Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 137/2017
PDF · 251.51 KB
No categories available
II. ÚS 137/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Birošom,
Rázusova 1, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 326/2015
z 25. februára 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016
osobne doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Birošom, Rázusova 1, Košice, ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 326/2015
z 25. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
28 C 27/2013 v procesnom postavení žalobcu, v ktorom sa žalobou doručenou okresnému
súdu 14. decembra 2012 domáhal proti žalovanému (obchodná spoločnosť
) zaplatenia sumy 4 550,15 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody.
Sťažovateľ si od žalovaného kúpil stavebný materiál (fóliu Dorken Delta Maxx), ktorý
použil pri výstavbe svojho rodinného domu. Neskôr však zistil, že fólia má vady, ktoré
v záručnej dobe u predávajúceho (žalovaného) reklamoval a požadoval výmenu vadnej fólie
a úhradu nákladov spojených s touto výmenou. Predávajúci považoval reklamáciu
za neoprávnenú, v dôsledku čoho bol sťažovateľ nútený zakúpiť novú fóliu a vznikli mu
zároveň aj náklady spojené so stavebnými prácami. Sťažovateľ si celkové náklady súvisiace
so zakúpením novej fólie, stavebného materiálu na zhotovenie strechy a stavebnými
prácami v hodnote 4 550,15 € uplatnil proti žalovanému ako náhradu škody.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 C 27/2013 z 28. mája 2014 (ďalej len „rozsudok
z 28. mája 2014“) žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu 4 550,15 € s 8,75 %
úrokom z omeškania od 22. júna 2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
O odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 7 Co 265/2014 z 29. januára 2015 (ďalej len „uznesenie z 29. januára 2015“) tak,
že zrušil rozsudok okresného súdu z 28. mája 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 28 C 27/2013 zo 17. júna 2015 (ďalej len
„rozsudok zo 17. júna 2015“) žalobu zamietol. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu
zo 17. júna 2015 rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil.
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne
neakceptovateľný a neudržateľný, keďže krajský súd sa „nevysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami tvrdenými sťažovateľom. Z rozhodnutia krajského súdu,
najmä z jeho odôvodnenia vyplýva rozporuplnosť v hodnotení dôkazov a došlo aj zo strany
krajského súdu k porušeniu práva každého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej
republiky. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že v danej veci krajský súd sa
nevysporiadal s právne významnou argumentáciou sťažovateľa, že vzťah medzi
sťažovateľom a odporcom je potrebné posudzovať právne ako vzťah spotrebiteľský podľa
zákona o ochrane spotrebiteľa. Argumentácia krajského súdu, že odporca žiadnu povinnosť
pri predaji fólie neporušil, čo je jedným zo základných predpokladov pre zodpovednosť
pri náhrade škody, je svojvoľným záverom a je v rozpore s vykonanými dôkazmi.“.
Za ústavne neakceptovateľný považuje sťažovateľ aj právny záver o tom, že
„odporca v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa nemal povinnosť poučovať sťažovateľa
akým spôsobom má postupovať pri zazimovaní nedokončenej stavby. Práve zákon o
ochrane spotrebiteľa bol prijatý na zvýšenie ochrany spotrebiteľov, posilnenie právnej
istoty vo vzťahoch medzi spotrebiteľmi a predávajúcimi. V danom prípade bolo jednoznačne
vykonaným dokazovaním preukázané, že odporca ako predávajúci mal v zmysle § 617
Občianskeho zákonníka tzv. inštruktážnu povinnosť predávajúceho, to znamená mal
sťažovateľa upozorniť, že fólia značky Dorken musí byť určitým konkrétnym spôsobom
zabezpečená, aby nedošlo k jej poškodeniu biogénnymi vplyvmi. Sťažovateľ si stavbu
pred zimou zabezpečoval sám a túto povinnosť nemal podnikateľ tak, ako to
nesprávne uviedol krajský súd. Odporca ak by si splnil túto povinnosť, bol by sťažovateľ
prijal odporúčané konkrétne opatrenia, aby zamedzil vzniku škody. Naviac je treba
podotknúť, že výrobca strešnej fólie značky Dorken zrejme mal už podobné skúsenosti
o možnom poškodení fólie biogénnymi vplyvmi, keďže vo svojom stanovisku v rámci
reklamácie uvádza túto príčinu poškodenia fólie.“.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že krajský súd nerozhodol „podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky. Takouto
právnou normou mal byť podľa sťažovateľa Občiansky zákonník a zákon o ochrane
spotrebiteľa, na základe ktorého mal krajský súd vec právne posúdiť v súlade so skutkovými
zisteniami a nie podľa pravidiel pre navrhovanie a zhotovovanie striech, ktoré vydal Cech
strechárov Slovenska. Tieto pravidlá nie sú právnou normou v slovenskom právnom
poriadku a nie sú pre subjekty práva právne záväzné. Krajský súd práve svoje rozhodnutie
odôvodnil týmito pravidlami Cechu strechárov Slovenska, ako aj odborným posudkom
č. 21/2014 znalca , napriek právnej argumentácii sťažovateľa, že
na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ust. § 617 Občianskeho zákonníka a zákona
o ochrane spotrebiteľa.“.
Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal ani s námietkou, že znalecký
posudok je potrebné hodnotiť len ako listinný dôkaz a nie ako odborný posudok, keďže bol
predložený samotným žalovaným, pričom okresný súd znalecké dokazovanie nenariadil.
Sťažovateľ namieta, že „znalec odpovedal v odbornom posudku na právne otázky, na ktoré
znalec nie je oprávnený podávať vlastné právne hodnotenia, skutočnosti, pretože to
prináleží jedine súdu“.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd rovnako nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
„na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
ktoré sťažovateľ v podanom odvolaní nastolil. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie krajského
súdu nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorá vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj základné právo zaručené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
zaručené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/326/2015-192 zo dňa
25. 02. 2016 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/326/2015-192 zo dňa 25. 02. 2016
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania pozostávajúce z náhrady trov
právneho zastúpenia v sume celkom 363,79 EUR s DPH.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne
neudržateľný a zjavne neodôvodnený. V tejto súvislosti argumentuje, že vzťah medzi ním
a žalovaným bolo potrebné posúdiť ako vzťah spotrebiteľský v súlade so zákonom
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“). Povinnosťou krajského súdu bolo vo veci aplikovať príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka (inštruktážna povinnosť v súlade s § 617 Občianskeho zákonníka)
a zákona o ochrane spotrebiteľa, a nie pravidlá pre navrhovanie a zhotovovanie striech,
ktoré vydal Cech strechárov Slovenska, ktoré nemôžu byť všeobecne záväzné. Obdobne aj
znalecký posudok č. 21/2014 znalca je možné hodnotiť len ako listinný
dôkaz, a nie ako odborný posudok, keďže vo veci sťažovateľa sa znalecké dokazovanie
nevykonávalo, pričom znalec sa v posudku vyjadroval aj k právnym otázkam, nie len
odborným.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť
(m. m. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje posudzovať ich namietané porušenie spoločne.
V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal
zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd poukazuje v súvislosti s námietkami sťažovateľa, ktorými spochybňuje
ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, na tú časť svojej konštantnej
judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti
so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Vychádzajúc z uvedených rámcov svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd považuje
za žiaduce poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa
predovšetkým uvádza:
„V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, poškodenie fólie malo byť
spôsobené biogénnymi vplyvmi. Podstatným dôkazom tejto skutočnosti je vyjadrenie
výrobcu fólie firmy DORKEN z 11. 06. 2012 (č. l. 26-31 spisu). Z tohto vyjadrenia okrem
vysvetlenia najpravdepodobnejšej príčiny vzniku poškodenia fólie vyplýva i to, že strešný
priestor rodinného domu žalobcu bol zvonku voľne prístupný cez prívod vzduchu. Táto
skutočnosť bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z priloženej fotodokumentácie.
V prejednávanej veci nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením o porušení ustanovenia § 11
ods. 1, 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia
predávajúci je povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného
výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe použitia, montáže a údržby
výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, montáže alebo
údržby, o podmienkach uchovávania a skladovania, ako aj o riziku súvisiacom
s poskytovanou službou. Ak je to potrebné s ohľadom na povahu výrobku, spôsob a dobu
jeho používania, je predávajúci povinný zabezpečiť, aby tieto informácie zrozumiteľne
obsahoval aj priložený písomný návod. Ak výrobca alebo dovozca nevstupuje do priameho
vzťahu s predávajúcim, sú povinní pravdivo a úplne informovať o vlastnostiach výrobku
dodávateľa. Dodávateľ je povinný pravdivo a úplne informovať o vlastnostiach výrobku
predávajúceho. Informácie, ktoré výrobca, dovozca alebo dodávateľ musia poskytnúť,
zahŕňajú úplný opis rizika, ktoré výrobok predstavuje, vrátane rizika výrobku používaného
na výkon služby, všetky informácie dôležité pre používanie výrobku, opatrenia, ktoré
je potrebné prijať na zabránenie vzniku rizika pre spotrebiteľa pri používaní výrobku.
V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 tohto právneho predpisu povinností uvedených v odseku 1
sa nemôže predávajúci zbaviť tvrdením, že mu potrebné alebo správne informácie
neposkytol výrobca, dovozca alebo dodávateľ; to neplatí, ak ide o všeobecne známe
skutočnosti. V montážnom návode firmy DORKEN (č. l. 113 spisu) sa v časti týkajúcej
pokládky fólie zdôrazňuje, že ďalšie zvýšené požiadavky je potrebné zohľadniť podľa
pravidiel pre navrhovanie a zhotovovanie striech, ktoré vydal Cech strechárov Slovenska.
Povinnosť zohľadniť všetky platné stavebné technické predpisy a pokyny pri pokládke
strešných fólii priamo vyplýva zo všeobecných pokynov (č. l. 86 spisu). Pravidlá a pokyny
pri pokládke fólii majú charakter všeobecne známych skutočností. Tieto skutočnosti musia
byť známe všetkým fyzickým alebo právnickým osobám zaoberajúcim sa vyhotovovaním
striech. Nie je preto potrebné, aby takéto všeobecné známe skutočnosti mali byť
predávajúcim úplne opísané. Cech strechárov Slovenska vo svojom stanovisku
zo dňa 13. 03. 2014 (č. l. 99 spisu) uviedol, že počas prerušenia prác na streche je nutné
strechu zazimovať, a to takým spôsobom, aby sa zabránilo vnikaniu atmosférických zrážok
(dážď, sneh, ľad atď.) do vnútorných priestorov podkrovia. Taktiež je nutné podkrovné
priestory zabezpečiť pred vniknutím rôznych škodcov, ako sú hmyz, hlodavce, vtáky,
prípadne zver. Tieto opatrenia sú nutné na zabezpečenie ochrany nedokončených
konštrukcií, ktoré môžu byť poškodené uvedenými atmosférickými, prípadne biogénnymi
vplyvmi, čo vedie k značným defektom celej stavby. Zazimovanie strechy sa realizuje
vyplnením všetkých stavebných otvorov, a taktiež uzavretím všetkých dočasných otvorov
stavby, ako otvorený priestor medzi poistnou hydroizoláciou a pomurnicou, prípadne
otvorený priestor v hrebeni strechy, alebo rôzne prestupy cez strešnú konštrukciu (komín,
strešné okno atď). V neposlednom rade treba dbať na dočasné uzavretie vstupov do stavby
v miestach inžinierskych sietí, napr. kanalizácie, vodovodu atď. Rovnako znalec
v odbornom posudku č. 21/2014 (č. l. 100 - 103 spisu) poukázal na povinnosť
zhotoviteľa stavby, resp. majiteľa nehnuteľnosti vykonať také opatrenia, aby nemohlo dôjsť
k poškodeniu paropriepustnej fólie z dôvodu vniknutia vtáctva, resp. iných živočíchov
do priestoru strechy jej uzavretím. Strecha rodinného domu žalobcu bola realizovaná
subjektom k tomu odborne spôsobilým, a to podnikateľom . V priebehu
výstavby bez akýchkoľvek pochybností došlo k prerušeniu prác a preto bolo nevyhnutné
strechu zazimovať. Podnikateľ pri výkone stavebných prác nedostatočne
zabezpečil zazimovanie strechy rodinného domu žalobcu v súlade so všeobecne známymi
pravidlami uplatňovanými v jeho odbore a preto za škodu vzniknutú žalobcovi nemôže niesť
zodpovednosť žalovaný ako predajca fólie. Žalovaný nemal povinnosť poučovať žalobcu
akým spôsobom má postupovať pri zazimovaní nedokončenej stavby. Navyše na stavbe
rodinného domu žalobcu vykonával stavebný dozor , ktorého povinnosťou
bolo upozorniť žalobcu na prípadné nedostatky súvisiace so správnym zazimovaním stavby.
Keďže žalovaný žiadnu povinnosť pri predaji fólie neporušil, pre vznik zodpovednosti tohto
účastníka za škodu chýba jeden zo základných predpokladov, ktorým je porušenie
povinnosti.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského
súdu, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní (o náhrade
škody) dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
V súvislosti s námietkou týkajúcou sa posudku , na ktorý
krajský súd vo veci sťažovateľa prihliadal, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol platný
a účinný v čase rozhodovania krajského súdu). Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu,
pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi
v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (k tomu pozri napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2009 zo 14. septembra 2011).
Z predložených rozhodnutí vydaných vo veci sťažovateľa je zrejmé, že všeobecné
súdy znalecké dokazovanie nevykonávali. Za takejto situácie vo veci sťažovateľa nebol
predložený znalecký posudok v zmysle § 127 Občianskeho súdneho poriadku, ale len
posudok, u ktorého však prichádza do úvahy vykonanie dôkazu listinou (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 16/2012 z 12. novembra 2012).
Rovnako ako znalecký posudok, ani posudok vypracovaný mimo rámca všeobecným súdom
nariadeného znaleckého dokazovania nemôže obsahovať právne závery toho, kto ho
vypracoval. Znalcovi totiž prislúcha hodnotiť odborné, nie právne otázky. Z odôvodnenia
obsiahnutého v napadnutom rozsudku krajského súdu však nevyplývajú žiadne právne
závery znalca (ako to tvrdí sťažovateľ), ktoré by boli obsiahnuté v posudku a ktoré by sa
týkali posúdenia právnych otázok súvisiacich s porušením povinnosti žalovaného, ktorý bol
v spore označený ako pasívne legitimovaný. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
zjavne vyplýva, že s touto právnou otázkou esenciálnou pre záver o tom, či zodpovednostný
právny vzťah medzi sťažovateľom a žalovaným vznikol, sa výsostne zaoberal samotný
krajský súd.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa, podľa ktorého pravidlá a pokyny
vydané Cechom strechárov Slovenska nemôžu mať povahu všeobecne záväzného právneho
predpisu. Krajský súd však tieto pravidlá a pokyny pre účely rozhodnutia vo veci
sťažovateľa ani nepovažoval za všeobecne záväzné, ale za všeobecne známe skutočnosti
v zmysle § 11 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré musia byť známe všetkým
fyzickým a právnickým osobám, ktorých predmetom činnosti je zhotovovanie striech,
súčasťou ktorého je aj pokládka fólie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že pri výklade
a aplikácii vo veci sťažovateľa uplatnených právnych noriem, predovšetkým zákona
o ochrane spotrebiteľa (vzťah medzi sťažovateľom a žalovaným teda bol posúdený
ako vzťah spotrebiteľský), sa krajský súd od ich znenia neodchýlil takým spôsobom, ktorý
by bolo možné kvalifikovať ako svojvôľu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
sú dostatočne odôvodnené a ktoré nemožno považovať za arbitrárne (podobne aj m. m.
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva
a za uvedenej situácie nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je primerane odôvodnený (na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení), ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu vykazoval
z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ porušenie základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu namieta v priamej
príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,
že sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, konštatoval, že v tomto konaní nemohlo napadnutým rozsudkom krajského súdu
dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2017