Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 137/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Birošom,

Rázusova 1, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. februára 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016

osobne doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Birošom, Rázusova 1, Košice, ktorou

namieta porušenie základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobcu, v ktorom sa žalobou doručenou okresnému

súdu 14. decembra 2012 domáhal proti žalovanému (obchodná spoločnosť

) zaplatenia sumy 4 550,15 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ si od žalovaného kúpil stavebný materiál (fóliu Dorken Delta Maxx), ktorý

použil pri výstavbe svojho rodinného domu. Neskôr však zistil, že fólia má vady, ktoré

v záručnej dobe u predávajúceho (žalovaného) reklamoval a požadoval výmenu vadnej fólie

a úhradu nákladov spojených s touto výmenou. Predávajúci považoval reklamáciu

za neoprávnenú, v dôsledku čoho bol sťažovateľ nútený zakúpiť novú fóliu a vznikli mu

zároveň aj náklady spojené so stavebnými prácami. Sťažovateľ si celkové náklady súvisiace

so zakúpením novej fólie, stavebného materiálu na zhotovenie strechy a stavebnými

prácami v hodnote 4 550,15 € uplatnil proti žalovanému ako náhradu škody.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 28. mája 2014 (ďalej len „rozsudok

z 28. mája 2014“) žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu 4 550,15 € s 8,75 %

úrokom z omeškania od 22. júna 2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

O odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 29. januára 2015 (ďalej len „uznesenie z 29. januára 2015“) tak,

že zrušil rozsudok okresného súdu z 28. mája 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2015 (ďalej len

„rozsudok zo 17. júna 2015“) žalobu zamietol. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu

zo 17. júna 2015 rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne

neakceptovateľný a neudržateľný, keďže krajský súd sa „nevysporiadal so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami tvrdenými sťažovateľom. Z rozhodnutia krajského súdu,

najmä z jeho odôvodnenia vyplýva rozporuplnosť v hodnotení dôkazov a došlo aj zo strany

krajského súdu k porušeniu práva každého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že v danej veci krajský súd sa

nevysporiadal s právne významnou argumentáciou sťažovateľa, že vzťah medzi

sťažovateľom a odporcom je potrebné posudzovať právne ako vzťah spotrebiteľský podľa

zákona o ochrane spotrebiteľa. Argumentácia krajského súdu, že odporca žiadnu povinnosť

pri predaji fólie neporušil, čo je jedným zo základných predpokladov pre zodpovednosť

pri náhrade škody, je svojvoľným záverom a je v rozpore s vykonanými dôkazmi.“.

Za ústavne neakceptovateľný považuje sťažovateľ aj právny záver o tom, že

„odporca v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa nemal povinnosť poučovať sťažovateľa

akým spôsobom má postupovať pri zazimovaní nedokončenej stavby. Práve zákon o

ochrane spotrebiteľa bol prijatý na zvýšenie ochrany spotrebiteľov, posilnenie právnej

istoty vo vzťahoch medzi spotrebiteľmi a predávajúcimi. V danom prípade bolo jednoznačne

vykonaným dokazovaním preukázané, že odporca ako predávajúci mal v zmysle § 617

tzv. inštruktážnu povinnosť predávajúceho, to znamená mal

sťažovateľa upozorniť, že fólia značky Dorken musí byť určitým konkrétnym spôsobom

zabezpečená, aby nedošlo k jej poškodeniu biogénnymi vplyvmi. Sťažovateľ si stavbu

pred zimou zabezpečoval sám a túto povinnosť nemal podnikateľ tak, ako to

nesprávne uviedol krajský súd. Odporca ak by si splnil túto povinnosť, bol by sťažovateľ

prijal odporúčané konkrétne opatrenia, aby zamedzil vzniku škody. Naviac je treba

podotknúť, že výrobca strešnej fólie značky Dorken zrejme mal už podobné skúsenosti

o možnom poškodení fólie biogénnymi vplyvmi, keďže vo svojom stanovisku v rámci

reklamácie uvádza túto príčinu poškodenia fólie.“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že krajský súd nerozhodol „podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky. Takouto

právnou normou mal byť podľa sťažovateľa a zákon o ochrane

spotrebiteľa, na základe ktorého mal krajský súd vec právne posúdiť v súlade so skutkovými

zisteniami a nie podľa pravidiel pre navrhovanie a zhotovovanie striech, ktoré vydal Cech

strechárov Slovenska. Tieto pravidlá nie sú právnou normou v slovenskom právnom

poriadku a nie sú pre subjekty práva právne záväzné. Krajský súd práve svoje rozhodnutie

odôvodnil týmito pravidlami Cechu strechárov Slovenska, ako aj odborným posudkom

č. 21/2014 znalca , napriek právnej argumentácii sťažovateľa, že

na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ust. a zákona

o ochrane spotrebiteľa.“.

Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal ani s námietkou, že znalecký

posudok je potrebné hodnotiť len ako listinný dôkaz a nie ako odborný posudok, keďže bol

predložený samotným žalovaným, pričom okresný súd znalecké dokazovanie nenariadil.

Sťažovateľ namieta, že „znalec odpovedal v odbornom posudku na právne otázky, na ktoré

znalec nie je oprávnený podávať vlastné právne hodnotenia, skutočnosti, pretože to

prináleží jedine súdu“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd rovnako nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

„na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

ktoré sťažovateľ v podanom odvolaní nastolil. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie krajského

súdu nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ,

ktorá vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

aj základné právo zaručené v článku 20 ods. 1 a právo

zaručené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -192 zo dňa

25. 02. 2016 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -192 zo dňa 25. 02. 2016

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania pozostávajúce z náhrady trov

právneho zastúpenia v sume celkom 363,79 EUR s DPH.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne

neudržateľný a zjavne neodôvodnený. V tejto súvislosti argumentuje, že vzťah medzi ním

a žalovaným bolo potrebné posúdiť ako vzťah spotrebiteľský v súlade so zákonom

č. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

spotrebiteľa“). Povinnosťou krajského súdu bolo vo veci aplikovať príslušné ustanovenia

(inštruktážna povinnosť v súlade s )

a zákona o ochrane spotrebiteľa, a nie pravidlá pre navrhovanie a zhotovovanie striech,

ktoré vydal Cech strechárov Slovenska, ktoré nemôžu byť všeobecne záväzné. Obdobne aj

znalecký posudok č. 21/2014 znalca je možné hodnotiť len ako listinný

dôkaz, a nie ako odborný posudok, keďže vo veci sťažovateľa sa znalecké dokazovanie

nevykonávalo, pričom znalec sa v posudku vyjadroval aj k právnym otázkam, nie len

odborným.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť

(m. m. ), čo umožňuje posudzovať ich namietané porušenie spoločne.

V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal

zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd poukazuje v súvislosti s námietkami sťažovateľa, ktorými spochybňuje

ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, na tú časť svojej konštantnej

judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti

so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Vychádzajúc z uvedených rámcov svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd považuje

za žiaduce poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa

predovšetkým uvádza:

„V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, poškodenie fólie malo byť

spôsobené biogénnymi vplyvmi. Podstatným dôkazom tejto skutočnosti je vyjadrenie

výrobcu fólie firmy DORKEN z 11. 06. 2012 (č. l. 26-31 spisu). Z tohto vyjadrenia okrem

vysvetlenia najpravdepodobnejšej príčiny vzniku poškodenia fólie vyplýva i to, že strešný

priestor rodinného domu žalobcu bol zvonku voľne prístupný cez prívod vzduchu. Táto

skutočnosť bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z priloženej fotodokumentácie.

V prejednávanej veci nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením o porušení ustanovenia § 11

ods. 1, 2 o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia

predávajúci je povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného

výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe použitia, montáže a údržby

výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, montáže alebo

údržby, o podmienkach uchovávania a skladovania, ako aj o riziku súvisiacom

s poskytovanou službou. Ak je to potrebné s ohľadom na povahu výrobku, spôsob a dobu

jeho používania, je predávajúci povinný zabezpečiť, aby tieto informácie zrozumiteľne

obsahoval aj priložený písomný návod. Ak výrobca alebo dovozca nevstupuje do priameho

vzťahu s predávajúcim, sú povinní pravdivo a úplne informovať o vlastnostiach výrobku

dodávateľa. Dodávateľ je povinný pravdivo a úplne informovať o vlastnostiach výrobku

predávajúceho. Informácie, ktoré výrobca, dovozca alebo dodávateľ musia poskytnúť,

zahŕňajú úplný opis rizika, ktoré výrobok predstavuje, vrátane rizika výrobku používaného

na výkon služby, všetky informácie dôležité pre používanie výrobku, opatrenia, ktoré

je potrebné prijať na zabránenie vzniku rizika pre spotrebiteľa pri používaní výrobku.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 tohto právneho predpisu povinností uvedených v odseku 1

sa nemôže predávajúci zbaviť tvrdením, že mu potrebné alebo správne informácie

neposkytol výrobca, dovozca alebo dodávateľ; to neplatí, ak ide o všeobecne známe

skutočnosti. V montážnom návode firmy DORKEN (č. l. 113 spisu) sa v časti týkajúcej

pokládky fólie zdôrazňuje, že ďalšie zvýšené požiadavky je potrebné zohľadniť podľa

pravidiel pre navrhovanie a zhotovovanie striech, ktoré vydal Cech strechárov Slovenska.

Povinnosť zohľadniť všetky platné stavebné technické predpisy a pokyny pri pokládke

strešných fólii priamo vyplýva zo všeobecných pokynov (č. l. 86 spisu). Pravidlá a pokyny

pri pokládke fólii majú charakter všeobecne známych skutočností. Tieto skutočnosti musia

byť známe všetkým fyzickým alebo právnickým osobám zaoberajúcim sa vyhotovovaním

striech. Nie je preto potrebné, aby takéto všeobecné známe skutočnosti mali byť

predávajúcim úplne opísané. Cech strechárov Slovenska vo svojom stanovisku

zo dňa 13. 03. 2014 (č. l. 99 spisu) uviedol, že počas prerušenia prác na streche je nutné

strechu zazimovať, a to takým spôsobom, aby sa zabránilo vnikaniu atmosférických zrážok

(dážď, sneh, ľad atď.) do vnútorných priestorov podkrovia. Taktiež je nutné podkrovné

priestory zabezpečiť pred vniknutím rôznych škodcov, ako sú hmyz, hlodavce, vtáky,

prípadne zver. Tieto opatrenia sú nutné na zabezpečenie ochrany nedokončených

konštrukcií, ktoré môžu byť poškodené uvedenými atmosférickými, prípadne biogénnymi

vplyvmi, čo vedie k značným defektom celej stavby. Zazimovanie strechy sa realizuje

vyplnením všetkých stavebných otvorov, a taktiež uzavretím všetkých dočasných otvorov

stavby, ako otvorený priestor medzi poistnou hydroizoláciou a pomurnicou, prípadne

otvorený priestor v hrebeni strechy, alebo rôzne prestupy cez strešnú konštrukciu (komín,

strešné okno atď). V neposlednom rade treba dbať na dočasné uzavretie vstupov do stavby

v miestach inžinierskych sietí, napr. kanalizácie, vodovodu atď. Rovnako znalec

v odbornom posudku č. 21/2014 (č. l. 100 - 103 spisu) poukázal na povinnosť

zhotoviteľa stavby, resp. majiteľa nehnuteľnosti vykonať také opatrenia, aby nemohlo dôjsť

k poškodeniu paropriepustnej fólie z dôvodu vniknutia vtáctva, resp. iných živočíchov

do priestoru strechy jej uzavretím. Strecha rodinného domu žalobcu bola realizovaná

subjektom k tomu odborne spôsobilým, a to podnikateľom . V priebehu

výstavby bez akýchkoľvek pochybností došlo k prerušeniu prác a preto bolo nevyhnutné

strechu zazimovať. Podnikateľ pri výkone stavebných prác nedostatočne

zabezpečil zazimovanie strechy rodinného domu žalobcu v súlade so všeobecne známymi

pravidlami uplatňovanými v jeho odbore a preto za škodu vzniknutú žalobcovi nemôže niesť

zodpovednosť žalovaný ako predajca fólie. Žalovaný nemal povinnosť poučovať žalobcu

akým spôsobom má postupovať pri zazimovaní nedokončenej stavby. Navyše na stavbe

rodinného domu žalobcu vykonával stavebný dozor , ktorého povinnosťou

bolo upozorniť žalobcu na prípadné nedostatky súvisiace so správnym zazimovaním stavby.

Keďže žalovaný žiadnu povinnosť pri predaji fólie neporušil, pre vznik zodpovednosti tohto

účastníka za škodu chýba jeden zo základných predpokladov, ktorým je porušenie

povinnosti.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského

súdu, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní (o náhrade

škody) dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

V súvislosti s námietkou týkajúcou sa posudku , na ktorý

krajský súd vo veci sťažovateľa prihliadal, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

vrátane toho, čo uviedli účastníci ( , ktorý bol platný

a účinný v čase rozhodovania krajského súdu). Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu,

pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre

rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi

v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (k tomu pozri napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. septembra 2011).

Z predložených rozhodnutí vydaných vo veci sťažovateľa je zrejmé, že všeobecné

súdy znalecké dokazovanie nevykonávali. Za takejto situácie vo veci sťažovateľa nebol

predložený znalecký posudok v zmysle , ale len

posudok, u ktorého však prichádza do úvahy vykonanie dôkazu listinou (napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. novembra 2012).

Rovnako ako znalecký posudok, ani posudok vypracovaný mimo rámca všeobecným súdom

nariadeného znaleckého dokazovania nemôže obsahovať právne závery toho, kto ho

vypracoval. Znalcovi totiž prislúcha hodnotiť odborné, nie právne otázky. Z odôvodnenia

obsiahnutého v napadnutom rozsudku krajského súdu však nevyplývajú žiadne právne

závery znalca (ako to tvrdí sťažovateľ), ktoré by boli obsiahnuté v posudku a ktoré by sa

týkali posúdenia právnych otázok súvisiacich s porušením povinnosti žalovaného, ktorý bol

v spore označený ako pasívne legitimovaný. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

zjavne vyplýva, že s touto právnou otázkou esenciálnou pre záver o tom, či zodpovednostný

právny vzťah medzi sťažovateľom a žalovaným vznikol, sa výsostne zaoberal samotný

krajský súd.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa, podľa ktorého pravidlá a pokyny

vydané Cechom strechárov Slovenska nemôžu mať povahu všeobecne záväzného právneho

predpisu. Krajský súd však tieto pravidlá a pokyny pre účely rozhodnutia vo veci

sťažovateľa ani nepovažoval za všeobecne záväzné, ale za všeobecne známe skutočnosti

v zmysle § 11 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré musia byť známe všetkým

fyzickým a právnickým osobám, ktorých predmetom činnosti je zhotovovanie striech,

súčasťou ktorého je aj pokládka fólie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že pri výklade

a aplikácii vo veci sťažovateľa uplatnených právnych noriem, predovšetkým zákona

o ochrane spotrebiteľa (vzťah medzi sťažovateľom a žalovaným teda bol posúdený

ako vzťah spotrebiteľský), sa krajský súd od ich znenia neodchýlil takým spôsobom, ktorý

by bolo možné kvalifikovať ako svojvôľu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

sú dostatočne odôvodnené a ktoré nemožno považovať za arbitrárne (podobne aj m. m.

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva

a za uvedenej situácie nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je primerane odôvodnený (na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení), ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu vykazoval

z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľa podľa , prípadne práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ porušenie základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu namieta v priamej

príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,

že sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru, konštatoval, že v tomto konaní nemohlo napadnutým rozsudkom krajského súdu

dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2017