pracovného pomeru tam uvedenej. V prípade pokiaľ takéto svoje právo neuplatnia zaniká

márnym uplynutím tejto dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného

pomeru podľa cit. zákonného ustanovenia nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba

vychádzať z toho. že pracovný pomer bol skončený plame (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 3Cdo/l 47/2008). Súd prvého stupňa správne ustálil, že márnym uplynutím lehoty na

podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru toto právo zaniká. Námietky

navrhovateľa spočívajúce v tom. že v danom prípade uplatňuje dôvody neplatnosti výpovede

z hľadiska dôvodov pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 39

nemôžu mať vplyv na dopad a právny význam úpravy uvedenej

v ust. .

Podanie žaloby o neplatnosť výpovede v zmysle ust. má ten

následok, že súd sa v konaní začatom takouto žalobou zaoberá všetkými otázkami

neplatnosti danej formy skončenia pracovného pomeru, a to či už z hľadiska naplnenia jeho

predpokladov, ktoré sú stanovené (písomná forma, doručenie

a existencia použitého výpovedného dôvodu ako aj jeho opodstatnenosť), tak aj otázkami

platnosti právneho úkonu (vážnosť, určitosť). Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní cituje

rozhodnutie NS SR sp. zn. , podľa ktorého sa súd v konaní o určenie

neplatnosti mal zaoberať aj otázkou rozporu výpovede s dobrými mravmi, prípadne inými

náležitosťami výpovede, vyplývajúcimi z ust. a z hľadiska

jej náležitosti ako právneho úkonu, tak všetky tieto otázky súd skúma len v prípade, pokiaľ

je konanie začaté v lehote upravenej v . Zo žiadneho zákonného

ustanovenia nie je možné vyvodiť, že by sa otázkou platnosti výpovede, resp. inej formy

skončenia pracovného pomeru mohol súd zaoberať aj po uplynutí tejto lehoty i keď

tvrdenými dôvodmi neplatnosti sú dôvody neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 37

a nasl. . Naopak súd prvého stupňa správne poukazuje na ust. ,

podľa ktorého k zániku práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenej lehote dochádza

aj v prípade ust. .

Pokiaľ ide o dôvod na odvolanie podľa (súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) tak jeho

podstata spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení

výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré

z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesení, prípadne, že neprihliada na

skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov

s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za

skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust.

Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by

bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli

v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,

poprípade poznatkov, ktoré vy plynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak

z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor

alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. − Odvolacím dôvodom

podľa cit. zákonného ustanovenia možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri

hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu

súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani

polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal svoj záver o aplikácii ust. § 77

na danú vec správne a po zistení všetkých rozhodujúcich skutočností, ktoré vyplynuli

z listinných dôkazov, a to najmä z výpovede zo dňa 14. 09. 2010 ako aj žaloby o určenie

neplatnosti výpovede podanej na okresný súd dňa 23. 03. 2015. Tieto skutočnosti tak

správne vyhodnotil v súlade so zásadami upravenými v ust. a preto mu

10

nemožno vyčítať, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam.

Z odvolania navrhovateľa je pritom zrejmé, že zotrváva na svojich tvrdeniach

ohľadne neplatnosti, resp. neexistencie dôvodov pre výpoveď pre porušenie pracovnej

disciplíny, avšak vzhľadom na to. že žaloba o neplatnosť výpovede bola podaná po uplynutí

lehoty podľa v dôsledku čoho došlo ku preklúzii tohto práva, súd

prvého stupňa sa nemohol zaoberať otázkami platnosti výpovede a preskúmavať

či jednotlivé skutky, ktoré zamestnávateľ navrhovateľa použil vo výpovedi zo dňa

14. 09. 2010 sa stali a či napĺňajú znak porušenia pracovnej disciplíny a či bola

navrhovateľovi daná výpoveď v súlade s ust. .

Odvolací súd tak nezistil opodstatnenosť žiadneho z dôvodov na odvolanie

uplatnených navrhovateľom v jeho odvolaní, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil.“

Pri hodnotení rozhodnutia krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozhodnutia krajského súdu s rozhodnutím

okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd

za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného

súdu, v ktorej okresný súd uviedol:

„Posúdením výsledkov vykonaného dokazovania podľa citovaných zákonných

ustanovení dospel súd k záveru, že návrh je v celom rozsahu nedôvodný.

V zmysle neplatnosť skončenia pracovného pomeru

výpoveďou, môže zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo

dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Ak zamestnanec návrh na vyslovenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru nepodá na súd včas v ustanovenej lehote, pracovný pomer

sa skončí, aj keď by išlo o neplatný právny úkon. Platnosť výpovede po uplynutí lehoty

podľa § 77 Zákonníka nemôže súd preskúmavať a nemôže sa ňou zaoberať ani ako

predbežnou otázkou. V § 77 Zákonníka práca ide o hmotnoprávnu lehotu, to znamená,

že v posledný deň tejto lehoty musí byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru doručený súdu; nestačí, ak sa tento návrh podal v posledný deň lehoty na poštu.

Ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde

najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká. Preklúzia je vo vzťahu

k premlčaniu zvláštny inštitút pričom obe lehoty sú hmotnoprávne a ich základom

je uplynutie času. Preklúzia znamená, že právo zaniká jeho neuplatnením v zákonom

určenej dobe. Podľa k zániku práva preto, že nebolo

uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch uvedených v zákone. Prípady

preklúzie nemožno rozširovať nejakou analógiou. Na zánik práva súd prihliadne, aj keď to

dlžník nenamietne. V pracovnoprávnych vzťahoch k zániku (preklúzii) nároku a práva

dochádza iba prípadoch taxatívne vymedzených v , medzi ktorými

je uvedené aj právo zamestnanca alebo zamestnávateľa uplatniť na súde neplatnosť

skončenia pracovného pomeru výpoveďou v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal

pracovný pomer skončiť.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporca dňa 18. 09. 2010

doručil navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14. 09. 2010 z dôvodu podľa

. Výpovedná doba bola trojmesačná a začala plynúť

prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede t. j. dňom

01. 10. 2010. Posledným dňom výpovednej doby bol deň 31. 12. 2010 a týmto dňom sa mal

pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončiť. Dvojmesačná prekluzívna lehota na

podanie návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 77

začala plynúť prvým dňom nasledujúcom po dni, kedy sa mal pracovný

pomer skončiť, t. j. dňom 01. 01. 2011 a jej posledným dňom bol deň 28. 02. 2011.

Najneskôr dňa 28. 02. 2011 mal byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru výpoveďou doručený súdu. Navrhovateľ podal súdu návrh na určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru výpoveďou dňa 23. 03. 2015, t. j. viac ako štyri roky

po uplynutí lehoty podľa , v ktorej sa mal domáhať tohto určenia.

Navrhovateľ tak nepodal návrh na vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na

12

súd včas v ustanovenej lehote, preto sa jeho pracovný pomer skončil, aj keď by išlo

o neplatný právny úkon. S ohľadom na uplynutie lehoty na podanie návrhu na určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou došlo v súlade s § 36 Zákonníka

práce k zániku práva domáhať sa preskúmania platnosti tohto skončenia pracovného

pomeru a súd prihliadol na zánik tohto práva z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu

súd návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu.“

Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti

v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré

by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnú

neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len

opakovaním jeho predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizoval

s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu, a je výlučne

výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné

súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,

ani povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľom uvádzané

tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Uvedené právne závery krajského súdu sa pohybujú v rámci obvyklého významu

interpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových alternatív,

pričom ústavný súd v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne názory

všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú viaceré odlišné právne názory.

V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený

právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to na účely

zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti

Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny

systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri

napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu v spojení

s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím

okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnú

absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi

závermi všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie

v rámci sústavy všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených

práv podľa a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016

14