Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)I. ÚS 10/2017
PDF · 227.84 KB
No categories available
I. ÚS 10/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť zastúpeného
advokátom JUDr. Konštantínom Vaľom, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO
& PARTNERS s. r. o., Konštantínova 3, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 45/2014 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 56/2016 z 29. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 45/2014 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 56/2016 z 29. septembra
2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom pred
okresným súdom pod sp. zn. 10 C 45/2014. Na základe odvolania sťažovateľa bola jeho
právna vec predmetom posudzovania krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 56/2016. Sťažovateľ namietal, že mal právo osobne sa zúčastniť konania pred
okresným súdom, ako aj pred krajským súdom tak, aby mohol na svoju obranu uviesť
všetky skutkové a právne argumenty, čo mu umožnené nebolo. Krajský súd bral do úvahy
len tvrdenia žalovaných, ktoré neboli ničím preukázané.
3. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd nepostupoval v súlade so základnými princípmi
upravenými v čl. 1 až 17 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktoré okrem
zásady spravodlivej ochrany práv strán vyžadujú aj aplikovanie zásady účinnej procesnej
ochrany. Krajský súd sa riadil ustanoveniami už neplatného Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), a to najmä jeho ustanovením § 120 ods. 1, ktorý stratil platnosť
30. júna 2016. Súčasne okresný súd sťažovateľovi neumožnil na poslednom pojednávaní
pred vyhlásením rozsudku predložiť ako dôkaz čestné vyhlásenie 15-tich osôb o skutočnom
právnom vzťahu k spornému pozemku, ale dokazovanie vyhlásil za skončené na
pojednávaní konanom 3. februára 2016, ktoré odročil pre účely vyhlásenia rozsudku.
Svedkovia v čestnom vyhlásení potvrdili, že sporný pozemok užívali predkovia sťažovateľa.
4. Podľa názoru sťažovateľa oba všeobecné súdy konajúce v jeho veci nezákonne
aplikovali zákon Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 293/1992 Zb.“) platný do 1. decembra 2000 (týmto dňom nadobudol účinnosť zákon
č. 393/2000 Z. z., ktorý vypustil zo zákona § 2 až § 9), v zmysle ktorého na základe
osvedčenia notára vydaného za podmienok v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností
zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto osvedčení. Sťažovateľ zastáva
názor, že v čase vydania notárskeho osvedčenia o tom, že žalovaní sú vlastníkmi spornej
nehnuteľnosti, tieto nemali charakter poľnohospodárskej pôdy, teda notár ani nemal
právomoc použiť postup podľa § 2 zákona č. 293/1992 Zb., preto ani desaťročná lehota
podľa § 2 zákona č. 293/1992 Zb. nemôže narušiť nepremlčateľnosť vlastníckeho práva
podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo (zákonnosť) ... upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní 10C/45/2014, keď túto
nezákonnosť potvrdil Krajský súd svojim rozsudkom 7Co/56/2016-177, bolo porušené.
2. Krajskému súdu v Prešove v konaní 10C/45/2014 sa prikazuje, aby vo veci konal
a zakazuje sa pokračovať v porušovaní ústavného práva na zákonný postup sťažovateľa
a prikazuje obnoviť stav pred porušením ústavného práva tak, aby sťažovateľ mal právo si
uplatniť svoj nárok predloženými dôkazmi, ktoré Krajský súd v Prešove odmietol.
3. priznáva finančné zadosťučinenie 2.500 €, ktoré je Krajský súd
v Prešove povinný zaplatiť sťažovateľovi.
4. Advokátskej kancelárii Vaľo & Partners s.r.o. priznáva trovy konania na právnom
zastúpení pred ústavným súdom, vo výške 355,73 €..., ktoré je Krajský súd v Prešove
povinný zaplatiť na účet... ADVOKÁTSKEJ KANCELÁRII VAĽO & PARTNERS s.r.o.,
so sídlom Prešov, Konštantínova č. 3, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (nálezu).“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 45/2014
a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 56/2016 z 29. septembra 2016, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 45/2014 z 24. februára 2016.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného
súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
12. V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu
a jemu predchádzajúcemu postupu odvolanie, teda mal k dispozícii účinný právny
prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,
čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského
súdu
14. Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu ochranu tým, že krajský súd pri
rozhodovaní o jeho návrhu na určenie vlastníckeho práva k pozemku (ktorý mal
nadobudnúť vydržaním) postupoval podľa neplatného procesnoprávneho predpisu –
Občianskeho súdneho poriadku, nesprávne aplikoval zákon č. 293/1992 Zb. a neumožnil
sťažovateľovi predložiť ako dôkaz čestné vyhlásenie pätnástich fyzických osôb, ktoré
potvrdzovali právny vzťah sťažovateľa a jeho predkov k nehnuteľnosti.
15. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
16. Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) patrí právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon.
18. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto
skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje.
V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, predmetom konania je nárok
žalobcu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na
Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva.
V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona.
Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobúdania
vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej
vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom, a to je to potrebné osobitne
zdôrazniť, právne následky vydržania nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho
podmienky.
Pokiaľ ide o právo držby toto patrí medzi základné oprávnenia vlastníka (§ 123
Občianskeho zákonníka). Právo držby môže patriť aj osobe odlišnej od vlastníka (§ 130
Občianskeho zákonníka), ak táto osoba je dobromyseľná, že vlastníctvo nadobudla, hoci
v skutočnosti sa tak nestalo, pretože jej chýba platný nadobúdací právny dôvod napr.
v prípade neplatnej zmluvy. Občiansky zákonník v ustanovení § 129 ods. 1 za držiteľa
považuje toho, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Pokiaľ ide o držbu ako jedného z predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva táto
musí byť nielen oprávnená, ale aj nepretržitá počas celej zákonom stanovenej vydržacej
doby. Platí totiž ustanovenie § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého oprávnený
držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má v nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide
o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa vlastných tvrdení žalobca mal spornú nehnuteľnosť užívať nepretržite
až do roku 2012. Túto skutočnosť žalovaní a ani nikto zo svedkov vypočutých pri ohliadke
na mieste samom konanej dňa 12.10.2015 nepotvrdil. Dôkazom opaku nie je ani výpoveď
svedka . Tento svedok vôbec netvrdil, aby spornú nehnuteľnosť užívali právni
predchodcovia žalobcu. Ani rozhodnutie o umiestnení stavby z roku 1997 vydané Okresným
úradom v Sabinove, odborom životného prostredia a doklady o inštalácií plynomeru v roku
2001 zo strany SPP nepredstavujú dôkazy svedčiace o nadobudnutí vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľností vydržaním.
Podľa ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. účinného do 30.06.2016 účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Cieľom dôkaznej povinnosti,
vychádzajúc z tohto ustanovenia, je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie.
Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza
zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom
postavení, než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného
bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých
a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje
informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie
účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho
uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonali všetky
navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť
v situácie dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým
podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, tj. zodpovednosť za preukázanie
skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Existenciu splnenia podmienok
vydržania žalobca v priebehu konania nepreukázal. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané
písomné čestné prehlásenia 15 ľudí znalých miestnych pomerov, k oboznámeniu sa s týmito
čestnými prehláseniami v rámci odvolacieho konania dôjsť nemohlo. Uznesením zo dňa
18.02.2014 č. k. 10 C 45/14-18 bol žalobca poučený podľa ustanovenia § 120 ods. 1 a 4
O. s. p. o tom, že všetky dôkazy musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr
súd neprihladia. Na pojednávaní konanom dňa 03.02.2016 pred vyhlásením uznesenia
o skončení dokazovania ani jeden z účastníkov a ich právnych zástupcov žiadne návrhy na
doplnenie dokazovania nemal. Na dôkazy označené v priebehu odvolacieho konania preto
už nebolo možné prihliadať.“
19. V nadväznosti na citované, ako aj argumentáciu sťažovateľa uvedenú v sťažnosti
ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že teória procesného práva podmieňuje úspech
účastníka konania v spore unesením dvoch bremien, jednak bremena tvrdiť určité
skutočnosti (bremeno tvrdenia), ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremena
tieto skutočnosti preukázať (dôkazné bremeno). Základnou normou upravujúcou bremeno
tvrdenia a preukazovania bol (do 30. júna 2016) § 120 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého
účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak ide o skutočnosť
rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka konania väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu
konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu
medzi účastníkmi konania. Ako z odôvodnenia rozhodnutí oboch všeobecných súdov
vyplýva, zápisnice z pojednávania konaného 3. februára 2016, ako aj z argumentácie
sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, tento neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti
s preukázaním vydržania vlastníctva spornej nehnuteľnosti v konaní, ktoré sám inicioval.
Ako konštatoval aj krajský súd, na čestné vyhlásenie 15-tich fyzických osôb, ktoré malo
potvrdiť vzťah sťažovateľa, resp. jeho predkov k spornému pozemku, nebolo možné
za daných okolností prihliadať. Predmetné čestné vyhlásenie bolo vyhotovené 4. marca
2016, pričom rozsudok vo veci samej bol okresným súdom vyhlásený 24. februára 2016.
Sťažovateľ bol o následkoch nepredloženia dôkazov podľa § 120 ods. 1 OSP riadne
poučený uznesením z 18. februára 2014.
20. Ústavný súd tiež konštatuje, že ani krajský súd v odvolacom konaní na uvedený
dôkaz nemohol prihliadnuť, pretože v zmysle § 383 CSP odvolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd nemôže
prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový
stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú
prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Ak je odvolací súd
toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže
doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal
súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako aj doplniť dokazovanie za podmienok
uvedených v § 366 CSP, pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Odvolací súd je aj
počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, sa
týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo
tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako
výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky
procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej
inštancie. Vo veci sťažovateľa sa o tzv. novoty v odvolacom konaní v zmysle
predpokladanom Civilným sporovým poriadkom nejednalo.
21. K ďalšej námietke sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že v čase prerokovávania
právnej veci sťažovateľa, ako aj jej rozhodovania (rozsudok bol vyhlásený 24. februára
2016) bol platným a účinným procesným prepisom Občiansky súdny poriadok. Ako
vyplýva zo zápisnice z pojednávania konaného 3. februára 2016, na ktorom bol prítomný
sťažovateľ spolu so svojou právnou zástupkyňou, účastníci konania nemali žiadne ďalšie
návrhy na vykonanie dokazovania, a preto okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie
za skončené a súčasne odročil pojednávanie pre účely vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej. Sťažovateľ žiadnym spôsobom správnosť zápisnice o pojednávaní nenamietal.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia (ako to vyplýva z jeho citovanej časti)
len poukázal na správny procesný postup súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania
v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, pričom sám postupoval už v súlade s novým
procesným kódexom – Civilným sporovým poriadkom. Argumentácia sťažovateľa je
v tomto smere podľa názoru ústavného súdu irelevantná.
22. K námietke sťažovateľa o nesprávnej aplikácii zákona č. 293/1992 Zb.
v súvislosti s vydaním notárskeho osvedčenia o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaných
k spornému pozemku ústavný súd konštatuje, že uvedená námietka nebola sťažovateľom
v konaní pred všeobecnými súdmi prednesená, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu
k nej zaujať stanovisko.
23. Citovaný rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd
sa sťažovateľom namietanými skutočnosťami zaoberal a s týmito námietkami sa riadne
vysporiadal.
24. Ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno
označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97),
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
25. Z ústavnoprávneho hľadiska namietaný rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
26. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
27. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2017