Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 213/2017
PDF · 168.45 KB
No categories available
III. ÚS 213/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej konaná konateľ a advokát
, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 61 Er 1100/2015
z 25. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 61 Er 1100/2015
z 25. augusta 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že je účastníkom exekučného konania
v procesnej pozícii povinnej o vymoženie 1 350 262,23 € s príslušenstvom. Sťažovateľka
po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podala námietky proti exekúcii, ako aj návrh
na odklad exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd napadnutým uznesením
rozhodol o jej návrhu na odklad exekúcie a o návrhu na zastavenie exekúcie tak, že prvým
výrokom nepovolil odklad exekúcie a druhým výrokom návrh na zastavenie exekúcie
zamietol. Sťažovateľka namieta, že exekučný súd nesprávne právne posúdil rozhodné
okolnosti prípadu, na základe ktorých jej návrhom nevyhovel. Sťažovateľka v sťažnosti
tvrdí, že exekučný titul zmenkový platobný rozkaz nie je právoplatný a vykonateľný, keďže
konanie o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu nie je právoplatne skončené,
pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Obdo 50/2015
z 15. marca 2016 zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 CoZm 42/2015 z 29. mája 2015, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného
súdu o odmietnutí zmenkových námietok z dôvodu, že boli podané neoprávnenou osobou.
Vychádzajúc z uvedeného je sťažovateľka presvedčená o tom, že okresný súd sa dopustil
závažného omylu v aplikácii práva, keď konštatoval, že sťažovateľka nepredložila žiadne
dôkazy preukazujúce jej tvrdenia uvedené v návrhu na zastavenie exekúcie o tom, že
exekučný titul sa stal po začatí exekúcie neúčinným. Tento záver okresného súdu považuje
sťažovateľka za arbitrárny a porušujúci jej označené práva. Takisto sťažovateľka tvrdí, že
okresný súd „mal rozhodnúť minimálne o doklade Exekúcie, nakoľko dôvody pre odklad
nepominuli“, ktoré však v sťažnosti bližšie nešpecifikovala.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie je ústavne neudržateľné a arbitrárne.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej označené práva podľa
ústavy a dohovoru boli napadnutým uznesením okresného súdu a jeho predchádzajúcim
postupom porušené. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného
súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49
a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane
uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti
týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o dvoch návrhoch sťažovateľky
dvoma výrokmi. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že sťažovateľka v petite sťažnosti
žiada vysloviť porušenie svojich práv napadnutým uznesením a žiada ho zrušiť ako celok,
ústavný súd považoval za nevyhnutné osobitne sa zaoberať každým výrokom napadnutého
uznesenia z hľadiska namietaného porušenia označených práv.
1. Sťažovateľka v prvom rade namietala, že okresný súd pochybil, ak jej návrh
na zastavenie exekúcie zamietol. Sťažovateľka v tomto smere hovorí o závažnom omyle
v aplikácii práva, ktorým došlo k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka tvrdí, že
okresný súd ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom rozhodol v otázke jej návrhu
na zastavenie exekúcie napriek jej tvrdeniu, že exekučný titul v dôsledku zrušenia
rozhodnutia krajského súdu o námietkach a vrátenia veci na ďalšie konanie najvyšším
súdom sa stal neúčinným.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je
alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porovnaj I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu
byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porovnaj I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Podľa § 57 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov exekúciu súd zastaví, ak
rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené
alebo sa stalo neúčinným.
Podľa názoru ústavného súdu v zmysle citovaného § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného
poriadku o neúčinnosti rozhodnutia, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, možno
hovoriť vtedy, ak rozhodnutie stratí účinky nie na prechodné obdobie, ale definitívne.
Ako príklad možno uviesť prípad, že rozhodnutie sa stane neúčinné z dôvodu
uplynutia prekluzívnej lehoty, počas ktorej bolo možné najneskôr takéto rozhodnutie
vykonať. Podobne o neúčinnom rozhodnutí ex lege možno hovoriť v prípade nariadeného
predbežného opatrenia správnym orgánom, keď rozhodnutie vo veci nadobudlo
právoplatnosť podľa § 43 ods. 2 za bodkočiarkou zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Dôvod uvedený sťažovateľkou, pre ktorý mal exekučný súd posúdiť predmetný
zmenkový platobný rozkaz ako neúčinné rozhodnutie, pretože nebolo právoplatne
rozhodnuté o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu, a z tohto dôvodu
exekúciu zastaviť, podľa názoru ústavného súdu neobstojí, pretože nie je možné bez
ďalšieho vylúčiť, že po vrátení veci odvolaciemu súdu krajský súd opätovne potvrdí
rozhodnutie okresného súdu o odmietnutí zmenkových námietok. Z uvedeného dôvodu
záver okresného súdu, že „sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia
uvedené v návrhu na zastavenie exekúcie o tom, že exekučný titul sa stal po začatí exekúcie
neučinným“, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, pretože
dôvod uvedený sťažovateľkou nezodpovedá obsahu právneho pojmu neúčinné rozhodnutie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia
sťažovateľkiných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľka ďalej namietala, že okresný súd pochybil a nesprávne právne posúdil
jej návrh na odklad exekúcie, čím malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Ústavný súd konštatuje, že závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti v tejto jej
časti je skutočnosť, že napriek všeobecným tvrdeniam o arbitrárnosti napadnutého
uznesenia okresného súdu absentuje akékoľvek odôvodnenie sťažnosti, t. j. neobsahuje čo
i len jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať
v prospech záveru o porušení niektorého z označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu. Sťažovateľka v sťažnosti len tvrdí, že okresný súd „mal rozhodnúť
minimálne o doklade Exekúcie, nakoľko dôvody pre odklad nepominuli“.
Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné
dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový
stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom.
Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľky
spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo
slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo
nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo
záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky
neobsahuje, pričom samotný subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je
dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú
objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti v predloženej podobe neobsahuje
kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú náležitosť
ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť v tejto časti ako
celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa
pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne
neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce relevantné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti, ústavný súd aj so zreteľom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky túto časť sťažnosti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017