Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 138/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1, Košice,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 19. novembra 2014, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 19. novembra 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. novembra 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e povinný uhradiť trovy

konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet

jeho právnej zástupkyne Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2016 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1,

Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. apríla

2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2014 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 12. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v postavení

oprávneného, ktorý sa proti povinným v 1. a 2. rade domáhal zaplatenia sumy 66 387,84 €

s príslušenstvom z titulu nezaplatenej pôžičky. Okresný súd napadnutým uznesením

exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom o vymoženie

sumy 66 387,84 € s príslušenstvom proti povinným v 1. a 2. rade vyhlásil za neprípustnú

a zastavil a zároveň zamietol návrh na odklad exekúcie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako

vecne správne. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu a krajského súdu podal sťažovateľ

20. februára 2015 ústavnému súdu sťažnosť, ktorá bola uznesením sp. zn.

z 1. apríla 2015 odmietnutá v časti smerujúcej proti krajskému súdu ako neprípustná

z dôvodu, že vo veci bolo podané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie

najvyššiemu súdu. Keďže najvyšší súd o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu už rozhodol, sťažovateľ podal opätovnú sťažnosť, ktorá smerovala proti napadnutým

uzneseniam okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ formuluje

v sťažnosti štyri kľúčové námietky:

a) nečakaná zmena právneho posúdenia veci odvolacím súdom,

b) arbitrárne právne posúdenie,

c) porušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,

d) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.

K námietke nečakanej zmeny právneho posúdenia krajským súdom sťažovateľ

zdôrazňuje, že krajský súd napadnuté uznesenie založil na inom právnom názore ako

okresný súd, a to bez toho, aby ho vyzval na vyjadrenie k použitiu právnej normy, ktorá

dosiaľ nebola aplikovaná a ktorá bola pre rozhodnutie krajského súdu rozhodujúca. Okresný

súd „vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, avšak nie z dôvodu,

ktorý uvádza odvolací súd, ale z dôvodu, že mal za to, že dlh bol splnený a záväzok zanikol.

Vo vzťahu k notárskej zápisnici a jej prípustnosti ako exekučného titulu sa prvostupňový súd

vyjadril tak, že ju považuje za platný exekučný titul. Naproti tomu odvolací súd sa vo

svojom odôvodnení otázke splnenia dlhu nevenuje vôbec a na rozdiel od právneho záveru

prvostupňového súdu skonštatoval neprípustnosť notárskej zápisnice ako exekučného

titulu.“.

V nadväznosti na citované sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že procesnoprávne

predpisy v záujme zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

priznávajú účastníkom konania procesné práva, ku ktorým patrí právo vyjadrovať sa

k tvrdeným skutočnostiam a právo navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie. Realizácia týchto

práv však v konkrétnych okolnostiach veci bola podľa sťažovateľa znemožnená, keďže

odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým sa návrhu vyhovelo, ale

z iného právneho dôvodu. Tento právny dôvod mal vychádzať zo skutočností, ktoré neboli

sťažovateľom tvrdené a ani prvostupňový súd sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal,

pričom sa k nim nevyjadrovala ani neúspešná strana, pretože nemala dôvod. Znemožnenie

realizácie týchto procesných práv je podľa sťažovateľa prakticky dôsledkom

nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania

odvolacím súdom, keďže účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti

nových skutkových či právnych skutočností. Krajský súd týmto spôsobom svojho postupu,

resp. rozhodovania, podľa názoru sťažovateľa porušil jeho právo na spravodlivý proces.

Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho

súdneho konania zodpovedá len postup v súlade s v relevantnom čase platného a účinného

(ďalej aj „OSP“), uplatnením ktorého mal

krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

K námietke arbitrárneho právneho posúdenia sťažovateľ uvádza, že „Nesprávne

právne posúdenie veci všeobecnými súdmi sa týkalo posúdenia prípustnosti exekúcie

vedenej na podklade notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2

Exekučného poriadku. Krajský súd v Prešove dospel k nesprávnemu a svojvoľnému

právnemu záveru o tom, že predmetná notárska zápisnica nie je formálne ani materiálne

vykonateľným exekučným titulom. Okresný súd Prešov naopak dospel k záveru

o neprípustnosti exekúcie z dôvodu zániku dlhu, pričom absolútne prehliadol, že doklady

o úhrade jednotlivých splátok vôbec nepokrývali všetky poskytnuté pôžičky.“.

Krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že notárska zápisnica

č. N 635/04 Nz 89066/04 z 10. decembra 2004 (ďalej len „notárska zápisnica

z 10. decembra 2004“) nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto je exekúcia vedená na

podklade tohto exekučného titulu neprípustná a je potrebné ju zastaviť. Tento právny názor

považuje sťažovateľ za absolútne arbitrárny a neudržateľný. V tejto súvislosti poukazuje na

o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov, v ktorom sú ustanovené náležitosti, ktoré musí

notárska zápisnica obsahovať, aby na jej základe bolo možné vykonať exekúciu. Podľa

sťažovateľa „Z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove žiadnym spôsobom nevyplýva, na

základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že predmetná notárska zápisnica právny

záväzok dlžníka neobsahuje a iba odkazuje na zmluvu a popisuje obsah už uzatvorenej

zmluvy o pôžičke. Z predloženej notárskej zápisnice práve naopak jednoznačne vyplýva, že

táto obsahuje právny záväzok z titulu zmluvy o pôžičke, ako aj podmienky za ktorých bola

uzavretá.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia vôbec neuviedol, v čom mala spočívať neurčitosť a nezrozumiteľnosť sumy

zmluvnej pokuty. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti a predloženú právnu argumentáciu

sťažovateľ zastáva názor, že „napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove v spojení

s rozhodnutím súdu prvého stupňa je z hľadiska jeho právneho posúdenia zjavne svojvoľné,

nelogické a v hrubom rozpore s textáciou aplikovaných právnych noriem, čo je porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd v Prešove spolu s Okresným

súdom Prešov rozhodli v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, nakoľko bez

akejkoľvek racionálnej, konzistentnej a všeobecne akceptovanej argumentácie zastavili

exekúciu a pozbavili sťažovateľa možnosti zákonom upraveným postupom vymôcť finančné

prostriedky, na ktoré má právny nárok.“.

Keďže ťažiskovým argumentom krajského súdu bola neprípustnosť exekúcie

z dôvodu absencie právneho záväzku dlžníka ako jednej zo základných náležitostí notárskej

zápisnice, tento záver krajského súdu je podľa sťažovateľa prekvapivý, keďže notárska

zápisnica z 10. decembra 2004 tento právny záväzok dlžníka obsahovala.

K porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sťažovateľ uvádza, že

krajský súd vo svojom napadnutom uznesení nesprávne interpretoval uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. , a tak sa odchýlil od skôr podaného výkladu tohto súdu. Krajský

súd tým podľa sťažovateľa neprípustne zasiahol do princípu právnej istoty ako integrálnej

súčasti princípov právneho štátu vyvoditeľných z .

Z pohľadu sťažovateľa je dôležité, že „odôvodnenie krajského súdu v otázke

významnej pre spor vykazuje zásadné nedostatky vo vzťahu k výsledku, ku ktorému krajský

súd v tejto otázke dospel a preto jeho rozhodnutie vykazuje také zjavné nedostatky, ktoré ho

robí protirečivým, a tým spochybňuje ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu“.

V súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ

navrhol, aby ústavný súd prijal uznesenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého

uznesenia okresného súdu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci

sťažnosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie a odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu

prijal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň

sťažovateľovi prizná úhradu trov konania v sume 355,73 €.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 1. marca 2017 sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 19. novembra 2014 prijal

na ďalšie konanie (výrok 1), vykonateľnosť uznesenia krajského súdu z 19. novembra 2014

odložil do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej (výrok 2) a vo zvyšnej časti sťažnosť

odmietol.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby

sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámila, že netrvá

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka krajského súdu na výzvu ústavného súdu reagovala prípisom sp. zn.

zo 4. apríla 2017, v ktorom oznámila, že zotrváva na svojom

predchádzajúcom stanovisku z 27. januára 2017, ktoré bolo ústavnému súdu doručené na

základe jeho predchádzajúcej výzvy z 11. januára 2017, ktorá predchádzala predbežnému

prerokovaniu sťažnosti.

Predsedníčka krajského súdu v stanovisku k sťažnosti č.

z 27. januára 2017 s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného

práva na súdnu ochranu podľa uviedla: „Krajský súd v Prešove vo veci

sp. zn. rozhodoval o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Prešov č. k. -106 zo dňa 12. júna 2013. Podľa nášho názoru konal

v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 19. 11. 2014

vychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového

materiálu. Postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu bol podľa

nás legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných

ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 . Podľa nášho názoru nie je príčinná súvislosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa ním označených článkov SR či práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

K stanovisku predsedníčky krajského súdu bolo pripojené vyjadrenie predsedníčky

senátu krajského súdu „27Co“, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„Krajský súd v Prešove uznesením č. k. -130 zo dňa 19. 11. 2014

potvrdil vecne správny výrok súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie, a následne stručne,

ale jasne vysvetlil z akých dôvodov a na základe ktorých len zo spisu zistených skutočností

dospel k záveru o potrebe zastaviť exekúciu, nevykonával dokazovanie, nerozširoval

skutkové zisťovania, vychádzal zo skutočností tvrdených účastníkom (povinným), čím vylúčil

možnosť vynesenia prekvapujúceho rozhodnutia, vykonal právne posúdenie obsahu

prejavov vôle účastníkov konania vyjadrených v predloženom exekučnom titule a ústavne

konformným spôsobom poskytol súdnu ochranu proti nároku uplatňovanému na základe

od počiatku materiálne nevykonateľného exekučného titulu, k čomu ho oprávňuje a zaväzuje

ust. § 58 ods. 1 v nadväznosti na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (NS SR sp. zn.

, sp. zn. ).“

Prípisom z 19. apríla 2017 ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vyzval účastníkov konania v procesnom postavení povinných vedeného krajským

súdom pod sp. zn. (ďalej len „dotknuté osoby“), aby sa vyjadrili

k sťažnosti. Právny zástupca dotknutých osôb podaním doručeným ústavnému súdu 3. mája

2017 navrhol, aby ústavný súd sťažnosť ako nedôvodnú odmietol, pričom v konkrétnostiach

predovšetkým zdôraznil: «Objektívne nedošlo k situácii, ktorú by bolo možné označiť ako

postup súdu, ktorým sa pôvodnému, či novému oprávnenému a účastníkovi právneho

vzťahu, odňala možnosť konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom. V danej

exekučnej veci sa odvolací súd neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci tak, ako to uvádza sťažovateľ – „nový“ oprávnený v exekučnom

konaní. Dovolím si uviesť, že súd prvého stupňa, podobne tak odvolací súd, rozhodli

v súlade so zákonom a riadnym a najmä zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnili svoje

rozhodnutia. Rozhodujúcou skutočnosť, ktorú sťažovateľ namietal podľa formulácie

sťažnosti a predtým dovolacieho dôvodu je to, že súd už v tejto prejednávanej veci vyslovil

právny názor vo svojom zrušovacom rozhodnutí a odvolací súd sa od neho odchýlil

vo svojom novom rozhodnutí. Takýto prípad však reálne v tomto konaní nenastal. Poukaz

sťažovateľa a dovolateľa na celkom iné rozhodnutie NS SR v celkom inom dovolacom

konaní neobstojí. Nedošlo postupom súdu (vrátane vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia)

k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Zo samotných dôvodov sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s dôvodmi rozhodnutia súdov, no nevyplýva, že by

predmetné rozhodnutia súdov trpeli vadou, pre ktorých nevyhnutnosť skúmania

a posúdenia, bola prijatá sťažnosť podaná... Paradoxne, keďže ide o konanie o základných

právach, nedochádza v ústavnej sťažnosti sťažovateľom aj k poskytnutiu rozboru takých

právnych úvah sťažovateľa a tých objektívnych skutočností, ktoré sa týkajú danosti súdmi

nevyhnutne posudzovaného základu nároku. Tých právnych a skutkových dôvodov, ktoré sa

týkajú samotného právneho základu vzťahu – zákonnosti hmotnoprávneho „nadobudnutia“

zmluvného postavenia veriteľa – právnym predchodcom oprávneného – sťažovateľa -

v základnom vzťahu, a to čo do dôvodu a výšky. Veď ani samotný základ nároku o obsahu

uvedenom v notárskej zápisnici nebol daný. Sťažovateľovi predsa stále nič nebráni uplatniť

si daný „nárok“ v súdnom konaní a riadne preukázať jeho prípadnú dôvodnosť čo do

dôvodu (obsahu) a výšky. V ostatnom, najmä s poukazom na predmet tohto konania

o sťažnosti pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, si dovoľujem odkázať na obsah

súvisiacich súdnych spisov a na vyjadrenie sa predsedníčky Krajského súdu v Prešove

k danej veci a konaniu vedenému pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 17. mája 2017

oznámil, že na ústnom pojednávaní v jeho veci netrvá.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ predostiera vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

ústavnému súdu štyri kľúčové námietky, ktorými odôvodňuje porušenie ním označeného

práv podľa a dohovoru, a síce:

a) nečakanú zmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom (ďalej len „prvá

námietka“),

b) arbitrárne právne posúdenie,

c) porušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,

d) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú zásadné

odlišnosti (m. m. ), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo

spoločne.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho úlohou nie

je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne ľudsko-právnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie

skutkovej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky

zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného

skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne ().

Ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane pripomína, že nezávislé

rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré

sú vyvoditeľné z a nasl. a dohovoru.

Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia

dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé

a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (napr. ,

, , ).

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Prvou námietkou sťažovateľ argumentuje, že krajský súd napadnuté uznesenie založil

na inom právnom názore ako okresný súd, a to bez toho, aby ho vyzval na vyjadrenie sa

k použitiu právnej normy, ktorá dosiaľ nebola aplikovaná a ktorá bola pre rozhodnutie

krajského súdu rozhodujúca. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že realizácia jeho

procesných práv, a to konkrétne práva vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam a práva

navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie, bola zo strany krajského súdu znemožnená.

Vzťah a Exekučného poriadku ako lex generalis

a lex specialis vyplýval z textu platného a účinného v čase rozhodovania

krajského súdu, v zmysle ktorého sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu,

ktorým je Exekučný poriadok, použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho

súdneho poriadku, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Práve vzťah už citovaných kódexov sa v rámci odvolacieho konania v exekučnej veci

pretavil do nevyhnutnosti prihliadať na právnu úpravu vyplývajúcu z .

V zmysle platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu

ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

V dikcii citovaného ustanovenia [v súčasnosti je jeho

obsah premietnutý do v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), pozn.] je teda predpísaný postup odvolacieho súdu

v prípade, ak sa domnieva, že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa

iného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa.

Citovaným ustanovením sa malo v praxi zabrániť vydávaniu

prekvapivých rozhodnutí, keďže bol postavený na zásade

predvídateľnosti rozhodnutí súdu, ktorým by predchádzal predvídateľný postup pri konaní

a rozhodovaní. Zmyslom citovanej právnej úpravy bolo a stále aj je predchádzanie

„prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci

odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie,

o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných

zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd

účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda

účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,

ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné

(m. m. ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že povinný v 1. rade podal 4. februára 2013

návrh na zastavenie exekúcie o vymoženie sumy 66 387,84 € s príslušenstvom vykonávanej

súdnym exekútorom , ktorý následne podaním

z 18. marca 2013 doplnil (ďalej len „návrh na zastavenie exekúcie“). Svoj návrh na

zastavenie exekúcie povinný v 1. rade odôvodňoval uhradením pohľadávky vymáhanej

exekúciou a materiálnou nevykonateľnosťou exekučného titulu (notárska zápisnica

z 10. decembra 2004).

V uznesení okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2013, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená a zároveň bolo rozhodnuté o zamietnutí

návrhu na odklad exekúcie, sa predovšetkým uvádza:

„Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri

vykonateľných rozhodnutiach. Exekútor preverí materiálnu aj formálnu stránku

vykonateľnosti. Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je

upravená v o notároch a notárskej činnosti. Materiálna stránka

je priamo predpísaná zákonom. Notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok,

oprávnenú osobu a povinnú osobu, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Notárske zápisnice, ktoré boli spísané

v období od 15. októbra 2008, sú (v prípade, ak záväzok povinnej osoby vznikol z právneho

úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov) exekučným titulom

expressis verbis len pre istinu a úrok z omeškania. Podľa výslovného znenia § 41 ods. 3 in

fine v znení účinnom po 15. 10. 2008... sa notárska zápisnica nemôže týkať zmluvných

pokút. V tejto časti je teda veriteľ nútený domáhať sa svojho práva v sporovom konaní na

civilnom súde. V danej právnej veci bola notárska zápisnica spísaná dňa 10. 12. 2004, teda

pred účinnosťou uvedenej zmeny exekučného poriadku, teda súčasťou právneho záväzku

mohlo byť dojednanie o zmluvnej pokute, súd má však za to, že v danom prípade v časti

zmluvnej pokuty obsahuje predmetná notárska zápisnica neistý záväzok v budúcnosti, ktorý

nie je dostatočne určitý a určiteľný. ... jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je,

aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti

zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti, čo

v danom prípade predmetná notárska zápisnica spĺňala len čo do obsahu uplatnenej istiny

titulom poskytnutej pôžičky), označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho

dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice. V ďalšom predmetná notárska zápisnica v označení povinných osôb na rozdiel od

zmluvy o pôžičke ako povinné osoby a záložcov uvádza povinného v 1. rade len ako fyzickú

osobu – podnikateľa (zmluve o pôžičke je uvedený ako fyzická osoba – podnikateľ, aj ako

fyzická osoba), čo je v súlade s vydaným poverením exekútora na vykonanie exekúcie.

Podľa názoru súdu uvedený rozdiel notárskej zápisnice oproti zmluve o pôžičke môže

vzbudzovať určité pochybnosti, a však vychádzajúc z toho, že zánikom živnostenského

oprávnenia fyzickej osoby – podnikateľa tento nestráca spôsobilosť byť účastníkom konania

v zmysle súd mal zato, že toto nevyvoláva neplatnosť v predmetnej notárskej

zápisnice. Čo sa týka námietky povinných, ohľadom spísania notárskej zápisnice v rovnaký

deň ako bola spísaná zmluva o pôžičke tu súd poukazuje na to, že notárska zápisnica môže

obsahovať aj samotný hmotnoprávny úkon. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby

obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí

notárska zápisnica obsahovať, aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola

exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za

následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu.

V danej právnej veci však podstatné je, že obsahom notárskej zápisnice, nie je dohoda

o uznaní dlhu v zmysle ustanovení a preto v tejto časti, súd

nemal za to, že by z týchto dôvodov predmetná notárska zápisnica nemohla byť exekučným

titulom, až na neurčitosť záväzku, čo sa týka zmluvnej pokuty.“

V ďalšej časti svojho rozhodnutia sa okresný súd venoval námietke povinného

v 1. rade o „uhradení istiny oboch pôžičiek“ a v tejto súvislosti citoval vyjadrenie

sťažovateľa, ktorý označil tvrdenia povinného v 1. rade o tom, že malo dôjsť k uhradeniu

dlžných súm, za účelové a nepodložené. Postupom v súlade s § 566 ods. 2 Občianskeho

zákonníka okresný súd uzavrel, že „plnenie povinných bolo započítavané na najskorší dlh

teda pôžičku z roku 2003 a následne aj na pôžičku zo dňa 10. 12. 2004, ktorá je predmetom

tohto exekučného konania, ktorými obe pôžičky boli uhradené spolu v sume 6.312.270,- Sk,

pričom obe pohľadávky predstavovali spolu sumu 6 220 000,- Sk, teda samotná istina bola

povinnými v 1. a 2. rade zaplatená čo bolo povinnými v 1. a 2. rade preukázané. Súd má

teda zato, že došlo k splneniu dlhu v časti istiny. Súd teda vyhlásil celú exekúciu za

neprípustnú, čo sa týka zmluvnej pokuty z toho dôvodu, že exekučný titul – notárska

zápisnica obsahuje neistý záväzok v budúcnosti, ktorý nebol dostatočne určitý

a zrozumiteľný, pričom jeho výška môže byť hodnotená ako v rozpore s dobrými mravmi

a čo sa týka pre vymoženie 2 000 000,- Sk v tomto smere súd mal zistené, že dlh bol splnený

a preto exekúciu zastavil.“.

V odvolaní smerujúcom proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 sťažovateľ

predostrel argumentáciu, ktorou spochybňoval „dostatočnosť zisteného skutkového stavu

a správnosť právneho názoru“ v kontexte neprípustnosti exekúcie v časti týkajúcej sa

zmluvnej pokuty a splnenia dlhu povinnými.

O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne

správne a v konkrétnostiach predovšetkým zdôraznil, že notárska zápisnica z 10. decembra

2004 nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto je exekúcia vedená na jej podklade

neprípustná a je potrebné ju zastaviť.

V tejto súvislosti krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým

zdôraznil, že „Predložená zápisnica... neobsahuje právny záväzok. V tomto prípade mal

záväzok vzniknúť zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10. 12. 2004. Zmluva je však dvojstranný

právny úkon, pričom právny úkon je prejav vôle s charakteristikami podľa § 34

. Predmetná notárska zápisnica však neobsahuje právny úkon,

neobsahuje prejav vôle smerujúci k vzniku zmluvy o pôžičke, iba odkazuje na zmluvu

a popisuje obsah už uzavretej zmluvy o pôžičke. Preto neobsahuje ani právny záväzok

zo zmluvy o pôžičke, a tak nemôže byť exekučným titulom. Notárska zápisnica neobsahuje

ani prejav vôle smerujúci k uznaniu dlhu, čo vo všeobecnosti umožňuje uznať notársku

zápisnicu ako exekučný titul. Z pohľadu, že exekúcia je neprípustná, pretože pre vedenie

exekúcie nie je splnený základný predpoklad, vykonateľný exekučný titul, je napadnuté

rozhodnutie vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie, ktorým súd

prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, potvrdil (§ 219 ods. 1

).“.

Z citovaných častí uznesenia okresného súdu z 12. júna 2013 vyplýva právne

posúdenie notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti týkajúcej sa istiny (2 000 000 Sk)

ako materiálne a formálne vykonateľného exekučného titulu. Právne posúdenie materiálnej

a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu v časti týkajúcej sa istiny predstavovalo pre

okresný súd nevyhnutný predbežný právny záver pre následné posúdenie námietky

povinného v 1. rade o splnení dlhu v časti istiny. Na základe zistenia, že dlh v časti istiny

bol zo strany povinných splnený, okresný súd následne exekúciu v tejto časti zastavil

[v súlade s § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku platného a účinného v čase

rozhodovania okresného súdu exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo

ním priznané, pozn.].

So zreteľom na výsledky konania pred prvostupňovým súdom a s prihliadnutím na

obsah odvolania sťažovateľa smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013

bolo legitímne očakávanie sťažovateľa, že v odvolacom konaní budú prerokovávané len tie

otázky, ktoré viedli okresný súd k vyhoveniu návrhu na zastavenie exekúcie súdom prvého

stupňa (neprípustnosť exekúcie na základe exekučného titulu v časti týkajúcej sa zmluvnej

pokuty pre neurčitosť a v časti istiny pre splnenie dlhu, pozn.), teda bez posudzovania

otázky vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu v časti týkajúcej sa istiny.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd ako odvolací súd založil

svoje rozhodnutie „nečakane“ na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa

(posúdenie notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti istiny ako nevykonateľného

exekučného titulu, pozn.), tak sťažovateľovi odňal právo namietať správnosť (novo

zaujatého) právneho názoru súdu vyššieho stupňa.

Krajský súd vyvodil svoj (iný) právny záver o (ne)vykonateľnosti notárskej zápisnice

v časti týkajúcej sa istiny zo skutočností, ktoré okresný súd neposudzoval, resp.

nevyhodnotil v neprospech sťažovateľa. Z uvedených dôvodov sťažovateľ nemal

v odvolacom konaní dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie

veci súdom prvého stupňa o nevykonateľnosti notárskej zápisnice z 10. decembra 2004

v časti týkajúcej sa istiny, tak ako ju vyhodnotil odvolací súd [v súlade s § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať].

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo účastníka konania

vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam a právo navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie.

Realizácia týchto práv sťažovateľom však bola postupom krajského súdu pri rozhodovaní

o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 znemožnená.

Krajský súd ako súd odvolací síce potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu, ktorým sa návrhu na zastavenie exekúcie vyhovelo, avšak z iného

právneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktoré síce boli povinným v 1. rade

tvrdené v samotnom návrhu na zastavenie exekúcie, ale ktorými sa prvostupňový súd

vo svojom uznesení z 12. júna 2013 nezaoberal a ku ktorým sa sťažovateľ v rámci

odvolania podaného proti označenému uzneseniu okresného súdu nevyjadroval, pretože

k tomu nemal žiadny dôvod.

Odvolací súd síce môže zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa, no zároveň, ak bol

toho názoru, že je potrebné vec posúdiť inak (a exekúciu v časti týkajúcej sa istiny zastaviť

z iného právneho dôvodu na podklade záveru o nevykonateľnosti exekučného titulu v tejto

časti), a teda podľa ustanovení právneho predpisu [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku], ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie

vo veci rozhodujúce, bol povinný vyzvať sťažovateľa, aby sa k možnému odlišnému

právnemu posúdeniu veci vyjadril ( ). Tým, že odvolací súd takto

nepostupoval, jeho rozhodnutie možno označiť za „prekvapivé“ a nerešpektujúce zásadu

dvojinštančnosti súdneho konania, v dôsledku čoho došlo podľa právneho názoru ústavného

súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(obdobne pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2010,

pozn.).

Sťažovateľ zároveň namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu v časti týkajúcej sa „neurčitosti a nezrozumiteľnosti sumy zmluvnej pokuty“.

V tejto súvislosti poukazuje na absenciu odôvodnenia neprípustnosti exekúcie na základe

exekučného titulu ‒ notárskej zápisnice z10. decembra 2004 ‒ včasti týkajúcej sa

zmluvnej pokuty.

Ústavný súd už v súvislosti s kvalitatívnymi požiadavkami na odôvodnenia súdnych

rozhodnutí vo svojej doterajšej judikatúre mnohokrát zdôraznil aj to, že všeobecný súd

by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, jeho

rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.

Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (m. m. , ,

).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre taktiež

akcentuje požiadavky na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ktoré musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené (rozhodnutie ESĽP vo veci

H. proti Belgicku z 30. 11. 1987), pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť s ohľadom

na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu

(rozhodnutie ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994).

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva záver

o neprípustnosti exekúcie vedenej na podklade notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 ako

celku, teda aj v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty. V napadnutom uznesení krajského súdu

však absentuje akákoľvek, hoci aj stručná, či na dôvody prvostupňového súdu odkazujúca

argumentácia (v súlade s ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, pozn.) odôvodňujúca

neprípustnosť exekúcie v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty. Na základe uvedeného

nemožno dospieť k inému záveru ako takému, že napadnuté uznesenie krajského súdu

atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súvislosti

s neprípustnosťou exekúcie na podklade exekučného titulu v časti týkajúcej sa zmluvnej

pokuty nespĺňa, a preto ho nemožno hodnotiť inak ako rozhodnutie, ktoré je v tejto časti

zjavne arbitrárne.

Na základe uvádzaných skutočností ústavný súd dospel k záveru, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2014 bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 19. novembra 2014 porušil a dohovorom garantované práva

sťažovateľa, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s bude krajský súd v ďalšom konaní

vo veci sťažovateľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto

nálezu.

S prihliadnutím na uvedené bude úlohou krajského súdu reparovať procesnú

nesprávnosť svojho postupu v konaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu z 12. júna 2013 a v tejto súvislosti ho vyzvať na vyjadrenie sa k právnemu posúdeniu

notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti istiny ako nevykonateľného exekučného

titulu. Zároveň bude v záujme plnej realizácie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru úlohou krajského súdu rozhodnutie vydané v odvolacom konaní ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodniť.

Vzhľadom na už uvedené právne závery bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími námietkami sťažovateľa súvisiacimi s vecnou správnosťou samotných právnych

záverov, ku ktorým krajský súd v odvolacom konaní v súvislosti s kľúčovým záverom

o neprípustnosti exekúcie z dôvodu nevykonateľnosti exekučného titulu v časti týkajúcej sa

istiny dospel (námietka arbitrárneho právneho posúdenia, porušenia princípu

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia,

pozn.). Zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie

sa otvára priestor pre krajský súd, aby sa prípadnou vecnou argumentáciou sťažovateľa

týkajúcou sa právneho posúdenia (ne)vykonateľnosti exekučného titulu zaoberal a následne

sa k nej v novom rozhodnutí aj vyjadril.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva uplatnené úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľovi priznal ústavný súd odmenu za každý úkon po 143 € a režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 303,16 €.

Právna zástupkyňa sťažovateľa je podľa údajov verejne dostupného zoznamu daňových

subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty platiteľkou tejto dane, preto celková

úhrada trov konania po jej navýšení o daň z pridanej hodnoty v súlade s § 18 ods. 3

vyhlášky predstavuje sumu 363,79 €. Súc viazaný návrhom na rozhodnutie, ústavný súd

priznal úhradu trov konania v sume požadovanej sťažovateľom, teda v sume 355,73 €

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

S prihliadnutím na dočasné opatrenie o odklade

vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2014,

o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -30 z 1. marca 2017,

zanikne nadobudnutím právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017