Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 138/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík

s. r. o., Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná jej advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. apríla 2016, uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 19. novembra 2014 a uznesením Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 12. júna 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. novembra 2014

p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 19. novembra 2014 do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci samej.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. augusta 2016 osobne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o.,

Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2014

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. júna 2013 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v postavení

oprávneného. Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vykonávanú súdnym

exekútorom JUDr. Svätoslavom Mruškovičom o vymoženie sumy 66 387,84 €

s príslušenstvom proti povinným v 1. a 2. rade vyhlásil za neprípustnú a zastavil a zároveň

zamietol návrh na odklad exekúcie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne

správne. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol. Proti napadnutým

uzneseniam okresného súdu a krajského súdu podal sťažovateľ 20. februára 2015

ústavnému súdu sťažnosť, ktorá bola uznesením sp. zn. z 1. apríla 2015

odmietnutá v časti smerujúcej proti krajskému súdu ako neprípustná z dôvodu, že vo veci

bolo podané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu.

Keďže najvyšší súd o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu už rozhodol,

sťažovateľ podáva opätovnú sťažnosť, ktorá smeruje proti napadnutým uzneseniam

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ formuluje

v sťažnosti štyri kľúčové námietky:

a) nečakanú zmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom,

b) arbitrárne právne posúdenie,

c) porušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,

d) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.

K námietke nečakanej zmeny právneho posúdenia krajským súdom sťažovateľ

zdôrazňuje, že krajský súd napadnuté uznesenie založil na inom právnom názore ako

okresný súd, a to bez toho, aby ho vyzval na vyjadrenie sa k použitiu právnej normy, ktorá

dosiaľ nebola aplikovaná a ktorá bola pre rozhodnutie krajského súdu rozhodujúca. Okresný

súd „vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, avšak nie z dôvodu,

ktorý uvádza odvolací súd, ale z dôvodu, že mal za to, že dlh bol splnený a záväzok zanikol.

Vo vzťahu k notárskej zápisnici a jej prípustnosti ako exekučného titulu sa prvostupňový súd

vyjadril tak, že ju považuje za platný exekučný titul. Naproti tomu odvolací súd sa vo

svojom odôvodnení otázke splnenia dlhu nevenuje vôbec a na rozdiel od právneho záveru

prvostupňového súdu skonštatoval neprípustnosť notárskej zápisnice ako exekučného

titulu.“.

V nadväznosti na citované sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že procesnoprávne

predpisy v záujme zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

priznávajú účastníkom konania procesné práva, ku ktorým patrí právo vyjadrovať sa

k tvrdeným skutočnostiam a právo navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie. Realizácia týchto

práv však v konkrétnych okolnostiach veci bola podľa sťažovateľa znemožnená, keďže

odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým sa návrhu vyhovelo, ale

z iného právneho dôvodu. Tento právny dôvod mal vychádzať zo skutočností, ktoré neboli

sťažovateľom tvrdené a ani prvostupňový súd sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal,

pričom sa k nim nevyjadrovala ani neúspešná strana, pretože nemala dôvod. Znemožnenie

realizácie týchto procesných práv je podľa sťažovateľa prakticky dôsledkom

nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania

odvolacím súdom, keďže účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti

nových skutkových zistení. Krajský súd týmto spôsobom podľa názoru sťažovateľa porušil

jeho právo na spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu

dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania zodpovedá len postup v súlade

s v relevantnom čase platného a účinného

(ďalej aj „OSP“), uplatnením ktorého mal krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

K námietke arbitrárneho právneho posúdenia sťažovateľ uvádza, že „Nesprávne

právne posúdenie veci všeobecnými súdmi sa týkalo posúdenia prípustnosti exekúcie

vedenej na podklade notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2

Exekučného poriadku. Krajský súd v Prešove dospel k nesprávnemu a svojvoľnému

právnemu záveru o tom, že predmetná notárska zápisnica nie je formálne ani materiálne

vykonateľným exekučným titulom. Okresný súd Prešov naopak dospel k záveru

o neprípustnosti exekúcie z dôvodu zániku dlhu, pričom absolútne prehliadol, že doklady

o úhrade jednotlivých splátok vôbec nepokrývali všetky poskytnuté pôžičky.“.

Krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že notárska zápisnica

č. N 635/04 Nz 89066/04 z 10. decembra 2004 (ďalej len „notárska zápisnica

z 10. decembra 2004“) nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto je exekúcia vedená na

podklade tohto exekučného titulu neprípustná a je potrebné ju zastaviť. Tento právny názor

považuje sťažovateľ za absolútne arbitrárny a neudržateľný. V tejto súvislosti poukazuje na

o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov, v ktorom sú ustanovené náležitosti, ktoré musí

notárska zápisnica obsahovať, aby na jej základe bolo možné vykonať exekúciu.

Podľa sťažovateľa „Z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove žiadnym spôsobom nevyplýva,

na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že predmetná notárska zápisnica právny

záväzok dlžníka neobsahuje a iba odkazuje na zmluvu a popisuje obsah už uzatvorenej

zmluvy o pôžičke. Z predloženej notárskej zápisnice práve naopak jednoznačne vyplýva, že

táto obsahuje právny záväzok z titulu zmluvy o pôžičke, ako aj podmienky za ktorých bola

uzavretá.“.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. novembra 2010, z ktorého podľa neho jednoznačne vyplýva, že

vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve, resp. že

notárska zápisnica môže, ale nemusí obsahovať samotný právny úkon. Rovnako povinnosť

na plnenie, ktorá je obsahom právneho záväzku uvedeného v notárskej zápisnici, existuje

podľa sťažovateľa bez ohľadu na hmotnoprávny titul, keďže jej základ je procesnoprávny.

Z hľadiska vykonateľnosti notárskej zápisnice je teda podľa názoru sťažovateľa irelevantné

rozlišovať, či ide o notársku zápisnicu o úkone alebo notársku zápisnicu osvedčujúcu

významné právne skutočnosti tak, ako to urobil krajský súd, a považovať za exekučný titul

iba prvú z dvoch notárskych zápisníc. Notárska zápisnica z 10. decembra 2004 neobsahuje

uznanie dlhu zo strany povinných podľa , ale obsahuje

náležitosti podľa o notároch

a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“) a § 41

ods. 2 Exekučného poriadku, a to právny záväzok, právny dôvod záväzku, predmet a čas

plnenia, označenie oprávneného a povinných, ako aj súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou, takže ide o materiálne a zároveň aj formálne vykonateľný exekučný

titul.

K právnemu názoru krajského súdu, podľa ktorého notárska zápisnica

z 10. decembra 2004 neobsahuje prejav vôle smerujúci k uznaniu dlhu, sťažovateľ uvádza,

že uznanie dlhu podľa je jednostranný právny úkon, pričom

„nie je zákonom požadovaným právnym záväzkom, s ktorého vykonateľnosťou povinná

osoba súhlasila. Týmto právnym záväzkom je predsa záväzok zaplatiť dlh z titulu zmluvy

o pôžičke... či v notárskej zápisnici uznanie dlhu je alebo nie je, je z hľadiska jej použitia

ako exekučného titulu právne irelevantné. Dlžník v tomto prípade súhlasí s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice pre prípad, že včas nebude plniť svoju povinnosť zo zmluvy o pôžičke,

nie z titulu uznania dlhu.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia vôbec neuviedol, v čom mala spočívať neurčitosť a nezrozumiteľnosť sumy

zmluvnej pokuty. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti a predloženú právnu argumentáciu

sťažovateľ zastáva názor, že „napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove v spojení

s rozhodnutím súdu prvého stupňa je z hľadiska jeho právneho posúdenia zjavne svojvoľné,

nelogické a v hrubom rozpore s textáciou aplikovaných právnych noriem, čo je porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd v Prešove spolu s Okresným

súdom Prešov rozhodli v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, nakoľko bez

akejkoľvek racionálnej, konzistentnej a všeobecne akceptovanej argumentácie zastavili

exekúciu a pozbavili sťažovateľa možnosti zákonom upraveným postupom vymôcť finančné

prostriedky, na ktoré má právny nárok.“.

Keďže ťažiskovým argumentom krajského súdu bola neprípustnosť exekúcie

z dôvodu absencie právneho záväzku dlžníka ako jednej zo základných náležitostí notárskej

zápisnice, tento záver krajského súdu je podľa sťažovateľa prekvapivý, keďže notárska

zápisnica z 10. decembra 2004 tento právny záväzok dlžníka obsahovala.

K porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sťažovateľ uvádza,

že krajský súd vo svojom napadnutom uznesení nesprávne interpretoval uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. , a tak sa odchýlil od výkladu podaného týmto

súdom. Krajský súd tým podľa sťažovateľa neprípustne zasiahol do princípu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu podľa .

Podľa sťažovateľa všeobecné súdy konajúce v jeho veci „nedali jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na relevantné otázky, ktoré mali podstatný význam pre

rozhodnutie... nedostatočným a nezrozumiteľným spôsobom odôvodnili pre vec kľúčovú

otázku, t. j. prečo považovali notársku zápisnicu za nevykonateľnú. Podľa nášho názoru

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd neodstránil svojim rozhodnutím nedostatky, ktoré

vykazovalo odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Prešov (najmä otázka zániku dlhu

a určitosť zmluvnej pokuty) a to predovšetkým na skutočnosť, že Okresný súd Prešov svojim

uznesením zo dňa 6. júla 2012 zamietol návrh na zastavenie exekúcie a následne na základe

totožného návrhu povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie podaného s rovnakými

prílohami...“ exekúciu zastavil.

Z pohľadu sťažovateľa je dôležité, že „odôvodnenie krajského súdu v otázke

významnej pre spor vykazuje zásadné nedostatky vo vzťahu k výsledku, ku ktorému krajský

súd v tejto otázke dospel a preto jeho rozhodnutie vykazuje také zjavné nedostatky, ktoré ho

robí protirečivým, a tým spochybňuje ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu“.

K porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo podľa

sťažovateľa dôjsť nesprávnym vyhodnotením otázky prípustnosti dovolania. Podľa

sťažovateľa nemôže obstáť taká interpretácia procesnoprávnych predpisov, z ktorej vyplýva,

že dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustné, keďže „V čase

začatia, ale aj skončenia vyššie uvedených konaní... bolo dovolanie voči exekučným

rozhodnutiam prípustné. V prípade kedy chýbajú jednoznačné intertemporálne pravidlá, nie

je možné vykladať procesnoprávnu normu tak, aby to bolo na ujmu práv sťažovateľa, ktorý

do konania vstupoval s tým, že bude môcť využiť aj mimoriadny opravný prostriedok...“.

V súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ

navrhuje, aby ústavný súd prijal uznesenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého

uznesenia okresného súdu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci

sťažnosti.

Prijatie dočasného opatrenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo k zastaveniu exekúcie o vymoženie sumy 66 387,84 € vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. a «jediným majetkom povinného je

nehnuteľnosť – rodinný dom, sme toho názoru, že v danom prípade je potrebné odložiť

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko v opačnom prípade hrozia sťažovateľovi

v budúcnosti neodstrániteľné následky spočívajúce v sťažení výkonu exekúcie ba dokonca až

k jej zmareniu, a tým vzniku nenapraviteľných škodlivých následkov. Z listu vlastníctva č.

vyplýva, že v časti „C“ predmetného listu vlastníctva je na pohľadávku sťažovateľa

(oprávneného) zriadené exekučné záložné právo Ex 346/08-JUDr. S. Mruškovičom, ktoré je

vzhľadom na množstvo iných záložných práv... prednostným v zmysle príslušných

ustanovení . Napadnutým rozhodnutím súdu však postavenie

sťažovateľa ako prednostného záložného veriteľa zanikne, čím dôjde k zmareniu –

nemožnosti uspokojiť sa z majetku povinných, nakoľko reálne hrozí, že výkon záložného

práva bude realizovať nový prednostný záložný veriteľ – Daňový úrad Prešov, a tak by

neskoršie prípadné kladné rozhodnutie dovolacieho súdu, resp. Ústavného súdu SR

v podstate pre sťažovateľa ako oprávneného neznamenalo istotu uspokojenia sa z majetku

povinných.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie a odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu

prijal nález, v ktorom vysloví, že:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

21. apríla 2016, č. k. , uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa

19. novembra 2014, č. k. -130 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov

zo dňa 12. júna 2013, č. k. -106, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. apríla 2016, č. k.: ,

uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. novembra 2014, č.k.:27CoE/23/2014-130

v spojení s uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 12. júna 2013, č. k. -106

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 355,73 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,

prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením sp. zn.

z 1. apríla 2015 bola sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutým uznesením okresného súdu odmietnutá podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie, keďže napadnuté uznesenie okresného súdu mohlo byť a aj bolo preskúmané

v odvolacom konaní krajským súdom.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

Ústavný súd už o obsahovo rovnakej sťažnosti toho istého sťažovateľa uznesením

sp. zn. z 1. apríla 2015 rozhodol, pričom táto skôr podaná sťažnosť sa týkala

tej istej veci, t. j. namietaného porušenia identických práv garantovaných

a dohovorom, ku ktorým malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti

pre nedostatok právomoci v danej konkrétnej veci nemožno považovať za rozhodnutie

„o podmienkach konania“, a preto z hľadiska účastníka konania, namietaného porušenia

identických práv garantovaných a dohovorom, podstatného odôvodnenia sťažnosti,

ako aj návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petitu) je terajšia sťažnosť sťažovateľa

celkom totožná s jeho sťažnosťou z 20. februára 2015, o ktorej už ústavný súd rozhodol tak,

že ju vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol z dôvodu nedostatku

právomoci (pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 1. apríla 2015).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s (bod 3 výroku tohto

uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v prípadoch, ak

sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota

na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ), okrem prípadov, keď to

konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú, ústavný súd preskúmal tú časť

sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd nezistil žiadny dôvod

na jej odmietnutie, a preto ju v tejto časti podľa prijal

na ďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje

nesprávnym vyhodnotením otázky prípustnosti dovolania. Sťažovateľ zdôrazňuje, že

nemôže obstáť taká interpretácia procesnoprávnych predpisov, ktorá vylučuje dovolanie

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to z dôvodu, že v čase začatia a aj skončenia

exekučného konania, ktorého účastníkom bol sťažovateľ, bolo dovolanie voči exekučným

rozhodnutiam prípustné. Pri absencii intertemporálnych pravidiel nemožno podľa

sťažovateľa vykladať procesnoprávnu normu tak, aby to bolo na ujmu jeho práv, ktorá

spočíva v zamedzení k prístupu k mimoriadnemu opravnému prostriedku.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu ako procesne neprípustné odmietol v súlade s v spojení

s .

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal so zásadnou dovolacou námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval

prípustnosť dovolania v súlade s a ktorá smerovala proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu vydanému v exekučnom konaní.

Relevantným pre posúdenie aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku bolo vo veci sťažovateľa doručenie dovolania smerujúceho proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu. S prihliadnutím na zásadu lex posterior derogat priori (neskorší

zákon ruší skorší), ktorá sa uplatňuje v procesnom práve, sa totiž na procesné úkony

v súdnom konaní zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia

procesného úkonu. Uplatňujúc uvedenú zásadu v konaní o dovolaní, najvyšší súd po zistení,

že dovolanie bolo podané 22. januára 2015, uzavrel, že prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku je potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku platného a účinného od 1. januára 2015.

K prípustnosti dovolania podľa smerujúceho proti rozhodnutiu

vydanému v exekučnom konaní najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu (teda aj uzneseniu), ak v konaní došlo k závažným procesným vadám

taxatívne vymenovaným v tomto ustanovení (viď písmená a/ až g/ tohto ustanovenia).

V zmysle ale dovolanie podľa odseku 1 nie je prípustné proti

rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu, ktorým tu treba rozumieť

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok). Dovolaním napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v konaní podľa Exekučného poriadku, preto prípustnosť dovolania

oprávneného nevyplýva ani z “

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou

námietkou, ktorou sťažovateľ odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade s § 237 ods. 1

písm. f) , pričom právne závery, ktoré zaujal k prípustnosti dovolania podaného proti

rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní, sú primeraným spôsobom odôvodnené

a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní

o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú

príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú (bod 3 výroku tohto uznesenia).

II.4 K rozhodnutiu o návrhu na prijatie dočasného opatrenia

Ústavný súd podľa môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal

pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

Právna úprava dočasného opatrenia začlenená systematicky do šiesteho oddielu

druhej hlavy tretej časti (konanie o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa a konanie o sťažnostiach orgánov územnej

samosprávy podľa a ) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavný

súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a preto je potrebné

aj s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným

právam sťažovateľa.

Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že napadnutým uznesením krajského súdu

došlo k zastaveniu exekučného konania o vymoženie sumy 66 387,84 €, pričom jediným

majetkom povinného je nehnuteľnosť – rodinný dom. Ak nedôjde k prijatiu dočasného

opatrenia vo forme odkladu vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu,

sťažovateľovi ako oprávnenému hrozia neodstrániteľné následky spočívajúce v sťažení

výkonu exekúcie, či dokonca v jej zmarení. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že «Z listu

vlastníctva č. vyplýva, že v časti „C“ predmetného listu vlastníctva je na pohľadávku

sťažovateľa (oprávneného) zriadené exekučné záložné právo Ex 346/08 - JUDr.

S. Mruškovičom, ktoré je vzhľadom na množstvo iných záložných práv (či už daňových

alebo exekučných) prednostným v zmysle príslušných ustanovení .

Napadnutým rozhodnutím súdu však postavenie sťažovateľa ako prednostného záložného

veriteľa zanikne, čím dôjde k zmareniu – nemožnosti uspokojiť sa z majetku povinných,

nakoľko reálne hrozí, že výkon záložného práva bude realizovať nový prednostný záložný

veriteľ – Daňový úrad Prešov, a tak by neskoršie prípadné kladné rozhodnutie ... Ústavného

súdu SR v podstate pre sťažovateľa ako oprávneného neznamenalo istotu uspokojenia sa

z majetku povinných.».

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu

a dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ osvedčil existenciu predpokladov

na zabezpečenie toho, aby sa prípadný výsledok konania pred ústavným súdom nezmaril

v dôsledku ďalšieho postupu v zmysle záverov citovaného uznesenia, podľa ktorých je

exekúcia vo veci sťažovateľa ako oprávneného neprípustná. Bez tohto zabezpečovacieho

prostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť v prípade vyslovenia

neústavnosti napadnutého uznesenia krajského súdu k vážnej ujme na strane sťažovateľa,

ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť následkom odkladu

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľa na rozhodnutie o dočasnom

opatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

Odložením vykonateľnosti napadnutého uznesenie krajského súdu nie je ohrozené

ani postavenie povinných v exekučnej veci, keďže právoplatné uznesenie krajského súdu,

ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a jej zastavení, bráni súdnemu exekútorovi v exekučnej veci do rozhodnutia

ústavného súdu vo veci samej konať.

Ústavný súd preto v súlade s citovaným odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Vzhľadom na odmietnutie častí sťažnosti smerujúcich proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu a napadnutému uzneseniu okresného súdu z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti a neprípustnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal

návrhom sťažovateľa na prijatie dočasného opatrenia a odloženie vykonateľnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu (bod 3

výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2017