Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 96/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom

JUDr. Petrom Jančim, Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. januára 2014 a postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. januára 2014 a postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v súdnom

konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa

(ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „navrhovateľka“) domáhala určenia vlastníckeho

práva k spoluvlastníckemu podielu v rozsahu 1/3 k nehnuteľnosti špecifikovanej v petite jej

žaloby.

Okresný súd o tejto žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -195

zo 17. júna 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým jej v celom rozsahu

vyhovel a súvisiacim výrokom o trovách konania zaviazal sťažovateľku ich náhradou

žalobkyni.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým,

že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

v konaní sú vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a okresný

súd vec nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov žiadala rozsudok okresného súdu

zmeniť a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť.

Krajský súd ako odvolací súd potom, ako vec prerokoval, rozhodol o odvolaní

sťažovateľky rozsudkom č. k. -240 z 20. januára 2014 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) tak, že rozsudok okresného súdu postupom

podľa a ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, ako aj

proti postupu a rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka podľa

sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti

s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru odôvodňuje tým,

že rozsudok krajského súdu „sa neopiera o dostatočné a jasné odôvodnenie, pričom...

sa s množstvom opodstatnených argumentov a skutočností uvádzaných... odvolaní zo dňa

01. 07. 2013... nevysporiadal...

Tiež absentuje aj to, prečo odvolací súd nepripustil možnosť dovolania proti jeho

rozsudku, keď to sťažovateľka vo svojom odvolaní navrhovala.“.

V súvislosti s námietkou absencie riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu

sťažovateľka uvádza, že v «odvolaní poukazovala, že z výpovedí svedkov vyplýva, že

sa nielen dohodol na užívaní rodinného domu, ale súčasne a skutočne odkúpil túto

nehnuteľnosť od právnych nástupcov po nebohej ...

... navrhovateľka... okrem dedičského rozhodnutia, ktorého zápis do príslušného

katastra nielenže nevykonala, ale ani oň nepožiadala 40 rokov, žiadny iný dôkaz

osvedčujúci jej vlastnícke právo nepredložila a ani vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané, že by podielovou spoluvlastníckou bola...

... prvostupňový súd pri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov... sa stotožnil

s argumentáciou navrhovateľky..., ktorá tvrdila, že sa dohodla s na

užívaní rodinného domu [pričom] táto skutočnosť je vyvrátená výsluchmi jednotlivých

svedkov, ktorí výslovne uviedli, že nehnuteľnosť bola odpredaná, teda takáto argumentácia

a záver prvostupňového súdu nemá základ a ani oporu vo vykonanom dokazovaní...

V prípade posudzovania ospravedlniteľnosti, resp. neospravedlniteľnosti právneho

omylu pri skúmaní jeho dobromyseľnosti vydržania sťažovateľka poukazovala

Krajskému súdu v Žiline na to..., že súd nemôže sa striktne držať a poukazovať na ustálenú

judikatúru, pretože musí každý prípad posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti, pričom

okolnosti tohto prípadu preukazujú, že bol dobromyseľným vlastníkom...

Pokiaľ prvostupňový súd ďalej uvádza, že pri bežnej opatrnosti mal

vedieť, že na prevod nehnuteľnosti bola v tom čase potrebná písomná zmluva a jej následná

registrácia štátnym notárstvom sťažovateľka uvádzala, že sa jednalo o roky 70-te, 80-te

minulého storočia, keď takéto prípady „odpredajov“ nehnuteľností neboli sporadické a ani

ojedinelé, pričom na túto skutočnosť uvádzanú sťažovateľkou Krajský súd v Žiline vôbec

nereagoval...

Pokiaľ prvostupňový súd uvádzal, že bola preukázaná dohoda o užívaní rodinného

domu..., tak súčasne sťažovateľka uvádzala, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou,

že realizoval ako dobromyseľný vlastník stavebné činnosti a investície na

rodinnom dome, ktorých rozsah a suma boli preukázané v znaleckom posudku...

Záverom odôvodnenia odvolania vo veci samej sťažovateľka uvádzala a poukazovala

Krajskému súdu v Žiline, že výkon práv navrhovateľky a domáhanie sa práv

ňou uplatnených je v rozpore s dobrými mravmi..., keď je v rozpore s dobrými mravmi, aby

sa navrhovateľka domáhala toho, čo jej už raz bolo uhradené titulom odpredaja, vyplatením

kúpnej ceny s poukazom na potvrdenky, kvitancie, či poštové poukážky, ktorými uhrádzal

dohodnutú sumu kúpnej ceny, a na ktorých je výslovne uvedené, že sa jedná

o úhradu kúpnej ceny za rodinný dom.».

Sťažovateľka túto svoju argumentáciu uzatvára tým, že krajský súd sa vôbec

nezaoberal „dôvodmi podaného odvolania... a skutočnosťami v ňom uvedenými, pričom

práve tieto námietky tvorili podstatu odvolania...“ a obmedzil sa len na „konštatovanie

obsahovo skoro totožné s konštatovaním prvostupňového súdu a okrem všeobecných

konštatovaní žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia

sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, o ktorom rozhodoval neuviedol, čím podľa [jej]

názoru... postupoval spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými v čl. 46

ods. 1 , ako aj Dohovoru...“, čím bolo zasiahnuté

aj do jej základného práva vlastniť majetok podľa .

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj v spojení s Slovenskej

republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo dňa 20. 01. 2014 sp. zn. -240, porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj v spojení s Slovenskej

republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo dňa 17. 06. 2013 sp. zn. -195, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 01. 2014 sp. zn.

240, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok zo dňa 17. 06. 2013 sp. zn.

195, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie, ktoré jej je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline v sume 5.000 €.

6. Sťažovateľke Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy konania vrátane

trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €..., ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu..., do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu okresného

súdu a jeho rozsudku riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom

na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom

konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie

sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu a postupu predchádzajúcemu

jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. januára 2014

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje

sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry

nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr.

, ), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov

z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho

ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. ,

). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (). Do právomoci

ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu v zmysle absencie primeranej

argumentačnej reakcie na ňou uvádzané odvolacie námietky súvisiace:

- s nesprávnym právnym posúdením veci, v rámci čoho sťažovateľka polemizuje

výkladom „jednoduchého“ práva uskutočneným všeobecnými súdmi,

- s nesprávnym a neúplným zistením skutkového stavu veci, sťažovateľka v tomto

smere namieta hodnotenie dôkazov a domáha sa ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladá

ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

V rámci posudzovania ústavnej relevancie námietok sťažovateľky sa ústavný súd

sústredil na posúdenie, či boli splnené v rozhodnom čase právne podmienky vydržania.

Krajský súd napadnutý rozsudok v tejto relevantnej časti odôvodnil takto:

«Navrhovateľka v konaní preukázala nadobúdací titul vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania... v podiele 1/3. Týmto nadobúdacím titulom

je rozhodnutie Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši zo dňa 08. 09. 1972 pod číslom

konania D 615/72-14, keď v dedičskom konaní po svojej matke... právoplatne nadobudla

1/3 predmetného rodinného domu. Ide o nadobúdací titul v zmysle ust. § 132 ods. 1

, keď k vzniku spoluvlastníckeho práva navrhovateľky došlo

právoplatnosťou predmetného rozhodnutia bez ohľadu na to, či toto rozhodnutie bolo alebo

nebolo zapísané do katastra nehnuteľností.

Odporkyňa mohla byť v konaní úspešná iba vtedy, keby preukázala, že v čase smrti

poručiteľky [táto] nebola vlastníčkou predmetného rodinného domu (takáto skutočnosť však

ani tvrdená nebola), resp. že navrhovateľka stratila takto získané vlastnícke právo v čase

od jeho vzniku do dňa rozhodnutia súdu.

Práve o takúto skutočnosť odporkyňa svoje vlastníctvo opierala, preukazujúc

vydržanie vlastníckeho práva zo strany jej právneho predchodcu .

Vychádzajúc zo skutkových okolností uvedených samotnou odporkyňou, kedy vstup

do držby mal nastať v roku 1972 a jeho nerušené užívanie malo trvať až do

rozhodnutia súdu, okresný súd správne aplikoval na danú vec ust. § 132a, § 135a

... v znení účinnom od 01. 04. 1983 (keďže

v čase vstupu do držby vydržanie neupravoval).

Podmienkami vydržania ako originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva sú: a)

spôsobilý subjekt, b) spôsobilý predmet držby, c) dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa,

d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu, e) uplynutie vydržacej doby...

V danom prípade je potrebné posudzovať dobrú vieru z hľadiska,

či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti prípadu

od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho

práva...

V danom prípade, vychádzajúc zo skutkového stavu veci správne zisteného

prvostupňovým súdom, nenastali na strane také okolnosti, ktoré by u neho

mohli vyvolať ospravedlniteľný omyl o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnej

nehnuteľnosti. Ako okresný súd správne konštatoval a vyplýva to aj z výsluchu samotného

, pri vstupe do držby existovala dohoda medzi navrhovateľkou

a jej súrodencami na jednej strane a na strane druhej o tom, že pôjde

do domu bývať a v nasledujúcom období dom „vyplatí“, čo aj urobil v dlhšom

časovom období.

Dohoda o užívaní veci a zaplatenie kúpnej ceny neboli v rozhodnom období takými

skutočnosťami, ktoré by mali za následok vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci...

Pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou

úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Zákonná úprava nadobúdania

vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci v danom období bola jednoznačná, a preto ak by sa

aj domnieval, že bez uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy a jej registrácie

štátnym notárstvom nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnej veci, jeho omyl nemožno

považovať za ospravedlniteľný.

Zo zisteného skutkového stavu však možno konštatovať, že si uvedomoval

potrebu uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy, keď koncept kúpnopredajnej zmluvy v roku

1979 pripravil... a dal ju podpísať jeho vtedajšej manželke . K podpísaniu

zmluvy ostatnými účastníkmi nedošlo.

Vzhľadom na uvedené okolnosti nemohol byť dobromyseľný o tom, že mu

dom patrí, nepočínal si s obvyklou mierou opatrnosti, a preto hoc i vec držal po zákonom

ustanovenú dobu, pre neexistenciu dobromyseľnej oprávnenej držby nemožno konštatovať

na jeho strane splnenie podmienok vydržania.

Z tohto hľadiska je irelevantné prípadné platenie dane nehnuteľnosti zo strany

, keď samo o sebe nemôže byť dôkazom o dobromyseľnej držbe.

Keďže sa nestal po práve vlastníkom domu..., nemohol platne darovacou

zmluvou previesť na odporkyňu vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti.»

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na závere,

že sťažovateľka na základe dokazovania vykonaného všeobecnými súdmi nepreukázala

splnenie jednej z kumulatívnych podmienok vydržania, a to „dobrú vieru (dobromyseľnosť)

vydržateľa“ ( , pozn.).

Pri hodnotení „ústavnej súladnosti“ rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k tomuto

rozhodnutiu, zrozumiteľne objasnil zákonné podmienky inštitútu vydržania vlastníckeho

práva, pričom otázku dobromyseľnosti právneho predchodcu sťažovateľky hodnotil

objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska sťažovateľky.

Krajský súd preskúmal tiež opodstatnenosť skutkových a právnych záverov

okresného súdu, pričom správnosť aplikácie príslušných ustanovení

vyhodnotil v kontexte jeho historických zmien vo vzťahu ku konkrétnej právnej situácii

sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sa

nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že právny názor krajského súdu sa „opiera“

o nenáležité právne hodnotenia svedkov vypočutých v priebehu konania pred okresným

súdom.

Napriek tomu, že krajský súd osobitne nereagoval na všetky sťažovateľkou uvádzané

skutkové a právne tvrdenia, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa dostatočným

spôsobom vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní,

ako aj so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ jeho rozhodnutia.

Za týchto okolností ústavný súd nemal ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a tieto následne

podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľky dospel k záveru, že právne závery všeobecných súdov týkajúce

sa nepreukázania dobromyseľnosti vydržateľa nemožno hodnotiť ako arbitrárne a z pohľadu

ústavného súdu sú ústavne akceptovateľné. Už absencia splnenia jednej z kumulatívnych

právnych podmienok vydržania postačovala ústavnému súdu na to, aby sťažnosť

sťažovateľky považoval v tejto časti za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jej návrhom na

pripustenie dovolania podľa . V sťažnosti

uvádza, že okrem iného vo svojom odvolaní krajskému súdu poukazovala na to,

že vzhľadom na konkrétny prípad a poukazovanie prvostupňového súdu na súčasný smer

judikatúry v oblasti vydržania túto nemožno aplikovať, keďže ide o dobu spred vyše 40

rokov, keď obdobné prípady vydržania v minulosti boli bežne predmetom vydržania.

Súčasná judikatúra, na smer ktorej poukazuje prvostupňový súd, je uplatňovaná striktnejšie

a rigidnejšie práve vzhľadom na úpravu prevodu nehnuteľností po roku 1989, resp. 1991

a s tým súvisiace predpisy v oblasti katastrálneho práva.

Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky neakceptoval, pretože vo svojom návrhu

neuviedla, pre akú konkrétnu otázku zásadného právneho významu žiadala pripustiť

dovolanie. Posudzovanie takého návrhu účastníka konania zo strany všeobecného súdu

z povahy veci predpokladá ním konkrétne formulovanú otázku zásadného právneho

významu, na ktorú odvolací súd reaguje tým, že buď pripustí vo vymedzenom rozsahu

dovolanie pre účely jej zodpovedania alebo takémuto návrhu účastníka konania nevyhovie.

V prípade, ak účastník konania takúto právnu otázku vo svojom procesnom návrhu

dostatočným spôsobom nekonkretizuje, nemôže zároveň očakávať, že všeobecný súd

nahradí nedostatok jeho procesnej aktivity v tomto smere. Absencia primeranej

argumentačnej reakcie na takýto nekonkrétny návrh účastníka konania spravidla nedosahuje

ústavnoprávny rozmer, pretože korelátom práva účastníka konania na primerané

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na jeho

tvrdenia) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne konkretizované tvrdenia, keďže

primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu

k určitému špecifickému tvrdeniu účastníka konania.

Sťažovateľke sa v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne

relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa

a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že je dôvod

na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

K tejto námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd nijako nereagoval na

jej žiadosť o pripustenie dovolania proti rozsudku krajského súdu, ústavný súd navyše/ďalej

uvádza, že ju možno považovať vo svojej podstate za tvrdenie, podľa ktorého sťažovateľke

ako účastníčke konania bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred

dovolacím súdom. Takáto námietka zakladá potenciálnu prípustnosť dovolania v zmysle

ako účinný právny prostriedok ochrany práv

účastníka konania v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažovateľka v danej veci dovolanie nepodala.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľka však ani len netvrdila (tým

menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto

ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa (v znení účinnom

v inkriminovanom čase v roku 2014) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Možno konštatovať, že nepodaním dovolania sťažovateľka nevyužila účinný

prostriedok, a preto bol dôvod sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj ako neprípustnú (§ 25

ods. 2 ).

V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1

) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúc ústavnoprocesné princípy

garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu, podľa názoru ústavného

súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdili aj namietané porušenie

základného práva sťažovateľky podľa . Ústavný súd dospel k záveru,

že aj z hľadiska posúdenia tohto základného práva nebol postup krajského súdu v spojení

s postupom okresného súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu

poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné, a preto bol dôvod na aj odmietnutie

tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej ( ).

Vo vzťahu k rozdielnej judikatúre všeobecných súdov, na ktoré sťažovateľka

poukazovala, ústavný súd uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je

prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému,

ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej

istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov

judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov

v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou

najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či

vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný

orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v.

Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007]. V danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné

zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prekonané jeho neskoršou

judikatúrou a krajský súd mal tento interpretačný posun zohľadniť. Z hľadiska princípu

právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor

konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne

názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach ().

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b), zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp.

jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.

, ). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania

účastníkov súdnych konaní.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť tak,

ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2017