Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 10/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť zastúpeného

advokátom JUDr. Konštantínom Vaľom, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO

& PARTNERS s. r. o., Konštantínova 3, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. septembra

2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom pred

okresným súdom pod sp. zn. . Na základe odvolania sťažovateľa bola jeho

právna vec predmetom posudzovania krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.

. Sťažovateľ namietal, že mal právo osobne sa zúčastniť konania pred

okresným súdom, ako aj pred krajským súdom tak, aby mohol na svoju obranu uviesť

všetky skutkové a právne argumenty, čo mu umožnené nebolo. Krajský súd bral do úvahy

len tvrdenia žalovaných, ktoré neboli ničím preukázané.

3. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd nepostupoval v súlade so základnými princípmi

upravenými v až 17 (ďalej aj „“), ktoré okrem

zásady spravodlivej ochrany práv strán vyžadujú aj aplikovanie zásady účinnej procesnej

ochrany. Krajský súd sa riadil ustanoveniami už neplatného

(ďalej aj „OSP“), a to najmä jeho ustanovením § 120 ods. 1, ktorý stratil platnosť

30. júna 2016. Súčasne okresný súd sťažovateľovi neumožnil na poslednom pojednávaní

pred vyhlásením rozsudku predložiť ako dôkaz čestné vyhlásenie 15-tich osôb o skutočnom

právnom vzťahu k spornému pozemku, ale dokazovanie vyhlásil za skončené na

pojednávaní konanom 3. februára 2016, ktoré odročil pre účely vyhlásenia rozsudku.

Svedkovia v čestnom vyhlásení potvrdili, že sporný pozemok užívali predkovia sťažovateľa.

4. Podľa názoru sťažovateľa oba všeobecné súdy konajúce v jeho veci nezákonne

aplikovali o úprave niektorých

vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) platný do 1. decembra 2000 (týmto dňom nadobudol účinnosť zákon

č. , ktorý vypustil zo zákona až ), v zmysle ktorého na základe

osvedčenia notára vydaného za podmienok v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností

zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto osvedčení. Sťažovateľ zastáva

názor, že v čase vydania notárskeho osvedčenia o tom, že žalovaní sú vlastníkmi spornej

nehnuteľnosti, tieto nemali charakter poľnohospodárskej pôdy, teda notár ani nemal

právomoc použiť postup podľa , preto ani desaťročná lehota

podľa nemôže narušiť nepremlčateľnosť vlastníckeho práva

podľa , podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové

práva s výnimkou vlastníckeho práva.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo (zákonnosť) ... upravené v

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní , keď túto

nezákonnosť potvrdil Krajský súd svojim rozsudkom -177, bolo porušené.

2. Krajskému súdu v Prešove v konaní sa prikazuje, aby vo veci konal

a zakazuje sa pokračovať v porušovaní ústavného práva na zákonný postup sťažovateľa

a prikazuje obnoviť stav pred porušením ústavného práva tak, aby sťažovateľ mal právo si

uplatniť svoj nárok predloženými dôkazmi, ktoré Krajský súd v Prešove odmietol.

3. priznáva finančné zadosťučinenie 2.500 €, ktoré je Krajský súd

v Prešove povinný zaplatiť sťažovateľovi.

4. Advokátskej kancelárii Vaľo & Partners s.r.o. priznáva trovy konania na právnom

zastúpení pred ústavným súdom, vo výške 355,73 €..., ktoré je Krajský súd v Prešove

povinný zaplatiť na účet... ADVOKÁTSKEJ KANCELÁRII VAĽO & PARTNERS s.r.o.,

so sídlom Prešov, Konštantínova č. 3, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (nálezu).“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2016, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 24. februára 2016.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného

súdu

11. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

12. V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu

a jemu predchádzajúcemu postupu odvolanie, teda mal k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,

čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského

súdu

14. Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu ochranu tým, že krajský súd pri

rozhodovaní o jeho návrhu na určenie vlastníckeho práva k pozemku (ktorý mal

nadobudnúť vydržaním) postupoval podľa neplatného procesnoprávneho predpisu –

, nesprávne aplikoval a neumožnil

sťažovateľovi predložiť ako dôkaz čestné vyhlásenie pätnástich fyzických osôb, ktoré

potvrdzovali právny vzťah sťažovateľa a jeho predkov k nehnuteľnosti.

15. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

16. Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) patrí právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon.

18. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje.

V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, predmetom konania je nárok

žalobcu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na

Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva.

V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona.

Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobúdania

vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej

vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom, a to je to potrebné osobitne

zdôrazniť, právne následky vydržania nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho

podmienky.

Pokiaľ ide o právo držby toto patrí medzi základné oprávnenia vlastníka (§ 123

). Právo držby môže patriť aj osobe odlišnej od vlastníka (

), ak táto osoba je dobromyseľná, že vlastníctvo nadobudla, hoci

v skutočnosti sa tak nestalo, pretože jej chýba platný nadobúdací právny dôvod napr.

v prípade neplatnej zmluvy. v ustanovení za držiteľa

považuje toho, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

Pokiaľ ide o držbu ako jedného z predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva táto

musí byť nielen oprávnená, ale aj nepretržitá počas celej zákonom stanovenej vydržacej

doby. Platí totiž ustanovenie , podľa ktorého oprávnený

držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má v nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide

o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa vlastných tvrdení žalobca mal spornú nehnuteľnosť užívať nepretržite

až do roku 2012. Túto skutočnosť žalovaní a ani nikto zo svedkov vypočutých pri ohliadke

na mieste samom konanej dňa 12.10.2015 nepotvrdil. Dôkazom opaku nie je ani výpoveď

svedka . Tento svedok vôbec netvrdil, aby spornú nehnuteľnosť užívali právni

predchodcovia žalobcu. Ani rozhodnutie o umiestnení stavby z roku 1997 vydané Okresným

úradom v Sabinove, odborom životného prostredia a doklady o inštalácií plynomeru v roku

2001 zo strany SPP nepredstavujú dôkazy svedčiace o nadobudnutí vlastníckeho práva

k spornej nehnuteľností vydržaním.

Podľa ustanovenia veta prvá účinného do 30.06.2016 účastníci

sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Cieľom dôkaznej povinnosti,

vychádzajúc z tohto ustanovenia, je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom

dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie.

Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza

zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom

postavení, než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú

povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného

bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých

a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje

informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie

účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho

uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonali všetky

navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu

nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť

v situácie dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým

podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, tj. zodpovednosť za preukázanie

skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Existenciu splnenia podmienok

vydržania žalobca v priebehu konania nepreukázal. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané

písomné čestné prehlásenia 15 ľudí znalých miestnych pomerov, k oboznámeniu sa s týmito

čestnými prehláseniami v rámci odvolacieho konania dôjsť nemohlo. Uznesením zo dňa

18.02.2014 č. k. -18 bol žalobca poučený podľa ustanovenia § 120 ods. 1 a 4

o tom, že všetky dôkazy musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr

súd neprihladia. Na pojednávaní konanom dňa 03.02.2016 pred vyhlásením uznesenia

o skončení dokazovania ani jeden z účastníkov a ich právnych zástupcov žiadne návrhy na

doplnenie dokazovania nemal. Na dôkazy označené v priebehu odvolacieho konania preto

už nebolo možné prihliadať.“

19. V nadväznosti na citované, ako aj argumentáciu sťažovateľa uvedenú v sťažnosti

ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že teória procesného práva podmieňuje úspech

účastníka konania v spore unesením dvoch bremien, jednak bremena tvrdiť určité

skutočnosti (bremeno tvrdenia), ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremena

tieto skutočnosti preukázať (dôkazné bremeno). Základnou normou upravujúcou bremeno

tvrdenia a preukazovania bol (do 30. júna 2016) prvej vety , podľa ktorého

účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak ide o skutočnosť

rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti

bude mať pre účastníka konania väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu

konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu

medzi účastníkmi konania. Ako z odôvodnenia rozhodnutí oboch všeobecných súdov

vyplýva, zápisnice z pojednávania konaného 3. februára 2016, ako aj z argumentácie

sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, tento neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti

s preukázaním vydržania vlastníctva spornej nehnuteľnosti v konaní, ktoré sám inicioval.

Ako konštatoval aj krajský súd, na čestné vyhlásenie 15-tich fyzických osôb, ktoré malo

potvrdiť vzťah sťažovateľa, resp. jeho predkov k spornému pozemku, nebolo možné

za daných okolností prihliadať. Predmetné čestné vyhlásenie bolo vyhotovené 4. marca

2016, pričom rozsudok vo veci samej bol okresným súdom vyhlásený 24. februára 2016.

Sťažovateľ bol o následkoch nepredloženia dôkazov podľa riadne

poučený uznesením z 18. februára 2014.

20. Ústavný súd tiež konštatuje, že ani krajský súd v odvolacom konaní na uvedený

dôkaz nemohol prihliadnuť, pretože v zmysle odvolací súd je viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd nemôže

prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový

stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú

prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Ak je odvolací súd

toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže

doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal

súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako aj doplniť dokazovanie za podmienok

uvedených v , pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Odvolací súd je aj

počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, sa

týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že

v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo

tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako

výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky

procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej

inštancie. Vo veci sťažovateľa sa o tzv. novoty v odvolacom konaní v zmysle

predpokladanom nejednalo.

21. K ďalšej námietke sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že v čase prerokovávania

právnej veci sťažovateľa, ako aj jej rozhodovania (rozsudok bol vyhlásený 24. februára

2016) bol platným a účinným procesným prepisom . Ako

vyplýva zo zápisnice z pojednávania konaného 3. februára 2016, na ktorom bol prítomný

sťažovateľ spolu so svojou právnou zástupkyňou, účastníci konania nemali žiadne ďalšie

návrhy na vykonanie dokazovania, a preto okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie

za skončené a súčasne odročil pojednávanie pre účely vyhlásenia rozhodnutia vo veci

samej. Sťažovateľ žiadnym spôsobom správnosť zápisnice o pojednávaní nenamietal.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia (ako to vyplýva z jeho citovanej časti)

len poukázal na správny procesný postup súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania

v súlade s , pričom sám postupoval už v súlade s novým

procesným kódexom – . Argumentácia sťažovateľa je

v tomto smere podľa názoru ústavného súdu irelevantná.

22. K námietke sťažovateľa o nesprávnej aplikácii

v súvislosti s vydaním notárskeho osvedčenia o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaných

k spornému pozemku ústavný súd konštatuje, že uvedená námietka nebola sťažovateľom

v konaní pred všeobecnými súdmi prednesená, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu

k nej zaujať stanovisko.

23. Citovaný rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd

sa sťažovateľom namietanými skutočnosťami zaoberal a s týmito námietkami sa riadne

vysporiadal.

24. Ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno

označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ),

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

25. Z ústavnoprávneho hľadiska namietaný rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

26. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa , a preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

27. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2017