Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 718/2016
PDF · 308.33 KB
No categories available
III. ÚS 718/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2017
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti ,
zastúpeného advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, ktorou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 72/2010
takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 72/2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.
18 C 72/2010 konať bez zbytočných prieťahov.
3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri
centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Augustína Tomáša, Floriánska 16,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 718/2016 z 18. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), v ktorej namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 72/2010.
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Dňa 06.05.2010 na Okresnom súde Košice II začalo na základe žaloby, ktorú podal
sťažovateľ, konanie proti a
o náhradu škody spôsobenej na majetku
vadným úradným postupom a vadnými rozhodnutiami. Vec je vedená
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18 C/72/2010.
Uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 05.12.2011 súd konanie zastavil
pre prekážku litispendencie, avšak bez toho, aby rozhodol o sťažovateľovej žiadosti podľa
§ 30 OSP. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal a v odvolaní opakovane požiadal
o ustanovenie právneho zástupcu. Uznesením zo dňa 21.12.2011, ktoré bolo sťažovateľovi
doručené po uplynutí odvolacej lehoty, súd rozhodol, že žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu uplatnenej v rámci žaloby nevyhovuje s odôvodnením, že kvôli prekážke
litispendencie súd konanie nepochybne zastaví a teda sa jedná o bezúspešne uplatňovanie
práva, kvôli čomu nie je možné priznať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Majetkové pomery sťažovateľa súd neskúmal. O opakovanej žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu v podanom odvolaní súd nerozhodol.
Uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11 Co/49/2012-93 zo dňa 14.06.2012
bolo napadnuté uznesenie o zastavení konania zrušené a vec bola vrátená na prvostupňový
súd na ďalšie konanie s tým, že prvostupňový súd mal najprv rozhodnúť o sťažovateľovej
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu a následne vyzvať sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov žalobného návrhu.
Uznesením zo dňa 07.09.2012 súd vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov
žalobného návrhu pod sankciou odmietnutia žaloby, avšak urobil tak bez toho, aby rozhodol
o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, čo mu aj sťažovateľ vo svojom
podaní zo dňa 01.10.2012, ktorým reagoval na výzvu súdu, vytkol a z dôvodu právnej istoty
a ochrany svojich základných práv opätovne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.
Na túto tretiu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu súd reagoval podaním zo dňa
23.10.2012, ktoré má však iba charakter poučenia, aj to pri postupe podľa § 30 O.s.p.
poučenia nesprávneho, a nie rozhodnutia o žiadosti. Zákonný postup súdu podľa § 30 O.s.p.
musí obsahovať jeho posúdenie otázky, či žiadateľ o ustanovenie právneho zástupcu ex-offo
spĺňa predpoklady pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a ten v kladnom
prípade súd žiadateľa na Centrum právnej pomoci odkáže. Podanie súdu zo dňa
23.10.2012, ale ani jeho neskoršie podanie zo dňa 9.12.2013 (upovedomenie), tieto
náležitosti neobsahuje. Akýkoľvek iný výklad obsahu podaní súdu zo dňa 23.10.2012
a 9.12.2013 (upovedomenie) by viedol nevyhnutne k záveru, že sťažovateľ súdnemu testu
materiálnych predpokladov pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov
vyhovel, ktorý výklad by však bol v rozpore s následne vydanými rozhodnutiami súdu
Uznesením zo dňa 16.09.2013 Okresný súd Košice II na návrh žalovaného v druhom
rade - uložil sťažovateľovi zložiť
preddavok na trovy konania vo výške 201 330,43 €. Sťažovateľ preddavok na trovy konania
nezložil.
Podaním zo dňa 28.10.2013 zaslal sťažovateľ súdu námietky na nevybavenie jeho
žiadostí o ustanovenie právneho zástupcu ex-offo a požiadal súd o zhojenie tejto vady
konania.
Podaním zo dňa 31.10.2013 sťažovateľ požiadal súd o priznanie oslobodenia
od platenia súdnych poplatkov.
Uznesením zo dňa 09.12.2013, č. k. 18 C/72/2010-230 súd priznal sťažovateľovi
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov do výšky 50,- €. Uznesením zo dňa 09.12.2013.
č. k. 18 C/72/2013-234 súd konanie zastavil pre nezloženie preddavku. Proti obom týmto
uzneseniam sa sťažovateľ odvolal a o jeho odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach
uznesením zo dňa 07.02.2014, sp. zn. 4 Co/15/2014, 4 Co/16/2014 tak, že zrušil napadnuté
uznesenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom mu uložil najprv
rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie konania a podanie návrhu ústavnému súdu
zo dňa 12.02.2014 a v závislosti od tohto rozhodnutia následne odstrániť vytýkané vady,
hlavne riadne rozhodnúť o nároku sťažovateľa na priznanie úplného oslobodenia
od platenia súdnych poplatkov.“
Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením z 11. februára 2016 rozhodol
o prerušení konania vedeného pod sp. zn. 18 C 72/2010 do rozhodnutia ústavného súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 30/2015. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ 4. marca 2016 odvolanie, pričom okresný súd predmetný spis predložil
Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie, ktorý dosiaľ o odvolaní nerozhodol.
Keďže dosiaľ nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené, sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo , na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a jeho právo na prejednanie
veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C/72/2010.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods.3 písm. a/ zákona č. 38/1993 Z. z., prikazuje
Okresnému súdu Košice II konať bez zbytočných prieťahov.
3. Priznáva , primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2.000.- €, ktoré mu je povinný zaplatiť Okresný súd Košice II
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť ,
trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 € na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Augustína Tomáša, advokáta so sídlom Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatností tohto nálezu.“
3. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 Spr V/828/2016 zo 16. decembra 2016 (doručeným ústavnému súdu 22. decembra
2016), v ktorom sa okrem iného uvádza:
„... na skutkovú obtiažnosť sporu poukazuje stanovisko zákonnej sudkyne
(ktoré tvorí prílohu môjho vyjadrenia), keď poukazuje na fakt,
že sťažovateľ vo svojich podaniach kumuluje nároky súvisiace s ďalšími súdnymi
konaniami, na ktoré buď priamo odkazuje alebo náväznosť je zistená až z týchto konaní,
ktoré priamo cituje. V zmienených súdnych konaniach žalobca prepája nároky spoločností
s vlastným majetkom. Len na základe lustrácie spisov, preštudovania ich obsahu
a rozhodnutí v nich vydaných je možné posudzovať skutkovú a právnu súvislosť
s predmetom konania v namietanej veci, čo je spojené s časovou náročnosťou...
... prieťahy spôsobené sťažovateľom spočívajú predovšetkým v podaní nejasného
návrhu, ktorý upresňoval až na základe výzvy súdu, tiež nereagovaním na výzvu súdu zo dňa
23.10.2012 (riešenie otázky právneho zastúpenia sťažovateľa).
jediným obdobím úplnej nečinnosti okresného súdu bol časový úsek od 9.9.2010
do 1.12.2011; po doručení žiadaných dokladov 16.6.2014 síce úkon vo vzťahu
k sťažovateľovi urobený nebol (nebola mu zasielaná výzva a pod.), avšak konajúca sudkyňa
intenzívne zisťovala konania na ústavnom súde, za tým účelom tento aj písomne
a telefonicky kontaktovala, aby bolo možné rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na prerušenie
konania a po zistení potrebných údajov konanie vo veci prerušila.
... ak ústavný súd dospeje k záveru, že v konaní vznikli prieťahy, posúdenie ich
zbytočnosti ponechávam na zvážení tohto súdu.
... záverom poukazujem na skutočnosť, žc spis sa opakovane, a to v období
od 13.2.2012 do 10.7.2012, od 21.1.2014 do 27.5.2014 a od 18.3.2015 do súčasnosti
nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach, pričom tieto obdobia nie som
oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať. V konaní sa riešila tiež otázka
odstránenia vád návrhu, priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, ustanovenia
právneho zástupcu sťažovateľovi a súladnosti zákonného ustanovenia s Ústavou SR, čo si
vyžadovalo značný časový priestor. Napokon, ako to vyplýva aj z písomného vyjadrenia
zákonnej sudkyne, musela sa priebežne oboznamovať s viacerými konaniami
a rozhodnutiami v nich a za tým účelom muselo dochádzať k zabezpečovaniu a pripájaniu
predmetných spisov. V neposlednom rade je potrebné poukázať na fakt, že prerušenie
konania uznesením zo dňa 11.2.2016 inicioval sám sťažovateľ, ktorý po jeho vydaní
a náležitom odôvodnení podal proti nemu odvolanie...“
4. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu zo 16. decembra 2016 bol aj prehľad
procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:
«... žalobu podal sťažovateľ na tunajšom súde dňa 6.5.2010. Zároveň požiadal
o ustanovenie právneho zástupcu.
- dňa 11.5.2010 boli pripojené spisy sp. zn. 29 C 13/2010 a 15 C 3/2010.
- dňa 14.5.2010 bola zasielaná výzva sťažovateľovi, na ktorú odpovedal 24.5.2010.
- dňa 1.6.2010 bola sťažovateľovi zasielaná ďalšia výzva, na ktorú bola odpoveď
tunajšiemu súdu doručená 18.6.2010.
- dňa 24.6.2010 požiadala zákonná sudkyňa o pripojenie spisu sp. zn. 21 C 29/2005
Okresného súdu Košice I, z ktorého bol 6.7.2010 vykonaný úradný záznam.
- dňa 30.8.2010 bol žiadaný z Krajského súdu v Košiciach spis sp. zn.
15 Cb 870/2000, z ktorého boli zabezpečené dňa 9.9.2010 fotokópie (č. l. 60-72 spisu).
- dňa 1.12.2011 boli v úradnom zázname zaznamenané zistenia z pripojených spisov.
- na základe uvedených zistení bolo konanie uznesením zo dňa 5.12.2011 zastavené.
- dňa 19.12.2011 sa sťažovateľ proti uzneseniu odvolal.
- dňa 21.12.2011 bolo odvolanie doručené žalovaným na vyjadrenie v lehote 10 dní.
- uznesením zo dňa 21.12.2011 neustanovil súd sťažovateľovi zástupcu v konaní.
- dňa 13.2.2012 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.
- uznesením Krajského súdu v Košiciach, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené
10.7.2012, bolo uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
- dňa 7.9.2012 bola sťažovateľovi zasielaná výzva na odstránenie vád podania.
- opravu a doplnenie žalobného návrhu doručil sťažovateľ dňa 4.10.2012.
- dňa 23.10.2012 bolo sťažovateľovi zaslané procesné poučenie a bol upovedomený
o skutočnosti, že so žiadosťou o ustanovenie zástupcu v konaní je potrebné obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci.
- v dňoch 23.10.2012 a 22.1.2013 žiadala zákonná sudkyňa opätovne o pripojenie
spisov a žiadala o informáciu Centrum právnej pomoci v Košiciach, keďže sťažovateľ
na vyššie uvedenú výzvu nereagoval.
- dňa 12.2.2012 Centrum právnej pomoci oznámilo, že sťažovateľ ho nekontaktoval.
- dňa 8.3.2013 bola zasielaná výzva sťažovateľovi, na ktorú reagoval 4.4.2013.
- dňa 15.4.2013 boli zasielané výzvy žalovaným.
- dňa 29.5.2013 dal žalovaný v 2. rade návrh na zloženie preddavku na trovy
konania.
- dňa 9.10.2013 doručil svoje vyjadrenie žalovaný v 1. rade.
- uznesením zo dňa 16.9.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.9.2013, bola
žalobcovi uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.
- z úradného záznamu (č. l. 221 spisu) bolo zistené, že sťažovateľ nezaplatil súdny
poplatok za návrh na začatie konania.
- dňa 4.11.2013 predložil sťažovateľ do spisu „námietky“ a žiadosť na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov.
- uznesením zo dňa 9.12.2013 bolo sťažovateľovi priznané sčasti oslobodenie
od súdnych poplatkov do výšky 50,- eur vrátane. Uznesením z uvedeného dňa bolo konanie
zastavené. Sťažovateľ bol opakovane upovedomený, že so žiadosťou na ustanovenie
právneho zástupcu je potrebné obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
- dňa 17.1.2014 sa sťažovateľ proti uzneseniu o čiastočnom priznaní oslobodenia
od súdnych poplatkov zo dňa 9.12.2013 odvolal,
- v dôsledku podaného odvolania bol spis dňa 21.1.2014 predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol vrátený 27.5.2014 so zrušujúcim uznesením.
- po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu bol právny zástupca sťažovateľa
vyzvaný na dokladovanie pomerov účastníka konania, ktoré je potrebné pre priznanie
oslobodenia do súdnych poplatkov
- žiadané doklady boli súdu doručené 16.6.2014
- dňa 12.2.2014 podal právny zástupca sťažovateľa návrh na prerušenie konania
a podanie ústavnému súdu v zmysle čl. 144 ods. 2 Ústavy SR pre rozpor ustanovenia § 141
a Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou SR.
- dňa 3.11.2014 zákonná sudkyňa lustráciou zistila, že na ústavný súd boli podané
dve podania, týkajúce sa predmetného návrhu na prerušenie konania.
- dňa 13.2.2015 požiadala konajúca sudkyňa ústavný súd o oznámenie stavu konania
týkajúceho sa súladnosti zmieneného zákonného ustanovenia s Ústavou SR.
- Kancelária Ústavného súdu SR na prípis odpovedala listom zo dňa 26.2.2015.
- za účelom zistenia vyššie uvedenej skutočnosti zasielala zákonná sudkyňa výzvu
Okresnému súdu v Pezinku, a to 4.5.2015 a stav konania bol telefonicky zisťovaný
19.6.2015
- dňa 22.10.2015 bolo na Ústavnom súde SR zistené, že návrh o vyššie uvádzanej
súladnosti zákonného ustanovenia s Ústavnou SR je evidovaný,
- uznesením zo dňa 11.2.2016 bolo konanie prerušené do času rozhodnutia
Ústavného súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS/2015 (správne PL. ÚS 30/2015,
pozn.).
- dňa 8.3.2016 sa sťažovateľ proti uzneseniu odvolal.
- dňa 18.3.2016 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v
Košiciach, na ktorom sa nachádza doposiaľ.
Konanie bolo prerušené uznesením zo dňa 11.2.2016 (§ 109 ods. 2 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku), proti ktorému sa sťažovateľ odvolal, v dôsledku čoho bol
spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu, na ktorom sa nachádza od 18.3.2016
doposiaľ.»
Ústavný súd poznamenáva, že nálezom sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2016
rozhodol, že ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 6
Co 75/2016 z 23. januára 2017 zrušil uznesenie okresného súdu z 11. februára 2016
o prerušení konania a vec mu vrátil na ďalší postup.
5. K vyjadreniu okresného súdu zo 16. decembra 2016 bolo pripojené aj stanovisko
zákonnej sudkyne, ktorá v jeho závere uviedla:
„Aj keď nebolo doposiaľ vo veci meritórne rozhodnuté, je to dané spôsobom, akým
žalobca uplatňuje svoj nárok a počtom jeho procesných návrhov, o ktorých je súd nútený
konať (obdobne o sťažnosti žalobcu I. ÚS 120/2014). Žalobca vo svojich podaniach
kumuluje nároky súvisiace s ďalšími súdnymi konaniami, na ktoré buď priamo odkazuje
alebo náväznosť je zistená až z týchto konaní (sp. zn. 21 C 29/05, 6 Cbi 275/01 Okresného
súdu Košice I; 11 C 422/02; 29 C 13/10; 15 C 3/10, 20 C 80/12 Okresného súdu Košice II;
6 Cb 275/01 15 Cbo 80/00 7Cb 278/01 Krajského súdu v Košiciach). V zmienených súdnych
sporoch žalobca prepája nároky spoločností ,
, s vlastným majetkom, pričom v týchto spoločnostiach súčasne pôsobil ako spoločník
i konateľ. Len na základe lustrácie spisov, preštudovania ich obsahu a rozhodnutí v nich
vydaných, je možné posudzovať skutkovú a právnu súvislosť s predmetom konania vo veci
sp. zn. 18 C 72/10, čo je spojené s časovou náročnosťou pri zabezpečovaní súdnych spisov
aj ich štúdiom. I keď nie sú vykonávané úkony súdu priamo voči žalobcovi, súd vždy
realizoval úkony potrebné na prípravu veci na rozhodnutie vo veci samej alebo
na rozhodnutie o procesnom návrhu žalobcu. Tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu spisu
i záznamov vykonávaných súdom o uskutočnených šetreniach. Žalobca mal záujem, aby sa
ust. § 141a Občianskeho súdneho poriadku stalo predmetom konania na Ústavnom súde,
preto súd po zistení, že také konanie prebieha, zohľadnil toto stanovisko žalobcu aj
vo svojom ďalšom procesnom postupe, keď do vyriešenia tejto otázky nevydával
rozhodnutie v neprospech žalobcu. Aj v prípade, ak by súd sám v tejto veci inicioval
konanie pred Ústavným súdom SR, išlo by len o množenie totožných návrhov doručených
Ústavnému súdu, a na procesnú pozíciu žalobcu, by to nemalo žiadny vplyv, nakoľko
konanie na tunajšom súde by bolo nutne prerušené do rozhodnutia Ústavného súdu SR.“
6. K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko, v ktorom okrem iného
uviedol:
«... rozhodne odmietam prehlásenie súdu o skutkovej a právnej zložitosti sporu
s tvrdením, že ja ako žalobca kumulujem nároky, a prepájam nároky spoločností s vlastným
majetkom.
Odmietam aj argumentáciu súdu, odvolávajúcu sa na vyjadrenie zákonnej sudkyne,
že bolo potrebné preštudovať, prelustrovať... množstvo spisov (vo vyjadrení sudkyne
uvedených).
V žalobe som sa odvolal len na tri súdne spisy, v rozsahu dôkazov na preukázanie
rozsahu majetku, výšky škody, vlastníctva majetku a prevzatia majetku do držby
správkyňou: KS KE, sp. zn. 2 K/249/98 (konkurzný spis), KS KE, sp. zn. 6 Cb/275/2001
(vylučovací spor pôvodne podnikateľského majetku ) a OS KE I, sp. zn.
21 C/29/2005 (vydanie vecí, alternatívne náhrada škody JUDr. Sopkovou).
Ďalšie spisy označené vo vyjadrení sudkyne, nemôžu byť podľa môjho názoru
považované za potrebné pre rozhodnutie veci...
... žalobný návrh som podával ako laik a už v rámci neho (6.5.2010) som súdu
oznámil, že nedostatky návrhu chcem odstrániť s pomocou právneho zástupcu,
o ustanovenie ktorého som v rámci podaného návrhu súd požiadal. Súd moje majetkové
pomery, bez posúdenia ktorých o návrhu rozhodnúť nemohol, neskúmal. O žiadosti súd
rozhodol až dňa 21.12.2011 jej zamietnutím z dôvodu, že konanie zastaví pre prekážku
litispendencie, čo avšak bolo až po tom, ako konanie už predtým, dňa 5.12.2011
pre prekážku litispendencie zastavil.
Žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu predstavuje procesnú prekážku postupu
konania, k odstráneniu ktorej súd nekonal, resp. konal vadne, v období od 6.5.2010
do 14.6.2012 (zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, KS KE, sp. zn. 11 Co/49/2012).
... odvolací Krajský súd Košice vo svojom rozhodnutí zo dňa 14.6.2012, sp. zn.
11Co/49/2012, celkom jasne uviedol, aký mal byť správny postup prvostupňového súdu.
Citujem (str.4): „Súd prvého stupňa mal preto správne žalobcu vyzvať na odstránenie vád
podania (po vyporiadaní sa s jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu) a nemohol
na základe neúplnej žaloby posudzovať...“.
Je zarážajúce stanovisko zákonnej sudkyne, podľa ktorej, citujem: „Aj keď odvolací
súd uviedol, že prvostupňový súd sa neriadil právnym názorom vyplývajúcim z uznesenia
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.6.2012, č. k. 11 Co 49/12-93, ktorým bolo zrušené
uznesenie o zastavení konania pre prekážku litispendencie, keď prvostupňový súd mal
vyzvať žalobcu na odstránenie vád žaloby po vysporiadaní sa s jeho žiadosťou
o ustanovenie právneho zástupcu, takýto právny názor v uvedenom uznesení odvolacieho
súdu nebol vyslovený. Súdu prvého stupňa bola uložená povinnosť vyzvať žalobcu na
odstránenie vád podania, ktorú prvostupňový súd rešpektoval...
Je pravdou, že v poslednom odstavci 11 Co/49/2012-93 odvolací súd usmernil súd
prvého stupňa k ďalšiemu postupu tak, že povinnosť rozhodnúť o mojej žiadosti
o ustanovenie právneho zástupcu nezopakoval, prvostupňový súd je však viazaný nielen
usmernením ďalšieho postupu, ale aj právnymi názormi a, a to najmä, rešpektovaním
základných práv účastníkov konania, kam právo na právnu pomoc nesporne patrí...
Vyjadrenie predsedu súdu o jedinom období úplnej nečinnosti súdu od 9.9.2010
do 1.12.2011 koliduje s jeho vyjadrením zo dňa 6.2.2015, č. j. Spr 15/2015, ktorým bola
vybavená moja sťažnosť na prieťahy v konaní 18 C/72/2010, v ktorom potvrdil, že odo dňa
16.6.2014 nebol vo veci vykonaný ďalší úkon. Vo vyjadrení ústavnému súdu však tvrdí už
niečo iné.
Faktom je však skutočnosť, že aj vadné rozhodnutia súdu vytvárajú prieťahy
v konaní, hoci ich nie vždy možno označiť za prieťahy bezdôvodné, nakoľko vyvolané
opravné konania nesmerujú k rozhodnutiu veci, ale k náprave súdom spôsobených vád.
Každopádne však spôsobujú predĺženie doby do rozhodnutia veci nad rámec, ktorý možno
považovať za dobu pre rozhodnutie veci primeranú...
Odmietam argumentáciu súdu, podľa ktorej som za prieťahy zodpovedný ja, nakoľko
najprv som návrhom na prerušenie konania inicioval konanie o prerušení konania a keď mi
súd vyhovel a konanie prerušil, tak som sa voči prerušeniu odvolal.
Podaním zo dňa 12.2.2014 ste na môj pokyn podal odvolaciemu súdu návrh
na prerušenie konania podľa §109 ods. 1, písm. b/ O.s.p. a podanie návrhu ústavnému súdu
podľa čl. 144 ods.2 Ústavy SR. Dôvodom bol tvrdený nesúlad ust. §141a O.s.p. s Ústavou
SR. Účelom bolo, aby v prípade vadného odvolacieho rozhodnutia, ak by bolo založené
na formalizme, nebola moja vec právoplatne skončená v môj neprospech za situácie, kedy
sa ústavný súd k spôsobu aplikovania ust. § 141a O.s.p. súdmi, vo viacerých svojich
rozhodnutiach vyjadril kriticky.
Návrh bol odvolaciemu súdu doručený až po jeho rozhodnutí o zrušení
prvostupňového rozhodnutia o zastavení konania a vrátení veci na ďalšie konanie na prvý
stupeň (o čom sme nevedeli), preto odvolací súd uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť aj
o tomto návrhu. Spis bol na prvý stupeň vrátený dňa 27.5.2014. Následne ma súd vyzval
na dokladovanie mojich majetkových pomerov pre rozhodnutie o žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov, čo som urobil dňom 16.6.2014.
O žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov súd doteraz nerozhodol...
Odvolanie voči prerušeniu konania som podal z dôvodu nepochopenia príslušnej
časti odvolacieho rozhodnutia Krajského súdu Košice zo dňa 7.2.2014, sp. zn.
4 Co/15/2014-304 (konajúc bez právneho zastúpenia), s mylnou a teda vadnou odvolacou
argumentáciou.
Odvolanie v najbližších dňoch vezmem späť.
Avšak, ak by súd bol býval rozhodol o mojej žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu v súlade so zákonom, nie je možné vylúčiť, že právny zástupca by mi bol
ustanovený a tento ma mohol pred chybne podaným odvolaním uchrániť...
Pokiaľ ide o obdobie od doručenia odvolacieho rozhodnutia 4 Co/15/2014-304
prvostupňovému súdu (27.5.2014) do prerušenia konania dňa 11.2.2016, vyjadrenie
konajúcej sudkyne vyvoláva dojem (možno oprávnený) o procesnom postupe súdu
v prospech zaistenia maximálnej spravodlivosti žalobcovi. Vzhľadom na dovtedajší rad
procesných pochybení a vadných rozhodnutí, všetkých v môj neprospech, mám s úplnou
akceptáciou predkladaných tvrdení značný problém...»
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
10. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“), ide o znenie platné do 30. júna 2016.
14. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
15. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
16. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí
boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha
prerokúvanej veci.
18. Pokiaľ ide o kritérium právnej a skutkovej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že spory o náhradu škody tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov
a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Výklad a používanie
právnej úpravy sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je
upravená aj metodika ich postupu v týchto veciach. Ústavný súd v súvislosti s nutnosťou
oboznámiť sa s obsahom iných konaní, na ktoré poukazuje sám sťažovateľ, uznáva určitú
mieru skutkovej zložitosti veci, no v dôsledku uvedeného nie je možné ospravedlniť
súčasný stav ani dĺžku napadnutého konania.
19. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočných prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
súdneho konania. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom vysloveným už v uznesení sp. zn.
I. ÚS 120/2014 z 19. marca 2014, že k spomaleniu priebehu napadnutého konania
podstatným spôsobom prispel samotný sťažovateľ podaním žaloby bez dostatočnej
špecifikácie uplatnenej náhrady škody (strata majetku, ušlý zisk, inflačné znehodnotenie
majetku a vyvolané škody) a ďalej poukazovaním na iné konania súvisiace s vecou, pričom
okresný súd musel tieto spisy vyžiadať a oboznámiť sa s ich obsahom. Podľa názoru
ústavného súdu je nepodstatné, že sťažovateľ, ako sám uvádza, na iné konania poukazuje
„len v rámci obrany práva na právnu pomoc v konaní, resp. tvrdeného nároku na úplné
oslobodenie od súdnych poplatkov“. Uvedené skutočnosti je potrebné v súvislosti
s prieťahmi v konaní pripísať na ťarchu sťažovateľa a ústavný súd ich zohľadnil
pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie finančného zadosťučinenia.
20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup okresného súdu.
21. Aj keď postup okresného súdu bol v zásade plynulý, bez období výraznej
nečinnosti a bez väčších intervalov medzi jednotlivými procesnými úkonmi, na druhej
strane bol postihnutý neefektívnosťou.
22. O neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní svedčí fakt,
že napadnuté konanie, ktoré začalo ešte 6. mája 2010, nielen že nebolo dosiaľ právoplatne
skončené, ale dosiaľ sa v merite veci ešte ani nepojednávalo. Navyše, nesprávne procesné
rozhodnutia okresného súdu z 5. decembra 2011 a 9. decembra 2013 boli uzneseniami
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 49/2012 zo 14. júna 2012 a uznesením sp. zn.
4 Co 15/2014 a 4 Co 16/2014 zrušené a vrátené na ďalšie konanie.
23. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre preukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj neefektívnosť, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny orgán, aby
o jej veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09,
24. Okrem konštatovania neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom
konaní zobral, ako už bolo uvedené, ústavný súd do úvahy najmä tú skutočnosť,
že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po takmer 7 rokoch od jeho začatia,
čo nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné. Ústavný súd už taktiež judikoval,
že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť
jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05), čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej veci
nebolo realizované.
25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 72/2010 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
27. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
28. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 2 000 € z dôvodov v nej uvedených. Poukázal najmä na to, že „v dôsledku
neefektívnej činnosti resp. nečinnosti súdu je už viac ako 5 rokov vystavený právnej neistote
vo veci, ktorá sama o sebe predstavuje už len subsidiárne riešenie po zlyhaní štátom
poskytovanej ochrany, štátom nezákonne napadnutého vlastníckeho práva“. Priznanie
finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy,
podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy, pretože sťažovateľ
zásadným spôsobom prispel k predĺženiu priebehu napadnutého konania, na čo ústavný súd
poukázal pri vyhodnotení veci podľa druhého kritéria, a preto ústavný súd v okolnostiach
danej veci sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku tohto nálezu).
29. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považoval výrok o porušení základného
práva sťažovateľa a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez
zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho práv.
30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. Augustínom Tomášom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
31. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola
839,83 €.
32. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 predstavuje spolu
s režijným paušálom (2 x 8,39 €) sumu 296,44 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej
hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii
pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané
v celkovej sume 355,73 €.
33. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2017