Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 96/2017
PDF · 288.87 KB
No categories available
II. ÚS 96/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom
JUDr. Petrom Jančim, Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 177/2013 a jeho rozsudkom
z 20. januára 2014 a postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 25/2012 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 177/2013 a jeho rozsudkom
z 20. januára 2014 a postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 25/2012 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v súdnom
konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 25/2012, v ktorom sa
(ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „navrhovateľka“) domáhala určenia vlastníckeho
práva k spoluvlastníckemu podielu v rozsahu 1/3 k nehnuteľnosti špecifikovanej v petite jej
žaloby.
Okresný súd o tejto žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 25/2012-195
zo 17. júna 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým jej v celom rozsahu
vyhovel a súvisiacim výrokom o trovách konania zaviazal sťažovateľku ich náhradou
žalobkyni.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým,
že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
v konaní sú vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a okresný
súd vec nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov žiadala rozsudok okresného súdu
zmeniť a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť.
Krajský súd ako odvolací súd potom, ako vec prerokoval, rozhodol o odvolaní
sťažovateľky rozsudkom č. k. 11 Co 177/2013-240 z 20. januára 2014 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) tak, že rozsudok okresného súdu postupom
podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, ako aj
proti postupu a rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti
s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru odôvodňuje tým,
že rozsudok krajského súdu „sa neopiera o dostatočné a jasné odôvodnenie, pričom...
sa s množstvom opodstatnených argumentov a skutočností uvádzaných... odvolaní zo dňa
01. 07. 2013... nevysporiadal...
Tiež absentuje aj to, prečo odvolací súd nepripustil možnosť dovolania proti jeho
rozsudku, keď to sťažovateľka vo svojom odvolaní navrhovala.“.
V súvislosti s námietkou absencie riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu
sťažovateľka uvádza, že v «odvolaní poukazovala, že z výpovedí svedkov vyplýva, že
sa nielen dohodol na užívaní rodinného domu, ale súčasne a skutočne odkúpil túto
nehnuteľnosť od právnych nástupcov po nebohej ...
... navrhovateľka... okrem dedičského rozhodnutia, ktorého zápis do príslušného
katastra nielenže nevykonala, ale ani oň nepožiadala 40 rokov, žiadny iný dôkaz
osvedčujúci jej vlastnícke právo nepredložila a ani vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by podielovou spoluvlastníckou bola...
... prvostupňový súd pri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov... sa stotožnil
s argumentáciou navrhovateľky..., ktorá tvrdila, že sa dohodla s na
užívaní rodinného domu [pričom] táto skutočnosť je vyvrátená výsluchmi jednotlivých
svedkov, ktorí výslovne uviedli, že nehnuteľnosť bola odpredaná, teda takáto argumentácia
a záver prvostupňového súdu nemá základ a ani oporu vo vykonanom dokazovaní...
V prípade posudzovania ospravedlniteľnosti, resp. neospravedlniteľnosti právneho
omylu pri skúmaní jeho dobromyseľnosti vydržania sťažovateľka poukazovala
Krajskému súdu v Žiline na to..., že súd nemôže sa striktne držať a poukazovať na ustálenú
judikatúru, pretože musí každý prípad posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti, pričom
okolnosti tohto prípadu preukazujú, že bol dobromyseľným vlastníkom...
Pokiaľ prvostupňový súd ďalej uvádza, že pri bežnej opatrnosti mal
vedieť, že na prevod nehnuteľnosti bola v tom čase potrebná písomná zmluva a jej následná
registrácia štátnym notárstvom sťažovateľka uvádzala, že sa jednalo o roky 70-te, 80-te
minulého storočia, keď takéto prípady „odpredajov“ nehnuteľností neboli sporadické a ani
ojedinelé, pričom na túto skutočnosť uvádzanú sťažovateľkou Krajský súd v Žiline vôbec
nereagoval...
Pokiaľ prvostupňový súd uvádzal, že bola preukázaná dohoda o užívaní rodinného
domu..., tak súčasne sťažovateľka uvádzala, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou,
že realizoval ako dobromyseľný vlastník stavebné činnosti a investície na
rodinnom dome, ktorých rozsah a suma boli preukázané v znaleckom posudku...
Záverom odôvodnenia odvolania vo veci samej sťažovateľka uvádzala a poukazovala
Krajskému súdu v Žiline, že výkon práv navrhovateľky a domáhanie sa práv
ňou uplatnených je v rozpore s dobrými mravmi..., keď je v rozpore s dobrými mravmi, aby
sa navrhovateľka domáhala toho, čo jej už raz bolo uhradené titulom odpredaja, vyplatením
kúpnej ceny s poukazom na potvrdenky, kvitancie, či poštové poukážky, ktorými uhrádzal
dohodnutú sumu kúpnej ceny, a na ktorých je výslovne uvedené, že sa jedná
o úhradu kúpnej ceny za rodinný dom.».
Sťažovateľka túto svoju argumentáciu uzatvára tým, že krajský súd sa vôbec
nezaoberal „dôvodmi podaného odvolania... a skutočnosťami v ňom uvedenými, pričom
práve tieto námietky tvorili podstatu odvolania...“ a obmedzil sa len na „konštatovanie
obsahovo skoro totožné s konštatovaním prvostupňového súdu a okrem všeobecných
konštatovaní žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia
sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, o ktorom rozhodoval neuviedol, čím podľa [jej]
názoru... postupoval spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“, čím bolo zasiahnuté
aj do jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/177/2013
a jeho rozsudkom zo dňa 20. 01. 2014 sp. zn. 11 Co/177/2013-240, porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/25/2012
a jeho rozsudkom zo dňa 17. 06. 2013 sp. zn. 6 C/25/2012-195, porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 01. 2014 sp. zn. 11 Co/177/2013-
240, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok zo dňa 17. 06. 2013 sp. zn. 6 C/25/2012-
195, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie, ktoré jej je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline v sume 5.000 €.
6. Sťažovateľke Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy konania vrátane
trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €..., ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu..., do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 25/2012 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu okresného
súdu a jeho rozsudku riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom
na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom
konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie
sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu a postupu predchádzajúcemu
jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Co 177/2013 a jeho rozsudkom z 20. januára 2014
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý
argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje
sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry
nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia
základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní
zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr.
III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov
z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho
ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci
ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky
o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu v zmysle absencie primeranej
argumentačnej reakcie na ňou uvádzané odvolacie námietky súvisiace:
- s nesprávnym právnym posúdením veci, v rámci čoho sťažovateľka polemizuje
výkladom „jednoduchého“ práva uskutočneným všeobecnými súdmi,
- s nesprávnym a neúplným zistením skutkového stavu veci, sťažovateľka v tomto
smere namieta hodnotenie dôkazov a domáha sa ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladá
ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.
V rámci posudzovania ústavnej relevancie námietok sťažovateľky sa ústavný súd
sústredil na posúdenie, či boli splnené v rozhodnom čase právne podmienky vydržania.
Krajský súd napadnutý rozsudok v tejto relevantnej časti odôvodnil takto:
«Navrhovateľka v konaní preukázala nadobúdací titul vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania... v podiele 1/3. Týmto nadobúdacím titulom
je rozhodnutie Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši zo dňa 08. 09. 1972 pod číslom
konania D 615/72-14, keď v dedičskom konaní po svojej matke... právoplatne nadobudla
1/3 predmetného rodinného domu. Ide o nadobúdací titul v zmysle ust. § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka, keď k vzniku spoluvlastníckeho práva navrhovateľky došlo
právoplatnosťou predmetného rozhodnutia bez ohľadu na to, či toto rozhodnutie bolo alebo
nebolo zapísané do katastra nehnuteľností.
Odporkyňa mohla byť v konaní úspešná iba vtedy, keby preukázala, že v čase smrti
poručiteľky [táto] nebola vlastníčkou predmetného rodinného domu (takáto skutočnosť však
ani tvrdená nebola), resp. že navrhovateľka stratila takto získané vlastnícke právo v čase
od jeho vzniku do dňa rozhodnutia súdu.
Práve o takúto skutočnosť odporkyňa svoje vlastníctvo opierala, preukazujúc
vydržanie vlastníckeho práva zo strany jej právneho predchodcu .
Vychádzajúc zo skutkových okolností uvedených samotnou odporkyňou, kedy vstup
do držby mal nastať v roku 1972 a jeho nerušené užívanie malo trvať až do
rozhodnutia súdu, okresný súd správne aplikoval na danú vec ust. § 132a, § 135a
Občianskeho zákonníka... v znení účinnom od 01. 04. 1983 (keďže Občiansky zákonník
v čase vstupu do držby vydržanie neupravoval).
Podmienkami vydržania ako originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva sú: a)
spôsobilý subjekt, b) spôsobilý predmet držby, c) dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa,
d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu, e) uplynutie vydržacej doby...
V danom prípade je potrebné posudzovať dobrú vieru z hľadiska,
či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti prípadu
od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho
práva...
V danom prípade, vychádzajúc zo skutkového stavu veci správne zisteného
prvostupňovým súdom, nenastali na strane také okolnosti, ktoré by u neho
mohli vyvolať ospravedlniteľný omyl o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti. Ako okresný súd správne konštatoval a vyplýva to aj z výsluchu samotného
, pri vstupe do držby existovala dohoda medzi navrhovateľkou
a jej súrodencami na jednej strane a na strane druhej o tom, že pôjde
do domu bývať a v nasledujúcom období dom „vyplatí“, čo aj urobil v dlhšom
časovom období.
Dohoda o užívaní veci a zaplatenie kúpnej ceny neboli v rozhodnom období takými
skutočnosťami, ktoré by mali za následok vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci...
Pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou
úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Zákonná úprava nadobúdania
vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci v danom období bola jednoznačná, a preto ak by sa
aj domnieval, že bez uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy a jej registrácie
štátnym notárstvom nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnej veci, jeho omyl nemožno
považovať za ospravedlniteľný.
Zo zisteného skutkového stavu však možno konštatovať, že si uvedomoval
potrebu uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy, keď koncept kúpnopredajnej zmluvy v roku
1979 pripravil... a dal ju podpísať jeho vtedajšej manželke . K podpísaniu
zmluvy ostatnými účastníkmi nedošlo.
Vzhľadom na uvedené okolnosti nemohol byť dobromyseľný o tom, že mu
dom patrí, nepočínal si s obvyklou mierou opatrnosti, a preto hoc i vec držal po zákonom
ustanovenú dobu, pre neexistenciu dobromyseľnej oprávnenej držby nemožno konštatovať
na jeho strane splnenie podmienok vydržania.
Z tohto hľadiska je irelevantné prípadné platenie dane nehnuteľnosti zo strany
, keď samo o sebe nemôže byť dôkazom o dobromyseľnej držbe.
Keďže sa nestal po práve vlastníkom domu..., nemohol platne darovacou
zmluvou previesť na odporkyňu vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti.»
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na závere,
že sťažovateľka na základe dokazovania vykonaného všeobecnými súdmi nepreukázala
splnenie jednej z kumulatívnych podmienok vydržania, a to „dobrú vieru (dobromyseľnosť)
vydržateľa“ ( , pozn.).
Pri hodnotení „ústavnej súladnosti“ rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k tomuto
rozhodnutiu, zrozumiteľne objasnil zákonné podmienky inštitútu vydržania vlastníckeho
práva, pričom otázku dobromyseľnosti právneho predchodcu sťažovateľky hodnotil
objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska sťažovateľky.
Krajský súd preskúmal tiež opodstatnenosť skutkových a právnych záverov
okresného súdu, pričom správnosť aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
vyhodnotil v kontexte jeho historických zmien vo vzťahu ku konkrétnej právnej situácii
sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sa
nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že právny názor krajského súdu sa „opiera“
o nenáležité právne hodnotenia svedkov vypočutých v priebehu konania pred okresným
súdom.
Napriek tomu, že krajský súd osobitne nereagoval na všetky sťažovateľkou uvádzané
skutkové a právne tvrdenia, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa dostatočným
spôsobom vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní,
ako aj so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ jeho rozhodnutia.
Za týchto okolností ústavný súd nemal ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie
na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a tieto následne
podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu
nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení
s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie
sťažovateľky dospel k záveru, že právne závery všeobecných súdov týkajúce
sa nepreukázania dobromyseľnosti vydržateľa nemožno hodnotiť ako arbitrárne a z pohľadu
ústavného súdu sú ústavne akceptovateľné. Už absencia splnenia jednej z kumulatívnych
právnych podmienok vydržania postačovala ústavnému súdu na to, aby sťažnosť
sťažovateľky považoval v tejto časti za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jej návrhom na
pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. V sťažnosti
uvádza, že okrem iného vo svojom odvolaní krajskému súdu poukazovala na to,
že vzhľadom na konkrétny prípad a poukazovanie prvostupňového súdu na súčasný smer
judikatúry v oblasti vydržania túto nemožno aplikovať, keďže ide o dobu spred vyše 40
rokov, keď obdobné prípady vydržania v minulosti boli bežne predmetom vydržania.
Súčasná judikatúra, na smer ktorej poukazuje prvostupňový súd, je uplatňovaná striktnejšie
a rigidnejšie práve vzhľadom na úpravu prevodu nehnuteľností po roku 1989, resp. 1991
a s tým súvisiace predpisy v oblasti katastrálneho práva.
Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky neakceptoval, pretože vo svojom návrhu
neuviedla, pre akú konkrétnu otázku zásadného právneho významu žiadala pripustiť
dovolanie. Posudzovanie takého návrhu účastníka konania zo strany všeobecného súdu
z povahy veci predpokladá ním konkrétne formulovanú otázku zásadného právneho
významu, na ktorú odvolací súd reaguje tým, že buď pripustí vo vymedzenom rozsahu
dovolanie pre účely jej zodpovedania alebo takémuto návrhu účastníka konania nevyhovie.
V prípade, ak účastník konania takúto právnu otázku vo svojom procesnom návrhu
dostatočným spôsobom nekonkretizuje, nemôže zároveň očakávať, že všeobecný súd
nahradí nedostatok jeho procesnej aktivity v tomto smere. Absencia primeranej
argumentačnej reakcie na takýto nekonkrétny návrh účastníka konania spravidla nedosahuje
ústavnoprávny rozmer, pretože korelátom práva účastníka konania na primerané
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na jeho
tvrdenia) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne konkretizované tvrdenia, keďže
primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu
k určitému špecifickému tvrdeniu účastníka konania.
Sťažovateľke sa v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne
relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa
ústavy a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že je dôvod
na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
K tejto námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd nijako nereagoval na
jej žiadosť o pripustenie dovolania proti rozsudku krajského súdu, ústavný súd navyše/ďalej
uvádza, že ju možno považovať vo svojej podstate za tvrdenie, podľa ktorého sťažovateľke
ako účastníčke konania bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred
dovolacím súdom. Takáto námietka zakladá potenciálnu prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku ako účinný právny prostriedok ochrany práv
účastníka konania v konaní pred všeobecnými súdmi.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažovateľka v danej veci dovolanie nepodala.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľka však ani len netvrdila (tým
menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto
ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom
v inkriminovanom čase v roku 2014) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Možno konštatovať, že nepodaním dovolania sťažovateľka nevyužila účinný
prostriedok, a preto bol dôvod sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj ako neprípustnú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1
ústavy) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúc ústavnoprocesné princípy
garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu, podľa názoru ústavného
súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdili aj namietané porušenie
základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd dospel k záveru,
že aj z hľadiska posúdenia tohto základného práva nebol postup krajského súdu v spojení
s postupom okresného súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu
poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné, a preto bol dôvod na aj odmietnutie
tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vo vzťahu k rozdielnej judikatúre všeobecných súdov, na ktoré sťažovateľka
poukazovala, ústavný súd uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je
prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému,
ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej
istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov
v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou
najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný
orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v.
Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007]. V danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné
zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prekonané jeho neskoršou
judikatúrou a krajský súd mal tento interpretačný posun zohľadniť. Z hľadiska princípu
právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor
konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne
názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b), zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp.
jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.
I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania
účastníkov súdnych konaní.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť tak,
ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2017