Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 56/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Vrbovou, Advokátska kancelária,

Bernolákova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a , ako aj práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom č. k. -920 zo 4. februára 2016 a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -951 z 24. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -920 zo 4. februára 2016 (ďalej len

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -951 z 24. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.

-77 z 27. septembra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. októbra 2010,

bola mal. zverená do osobnej starostlivosti matky, ktorá ju má zastupovať

a spravovať jej majetok. Súčasne bola uložená sťažovateľovi ako otcovi maloletej

povinnosť prispievať výživným vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené,

neplnoleté dieťa, podľa osobitného zákona. V čase prijatia tohto rozhodnutia bol sťažovateľ

vo výkone trestu odňatia slobody, kde nastúpil v auguste 2008, t. j. v čase, keď mala

maloletá 2,5 roka. Sťažovateľ bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody

v júni 2011. Dieťa malo v tom čase 5 rokov.

2.1 Sťažovateľ po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody podal 25. júla 2012 na

okresnom súde návrh vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej

(toto nové konanie začaté na základe podania sťažovateľa bolo na okresnom súde vedené

pod sp. zn. ). Podaním z 15. apríla 2013 zmenil sťažovateľ pôvodný návrh tak,

že žiadal, aby okresný súd zmenil rozhodnutie o osobnej starostlivosti o maloletú

tak, že ju odníme z výlučnej starostlivosti matky a zverí ju do striedavej osobnej

starostlivosti rodičov. Na pojednávaní 18. februára 2014 založil sťažovateľ do súdneho

spisu ďalšiu zmenu návrhu, pričom návrh zmenil čiastočne, avšak opäť požadoval zrušiť

výlučnú starostlivosť matky o maloletú a zveriť maloletú do striedavej osobnej starostlivosti

rodičov. Na pojednávaní konanom 9. apríla 2015 sťažovateľ uviedol, že zotrváva na návrhu

z 15. apríla 2013, ktorý však mylne označil ako návrh na zverenie maloletej do striedavej

osobnej starostlivosti rodičov s tým, že ide o návrh na úpravu styku otca s maloletou

. Matka s návrhom na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti

nesúhlasila z dôvodu, že to nie je v prospech maloletej, ale práve naopak.

2.2 Okresný súd vzhľadom na závery znaleckého posudku nariadil v priebehu

konania 31. mája 2013 na návrh sťažovateľa predbežné opatrenie č. k. -182.

Na základe tohto mal sťažovateľ právo stretávať sa s maloletou vždy v stredu od 14.00 h do

16.00 h za účasti , psychológa Úradu práce sociálnych vecí

a rodiny v , za tam uvedených podmienok.

2.3 Čiastočným rozsudkom č. k. -407 z 18. februára 2014 okresný súd

uvedené predbežné opatrenie zrušil a nariadil nové, podľa ktorého mal otec právo stretávať

sa s maloletou vždy prvý štvrtok v mesiaci v čase od 14.30 h do 16.00 h

v priestoroch Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v za účasti

toho istého psychológa. Rozhodnutie v tejto časti nadobudlo právoplatnosť v spojení

s príslušným rozhodnutím krajského súdu.

2.4 V priebehu konania podaním z 10. februára 2015 podala matka návrh na zákaz

styku sťažovateľa s maloletou s odôvodnením, že dieťa chodí na stretnutia

so sťažovateľom s nechuťou a absolvuje ich len preto, lebo musí.

2.5 Okresný súd napokon vo veci samej rozhodol napadnutým rozsudkom, kde

v rámci napadnutého rozsudku výrokom I návrh na úpravu styku sťažovateľa s maloletou

zamietol, výrokom II návrh sťažovateľa na nariadenie výchovných opatrení

zamietol, výrokom III návrh matky na zákaz styku zamietol a výrokom IV návrh

sťažovateľa na ustanovenie majetkového opatrovníka zamietol.

2.6 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného

súdu v napadnutej časti ‒vo výroku I, ktorým návrh na úpravu styku súd zamietol,

a vo výroku II, ktorým návrh sťažovateľa na nariadenie výchovných opatrení zamietol.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Krajský súd si v plnom rozsahu osvojil skutkový stav zistený okresným súdom, ktorý

považoval za správny. Zo svojich zistení vyvodil aj správny záver a krajský súd sa v plnom

rozsahu stotožňuje nielen so skutkovými, ale aj právnymi závermi okresného súdu

v napadnutom rozsudku a v zmysle na ne poukazuje. Na zdôraznenie

správnosti rozhodnutia dodáva nasledovné:

V zmysle článku 9 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty musia rešpektovať právo

dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelne osobný

kontakt s oboma rodičmi, okrem prípadov, ak by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.

Právo styku vychádza z , keď v zmysle

SR starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na

rodičovskú výchovu a starostlivosť. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa

premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval,

že je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo

odtrhnuté od svojich koreňov /Gorgulu v. Nemecko- Aplikácia no.74969/01/, resp. že dieťa

má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť

svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého

rodiča /Hansenová v. Turecko, Aplikácia no. 36141/97/.

Vo všetkých konaniach, ktoré sa týkajú maloletého dieťaťa, bez ohľadu na spôsob,

ako môže konanie začať, sa sleduje v činnosti súdu záujem dieťaťa a to tým, že ustanovenie

zakotvuje povinnosť súdu vykonať aj ďalšie dôkazy s cieľom čo

najúplnejšieho zistenia skutkového stavu veci, hoci ich účastníci nenavrhli.

Okresný súd sa dôsledne riadil citovaným ustanovením a v konaní vykonal rozsiahle

dokazovanie. Správne vec právne posúdil, dostatočne vykonal dokazovanie a správne zistil

skutkový stav.

Zo zistených skutočností správne okresný súd rozhodol, keď sa maloleté dieťa

odmieta stretávať so svojim otcom, pričom nebolo preukázané, že príčinou negatívneho

postoja maloletého dieťaťa by bolo správanie či úmyselné ovplyvňovanie zo strany matky.

Konanie a postoj otca nesmie viesť k presadeniu násilnej zmeny prejavov vôle maloletého

dieťaťa ani napriek adekvátnemu výchovnému pôsobeniu zo strany matky. Znalci

ustanovení v predmetnom konaní jednoznačne popísali skutočnosti rozhodné pre posúdenie

danej veci, keď matka i dieťa sa museli sami vysporiadať s neprítomnosťou otca,

v rozhodnom vývinovom období. Maloletá mala v tom čase 3 roky. Toto obdobie

znalec vyhodnotil ako relevantné obdobie, keď medzi 2. a 6. rokom života sa diferencuje

vzťah dieťaťa od matky k otcovi, resp. k iným osobám a v tomto období to bol otec, ktorý

nebol prítomný pre potreby dieťaťa. Dieťa si dokáže spomenúť samostatne na prvé zážitky

po 3. roku života, pričom tieto zážitky z otca nemá /nemá autentické negatívne ani

pozitívne zážitky/. Nízka úspešnosť stretnutí otca s dieťaťom bola ovplyvnená neochotou

matky spolupracovať ako i neprimeranými zásahmi otca a iných osôb /často na podnet

otca/. Znalec v znaleckom posudku uviedol, že zážitky maloletej s otcom

už nie sú dostatočne živé, aby mohli prekonať odmietavý postoj matky voči otcovi. Záujem

maloletej o vzťah s otcom nenapreduje spontánne a nútené vyžadovanie si podpory od

maloletej vyvoláva u opačné tendencie a to je odpor k otcovi. Otec dieťaťa nie je

dostatočne vnímavý k aktuálnemu stavu ich vzťahu, schopnosti maloletej prijímať jeho

výchovné opatrenia a nemá dostatočnú sebareflexiu pri riešení pocitu nespravodlivosti voči

jeho osobe pri súdnych konaniach s matkou. Otec v súčasnosti nedokáže svoju dcéru

vychovávať, pretože maloletá nemá k nemu dôveru a citový vzťah je u nej potlačený /viď

Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 13.10.2015, sp. zn.

výchovné pôsobenie rodiča na dieťa nikdy nesmie prekročiť racionálnu hranicu a malo by

rešpektovať rozhodnutie dieťaťa tak, aby boli naplnené požiadavky stanovené v čl. 12 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa. /Samostatný styk otca s dieťaťom je v súčasnosti

nerealizovateľný, potrebná je prítomnosť matky. Rešpekt matky zo strany otca je

východiskom k získaniu jej dôvery. Zvýšená dôvera a pocit bezpečia pri otcovi/ ako bývalom

partnerovi/ na strane matky budú viesť k obdobnému prežívaniu na strane dieťaťa.

V písomne podanom dodatku k znaleckému posudku znalec uviedol, že otec v pohovore

uznal, že urobil chybu, ak nástojil na striedavej starostlivosti. Vyjadril sa, že by sa rád

stretával s dcérou za takých podmienok, aby to pociťovala ako niečo prirodzené.

Rovnako ďalší znalec, ustanovený v predmetnom konaní, ,

skonštatoval, že dieťa je indoktrinované matkou a opakovane senzibilizované otcovým

necitlivým ofenzívnym riešením obnovenia vzťahu. Výsledok je spoločným dielom oboch

rodičov. Styk otca s dieťaťom za jestvujúcich okolností je nežiaduci a kontraproduktívny.

Pokusy o styk alebo mediáciu sú kontraindikované. V prípade neakceptovania záverov

posudku otcom dieťaťa a eskalovanie ďalšieho kola malicherných podaní znalec odporúča

súdu krajné riešenie - zákaz styku. Záverom odvolací súd cituje znalca: „Treba počúvať, čo

hovorí maloletá a prestať špekulovať, odkiaľ to má, kto jej to kázal povedať. Nie je pravda,

že vzťah s otcom len prospeje, nie je pravda, že jej ťažkosti si vymýšľa matka, či

doktor . Jej stav si vyžaduje odvahu k radikálnemu riešeniu: žiadny kontakt

s otcom. sa približuje k veku, kedy deti začínajú problémy v rodine riešiť

suicídiom /vedomé a úmyselné ukončenie vlastného života/! Spočiatku pochopiteľná snaha

otca nadviazať citový vzťah s dcérou z obdobia pred uväznením bola neúspešná. Postupne

sa pretransformovala na nezmyselnú vojnu, vojnu oproti každému, kto zastáva vo veci styku

s dcérou iné stanovisko ako otec.

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností zistených okresným súdom je odvolací súd

toho názoru, že znalecké posudky a výsluch maloletého dieťaťa jednoznačne potvrdili, že

akékoľvek snahy otca o obnovenie vzťahu k dieťaťu vedú k zvýšenému odporu

a neurotickému napätiu pri jeho prítomnosti, resp. anticipácii stretnutia. Stretnutia otca

s dieťaťom za takýchto podmienok a postojoch sú nevhodné a škodlivé. Otec by si mal

uvedomiť, že maloleté dieťa bolo počas súdneho konania podrobené opakovane výsluchom

znalcov, vypovedalo pred súdom, stretnutia sa realizovali za prítomnosti psychológa

z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Maloleté dieťa je vo veku, kedy veľmi citlivo vníma

všetky podnety.

V súlade s princípmi vyjadrenými v Dohovore o právach dieťaťa je vylúčené, aby

ktorýkoľvek z rodičov nútil dieťa k plneniu povinnosti všetkými prostriedkami /v tomto

smere odvolací súd poukazuje na viaceré nálezy Ústavného súdu Českej republiky, Nález

Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 19.04.2016, sp. zn. , Nález

Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 16.06.2015, sp. zn. , Nález

Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 26.05.2014, sp. zn. , Nález

Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 13.10.2015, sp. zn. III. ÚS 3462/14/.

Ak zmení postoj otec, zmení postoj i matka a následne maloleté dieťa. Znalecké

posudky dali relevantné odpovede na všetky otázky na styk otca s maloletým dieťaťom.

Chronológiou udalostí vytvorili obraz, ako došlo k postupnému negatívnemu postoju

maloletého dieťaťa k stretávaniu sa s otcom.

Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky potrebné pre rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú

potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Súd v občianskom

súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu /§ 120

ods. 1 /, a nie účastníkov konania. Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred

súdmi je v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujúce sudcovi vykonať len

tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto

základného práva nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

súdu ním navrhnutých dôkazov /napr. I. ÚS 75/96,1. ÚS 64/97,1.ÚS

Okresný súd k zhodnoteniu výsluchu maloletého dieťaťa pristupoval diferencovane,

zvážil jeho dosah najmä s ohľadom na vek, rozumovú ale i emocionálnu vyspelosť v spojení

so zisteným skutkovým stavom ho aj správne vyhodnotil. Pokiaľ ide o námietky otca

týkajúce sa spôsobu realizovaného výsluchu maloletého dieťaťa, je potrebné uviesť, že je

právom súdu posúdiť a rozhodnúť, akým spôsobom /závisiacim od všetkých ním posúdených

okolností prípadu/ výsluch maloletého dieťaťa vykoná. Výsluch maloletého dieťaťa bol

vykonaný v prítomnosti súdom ustanoveného kolízneho opatrovníka ako i za prítomnosti

znalca.

Sám znalec uviedol, že maloleté dieťa vypovedalo v prívetivom prostredí, reagovala

spontánne, bez tenzie, samostatne formulovalo svoje odpovede. Okresný súd zvolením formy

zisťovania názoru maloletého dieťaťa postupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení zo dňa 28.11.2012, sp. zn. 2 Cdo

234/2012 /viď. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.05.2014, sp. zn.

IV.ÚS 100/2014/, ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou / /.

Do obsahu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov ,

II. ÚS 251/03/. Výbor OSN pre práva dieťaťa uznáva, že je nutný určitý stupeň flexibility

v aplikácii princípu „želanie dieťaťa“, pričom najlepší záujem dieťaťa má pri vyvažovaní

vysokú prioritu /nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa

25.09.2014/.

Námietky otca, že sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal

s dôkaznými prostriedkami predloženými v priebehu konania, nie sú dôvodné. Okresný súd

správne uviedol, že vyjadrenia predložené otcom sú získané výlučne na základe objednávky

otca a vypracované na základe jeho jednostranných informácií. Vychádzali len

zo subjektívneho popisu situácie otcom maloletej, bez vyšetrenia dieťaťa i oboch rodičov

a zhodnotenie danej situácie nemá žiadnu výpovednú lehotu. Odvolací súd poukazuje na

odborné vyjadrenie Metodicko-výskumného kabinetu výchovného a psychologického

poradenstva a prevencie pri VÚDPaP v Bratislave, keď závery urobili na základe

obsahovej analýzy verejných listín a doplňujúcich informácií otca. Doc.

, občianske združenie ASCEND, vo vyjadrení zo dňa 30.09.2015 uviedla,

že dňa 17.01.2014 vypracovala odborné vyjadrenie a následne dňa 31.03.2014 doplnenie

odborného vyjadrenia a žiadala, aby okresný súd na podané stanovisko zo dňa 17.01.2014

a doplnené 31.03.2014 neprihliadal. Na tieto skutočnosti poukázal i znalec, ktorý uviedol,

že manipulatívne kladenie otázok rôznym odborníčkam a škandalizovanie MUDr.

boli mimoriadne zlé nápady, ktoré eskalovali konflikt a viedli k extrémnemu

zatvrdnutiu stanoviska matky.

Pokiaľ otec v podanom odvolaní poukazuje na prieťahy v súdnom konaní, keď o jeho

návrhu nebolo rozhodnuté v lehote 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že

posudzovanie otázky prieťahov v konaní nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu,

podľa

Nie je dôvodná námietka otca, že okresný súd nevykonal dôkaz - výsluch znalca.

Správne vyhodnotil okresný súd, keď tento dôkaz nevykonal z dôvodu jeho neúčelnosti

a nehospodárnosti. Celý súhrn dôkazných prostriedkov vykonal okresný súd v zmysle

požiadaviek účastníkov konania ako i v záujme maloletého dieťaťa, keď v konečnom

dôsledku prihliadol na názor a vyjadrenie maloletej. Je potrebné stabilizovať stav dieťaťa,

odbremeniť ho od tlaku, vyvíjaného na jeho psychiku a poskytnúť mu dostatočný časový

priestor na prejavenie svojich citov slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany

druhého rodiča. Závery znalca sú tak závažné, že by si mali

obaja rodičia uvedomiť naliehavosť situácie a pristupovať k potrebám maloletého dieťaťa

citlivo a zodpovedne.

Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť

rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských

práv a povinností.

Podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, týkajúcej sa detí, či už uskutočňovanej

verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa článku 12 ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou

stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory,

právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú,

pričom názorom dieťaťa sa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku

a úrovni. Za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom

súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom

zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade

s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Pokiaľ otec žiadal, aby súd postupoval v zmysle ust. § 26 Zákona o rodine a mal

zmeniť osobnú starostlivosť a zabezpečiť maloletej stabilné výchovné prostredie, v tomto

smere odvolací súd poukazuje na vykonané rozsiahle dokazovanie ako i nedôvodnosť

predmetného návrhu, keď v konaní nebolo preukázané, že došlo k podstatnej zmene

pomerov a matka opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi - otcovi

styk s maloletým dieťaťom /viď rozsudok Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Scozzari a Giunta proti Taliansku zo dňa 13. júla 2000, č. 39221/98 a 41963/98,

keď je potrebné posúdiť všetky relevantné kritériá samostatne a v záujem maloletého

dieťaťa pre jeho všestranný rozvoj, minimalizácia zásahu do jeho rodinného života/.

II. Okresný súd správne postupoval, keď návrh otca na uloženie výchovných

opatrení: napomenutie, nariadenie dohľadu, povinnosť podrobiť sa odbornému

psychologickému poradenstvu a sociálnemu poradenstvu prostredníctvom mediátora ako

nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Zákonné ustanovenie § 37 a nasl. Zákona o rodine

umožňuje uloženie výchovných opatrení nielen matke, ale aj tretím osobám, keď je

preukázané, že svojím správaním ohrozujú alebo narušujú jeho riadnu výchovu.

V predmetnom konaní neboli preukázané vyššie uvedené skutočnosti, teda že sestra

maloletej, stará matka či riaditeľka základnej školy ohrozujú výchovu maloletej. V tomto

smere odvolací súd poukazuje na priame príbuzné osoby maloletého dieťaťa, ktoré sú

s dieťaťom v dennom kontakte a matke pomohli v období, keď zostala s dieťaťom sama

/pomoc matke počas choroby dieťaťa, prázdnin, počas výkonu zamestnania matkou a pod.

Otec v konaní nepreukázal ani konanie riaditeľky školy, ktorá by svojím správaním

narúšala riadnu výchovu maloletého dieťaťa a starostlivosť zo strany otca.

Nie je dôvodný návrh otca na uloženie dohľadu nad výchovou maloletého dieťaťa,

keď pre uloženie tohto výchovného opatrenia neboli splnené zákonom stanovené

podmienky, nevhodné správanie dieťaťa, správanie rodičov, resp. matky, závažné

narušovanie alebo ohrozovanie výchovy dieťaťa.

Psychologické poradenstvo vykonávajú psychologické centrá, ktoré sú zriadené pri

orgánoch sociálnoprávnej ochrany detí. Súčinnosť akreditovaných subjektov alebo iných

právnických alebo fyzických osôb môže zabezpečiť orgán sociálnoprávnej ochrany detí

podľa ust. , avšak toto ustanovenie viaže ich povinnosť

súčinnosti len na ukladanie výchovných opatrení, v ich špeciálnej právomoci podľa tohto

zákona /nie podľa Zákona o rodine/. Odvolací súd rovnako ako okresný súd posúdil

nedôvodnosť ďalšieho výchovného opatrenia navrhovaného otcom a to podrobenia sa

psychologickému poradenstvu či mediácii, nakoľko by to nebolo v záujme maloletého

dieťaťa, išlo by o kontraproduktívny pokus, iracionálne konanie s využitím akýchkoľvek

prostriedkov k presadzovaniu svojho želania otcom. Rovnako odvolací súd neprihliadal na

lekársku správu , detského psychiatra s odporúčaním využitia

sociálno-pobytových zariadení /opakované krátkodobé pobyty, napríklad v krízovom centre/

nakoľko znalec jednoznačne uviedol, že ďalšie pokusy o styk otca s dieťaťom sú

kontraindikované.

Nie je možné sankčnými nástrojmi presadzovať násilné zmeny prejavov vôle

maloletého dieťaťa k styku s otcom a to za situácie, keď k zmene nedošlo ani napriek

pôsobeniu matky, orgánu sociálno-právnej ochrany detí, za súčinnosti znalcov či priamo

zo strany súdu prostredníctvom pohovoru s maloletým dieťaťom. Výchovné pôsobenie

rodiča na dieťa nikdy nesmie prekročiť racionálnu hranicu a malo by rešpektovať právo

dieťaťa tak, aby boli naplnené požiadavky stanovené v čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa. Pokiaľ nie je možné dieťa presvedčiť i napriek adekvátnemu výchovnému

pôsobeniu, že má ísť k otcovi, sankčné pôsobenie súdu tak postráda reálny objekt, teda vôľu

ovplyvniteľnú v ľudské konanie, na ktoré by mohlo reálne pôsobiť.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.»

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vzniesol niekoľko námietok proti napadnutým

rozsudkom všeobecných súdov:

3.1 (i) Námietka porušenia práva na verejné prerokovanie veci ‒krajský súd podľa

sťažovateľa nenariadil pojednávanie na prerokovanie odvolania. Odvolací súd tak konal

podľa sťažovateľovej mienky v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. c) v tom čase

platného (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého mal obligatórne

nariadiť pojednávanie, pretože mal konať jednak vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a jednak nariadenie pojednávania si vyžadoval aj dôležitý verejný záujem.

Odvolací súd svojím faktickým postupom porušil podľa sťažovateľa jeho ústavné právo na

spravodlivý proces zahrňujúce právo na verejné prerokovanie veci.

3.2 (ii) Námietka porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov –

podľa presvedčenia sťažovateľa prvostupňový súd v dôsledku nesprávneho postupu predĺžil

konanie spolu o 30 mesiacov. Sťažovateľ podal návrh 25. júla 2012 a prvostupňový súd

rozhodol 4. februára 2016 napriek tomu, že v zmysle sa

poručenské veci majú rozhodnúť do 6 mesiacov, resp. maximálne do 12 mesiacov.

3.3 (iii) Námietka porušenia práva na nestranný súd ‒ podľa názoru sťažovateľa

odvolací súd porušil aj jeho právo na nestranný súd tým, že v senáte odvolacieho súdu bola

sudkyňa, ktorá zjavne mala pomer k veci. Konanie sp. zn. (v rámci ktorého

bola v čase výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľa maloletá zverená do osobnej

starostlivosti matky) viedla Mgr. Stanislava Miklánková, vtedy sudkyňa okresného súdu,

ktorá neskôr prešla na krajský súd. V konaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku

okresného súdu (konanie vedené pod sp. zn. ) na odvolacom krajskom súde

č. k. -951 rozhodovala sudkyňa Mgr. Stanislava Miklánková v senáte

vo veci odvolania sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a to podľa

sťažovateľa napriek tomu, že fakticky v rovnakej veci rozhodovala v minulosti na

prvostupňovom súde.

3.4 (iv) Námietka porušenia procesných práv – okresný súd sa podľa mienky

sťažovateľa procesne nevysporiadal s viacerými predloženými listinnými dôkazmi ‒

neodmietol ich a ani ich zákonným spôsobom na pojednávaní nevykonal. Napriek tomu

podľa sťažovateľa s takýmito dôkazmi v konaní pracoval bez toho, aby mal sťažovateľ

relevantnú možnosť sa k dôkazom vyjadriť. Okresný súd podľa sťažovateľa tiež navrhol

niekoľko zásadných dôkazov, pričom nedal sťažovateľovi možnosť sa k návrhom vyjadriť.

Za závažné porušenie procesných práv sťažovateľ pokladá postup okresného súdu,

ktorý zákonným spôsobom nevykonal dôkaz znaleckým posudkom

, čiže znalecký posudok alebo jeho časť na pojednávaní neprečítal, ani účastníkov

neoboznámil s jeho obsahom tak, ako mal obligatórne urobiť podľa ,

pretože sťažovateľ listinu spochybnil. Okresný súd podľa sťažovateľa odmietol jeho návrh

na výsluch znalca dr. napriek tomu, že návrh bol predložený v zákonnej lehote

a zákonným spôsobom, a napriek tomu, že sťažovateľ závažným spôsobom spochybnil

pravdivosť a nestrannosť znaleckého posudku.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti dôvodí, že

- dňa 17. februára 2014, teda deň pred hlavným pojednávaním, právna zástupkyňa

matky vložila do spisu lekársku správu pedopsychiatra

o tajnom psychiatrickom vyšetrení maloletej a návrh na vypočutie maloletej pred súdom.

K týmto návrhom na dôkazy, ani k dôkazom samotným sa sťažovateľ nemal možnosť

relevantným spôsobom vyjadriť;

- dňa 29. apríla 2014 prvostupňový súd uznesením nariadil vypracovať doplnok

k znaleckému posudku . K tomuto dôkazu nemal sťažovateľ možnosť

vyjadriť sa;

- dňa 29. apríla 2015 okresný súd nariadil nový znalecký posudok a za znalca určil

„vzhľadom na námietky otca k znaleckému posudku

, resp. osobe znalca, ktorého označil za nekompetentného, súd dospel k záveru, že je

potrebné ustanoviť do konania nového znalca“. K tomuto dôkazu a ani k dôvodom na

ustanovenie nového znalca sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa.

3.5 (v) Námietka porušenia práva na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí ‒

všeobecné súdy podľa presvedčenia sťažovateľa nedostatočne odôvodnili svoje napadnuté

rozsudky, pretože nezdôvodnili, prečo odmietli rad sťažovateľom predložených dôkazov,

pričom viaceré výroky založili podľa názoru sťažovateľa len na subjektívnych pocitoch

a neoveriteľných tvrdeniach, ktoré nemajú základ v priebehu dokazovania. Všeobecné súdy

podľa sťažovateľa v odôvodneniach napadnutých rozsudkov prijali akúsi generálnu

premisu, podľa ktorej sú argumenty predložené sťažovateľom subjektívne a zaujaté alebo

nedôvodné bez toho, aby všeobecné súdy riadne objasnili, z čoho vychádzali, keď daný

dôkaz označili za nedôvodný. Rétorika všeobecných súdov, ktorá vychádzala z odkazu

sťažovateľovi, že „je potrebné, aby otec upustil od malicherných kverulácii, prestal

podávať nedôvodné návrhy... útočiť na blízkych ľudí... a iné“, podľa sťažovateľa

jasne prezentuje diskriminačný postoj všeobecných súdov voči sťažovateľovi.

3.6 (vi) Námietka porušenia práva na rovnosť zbraní – okresný súd počas 4 rokov

konania bral podľa názoru sťažovateľa do úvahy iba dôkazy a argumenty predložené

protistranou sťažovateľa alebo vlastné subjektívne názory, ktoré nemali základ

vo vykonanom dokazovaní. Napadnuté rozsudky oboch všeobecných súdov obsahujú podľa

sťažovateľa výroky a tvrdenia, ktoré smerujú výhradne k osobe sťažovateľa a prezentujú

sťažovateľa ako osobu, ktorá akoby nemala právo byť rodičom. Výroky typu „nateraz by

mal otec nechať matku s dieťaťom vydýchnuť“ nesú podľa hodnotenia sťažovateľa

konotáciu, ktorá poukazuje na diskriminačný a vo veci zaujatý postoj všeobecných súdov,

ktoré neberú do úvahy ani to, že sťažovateľ so svojou dcérou nebol v kontakte už viac ako 1

rok a za posledných 8 rokov bol s maloletou fakticky kumulatívne len niekoľko hodín.

3.7 (vii) Námietka porušenia práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života

‒sťažovateľ zastáva názor, že boli porušené jeho práva na rodinný a súkromný život tým,

že okresný súd konal ústavne neakceptovateľným spôsobom a že po viac ako 4 rokoch

nerozhodol tak, aby jeho rodinné väzby s dcérou mohli byť obnovené. Všeobecné súdy, ako

aj orgán starostlivosti o maloletých v danej situácii podľa sťažovateľa neprijali prakticky

žiadne opatrenia k obnoveniu vzťahu sťažovateľa s dieťaťom, napríklad nenariadili dohľad

nad výchovou maloletého alebo neuložili rodičom využiť pomoc odborného poradenského

zariadenia. Namiesto aktívneho prístupu v záujme zachovania rodinného života sťažovateľa

s dieťaťom štátne orgány podľa názoru sťažovateľa dopustili, aby sa vzťah dieťaťa s ním

ako otcom ešte viac deštruoval a aby sa dieťa úplne odcudzilo.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6

Dohovoru a a ods.2 a SR rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č.k. -951 zo dňa 24. mája 2016 a rozsudkom Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom č.k. -920 zo dňa 4. februára 2016 porušené bolo.

2. Základné právo Sťažovateľa na rešpektovanie rodinného a súkromného života

garantované čl. 8 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k.

951 zo dňa 24. mája 2016 a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k.

-920 zo dňa 4. februára 2016 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. -951 zo dňa 24. mája

2016 a rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. -920 zo dňa

4. februára 2016 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu v Novom Meste nad Váhom vracia na

ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľovi

vo výške 33 000.- EUR (slovom: tridsaťtritisíc eur) na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.

5. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.

Alternatívne:

1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6

Dohovoru a a ods.2 a SR rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č.k. -951 zo dňa 24. mája 2016 a rozsudkom Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom č.k. -920 zo dňa 4. februára 2016 porušené bolo.

2. Základné právo Sťažovateľa na rešpektovanie rodinného a súkromného života

garantované čl. 8 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k.

951 zo dňa 24. mája 2016 a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k.

-920 zo dňa 4. februára 2016 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. -951 zo dňa 24. mája

2016 a rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. -920 zo dňa

4. februára 2016 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Trenčíne vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľovi

vo výške 33 000.- EUR (slovom: tridsaťtritisíc eur) na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.

5. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

7. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia jeho ústavných práv aj napadnutým

rozsudkom okresného súdu.

7.1 Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.2 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

7.3 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku

okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv

sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

v spojení s pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský

súd porušil jeho a dohovorom garantované práva vo veci rozhodovania o úprave

rodičovských práv a povinností k maloletej dcére sťažovateľa z dôvodov citovaných

v tomto uznesení v bode 3 a nasl.

9. Ústavný súd v úvode vzhľadom na problematiku, ktorej sa napadnutý rozsudok

týka, konštatuje, že v súčasnosti existuje široká zhoda ‒ a to aj v medzinárodnom práve‒

na podporu myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci týkajúcom sa

detí musí byť ich najlepší záujem prvoradým hľadiskom rozhodovania.

9.1 Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie aj napr. Charta základných práv

Európskej únie, kde podľa čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi

verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade

brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“.

9.2 Záujem dieťaťa predpokladá pri rozhodovaní o jeho právach mať na zreteli najmä

dva aspekty jeho záujmov. Na jednej strane stojí dikcia, že puto dieťaťa s jeho rodinou musí

byť zachované, s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie ukázalo ako obzvlášť

nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len vo veľmi

výnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných vzťahov.

Na druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí a rodičia

nesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku

poškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko,

č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok

ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].

9.3 V tomto ohľade platí aj pre rozhodovanie súdov, že prijaté opatrenia musia

sledovať najlepší záujem dieťaťa. Povinnosť aplikačnej praxe sledovať pri rozhodovaní

konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva o. i. aj z čl. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa.

9.4 Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej

verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

9.5 Ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa odkazuje na

svoje uznesenie sp. zn. z 30. septembra 2014 (publikované v Zbierke

nálezov a uznesení ústavného súdu 2014 pod č. 57/2014), v ktorom uviedol, že na úrovni

doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov

prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa,

ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles) Dohovoru o právach dieťaťa

(a nie sú teda priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do príslušnej

vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe), možno zaradiť o. i. aj čl. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the

Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF

Regional Office for Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the

Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22).

Ustanovenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je všeobecnou proklamáciou

(princípom), ktorý je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku

a orgány aplikácie práva sú povinné tento princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných

vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

9.6 Tento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky

transponovaný (explicitne, ako aj implicitne) do jednotlivých noriem napr. Civilného

mimosporového poriadku (porov. napr. čl. 4, § 38, § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 365 a nasl.

a ďalšie; ďalej len „CMP“), alebo aj o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 2

a 4, § 44 ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší

záujem dieťaťa (maloletého) v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným

právom dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa , na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2

, právom na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa , na súdnu

ochranu podľa , so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

9.7 V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné

vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať

a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa na

starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené

stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti

čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme

dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého

iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa

tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (porov. nálezy Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. – bod 16, , ).

9.8 Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom

v zmysle už uvedených premís je potrebné zo strany konajúceho súdu (resp.

zainteresovaných orgánov verejnej moci) zohľadniť viaceré konkrétne kritériá. Ide

predovšetkým o nasledujúce 4 kritériá:

(i) existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a jeho zverenie do starostlivosti

usilujúcimi osobami,

(ii) miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho

zverenia do starostlivosti tej-ktorej osoby,

(iii) schopnosť osôb usilujúcich o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho vývoj

a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby,

(iv) prianie dieťaťa [porov. 52 a nasl. Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre

práva dieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli

prvoradým hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her

best interests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14; k tomu porov. aj nálezy

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. a ].

10. Aplikujúc pertraktované východiská na vec sťažovateľa, ústavný súd akcentuje,

že všeobecné súdy svoje rozhodnutia o zamietnutí návrhu sťažovateľa na úpravu

rodičovských práv a povinností k maloletej dcére odôvodnili najmä poukázaním na

nasledujúce skutočnosti:

(i) výsluch maloletej dcéry – maloletá dcéra prejavila odpor voči stretávaniu sa

s otcom. Túto skutočnosť reflektoval krajský súd v napadnutom rozsudku takto:

„... maloleté dieťa [sa] odmieta stretávať so svojim otcom, pričom nebolo preukázané, že

príčinou negatívneho postoja maloletého dieťaťa by bolo správanie či úmyselné

ovplyvňovanie zo strany matky. ... Otec by si mal uvedomiť, že maloleté dieťa bolo počas

súdneho konania podrobené opakovane výsluchom znalcov, vypovedalo pred súdom,

stretnutia sa realizovali za prítomnosti psychológa z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

... Výsluch maloletého dieťaťa bol vykonaný v prítomnosti súdom ustanoveného kolízneho

opatrovníka ako i za prítomnosti znalca.“;

(ii) odlúčenie maloletej dcéry od sťažovateľa v dôsledku výkonu trestu odňatia

slobody na strane sťažovateľa ‒ krajský súd ktomu uvádza: „Znalci ustanovení

v predmetnom konaní jednoznačne popísali skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,

keď matka i dieťa sa museli sami vysporiadať s neprítomnosťou otca, v rozhodnom

vývinovom období. Maloletá mala v tom čase 3 roky. Toto obdobie znalec

vyhodnotil ako relevantné obdobie, keď medzi 2. a 6. rokom života sa diferencuje vzťah

dieťaťa od matky k otcovi, resp. k iným osobám a v tomto období to bol otec, ktorý nebol

prítomný pre potreby dieťaťa.“;

(iii) znalecké dokazovanie – krajský súd pri rozhodovaní veci vychádzal z viacerých

znaleckých posudkov, z ktorých vyplýva odporúčanie znalcov minimalizovať styk otca

s maloletou dcérou z nasledovných krajským súdom artikulovaných dôvodov uvádzaných

znalcami: „Znalec v znaleckom posudku uviedol, že zážitky maloletej

s otcom už nie sú dostatočne živé... Záujem maloletej o vzťah s otcom nenapreduje

spontánne a nútené vyžadovanie si podpory od maloletej vyvoláva u opačné

tendencie a to je odpor k otcovi. Otec dieťaťa nie je dostatočne vnímavý k aktuálnemu stavu

ich vzťahu, schopnosti maloletej prijímať jeho výchovné opatrenia a nemá dostatočnú

sebareflexiu pri riešení pocitu nespravodlivosti voči jeho osobe pri súdnych konaniach

s matkou. Otec v súčasnosti nedokáže svoju dcéru vychovávať, pretože maloletá nemá

k nemu dôveru a citový vzťah je u nej potlačený ... Samostatný styk otca s dieťaťom je

v súčasnosti nerealizovateľný, potrebná je prítomnosť matky. ... [Z]nalec, ustanovený

v predmetnom konaní, , skonštatoval, že dieťa je indoktrinované

matkou a opakovane senzibilizované otcovým necitlivým ofenzívnym riešením obnovenia

vzťahu. ... Styk otca s dieťaťom za jestvujúcich okolností je nežiaduci a

kontraproduktívny. ... V prípade neakceptovania záverov posudku otcom dieťaťa a

eskalovanie ďalšieho kola malicherných podaní znalec odporúča súdu krajné riešenie-

zákaz styku. Záverom odvolací súd cituje znalca: „Treba počúvať, čo hovorí maloletá a

prestať špekulovať, odkiaľ to má, kto jej to kázal povedať. Nie je pravda, že vzťah

s otcom len prospeje, nie je pravda, že jej ťažkosti si vymýšľa matka, či doktor .

Jej stav si vyžaduje odvahu k radikálnemu riešeniu: žiadny kontakt s otcom. sa

približuje k veku, kedy deti začínajú problémy v rodine riešiť suicídiom.“

10.1 Krajský súd už popísané vykonané dokazovanie uzavrel hodnotením, v zmysle

ktorého „znalecké posudky a výsluch maloletého dieťaťa jednoznačne potvrdili, že

akékoľvek snahy otca o obnovenie vzťahu k dieťaťu vedú k zvýšenému odporu

a neurotickému napätiu pri jeho prítomnosti, resp. anticipácii stretnutia“.

10.2 Ústavný súd na tomto mieste v duchu záverov krajského súdu, objasneného

skutkového stavu a kritérií potrebných zohľadňovať pri rozhodovaní súdov o starostlivosti

o maloletých (pozri bod 9.8) v zhode s krajským súdom postuluje, že v priebehu súdneho

konania bolo preukázané, že sťažovateľ nedisponoval v rozhodujúcom čase (v čase súdneho

konania) schopnosťou zabezpečiť v prípade zverenia maloletej dcéry do striedavej osobnej

starostlivosti alebo v prípade úpravy styku sťažovateľa s maloletou dcérou zdravý

emocionálny vývoj maloletej dcéry [kritérium zaistenia zdravého emocionálneho vývoja

dieťaťa – pozri bod 9.8 kritérium (iii)], a to najmä v dôsledku objektívnych skutočností

(dlhodobé odlúčenie sťažovateľa od maloletej dcéry v dôsledku výkonu trestu odňatia

slobody na strane sťažovateľa, pričom k tomuto odlúčeniu došlo v relevantnom období

vývoja maloletej dcéry, keď medzi 2. a 6. rokom života sa diferencuje vzťah dieťaťa od

matky k otcovi), ako aj subjektívnych skutočností na strane sťažovateľa (sťažovateľ nebol

v čase súdneho konania dostatočne vnímavý k aktuálnemu stavu vzťahu s maloletou dcérou,

k schopnosti maloletej prijímať jeho výchovné opatrenia a nemá dostatočnú sebareflexiu pri

riešení pocitu nespravodlivosti voči jeho osobe pri súdnych konaniach s matkou. Sťažovateľ

v čase súdneho konania nedokázal svoju maloletú dcéru vychovávať, pretože maloletá dcéra

nemala k nemu dôveru a citový vzťah bol v tom čase u nej potlačený. Sťažovateľ navyše

prejavoval v danom čase necitlivé ofenzívne riešenie obnovenia vzťahu s maloletou

dcérou).

10.3 Po ďalšie, samotná maloletá dcéra vo svojich vyjadreniach vyslovila odmietavý

postoj k stretávaniu sa so sťažovateľom [kritérium priania dieťaťa – pozri bod 9.8 kritérium

(iv)].

10.4 Závery krajského súdu v napadnutom rozsudku sú akceptovateľné, nemožno ich

považovať za ústavne vadné alebo nekorešpondujúce s dokázaným skutkovým a právnym

stavom prerokúvanej veci. Rovnako nemožno tvrdiť, že by krajský súd ignoroval argumenty

sťažovateľa alebo nedal na jeho ťažiskové námietky týkajúce sa vhodnosti zverenia

maloletej dcéry do striedavej starostlivosti postačujúce odpovede. V tomto ohľade nemožno

dospieť k záveru (a to ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie), že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (v zmysle

práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia) alebo práva na rovnosť zbraní podľa

(v tom zmysle, aby boli brané do úvahy argumenty oboch sporových

strán; na tomto mieste je potrebné poznamenať, že sťažovateľ označil nesprávne čl. 47

ods. 2, ktorý upravuje právo na právnu pomoc; právo na rovnosť v konaní, ktorého ochrany

sa vo svojej sťažnosti sťažovateľ domáha, je upravené v ) alebo práva na

rodinný a súkromný život podľa čl. 8 dohovoru (týkajúceho sa starostlivosti o maloletú

dcéru a práva sťažovateľa ako otca maloletej dcéry na jej výchovu a starostlivosť o ňu).

11. Čo sa týka sťažovateľovej námietky porušenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ústavný súd upozorňuje, že účel základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (tento článok však

sťažovateľ ani len neoznačil vo svojej sťažnosti) vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej

judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu“ (pozri ). Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v čase,

keď bolo konanie pred okresným súdom, ale aj krajským súdom právoplatne skončené

napadnutými rozsudkami, a teda právna neistota sťažovateľa bola v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu odstránená. Navyše, ako už ústavný súd v predchádzajúcej vete naznačil,

sťažovateľ nenamietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom všeobecných súdov v konaní.

12. K sťažovateľovej námietke porušenia práva na verejné prerokovanie veci

nenariadením ústneho pojednávania zo strany krajského súdu na prerokovanie odvolania

ústavný súd uvádza, že uvedený postup krajského súdu bol v súlade s v tom čase platným

a účinným . Posúdenie toho, či sú splnené zákonné podmienky na postup

podľa až d) , t. j. či je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, či súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, či ide o konanie vo veciach porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania alebo či to vyžaduje dôležitý verejný záujem, a z týchto

dôvodov sa má nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie (na ktorom by sťažovateľ

mal právo nanášať svoje námietky a mal by právo byť na tomto pojednávaní prítomný), je

výsostnou úlohou konajúceho odvolacieho súdu (predsedu senátu) po zohľadnení

skutkového a právneho stavu a ďalších špecifík veci. Ústavný súd nie je oprávnený

zasahovať do tejto právomoci odvolacieho súdu, s výnimkou situácie, ak by došlo zo strany

odvolacieho súdu k zjavnému excesu pri výklade a aplikácii zákona vzhľadom na skutkový

a právny stav veci, ktorý by mal zároveň vplyv na základné práva a slobody účastníkov

konania (porov. ), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo. Skutkový

a právny stav, ako aj dôkazy ustálené okresným súdom aj podľa ústavného súdu umožňovali

taký výklad , na základe ktorého nemuselo byť vo veci prerokovania odvolania

nariadené pojednávanie. Navyše ústavný súd aj na tomto mieste (rovnako ako

v predchádzajúcom bode) konštatuje, že právo na verejné prerokovanie veci je zaručené

, vyslovenie porušenia ktorého sa sťažovateľ v rámci svojej sťažnosti

nedomáha.

13. Posudzujúc ďalej sťažovateľovu námietku porušenia jeho práva na nestranný súd

tým, že členkou senátu odvolacieho súdu bola sudkyňa Mgr. Stanislava Miklánková (ďalej

aj „dotknutá sudkyňa“), ktorá bola v minulosti sudkyňa okresného súdu a viedla konanie

sp. zn. , ústavný súd po prvé dôvodí, že sťažovateľ nepreukázal, že využil

v rámci priebehu konania na odvolacom súde možnosť namietať zaujatosť (nestrannosť)

sudkyne Mgr. Stanislavy Miklánkovej v zmysle , o námietky zaujatosti ktorej by

bol povinný rozhodnúť nadriadený súd. V tomto prípade tak sťažovateľ uplatnil námietku

zaujatosti prvýkrát až pred ústavným súdom, a teda materiálne nevyužil možnosť ochrany

svojich práv v konaní pred všeobecným (krajským) súdom, v ktorom tak mohol (bol

oprávnený) a mal urobiť. Preto je potrebné na túto námietku sťažovateľa nazerať ako na

zjavne neopodstatnenú, ale aj za neprípustnú.

13.1 Po druhé, ústavný súd sa nestráni (a nič mu v tom nebráni) možnosti vyjadriť sa

k námietke sťažovateľa aj po obsahovej stránke, a z toho dôvodu poznamenáva, že zaujatosť

sudkyne Mgr. Stanislavy Miklánkovej (v širšom ktoréhokoľvek sudcu odvolacieho súdu)

nemožno indikovať bez ďalšieho len na tom základe, že v minulosti dotknutá sudkyňa

vykonávala svoju funkciu sudkyne na inštančne nižšom súde a viedla konanie (konkrétne

išlo o konanie vedené pod sp. zn. , v ktorom sa rozhodovalo o zverení maloletej

do výlučnej osobnej starostlivosti matky), ktoré síce nie je predmetom prieskumu

nadriadeným súdom (predmetom prieskumu krajského súdu v sťažovateľovej veci bol

postup a napadnutý rozsudok okresného súdu v konaní sp. zn. ), ale účastníkmi

ktorého boli tie isté osoby, ktoré boli následne účastníkmi iného súdneho konania na

prvoinštančnom súde, ktorého rozhodnutie preskúmava odvolací súd a kde členkou senátu

odvolacieho súdu je aj dotknutá sudkyňa. Pri skúmaní nestrannosti dotknutej sudkyne

z objektívneho hľadiska [aplikuje sa objektívny test nestrannosti, ktorý nadväzuje

na subjektívny test a ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska

jeho nestrannosti ‒tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj

zdanie (ne)strannosti („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“);

k tomu porov. Daktaras v. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod

32] neexistuje pri takto vymedzenej námietke zaujatosti zistiteľná skutočnosť, ktorá môže

vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti dotknutej sudkyne, keďže súvislosť medzi

popísanými konaniami, v rámci ktorých bola zákonnou sudkyňou Mgr. Stanislava

Miklánková, je nepriama, príliš abstraktná a špekulatívna k nadobudnutiu konkrétnejšej

objektívnej pochybnosti o predpojatosti dotknutej sudkyne vo veci vedenej pred krajským

súdom pod sp. zn. , v rámci ktorého došlo k vydaniu napadnutého rozsudku

[k tomu a contrario porov. alebo , podľa ktorých vylúčený

je sudca, ktorý prejednával a rozhodoval TEN ISTÝ SPOR na súde inej inštancie (a teda nie je

v režime iudex inhabilis vylúčený sudca, ktorý rozhodoval INÝ SPOR na nižšej inštancii, hoc

ide o tých istých účastníkov a obdobnú (napr. rodinnoprávnu) vec (napr. týkajúcu sa

starostlivosti o to isté maloleté dieťa)].

14. A konečne k námietke sťažovateľa o porušení jeho procesných práv tým, že sa

nemohol oboznámiť s listinnými dôkazmi (znalecký posudok znalca

, a ďalšie lekárske správy a doplnky k znaleckým posudkom), a to napr. aj tým, že

okresný súd obsah znaleckého posudku znalca , na ústnom

pojednávaní neprečítal, ústavný súd uvádza, že uvedené listinné dôkazy boli súčasťou spisu,

ku ktorému má sťažovateľ ako účastník konania po celý čas konania prístup, sťažovateľ mal

vedomosť o týchto listinných dôkazoch a ich obsahu a neprečítanie obsahu znaleckého

posudku , na pojednávaní zo strany okresného súdu nemožno

hodnotiť ako porušenie ústavných práv sťažovateľa z dôvodu, že takéto pochybenie

okresného súdu nedosahuje intenzitu porušenia ústavných procesných práv účastníka

konania.

14.1 Neobstojí rovnako ani námietka sťažovateľa, že okresný súd odmietol arbitrárne

vypočuť svedka – znalca , s ktorého znaleckým posudkom

sťažovateľ nesúhlasil, a mal preto záujem znalcovi klásť na ústnom pojednávaní otázky

(čím sa zároveň sťažovateľ prezrádza, že mal vedomosť o obsahu znaleckého posudku,

a teda námietka o porušení jeho práv nemožnosťou oboznámiť sa s obsahom tohto

znaleckého posudku je zjavne neopodstatnená), keďže okresný súd riadne odôvodnil

nevypočutie svedka neúčelnosťou a nehospodárnosťou vykonania tohto dôkazu, kde navyše

do hodnotenia toho, či vykonanie konkrétneho dôkazu je alebo nie je hospodárne a účelné,

nie je ústavný súd v zásade oprávnený zasahovať (s výnimkou extrémnej svojvôle pri

aplikácii právnych predpisov zo strany konajúcich súdov), keďže ide o proces dokazovania

a aplikáciu jednoduchého práva (podústavného práva/einfaches Recht) a manažovanie

procesu dokazovania patrí výlučne do kompetencie všeobecných súdov. Na tieto premenné

krajský súd v napadnutom rozsudku reagoval ústavne aprobovateľným spôsobom a ani

v tomto smere nemožno dospieť k záveru o porušení procesných ústavných práv

sťažovateľa.

15. Na základe popísaných záverov ústavného súdu k jednotlivým námietkam

sťažovateľa ústavný súd uzatvára, že nie je možné dospieť k záveru o porušení ním

označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu (a teda nebolo by

možné dospieť k opaku ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie), a preto ústavný súd

odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

16. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2017