Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 928/2016
PDF · 266.32 KB
No categories available
II. ÚS 928/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou
Višňovskou, Štúrova 10/20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 3/2015 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2015 a postupom
Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoPr 2/2016 a jeho rozsudkom
z 22. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 3/2015 a jeho
rozsudkom z 27. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
17 CoPr 2/2016 a jeho rozsudkom z 22. marca 2016 (ďalej len „rozhodnutie krajského
súdu“).
Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o určení neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru danej sťažovateľovi jeho zamestnávateľom. V tejto
súvislosti sťažovateľ v sťažnosti prezentuje tieto okruhy námietok:
„1) Okresný súd v Trenčíne, ako aj druhostupňový odvolací súd, Krajský súd
v Trenčíne, jednoznačne pochybili tým, že sa vôbec, ale vôbec, nezaoberali meritom
občiansko-právnej veci v zmysle § 39 Občianskeho zákona, neplatnosť právneho úkonu,
ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ako sa dožadoval sťažovateľ vo svojom vyššie
označenom žalobnom návrhu, ale najmä v precizovanom odvolaní proti rozsudku
prvostupňového súdu. V samotnom konaní, ako aj v odôvodneniach, sa vôbec
nevysporiadali a úplne obišli meritum ako aj argumentáciou žalobného návrhu (právny
úkon v rozpore s dobrými mravmi), a tým aj zanedbali existenciu absolútnej neplatnosti
takého právneho úkonu, nepodliehajúc tak premlčaniu či preklúzii. Označené rozsudky
takto porušili sťažovateľove základné práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces,
neobsahujú náležité odôvodnenia a sú nepreskúmateľné. ...
2) V zmysle princípu predvídateľnosti práva, vychádzajúc z čl. 1 ods 1. Ústavy SR,
tieto súdy vôbec nerešpektovali sťažovateľom nižšie citovaný judikát Najvyššieho súdu SR
pre obdobný prípad, v ktorom NS SR zaviazal súdy nižšieho stupňa zaoberať sa v takýchto
prípadoch a vysporiadať sa tiež s otázkou konania v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ
to žalobný návrh požaduje. ...
Skúmanie splnenia podmienok v zmysle ust. Zákonníka práce pre podanie výpovede,
po čisto formálnej stránke, v predmetnom prípade, je preto vo veci irelevantné, nakoľko,
ako je tu ďalej uvedené v platnej judikatúre NS SR, tento zákonník neumožňuje
vysporiadanie sa s otázkou neplatnosti takého právneho úkonu v zmysle príslušného
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Cit.: tak ako každý iný právny úkon, aj výpoveď ako
2
jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky náležitosti právneho úkonu, t j. keď
je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozporom
so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie nielen rozpor so Zákonníkom práce, ale
aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka. Ak tento
zákon (Zákonník práce) v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy
Občiansky zákonník (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam
kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné
použiť v plnej miere Občiansky zákonník. Tak tomu je v prípade neplatnosti
pracovnoprávnych právnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo všeobecnej časti
Zákonník práce (§ 17 a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy
o neplatnosti právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce). Neplatnou je preto aj výpoveď
zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo
sa zaoberať a skúmať motív výpovede.
3) Žalobca sa nemohol, s náležitým ospravedlnením, zúčastniť osobne prerokovania
v predmetnej súdnej veci pred prvostupňovým (ani odvolacím súdom), čím nedošlo
k uplatneniu žiadnej kontradikcie vo verejnom prerokovaní veci a tak uplatneniu princípu
rovnosti zbraní (strán) v súdnom konaní, jedného zo základných princípov spravodlivého
súdneho konania (vid. nižšie uvedené citácie). ...
4) Prvostupňový ani odvolací súd nerešpektovali v žalobnom návrhu ani citovanú
dikciu Zákonníka práce, ktorá doslovne poukazuje na možnosť konania v rozpore s dobrými
mravmi a porušenia práva na spravodlivý súdny proces, ak sa na pracovníka aplikujú
ustanovenie ZP, ktoré sa bežne tolerujú iným pracovníkom.“
Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu (napr. III. ÚS 107/07,
IV. ÚS 14/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 410/06, III. ÚS 153/07) namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu a rozhodnutia krajského súdu a poukazuje na ich nepresvedčivosť
a nepreskúmateľnosť.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„V občiansko-súdnom konaní č.k. 16Pr/3/2015-50 pred Okresným súdom v Trenčíne
a konaní č. 17CoPr/2/2016 Krajského súdu v Trenčíne boli porušené práva sťažovateľa
, na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. ÚS ruší právoplatný rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17CoPr/2/2016 zo dňa 22. marca 2016 a rozsudok Okresného súdu
v Trenčíne č. k. 16Pr/3/2015-50 zo dňa 27. novembra 2015, a predmetnú vec vracia
na konanie na Okresný súd v Trenčíne aby vo veci znovu konal v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákona ako sa dožaduje predmetný žalobný návrh sťažovateľa zo dňa
18.marca 2015 s odvolaním sa zo dňa 8. január 2016.“
Sťažovateľ tiež žiada ústavný súd, aby rozhodol tak, že „odkladá vykonateľnosť
napadnutého právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17CoPr/2/2016,
nakoľko to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ani nevznikajú takýmto
rozhodnutím žiadne ujmy.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
4
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozhodnutím
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľ napáda rozhodnutie okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ
využil svoje právo podať proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie,
o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozhodnutím
krajského súdu
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
6
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať namietané rozhodnutie krajského súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že „preskúmal vec
v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť
podľa § 219 ods. 1 O. s. p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej
možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O. s. p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/
až f/ cit. zákonného ustanovenia.
Navrhovateľ v úvode odvolania cituje ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O. s. p.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ (súd prvého stupňa neúplné zistil
skutkový stav veci. pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností) je opodstatnený v prípade, ak účastník konania navrhol dôkaz, ktorý bol
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho
nevykonal, čím vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.
V prejednávanej veci nie je z obsahu zrejmé a neuvádza to ani navrhovateľ
v odvolaní o aký dôkaz, ktorého nevykonanie súdu prvého stupňa vyčíta, sa má jednať.
Z návrhu na začatie konania ani ďalších podaní navrhovateľa totiž nemožno vyvodiť návrh
na vykonanie určitého konkrétneho dôkazu. Ďalšou okolnosťou pre úspešné uplatnenie
tohto dôvodu na odvolanie by však bola okolnosť, že ide o dôkaz, ktorý by bol spôsobilý
preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej.
V danom prípade však súd prvého stupňa zamietol návrh na určenie neplatnosti
výpovede z dôvodu preklúzie takéhoto práva tak, ako bude ďalej uvedené, pre ktoré
rozhodnutie mal dostatočne zistené skutočnosti, a preto mu nemožno vyčítať nedostatok
v skutkových zisteniach, ktorý by bolo potrebné odstrániť.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je podľa súdnej praxe daný v prípade
mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej
normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa v súvislosti so skúmaním, či návrh
na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol daný v lehote stanovenej v § 77
Zákonníka práce aplikoval správne ustanovenie správneho zákonného predpisu a vykonal
8
aj jeho správny výklad, ktorý je súladný s dlhodobou praxou súdov Slovenskej republiky.
Správne ustálil, že vzťah medzi účastníkmi konania patrí do pôsobnosti Zákonníka práce.
Otázky skončenia pracovného pomeru preto upravujú ust. § 59 až § 80 Zákonníka
práce.
Ust. § 77 upravuje hmotnoprávnu lehotu, v rámci ktorej sa účastníci
pracovnoprávneho vzťahu môžu domáhať určenia neplatnosti každej z foriem skončenia
pracovného pomeru tam uvedenej. V prípade pokiaľ takéto svoje právo neuplatnia zaniká
márnym uplynutím tejto dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného
pomeru podľa cit. zákonného ustanovenia nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba
vychádzať z toho. že pracovný pomer bol skončený plame (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/l 47/2008). Súd prvého stupňa správne ustálil, že márnym uplynutím lehoty na
podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru toto právo zaniká. Námietky
navrhovateľa spočívajúce v tom. že v danom prípade uplatňuje dôvody neplatnosti výpovede
z hľadiska dôvodov pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákonníka nemôžu mať vplyv na dopad a právny význam úpravy uvedenej
v ust. § 77 Zákonníka práce.
Podanie žaloby o neplatnosť výpovede v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce má ten
následok, že súd sa v konaní začatom takouto žalobou zaoberá všetkými otázkami
neplatnosti danej formy skončenia pracovného pomeru, a to či už z hľadiska naplnenia jeho
predpokladov, ktoré sú stanovené Zákonníkom práce (písomná forma, doručenie
a existencia použitého výpovedného dôvodu ako aj jeho opodstatnenosť), tak aj otázkami
platnosti právneho úkonu (vážnosť, určitosť). Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní cituje
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2010, podľa ktorého sa súd v konaní o určenie
neplatnosti mal zaoberať aj otázkou rozporu výpovede s dobrými mravmi, prípadne inými
náležitosťami výpovede, vyplývajúcimi z ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka z hľadiska
jej náležitosti ako právneho úkonu, tak všetky tieto otázky súd skúma len v prípade, pokiaľ
je konanie začaté v lehote upravenej v § 77 Zákonníka práce. Zo žiadneho zákonného
ustanovenia nie je možné vyvodiť, že by sa otázkou platnosti výpovede, resp. inej formy
skončenia pracovného pomeru mohol súd zaoberať aj po uplynutí tejto lehoty i keď
tvrdenými dôvodmi neplatnosti sú dôvody neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 37
a nasl. Občianskeho zákonníka. Naopak súd prvého stupňa správne poukazuje na ust. § 36,
podľa ktorého k zániku práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenej lehote dochádza
aj v prípade ust. § 77 Zákonníka práce.
Pokiaľ ide o dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) tak jeho
podstata spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení
výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré
z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesení, prípadne, že neprihliada na
skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov
s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za
skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O. s. p.
Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by
bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
poprípade poznatkov, ktoré vy plynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak
z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 − § 135 O. s. p. Odvolacím dôvodom
podľa cit. zákonného ustanovenia možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri
hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal svoj záver o aplikácii ust. § 77
na danú vec správne a po zistení všetkých rozhodujúcich skutočností, ktoré vyplynuli
z listinných dôkazov, a to najmä z výpovede zo dňa 14. 09. 2010 ako aj žaloby o určenie
neplatnosti výpovede podanej na okresný súd dňa 23. 03. 2015. Tieto skutočnosti tak
správne vyhodnotil v súlade so zásadami upravenými v ust. § 132 O. s. p. a preto mu
10
nemožno vyčítať, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam.
Z odvolania navrhovateľa je pritom zrejmé, že zotrváva na svojich tvrdeniach
ohľadne neplatnosti, resp. neexistencie dôvodov pre výpoveď pre porušenie pracovnej
disciplíny, avšak vzhľadom na to. že žaloba o neplatnosť výpovede bola podaná po uplynutí
lehoty podľa § 77 Zákonníka práce v dôsledku čoho došlo ku preklúzii tohto práva, súd
prvého stupňa sa nemohol zaoberať otázkami platnosti výpovede a preskúmavať
či jednotlivé skutky, ktoré zamestnávateľ navrhovateľa použil vo výpovedi zo dňa
14. 09. 2010 sa stali a či napĺňajú znak porušenia pracovnej disciplíny a či bola
navrhovateľovi daná výpoveď v súlade s ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.
Odvolací súd tak nezistil opodstatnenosť žiadneho z dôvodov na odvolanie
uplatnených navrhovateľom v jeho odvolaní, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil.“
Pri hodnotení rozhodnutia krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozhodnutia krajského súdu s rozhodnutím
okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd
za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného
súdu, v ktorej okresný súd uviedol:
„Posúdením výsledkov vykonaného dokazovania podľa citovaných zákonných
ustanovení dospel súd k záveru, že návrh je v celom rozsahu nedôvodný.
V zmysle § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, môže zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo
dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Ak zamestnanec návrh na vyslovenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru nepodá na súd včas v ustanovenej lehote, pracovný pomer
sa skončí, aj keď by išlo o neplatný právny úkon. Platnosť výpovede po uplynutí lehoty
podľa § 77 Zákonníka nemôže súd preskúmavať a nemôže sa ňou zaoberať ani ako
predbežnou otázkou. V § 77 Zákonníka práca ide o hmotnoprávnu lehotu, to znamená,
že v posledný deň tejto lehoty musí byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru doručený súdu; nestačí, ak sa tento návrh podal v posledný deň lehoty na poštu.
Ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde
najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká. Preklúzia je vo vzťahu
k premlčaniu zvláštny inštitút pričom obe lehoty sú hmotnoprávne a ich základom
je uplynutie času. Preklúzia znamená, že právo zaniká jeho neuplatnením v zákonom
určenej dobe. Podľa § 583 Občianskeho zákonníka k zániku práva preto, že nebolo
uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch uvedených v zákone. Prípady
preklúzie nemožno rozširovať nejakou analógiou. Na zánik práva súd prihliadne, aj keď to
dlžník nenamietne. V pracovnoprávnych vzťahoch k zániku (preklúzii) nároku a práva
dochádza iba prípadoch taxatívne vymedzených v § 36 Zákonníka práce, medzi ktorými
je uvedené aj právo zamestnanca alebo zamestnávateľa uplatniť na súde neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal
pracovný pomer skončiť.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporca dňa 18. 09. 2010
doručil navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14. 09. 2010 z dôvodu podľa
§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Výpovedná doba bola trojmesačná a začala plynúť
prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede t. j. dňom
01. 10. 2010. Posledným dňom výpovednej doby bol deň 31. 12. 2010 a týmto dňom sa mal
pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončiť. Dvojmesačná prekluzívna lehota na
podanie návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 77
Zákonníka práce začala plynúť prvým dňom nasledujúcom po dni, kedy sa mal pracovný
pomer skončiť, t. j. dňom 01. 01. 2011 a jej posledným dňom bol deň 28. 02. 2011.
Najneskôr dňa 28. 02. 2011 mal byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou doručený súdu. Navrhovateľ podal súdu návrh na určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou dňa 23. 03. 2015, t. j. viac ako štyri roky
po uplynutí lehoty podľa § 77 Zákonníka práce, v ktorej sa mal domáhať tohto určenia.
Navrhovateľ tak nepodal návrh na vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na
12
súd včas v ustanovenej lehote, preto sa jeho pracovný pomer skončil, aj keď by išlo
o neplatný právny úkon. S ohľadom na uplynutie lehoty na podanie návrhu na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou došlo v súlade s § 36 Zákonníka
práce k zániku práva domáhať sa preskúmania platnosti tohto skončenia pracovného
pomeru a súd prihliadol na zánik tohto práva z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu
súd návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu.“
Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti
v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré
by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnú
neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len
opakovaním jeho predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizoval
s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu, a je výlučne
výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné
súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,
ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľom uvádzané
tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Uvedené právne závery krajského súdu sa pohybujú v rámci obvyklého významu
interpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových alternatív,
pričom ústavný súd v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne názory
všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú viaceré odlišné právne názory.
V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti
Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to na účely
zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti
Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny
systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri
napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu v spojení
s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie
sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím
okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnú
absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi
závermi všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie
v rámci sústavy všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených
práv podľa ústavy a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016
14