Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 4/2017
PDF · 395 KB
No categories available
I. ÚS 4/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 4/2017-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť Roľníckeho družstva Telgárt, zastúpeného advokátkou
JUDr. Evou Krchňavou, Rudlovská cesta 47, Banská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 2/2016 z 31. mája 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Roľníckeho družstva Telgárt o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2016 faxom a 12. septembra 2016 poštou doručená sťažnosť Roľníckeho družstva Telgárt
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 41 Cob 2/2016 z 31. mája 2016 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako žalovaný bol
účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“),
predmetom ktorého bol nárok (ďalej len „žalobkyňa“) na zaplatenie
sumy 453,05 € s príslušenstvom z titulu doplatenia vyrovnacieho podielu, na ktorý jej
vznikol nárok po zániku jej členstva v roľníckom družstve. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
7 Cb 96/2010 z 26. júna 2014 návrh žalobkyne zamietol, keď pri výpočte vyrovnacieho
podielu vychádzal z hodnoty skutočne preukázanej pôdy vo výmere 3,9374 ha a výšku
vyrovnacieho podielu ustálil na základe znaleckého dokazovania sumou 3 005,70 €.
Na základe odvolania žalobkyne krajský súd uznesením z 30. júna 2015 označený rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď podľa názoru odvolacieho
súdu mal okresný súd považovať za správny výpočet vyrovnacieho podielu v sume
3 176,62 €, teda mal vychádzať z tzv. akceptovanej výmery pôdy 4,40 ha.
Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie vo veci opätovne rozhodol rozsudkom
sp. zn. 7 Cb 96/2010 z 12. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým
zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni 175,37 € s príslušenstvom, keď na základe
vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že nárok žalobkyne predstavoval sumu
3 176,62 €, z ktorej sťažovateľ uhradil sumu 3 001,25 €. Na základe odvolania sťažovateľa
krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil v odvolaním napadnutej časti rozsudok
okresného súdu ako vecne správny.
3. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom
a v odôvodnení sťažnosti uvádza, že «Svoje odvolanie odôvodnil poukazom na ust. § 2
ods.2, § 9 ods.5 zák. č. 42/1992 Zb., čl. XXII bod 5 Stanov družstva (sťažovateľa) a čl. II.
písm. a/ bod 2 Kritérií pre výpočet majetkových podielov členov a iných oprávnených osôb
...
Z ustanovení § 2 ods. 2 a § 9 ods. 5 transformačného zákona ( zák. č. 42/1992 Zb.)
vyplýva, že schválený transformačný projekt je pre oprávnené osoby a orgány družstva
záväzný v častiach, ktoré boli schválené valným zhromaždením oprávnených osôb. Ďalej
z nich vyplýva, že súčasťou transformačného projektu sú Kritériá pre výpočet majetkových
podielov členov a iných oprávnených osôb , ktoré presne určovali, akým
spôsobom sa majetkový podiel oprávneným osobám vypočítava. Vzhľadom k tomu, že
v r. 1992 bolo preukazovanie vlastníctva poľnohospodárskej pôdy s ohľadom
na predchádzajúci režim socialistického zriadenia obzvlášť problematické, riešili sa
nedostatočné podklady na preukázanie vlastníctva „dočasným uznávaním“ vlastníctva pôdy
aj na základe iných listín, ktoré právne nespĺňali požiadavku preukázania vlastníckeho
práva k pôde.
Práve z uvedeného dôvodu obsahovali Kritériá pre výpočet majetkových podielov
členov a iných oprávnených osôb aj ust. čl. II písm. a/ bod. 2, v ktorom je
výslovne uvedené, že majetkový podiel a imanie družstva pripadajúci na pôdu, podmienečne
napočíta družstvo aj tým oprávneným osobám, ktoré doložili nepriamy doklad o vlastníctve
(doklad dokumentujúci vlastníctvo k pôde, predkov oprávnenej osoby) s podmienkou, že
tieto oprávnené osoby predložia družstvu priamy doklad o vlastníctve pôdy a predložia
družstvu čestné prehlásenie o tom, že sú dedičmi (nadobúdateľmi) pôdy, za ktorú nápočet
podielov požadujú a len vinou zdĺhavosti štátnych orgánov pri vybavovaní prevodu
vlastníckych práv nemajú priamy doklad o vlastníctve pôdy a tiež písomné prehlásenie, že
sú si vedomí následkov bezdôvodného obohatenia sa podľa § 451 Obč. zák. a v prípade
uplatnenie práv tretích osôb obohatenie vydajú.
Keďže právna predchodkyňa žalobkyne dodatočne nedoložila doklady preukazujúce
vlastnícke právo k pôde o výmere 4,4 ha, ale len k 3,9374 ha, bol sťažovateľ oprávnený
v zmysle vyššie uvedeného vypočítaný majetkový podiel upraviť.
S uvedeným postupom sťažovateľa ohľadom výpočtu majetkového podielu právnej
predchodkyne žalobkyne ako i následného výpočtu vyrovnacieho podielu sa nestotožnila
žalobkyňa ani súd prvej inštancie, ktorý poukázal na ustanovenie čl. XXII Stanov
sťažovateľa, podľa ktorého je možné takúto úpravu vykonať len na základe rozhodnutia
súdu. Proti tejto argumentácii namietal sťažovateľ a poukazoval na ustálenú judikatúru
českých súdov, podľa ktorej samotný výpočet majetkového podielu podľa § 9 ods. 7
transformačného zákona má len poriadkovú povahu a jeho záväznosť pre účastníkov
transformácie nie je možné zo zákona vyvodiť. Ak je výpočet majetkového podielu vykonaný
družstvom nesprávny, môže sa oprávnená osoba domáhať opravy výpočtu u družstva a ak
jej nebude vyhovené, môže sa dovolať súdnej ochrany. Rovnako tak, ak družstvo zistí, že ním
prevedený výpočet je nesprávny, môže ho opraviť, ak už oprávnenej osobe nesprávne
vypočítanú vyššiu čiastku vyplatilo, môže sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia
(pre porovnanie 2 Cdon 777/97). /NS ČR sp. zn. 29 Odo1334/2005, zo dňa 1.2.2006/
Rovnaký názor prijal Najvyšší súd ČR aj v rozsudku sp. zn. 26 Cdo 949/2006 zo dňa
8.8.2006, ktorý tiež rieši otázku záväznosti výpočtu majetkového podielu, pričom samotný
súd odkazuje už na ustálenú súdnu prax v tejto veci. Právna úprava SR a ČR bola ohľadom
transformácie poľnohospodárskych družstiev rovnaká a rovnaké boli aj podmienky, v akých
družstvá v čase transformácie pôsobili, vrátane neprehľadnosti vlastníckych vzťahov k pôde.
Ak má vzhľadom k ustálenej judikatúre ( rozsudok NS ČR zo dňa 21.4.1998,
sp. zn. 2 Cdon 777/97) - výpočet majetkového podielu podľa § 9 ods. 7 zák. č. 42/1992 Zb.
iba poriadkovú povahu a jeho záväznosť pre účastníkov transformácie nie je možné
zo zákona vyvodiť zastáva dovolací súd názor, že ak zistí súd v konaní o priznanie
majetkového podielu v peniazoch, že jeho výpočet prevedený družstvom je nesprávny,
nemôže žalobcovi priznať z titulu majetkového podielu čiastku takto družstvom nesprávne
vypočítanú.
Sťažovateľ bol teda toho názoru, že ustanovenie Stanov družstva, o ktoré oprel svoj
právny názor súd, je v rozpore s platným právom, keďže umožňuje priznať neoprávnený
nárok a zároveň je v rozpore aj so záväznou časťou transformačného projektu, a to
s Kritériami pre výpočet majetkových podielov členov a iných oprávnených osôb
, ktoré v čl. II. písm. a/ bod 2 umožňovali prípadnú úpravu výšky majetkového
podielu bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia.
Na základe uvedeného bol sťažovateľ toho názoru, že bol oprávnený vykonať zmenu
priznaného majetkového podielu zo sumy 103.822 Sk (pri domnelom preukázaní vlastníctva
pôdy vo výmere 4,4 ha) na sumu 92.977 Sk pri preukázaní vlastníctva pôdy vo výmere
3,9374 ha. Vychádzajúc z tohto právneho názoru bola potom výška vyrovnacieho podielu,
na ktorý mala nárok právna predchodkyňa žalobkyne, 3.005,70 €, z ktorého žalovaný
uhradil sumu 3.001,25 € a následne aj zostávajúcu čiastku 4,45 €. Preto sťažovateľ
považoval nárok žalobkyne v požadovanej čiastke za neoprávnený a žiadal žalobu
zamietnuť.
... Sťažovateľ namieta, že rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica bolo
porušené jeho právo vlastniť majetok a právo na jeho ochranu, keď je nútený na základe
právoplatného rozhodnutia uhradiť žalobkyni neoprávnený nárok, na ktorý by inak nemala
právo. Vyplatením tohto nároku dochádza nezákonne k zmenšeniu jeho majetku, keď súd
svoje rozhodnutie založil na nesprávnej aplikácii zákona a postupoval v rozpore s ním.
Súd svojím rozhodnutím porušil princíp právnej istoty... keď napriek možnej
aplikovateľnej judikatúre postupoval v úplnom rozpore s ňou bez toho, aby svoje právne
názory konfrontoval s existujúcimi závermi iných, aj keď českých súdov. Vzhľadom k tomu,
že podľa sťažovateľa na území SR neexistuje k uvedenej problematike judikatúra..., je možné
podľa názoru sťažovateľa vychádzať z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky
/tzv. prípustný komparatívny výklad práva, pretože ide o rovnakú právnu úpravu v SR i ČR/.
Takáto judikatúru bola obom súdom sťažovateľom predložená, napriek tejto ustálenej
súdnej judikatúre odvolací súd rozhodol úplne v rozpore s ňou, bez toho, aby svoje právne
závery podrobil konfrontačnému právnemu dialógu..., prečo sa nemohol stotožniť
s už akceptovanou judikatúrou a prečo v analogickom súdnom prípade rozhodol odlišne.
... napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu bolo porušené právo sťažovateľa
na spravodlivý súdny proces i nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorý nereflektoval na odvolacie námietky sťažovateľa ani vo vzťahu k uplatneniu
čl. II. písm. a/ bod 2 Kritérií pre výpočet majetkových podielov členov a iných oprávnených
osôb , o ktoré opieral sťažovateľ svoje právo na úpravu výpočtu majetkového
podielu. Touto argumentáciou sa odvolací súd vôbec nezaoberal a túto ani nevyhodnotil.
Upriamil sa len na riešenie otázky platnosti resp. neplatnosti čl. XXII. Stanov sťažovateľa,
na ktorú sťažovateľ síce v odvolaní poukazoval, ale v kontexte s cit. Kritériami a existujúcou
judikatúrou.
... Krajský súd v Banskej Bystrici intepretoval použitú právnu normu nesprávne
v rozpore s existujúcou judikatúrou, čím tiež porušil právo sťažovateľa na spravodlivý
súdny proces.».
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení
jeho v záhlaví označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi
úhradu trov konania v sume 994,42 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa
čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená
na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní
a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené
práva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená, že ani
prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,
lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo rámec
všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci
prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich
judikatúru (I. ÚS 76/2015).
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok
okresného súdu ako vecne správny.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
11. Podstatou sťažnosti je námietka porušenia práva na spravodlivý proces
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom, nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd nereagoval na odvolacie
námietky sťažovateľa, ako aj porušenia princípu právnej istoty z dôvodu nerešpektovania
ustálenej a na prípad sťažovateľa aplikovateľnej judikatúry. Podľa sťažovateľa bolo
porušené aj jeho právo vlastniť majetok a právo na ochranu majetku, keď napadnutým
rozsudkom bol zaviazaný plniť žalobkyni nárok, na ktorý by inak nemala právo.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Ústavný súd ďalej pripomína,
že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka
konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá
13. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil v odvolaním napadnutej časti
rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku
a svoj právny záver odôvodnil takto:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam ako aj vec správne
právne posúdil.
... Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa
v časti, ktorým súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke 175,37 eur spolu s úrokom
z omeškania 9 % ročne od 19.4.2010 do zaplatenia. Základnou odvolacou námietku je
tvrdenie odporcu, že bol oprávnený vykonať zmenu priznaného majetkového podielu
zo sumy 103.822 Sk (pri domnelom preukázaní vlastníctva pôdy vo výmere 4,4 ha) na sumu
92.977 Sk (pri preukázaní vlastníctva pôdy 3,9374 ha), ktorý názor odporcu vychádza
z ustanovení transformačného zákona § 2 ods. 2, § 9 ods. 2, 5, 7 ako i ustálenej judikatúry
s tým, že ustanovenie čl. XXII. ods. 5 Stanov odporcu, z ktorých vychádzal aj odvolací súd je
v rozpore s uvedenými zákonnými ustanoveniami.
Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami konštatuje, že tieto nemôžu viesť
k záveru nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa.
V pôvodnom Znaleckom posudku č. 2/2013 vypracovanou znalkyňou
, stanovila táto výšku vyrovnacieho podielu pôvodnej navrhovateľky na sumu
4.413 Eur.
Vzhľadom na to, že znalkyňa pripustila možnosť opätovného výpočtu vyrovnacieho
podielu navrhovateľky po akceptácii pripomienok zo strany odporcu k spôsobu výpočtu
vyrovnacieho podielu nariadil okresný súd doplnenie znaleckého dokazovania.
V rozsudku okresný súd uviedol, že v Doplnku č. 1 znalkyňa určila výšku
vyrovnacieho podielu z majetkového podielu navrhovateľky 103.822 Sk, kde bola
akceptovaná výmera pôdy 4,40 ha, keď v tomto prípade bola výška vyrovnacieho podielu
určená znalkyňou vo výške 3.176,62 Eur a z majetkového podielu vo výške 92.777 Sk, kde
bol majetkový podiel ustálený na základe skutočne preukázaného vlastníctva pôdy 3,93 ha,
kde určila znalkyňa výšku vyrovnacieho podielu na sumu 3.005,70 Eur.
Podľa čl. XXII. bod 5 Stanov odporcu ak sa neskôr preukáže, že majetkové podiely
podľa zákona č. 42/1992 Zb. za pôdu a ostatný majetok boli priznané na základe
nesprávnych dôkazov, družstvo vykoná úpravu ich výšky len na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. XV. bod 5 Stanov odporcu vyrovnací podiel sa uhrádza v peniazoch.
Vyrovnací podiel sa poskytuje v rovnomerne rozvrhnutých splátkach. Prvá splátka je
splatná po uplynutí 1 roku po schválení ročnej účtovnej závierky za rok, v ktorom členstvo
zaniklo. Každá ďalšia splátka je splatná po uplynutí 1 roku. Posledná splátka je splatná
najneskôr po uplynutí 10 rokov.
Po rozhodnutí odvolacieho súdu okresný súd opätovne o nároku navrhovateľky
rozhodol. Účastníci konania si ustálili, že odporca uhradil právnej predchodkyni
navrhovateľky sumu 3.001,25 Eur. Následne okresný súd vychádzajúc z názoru odvolacieho
súdu ustálil, že výška majetkového podielu právnej predchodkyne navrhovateľky
predstavuje sumu 3.176,62 Eur a vzhľadom na uvedené zaviazal odporcu uhradiť
navrhovateľke sumu 175,37 Eur.
Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní
majetkových nárokov v družstvách schválený transformačný projekt je pre oprávnené osoby
a orgány družstva záväzný.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 42/1992 Zb. transformačný projekt vypracúva družstvo alebo
ním poverená právnická alebo fyzická osoba. Družstvo je povinné ho odovzdať rade 60 dní
pred konaním valného zhromaždenia, ktoré prerokúva a schvaľuje transformačné projekty.
Rada je povinná oprávneným osobám umožniť prístup k predloženým transformačným
projektom.
Podľa § 9 ods. 5 písm. g/ zák. č. 42/1992 Zb. transformačný projekt musí obsahovať
kritériá pre výpočet majetkových podielov členov a iných oprávnených osôb, ktoré sú
záväzne ustanovené v súlade s treťou a štvrtou časťou tohto zákona,
Podľa § 9 ods. 7 zák. č. 42/1992 Zb. družstvo vypočíta majetkové podiely podľa
kritérií ustanovených týmto zákonom a oboznámi s nimi oprávnené osoby do 30 dní odo dňa
schválenia transformačného projektu; súpis majetkových podielov overený audítorom sa
stane prílohou schváleného transformačného projektu.
Odporca v odvolaní poukazoval na vyššie citované ustanovenia a tvrdil, že samotný
výpočet majetkového podielu podľa § 9 ods. 7 transformačného zákona má iba poriadkovú
povahu a jeho záväznosť pre účastníkov transformácie nie je možné zo zákona vyvodiť
(napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 29Odo 1334/2005 zo dňa 1.2.2006). Samotný odporca
v odvolaní uvádza, že schválený transformačný projekt je pre oprávnené osoby a orgány
družstva záväzný v častiach, ktoré boli schválené valným zhromaždením oprávnených osôb
a ktorého súčasťou sú kritériá pre výpočet majetkového podielu, ktoré presne určovali,
akým spôsobom sa majetkový podiel oprávneným osobám vypočítava. Poukazoval
na problematické poukazovanie vlastníctva poľnohospodárskej pôdy v r. 1992 s ohľadom
na predchádzajúci režim socialistického zriadenia. Ak teda odporca tvrdí, že schválený
transformačný projekt je pre oprávnené osoby a orgány družstva záväzný, je potom z tohto
schváleného transformačného projektu, ktorý je súčasťou odborného posudku
č. 13/05/2013, pôvodného znaleckého posudku č. 2/2013 ako aj Doplnku č. 1 k znaleckému
posudku, zrejmé, že v uvedenom transformačnom projekte bol rozsah pôdy právnej
predchodkyne navrhovateľky stanovený na 4,4 ha, z ktorého aj následne odporca
pri oznámení o výške podielov na imaní družstva zo dňa 28.11.1992 vychádzal, keď samotný
odporca uviedol, že bol právnej predchodkyni navrhovateľa vypočítaný majetkový podiel
v celkovej sume 103.822 Kčs. Je teda zrejmé, že navrhovateľ vychádzal zo svojho vlastného
dokladu - transformačného projektu a v tomto transformačnom projekte ustálil výšku
majetkového podielu právnej predchodkyne navrhovateľky. Aj podľa názoru odporcu nie je
samotný výpočet majetkového podielu podľa vyššie citovaného ustanovenia § 9 ods. 7
a citovaných rozhodnutí pre účastníkov transformácie záväzný, je potom podľa tvrdenia
odporcu a aj podľa názoru odvolacieho súdu záväzný schválený transformačný projekt,
ktorý vypracoval odporca, pričom v tomto transformačnom projekte bol uvedený rozsah
pôdy 4,4 ha.
Odporca namieta aj čl. XXII. ods. 5 Stanov odporcu, ktorý je podľa jeho názoru
v rozpore s v odvolaní citovanými ustanoveniami. K tomu odvolací súd uvádza, že ak
uvedený článok Stanov považuje odporca za neplatný, mal dostatok možností a časového
priestoru, aby tento článok zmenil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Stanovy
odporcu, ktoré sú súčasťou znaleckého posudku č. 2/2013, jedná sa konkrétne o zmenu
stanov, kde v závere je uvedené, že boli schválené na zasadnutí členskej schôdze dňa
8.12.1992, v ktorých predmetný článok XXII. ods. 5 je uvedený naďalej. Ďalej poukazuje na
prílohu, ktorá sa nachádza v znaleckom posudku, a to návrh na zmenu Stanov
z 28.4.1996, kde sa do čl. XXII. Stanov dopĺňali body 7, 8, 9 a zároveň na návrh na zmenu
stanov z 27. 4. 1997, kde sa v čl. XXII. dopĺňal bod 10. V prípade, ak mal
odporca za to, že uvedený článok XXII. bod 5 Stanov je v rozpore s transformačným
zákonom, prípadne s inými právnymi predpismi, nič nebránilo odporcovi tento článok
Stanov vypustiť, prípadne zmeniť, keďže z predložených dokladov je zrejmé, že zmena
Stanov sa u odporcu viackrát vykonávala. Ak teda do dnešného dňa je uvedený článok
naďalej v Stanovách odporcu, je zrejmé, že podľa uvedeného článku je potrebné, aby bola
vykonaná zo strany družstva úprava výšky nesprávne priznaného majetkového podielu
na základe rozhodnutia súdu, ktoré rozhodnutie odporca nepredložil. V konaní bolo
preukázané, že samotný znalec, či už v pôvodnom znaleckom posudku alebo v doplnku
znaleckom posudku vychádzal aj z dokladov odporcu, na ktoré sa odporca v odvolaní
odvoláva, konkrétne z transformačného projektu schváleného odporcom.
Samotná znalkyňa vo výpovedi na pojednávaní konanom dňa 4.6.2013 uviedla, že
dňa 23.1.2013 požiadala odporcu o predloženie zoznamu všetkých členov družstva s výškou
ich vkladu, vrátane výšky splateného vkladu a počtu rokov členstva jednotlivých členov,
na ktorý list jej bol predložený výpis z transformačného projektu, ktorý považovala
za smerodajný pri určení výšky členského vkladu pôvodnej navrhovateľky. Schválený
transformačný projekt bol predložený odporcom a jedná sa o projekt, ktorý, ako odporca
uvádza, je pre oprávnené osoby a orgány družstva záväzný.
Čo sa týka rozhodnutí, na ktoré odporca poukazuje, samotný odporca uvádza, že sa
v týchto rozhodnutiach rieši otázka záväznosti výpočtu majetkového podielu, ktorý má mať
iba poriadkovú povahu, potom opätovne poukazuje odvolací súd na § 2 ods. 2
transformačného zákona (na ktorý sa odvoláva aj odporca), podľa ktorého je schválený
transformačný projekt pre oprávnené osoby a orgány družstva záväzný.
Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky odporcu
uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, súd prvého stupňa dospel k správnym právnym
záverom, pričom svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.“
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku
dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom
aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych
záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Krajský súd svoj právny záver
o vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa odôvodnil dostatočným a ústavne
akceptovateľným spôsobom, keď v súlade so svojím záväzným právnym názorom
vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení sa stotožnil s ustálením hodnoty majetkového
podielu žalobkyne sumou 3 176,62 € a zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobkyni
sumu 175,37 € s príslušenstvom. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu primerane
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval aj na sťažovateľom vznesené
odvolacie námietky poukazujúc na aplikovanú právnu úpravu, z ktorej vyplýva záväznosť
schváleného transformačného projektu. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd
rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov, poukazujúc pritom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, ústavný súd uvádza, že právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky (napr.
IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je poslaním
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorému zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] okrem iného
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve
plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Napokon, ako to uvádza sám
sťažovateľ, v súvislosti s nastolenou právnou problematikou ani nemožno hovoriť
o existencii ustálenej judikatúry, od ktorej by sa krajský súd v posudzovanom prípade
mohol odkloniť.
15. V nadväznosti na citované odôvodnenie napadnutého rozsudku ústavný súd
konštatuje, že tento podľa názoru ústavného súdu nie je prejavom interpretačnej alebo
aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu v napadnutom rozsudku z pohľadu
ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Keďže napadnutý rozsudok
krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho
názoru krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
16. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
17. Obdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorých sťažovateľ namieta
sekundárne, v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo
dôjsť ani k porušeniu označených práv. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ sa
svojou sťažnosťou domáha ústavnej ochrany v spore, ktorý možno označiť z hľadiska
predmetu ako bagateľný a ktorý je už z tohto titulu a priori vylúčený z ústavného
prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci by
prichádzala do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m. IV. ÚS 358/08,
IV. ÚS 94/2014, I. ÚS 134/2016).
19. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2017