Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 26/2017
PDF · 163.95 KB
No categories available
II. ÚS 26/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Barborou Petrovič,
Hlavná 44, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 20/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Barborou Petrovič, Hlavná 44, Trnava,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
16 P 20/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 16 P 20/2015
vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení navrhovateľky je účastníčkou napadnutého
konania o úpravu práv a povinností k maloletému synovi. Návrh sťažovateľky na začatie
konania bol okresnému súdu doručený 26. januára 2015, pričom jeho súčasťou bol aj návrh
na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd uznesením z 30. januára 2015
zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn.
25 CoP 18/2015 z 21. apríla 2015 odvolaním napadnuté uznesenie o zamietnutí návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia zrušil a konanie o ňom zastavil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Následne súd nekonal, čo sa snažila sťažovateľka riešiť najskôr žiadosťou
o vytýčenie termínu pojednávania zo dňa 26. 1. 2016.
Súd napokon vytýčil termín pojednávania na deň 18. 5. 2016... a následne bolo
doručené aj predvolanie dňa 19. 2. 2016. Avšak hneď dňa 22. 2. 2016 bolo právnej
zástupkyni sťažovateľky doručené upovedomenie o odročení alebo zrušení termínu
pojednávania...; dôvod zrušenia uvedený nebol.
Následne sťažovateľka žiadala konať a to opätovnou žiadosťou o vytýčenie termínu
pojednávania zo dňa 14. 3. 2016.
Napokon bolo právnej zástupkyni sťažovateľky mailom zo dňa 17. 3. 2016 oznámené,
že z dôvodu odchodu zákonného sudcu do dôchodku bol termín dňa 18. 5. 2016 zrušený
a vec napadla , ktorá vytýčila termín pojednávania na deň: 28. 7. 2016...
Pojednávanie sa dňa 28. 7. 2016 vykonalo, pričom bolo za účelom doplnenia
dokazovania odročené na deň: 13. 2. 2017 o 8.30 hod.!!“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka sumarizuje dôvody na podanie sťažnosti
na prieťahy adresovanej predsedovi okresného súdu, pričom v tejto súvislosti uvádza:
„... následne súd od 25. 5. 2015 nekonal až do 11. 2. 2016, kedy bol síce vytýčený
prvý termín vo veci a to až na deň: 18. 5. 2016, t. j. súd určil prvý termín pojednávania tak,
že tento termín bol určený na dátum takmer rok a pol od podania návrhu a to navyše
na žiadosť sťažovateľky. Následne bol aj tento termín zrušený a bol v marci 2016 určený
termín na 28. 7. 2016, t. j. takmer o ďalších 5 mesiacov a pomyselnou čerešničkou na torte
pri konaní je to, že prvé pojednávanie, ktoré bolo vykonané po jeden a pol roku od podania
návrhu, bolo odročené na termín po viac ako pol roku!
- sťažovateľka dodala, že jej maloletý syn nadobudne plnoletosť dňa 7. 6. 2017 a
teda vyvstáva otázka, či má súd tendenciu vyčkať plnoletosti maloletého, alebo z akého
dôvodu vec úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktorá má byť riešená
prednostne, a v ktorej prichádza k prieťahom, odročil o viac ako 6 mesiacov!“
Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €,
čo odôvodňuje takto:
„V danom prípade došlo a stále dochádza postupom Okresného súdu Galanta
v predmetnej veci tým, že tento riadne nekoná na strane sťažovateľky k vzniku nemajetkovej
ujmy, ktorú predbežne vyčísľuje na sumu vo výške 5.000 €. Nemajetková ujma sťažovateľky
je vyjadrená uvedenou sumou z dôvodu, že nesprávnym postupom súdu dochádza
aj k porušovaniu záujmu jej maloletého syna, sťažovateľka žiada zmenu striedavej
starostlivosti a určenie vyživovacej povinnosti otcovi, ktorý si riadne svoju vyživovaciu
povinnosť neplní.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať v napadnutom
konaní bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 € a uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť jej trovy konania v sume 303,16 €.
Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu
k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr/624/2016 z 24. novembra
2016, v ktorom okrem iného uvádza:
„... zistil som prieťahy v súdnom konaní spôsobené vo veci konajúcim vyšším súdnym
úradníkom, ktorý nesprávnym postupom uložil predmetnú vec na živú lehotu a tým spôsobil
prieťahy v konaní približne 10 mesiacov. Za tieto prieťahy sa v mene súdu
ospravedlňujem. ... Nezistil som však, že by z dôvodu subjektívnej nečinnosti sudcu boli
zapríčinené zbytočné prieťahy v konaní... Stotožňujem sa s názorom, že zaťaženosť súdneho
oddelenia, jednotlivých civilných sudcov, viacnásobné prerozdeľovanie spisov, a preloženie
sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Taktiež súhlasím s názorom, že vysoký počet vecí na súde a nedostatočné personálne
obsadenie nemôže byť na ujmu účastníkov konania... Ide však o objektívnu zodpovednosť,
lebo subjektívne zavinenie žiadneho pracovníka OS Galanta (vyjmúc uvedeného VSÚ) som
vzhľadom na súčasnú personálnu poddimenzovanosť nezistil. Ako som už vyššie uviedol
v súčasnosti zo súdu k 01. 09. 2016 odišlo z rôznych dôvodov už 6 sudcov... a doposiaľ na
súd nebol namiesto nich prijatý žiadny sudca...“
Z predloženého súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že vo veci boli vykonané
tieto procesné úkony:
1. Sťažovateľka podala 29. januára 2015 návrh na úpravu práv a povinností
k maloletému dieťaťu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia.
2. Okresný súd uznesením z 30. januára 2015 zamietol návrh na vydanie
predbežného opatrenia.
3. Sťažovateľka proti uzneseniu z 30. januára 2015 podala odvolanie 27. februára
2015; spis bol predložený na odvolacie konanie Krajskému súdu v Trnave 15. apríla 2015.
4. Odvolací súd uznesenie napadnuté odvolaním zrušil a konanie o predbežnom
opatrení zastavil uznesením sp. zn. 25 CoP 18/2015 z 21. apríla 2015.
5. Po vrátení veci okresnému súdu vyššia súdna úradníčka zadala mylný pokyn na
archiváciu spisu.
6. Sťažovateľka podala 28. januára 2015 žiadosť o nariadenie termínu pojednávania.
7. Okresný súd vykonal 11. februára 2016 úkony súvisiace s prípravou pojednávania
(poučenie, zaslanie podaní a predvolania na pojednávanie, pozn.) a naradil pojednávanie na
18. máj 2016.
9. Termín pojednávania nariadený na 18. máj 2016 bol zrušený z dôvodu zániku
funkcie zákonného sudcu k 29. februáru 2016 (odchod do predčasného starobného
dôchodku, pozn.).
10. Prvé pojednávanie vo veci bolo vykonané 28. júla 2016 a po výsluchu účastníkov
bolo odročené na doplnenie dokazovania (výsluch maloletého a zaobstaranie listinných
dôkazov, pozn.).
11. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 16. augusta 2016 návrh na pripustenie
zmeny návrhu (čo sa týka výšky požadovaného výživného a uplatnenia výživného aj počas
striedavej starostlivosti o maloletého, pozn.).
12. Okresný súd nariadil pojednávanie na 13. február 2017.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02,
I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí,
že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05,
III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v posudzovanej veci nebol po vrátení spisu
z odvolacieho konania, t. j. od apríla 2015 do februára 2016, vykonaný žiaden procesný
úkon z dôvodu nesprávneho postupu na strane okresného súdu. Ide však o ojedinelú
nečinnosť spôsobenú okresným súdom. Následne, ako vyplýva zo skôr uvedeného prehľadu
úkonov súdu, okresný súd postupoval v napadnutom konaní v zásade plynulo, keď
vykonával procesné úkony smerujúce k zabezpečeniu kontradiktórnosti konania, vykonal
pojednávanie, obstarával navrhnuté dôkazy, pripravoval si podklady na rozhodnutie
o sťažovateľkou podanom procesnom návrhu na pripustenie zmeny petitu a nariadil termín
ďalšieho pojednávania.
V nadväznosti na uvedené zistenia ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený
v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy či práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti
ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným
spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
Po preskúmaní sťažnosti a postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný
súd dospel k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého konania sama osebe, ani zistený
ojedinelý prieťah v konaní nemajú charakter takého ústavne významného pochybenia
v postupe okresného súdu, na základe ktorého by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol dospieť o k záveru o porušení základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť
sa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti okresný súd v napadnutom
konaní konal s neodôvodnenými prieťahmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017