Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 242/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom Mgr. Petrom

Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 7. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 7. decembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný

súd“) podal (ďalej len „žalobca“ alebo „poškodený“) proti sťažovateľovi

žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenie sumy 313,60 € s prísl. z titulu náhrady škody, ktorú

mal žalobcovi spôsobiť pes sťažovateľa tým, že 25. decembra 2011 zaútočil na žalobcu

a jeho psa, čím mu mala vzniknúť škoda vo výške 213,60 € za ošetrenie psa a cestovné

náklady vo výške 100 €.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 20. januára 2016 uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 213,60 € s 9 % úrokom z omeškania ročne

od 14. marca 2012 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti označenému

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2016 tak, že rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil.

Zo sťažnosti (ako aj z jej príloh) ďalej vyplýva, že v súvislosti s „incidentom“

z 25. decembra 2011 prebiehalo voči sťažovateľovi priestupkové konanie, v priebehu

ktorého bolo vydaných viacero rozhodnutí.

Rozhodnutím mesta Prešov sp. zn. SSÚaU-ODEaŽP/B/6708/2012 Bs

z 10. apríla 2012 (ďalej len „prvé rozhodnutie mesta Prešov“) bol sťažovateľ uznaný

za vinného z priestupku podľa , ktorým sa

upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o podmienkach držania psov“). Priestupku sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že jeho pes

25. decembra 2011 v čase o 11.36 h preskočil plot a zaútočil na psa poškodeného, čím

sťažovateľ nezabránil voľnému pohybu svojho psa okrem priestorov na to určených.

Proti prvému rozhodnutiu mesta Prešov podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2012 tak, že

rozhodnutie mesta Prešov zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci mesto

Prešov rozhodnutím sp. zn. SSÚaU-ODEaŽP/B/128439/2012 Bs z 28. januára 2013 (ďalej

len „druhé rozhodnutie mesta Prešov“) priestupkové konanie podľa § 76 ods. 1 písm. c)

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) zastavil s odôvodnením, že spáchanie skutku,

o ktorom sa koná, nebolo obvinenému z priestupku preukázané.

Proti druhému rozhodnutiu mesta Prešov podal odvolanie poškodený,

o ktorom rozhodol Okresný úrad Prešov (ďalej len „okresný úrad“) rozhodnutím sp. zn.

OU-PO-OOP1-2014/022531/LUM z 30. septembra 2014 tak, že ho zrušil a vec vrátil

správnemu orgánu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie. V poradí tretím

rozhodnutím mesta Prešov sp. zn. /Bs z 19. januára 2015 (ďalej len „tretie

rozhodnutie mesta Prešov“) bol sťažovateľ uznaný za vinného z priestupku podľa § 7 ods. 1

písm. f) zákona o podmienkach držania psov; proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ

odvolanie.

Okresný úrad prípisom sp. zn. OU-PO-OOP1-2015/023329/LUM z 19. júna 2015

(ďalej len „prípis okresného úradu“) sťažovateľa upovedomil o tom, že konanie

o priestupku bolo zastavené v zmysle § 76 ods. 1 písm. f) s poukazom na § 20 ods. 1 zákona

o priestupkoch, pretože od jeho spáchania uplynula prekluzívna lehota dvoch rokov.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku „zjavne nesprávne

vyhodnotil, ktoré z viacerých priestupkových rozhodnutí je právoplatné“. Podľa názoru

sťažovateľa jediným právoplatným priestupkovým rozhodnutím, ktoré boli všeobecné súdy

povinné [s poukazom na (ďalej aj „“)]

rešpektovať, bolo druhé rozhodnutie mesta Prešov, ktorým bolo priestupkové konanie

vedené proti nemu podľa § 76 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch zastavené, keďže

spáchanie skutku, o ktorom sa koná, mu nebolo preukázané.

Sťažovateľ je toho názoru, že prekluzívna dvojročná lehota vyplývajúca z § 20 ods. 1

zákona o priestupkoch, po uplynutí ktorej dochádza k zániku zodpovednosti za priestupok,

uplynula ešte 25. decembra 2013, a teda konanie o priestupku malo byť zastavené už dávno

predtým, ako mu bol doručený prípis okresného úradu.

Sťažovateľ taktiež argumentuje tým, že pokiaľ poškodený podal proti druhému

rozhodnutiu mesta Prešov, ktorým bolo priestupkové konanie podľa § 76 ods. 1 písm. c)

zákona o priestupkoch zastavené, odvolanie, nemohlo poškodeným podané odvolanie viesť

k zrušeniu druhého rozhodnutia mesta Prešov okresným úradom, keďže podľa § 81 ods. 1

zákona o priestupkoch proti rozhodnutiu o priestupku sa môže odvolať v plnom rozsahu len

obvinený z priestupku, a ak ide o mladistvého, v jeho prospech aj jeho zákonný zástupca

a orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Poškodený mal podľa názoru sťažovateľa právo odvolať sa (v zmysle § 81 ods. 2

zákona o priestupkoch) len vo vzťahu k výroku o náhrade škody, nie však vo vzťahu

k výroku o vine, keďže toto právo má len obvinený. Všetky ďalšie rozhodnutia správnych

orgánov vydané po druhom rozhodnutí mesta Prešov sú preto podľa názoru sťažovateľa

ničotné právne akty a výsledkom jediného právoplatného rozhodnutia vydaného v rámci

priestupkového konania je záver, že sťažovateľ neporušil právnu povinnosť vyplývajúcu mu

z § 7 ods. 1 písm. f) zákona o podmienkach držania psov. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že

aj v prípade, keď by poškodený disponoval právom podať odvolanie aj vo vzťahu k výroku

o vine, nemohol by okresný úrad 30. septembra 2014, teda takmer rok po uplynutí

dvojročnej prekluzívnej lehoty od spáchania skutku, zrušiť v celom rozsahu druhé

rozhodnutie mesta Prešov, ale bol by povinný konanie zastaviť pre zánik zodpovednosti

za priestupok.

Pokiaľ ide o možnosť napadnúť napadnutý rozsudok dovolaním, sťažovateľ

poukazuje na , podľa ktorého dovolanie podľa nie je

prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje

desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, a SR rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo dňa 7. 12. 2016 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo dňa 7. 12. 2016 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 2 000 €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu neexistuje medzi týmito právami žiadna

podstatnejšia odlišnosť (), a preto možno ich namietané porušenie preskúmavať

spoločne.

Ešte pred preskúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd považuje

za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Žalobca v konaní uplatnil právo na náhradu škody v súvislosti s poškodením psa

čivavy vo vlastníctve žalobcu psom vo vlastníctve žalovaného dňa 25. 12. 2011. Je potrebné

potvrdiť tú skutočnosť, že v priestupkovom konaní nedošlo k vydaniu právoplatného

rozhodnutia, ktoré by rozhodlo o porušení povinnosti zo strany žalovaného ako držiteľa psa.

V prvom rade je potrebné vychádzať zo , ktorým sa upravujú

niektoré podmienky držania psov, pričom v § 7 ods. 1 písm. f/ zákona je definovaný

priestupok, ktorého sa dopustí držiteľ psa, ak nezabránil voľnému pohybu psa okrem

priestorov na to určených. Tým smerom sa uberali aj pôvodné priestupkové konania.

Podľa rozhodnutia o priestupku Mesta Prešov z 10. 4. 2012 uznal obvineného

vinného z porušenia povinnosti a priestupkov podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zákona

č. , že pes obvineného preskočil plot a zaútočil na psa ,

čím obvinený nezabránil voľnému pohybu psa okrem priestorov na to určených.

Po podanom odvolaní žalovaného bolo mestom vydané ďalšie rozhodnutie o zastavení

konania z 28. 1. 2013, pretože pozemok, na ktorom sa pes pohyboval bol riadne oplotený

a obvinený vykonal všetky úkony, ktoré mali zabrániť voľnému pohybu jeho psa. Nebolo

preukázané, aby p. akýmkoľvek spôsobom, hoci aj z nedbanlivosti zavinil, že jeho

pes sa dostal za bránu a tam zaútočil alebo ohrozoval človeka alebo zviera. Na podanie

odvolania žalobcom Mesto Prešov vydalo ďalšie rozhodnutie o priestupku z 19. 1. 2015,

kde opätovne obvinený bol uznaný vinným z priestupku podľa § 7 ods. 1

písm. f/ zákona č. 282, pretože nezabránil voľnému pohybu psa okrem priestorov na to

určených, keď jeho pes na verejnom priestranstve zaútočil na iného psa. Tu sa odvolal

žalovaný, ale Okresný úrad Prešov priestupkové konanie zastavil, pretože od spáchania

skutku uplynula prekluzívna lehota 2 rokov. Upovedomenie o zastavení konania je

z 19. 6. 2015. Z obsahu doložených priestupkových rozhodnutí je nesporné, že pes

žalovaného preskočil plot, dostal sa na verejné priestranstvo, čím došlo evidentne

k porušeniu povinností držiteľa psa, pretože podľa § 7 ods. 1 písm. f/ sa považuje

za priestupok, ak držiteľ psa nezabráni voľnému pohybu psa okrem priestorov na to

určených. Došlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany držiteľa psa, a to žalovaného.

Žalobca preukázal výšku škody v súvislosti s ošetrením psa vo vlastníctve ich rodiny,

pravdepodobne dcéry žalobcu, pričom ale žalobca preplácal náklady súvisiace s liečbou

ich psa... Časový sled denných záznamov jednoznačne svedčí o ukončení liečby 20. 1. 2012.

Žalobca preukázal aj výšku škody v súvislosti s vynakladaním finančných nákladov za

ošetrenie psa. Preto okresný súd správne konštatoval, že sú splnené všetky predpoklady

určenia zodpovednosti žalovaného za škodu, a to porušenie právnej povinnosti držiteľa psa,

pokiaľ umožnil voľný pohyb psa mimo vyhradeného priestoru. Je preukázaná výška škody

zaplatením za veterinárne ošetrenie. Takisto je preukázaná príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti zo strany držiteľa psa a škodou žalobcu, ako aj zavinenie

žalovaného, ktorý nezabránil voľnému pohybu psa, keď tento preskočil plot a na verejnom

priestranstve napadol psa z rodiny žalobcu. Preto podľa je daná

zodpovednosť žalovaného za škodu z porušenia právnej povinnosti a následne aj povinnosť

žalovaného nahradiť túto škodu...“

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd už nebol oprávnený

posudzovať, či sťažovateľ porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona o podmienkach

držania psov, keďže podľa názoru sťažovateľa krajský súd nemal s poukazom na

právo posúdiť otázku porušenia povinnosti inak než správny orgán v priestupkovom konaní;

konkrétne mesto Prešov vo svojom druhom rozhodnutí, ktorým bolo priestupkové konanie

vedené proti sťažovateľovi podľa § 76 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch zastavené.

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ považuje druhé rozhodnutie mesta Prešov za jediné

právoplatne vydané rozhodnutie v priestupkovom konaní.

Podľa § 76 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch správny orgán konanie

o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo

obvinenému z priestupku preukázané.

Podľa § 76 ods. 2 zákona o priestupkoch odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení

konania je prípustné len vtedy, ak bolo konanie zastavené podľa odseku 1 písm. a), b), c)

a j); v týchto prípadoch sa rozhodnutie o zastavení konania účastníkom konania oznamuje;

v ostatných prípadoch sa rozhodnutie o zastavení konania vyznačí v spise a účastníci

konania sa o zastavení konania len upovedomia.

Podľa § 81 ods. 1 zákona o priestupkoch proti rozhodnutiu o priestupku sa môže

odvolať v plnom rozsahu len obvinený z priestupku, a ak ide o mladistvého, v jeho prospech

aj jeho zákonný zástupca a orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Podľa § 81 ods. 2 zákona o priestupkoch poškodený sa môže odvolať len vo veci

náhrady škody.

Podľa § 81 ods. 4 zákona o priestupkoch pri priestupkoch, ktoré možno prejednať len

na návrh, sa môže navrhovateľ odvolať len proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka

vyslovenia viny obvineného z priestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy

konania; môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania (§ 76 ods. 2).

Podľa § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupok nemožno prejednať, ak od jeho

spáchania uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej

zvyšok vykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia.

Podľa (ďalej aj „OSP“) k osobitný zákon

upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik

zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti

neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov,

ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších

územných celkov.

Podľa súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny

predpis nie je v súlade s , ústavným zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný

rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú

základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov

o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku

alebo zániku spoločnosti.

Podľa § 7 ods. 1 písm. f) zákona o podmienkach držania psov priestupku sa dopustí

držiteľ psa, ak nezabráni voľnému pohybu psa okrem priestorov na to určených.

Posudzujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd sa stotožňuje

so záverom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého

v predmetnom priestupkovom konaní nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia, ktorým

by bolo rozhodnuté, že sťažovateľ ako držiteľ psa (ne)porušil zákonom ustanovenú

povinnosť. Z tohto dôvodu nemohol byť všeobecný súd viazaný v zmysle

žiadnym rozhodnutím správneho orgánu, a teda ani druhým rozhodnutím mesta Prešov.

Priestupkové konanie vedené proti sťažovateľovi za skutok súvisiaci s tým, že jeho pes

spôsobil 25. decembra 2011 žalobcovi škodu, bolo právoplatne skončené zastavením podľa

§ 76 ods. 1 písm. f) s poukazom na § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch, pretože od jeho

spáchania uplynula prekluzívna lehota dvoch rokov.

Ústavný súd konštatuje, že ani jedno z troch rozhodnutí mesta Prešov nenadobudlo

právoplatnosť, keďže každé z nich bolo napadnuté odvolaním a následne v rámci

odvolacieho konania zrušené (prvé a druhé rozhodnutie mesta Prešov), resp. v rámci

odvolacieho konania zastavené (tretie rozhodnutie mesta Prešov). Pokiaľ sťažovateľ

zastával názor, že priestupkové rozhodnutia správnych orgánov (či už prvostupňové, alebo

druhostupňové) vydané po 25. decembri 2013 boli nezákonné, mohol a mal sa domáhať

ich zrušenia v správnom konaní, t. j. namietať ich nezákonnosť.

Z uvedených dôvodov nič nebránilo všeobecným súdom, teda aj krajskému súdu

posúdiť otázku porušenia povinnosti (ako aj otázku vzniku škody a príčinnej súvislosti

medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou a tiež otázku zavinenia sťažovateľa)

nezávisle a samostatne, keďže vo veci neexistovalo žiadne meritórne rozhodnutie

o priestupku, ktoré by obsahovalo záver o tom, že sťažovateľ ako držiteľ psa porušil

niektorú zákonom ustanovenú povinnosť. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod

na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Navyše, pokiaľ sa priestupkové konanie neskončilo vydaním rozhodnutia o tom,

že bol spáchaný priestupok a kto bol jeho páchateľom, všeobecný súd nie je v občianskom

konaní s poukazom na (argumentum a contrario) takýmto výsledkom

priestupkového konania viazaný. Súd je viazaný len rozhodnutím príslušných orgánov

o tom, že bol spáchaný priestupok, a o tom, kto ho spáchal, nie však o tom, že priestupok

spáchaný nebol.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s tvrdením sťažovateľa o tom, že v jeho prípade

25. februára 2013 uplynula dvojročná prekluzívna lehota v zmysle § 20 ods. 1 zákona

o priestupkoch, uplynutím ktorej zaniká zodpovednosť za priestupok. Podľa názoru

ústavného súdu totiž v období, keď krajský súd rozhodoval o odvolaní proti prvému

rozhodnutiu mesta Prešov (konanie vedené pod sp. zn. ), dvojročná

prekluzívna lehota pre zánik zodpovednosti za priestupok počas konania neplynula. Podľa

v relevantnom čase platného a účinného sa totiž prerušuje zo zákona plynutie

lehôt pre zánik zodpovednosti za priestupky, správne delikty a pod. Vydávanie rozhodnutí

v týchto veciach hmotnoprávne predpisy obmedzujú lehotami, ktoré by počas súdneho

konania mohli uplynúť, v dôsledku čoho v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu

by už nebol dostatok času na ďalšie konanie a uloženie sankcie, hoci by pre to inak boli

splnené zákonné podmienky. Lehoty sa teda prerušujú s účinkami, ktoré trvajú počas celého

správneho konania, od jeho začatia ( v spojení s prvá veta )

až do právoplatného skončenia. Zmyslom tohto ustanovenia je teda vylúčiť vplyv dĺžky

súdneho konania na plynutie lehôt pre zánik zodpovednosti za správne delikty (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. novembra 2010).

Vzhľadom na už vyslovený záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti nie je

potrebné, aby ústavný súd preskúmaval, ako dlho trvalo konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. , t. j. skúmal ako dlho neplynula dvojročná lehota pre zánik

zodpovednosti za priestupok. V každom prípade však platí, že dvojročná prekluzívna lehota

nemohla uplynúť 25. decembra 2013.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť ani so záverom sťažovateľa, že v jeho prípade treba

považovať za rozhodujúce druhé rozhodnutie mesta Prešov z 28. januára 2013, keďže

proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie poškodený a následne bolo toto

rozhodnutie v odvolacom konaní právoplatne zrušené rozhodnutím okresného úradu

sp. zn. OU-PO-OOP1-2014/022531/LUM z 30. septembra 2014, t. j. nenadobudlo

právoplatnosť. Označené rozhodnutie okresného úradu z 30. septembra 2014 nebolo

predmetom prieskumu, či už v rámci správneho konania, alebo správneho súdnictva

a nebolo ani nikdy zrušené. Všeobecné súdy preto museli na jeho existenciu prihliadať

a rovnako museli prihliadať aj na právne dôsledky z neho plynúce (zrušenie druhého

rozhodnutia mesta Prešov).

Na podporu svojho záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd

poukazuje tiež na skutočnosť, že sťažovateľ sa domáha ústavnej ochrany vo veci, v ktorej je

predmetom sporu zaplatenie sumy 213,60 € s príslušenstvom. Z tohto hľadiska ide

nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť s poukazom na

ako bagateľnú. Za okolností, keď (obdobne ako predtým

) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom

ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takýchto

veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok

porušenie garantovaných základných práv (m. m. , ).

V prípade sťažovateľa o takúto situáciu vzhľadom na už uvedené skutočnosti zjavne nejde.

Ústavný súd preto mohol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú aj bez

jej vecného prieskumu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017