Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 196/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti U! Sports Slovakia s. r. o.,

Cintorínska 9, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Zemanom, Medená 97/18,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti U! Sports Slovakia s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti U! Sports Slovakia s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka [v právnom postavení

žalobkyne v konaní pôvodne vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. a následne v dôsledku podaného odvolania v konaní vedenom

na najvyššom súde pod sp. zn. , pozn.] bola účastníčkou konania

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia mestskej časti Bratislava-Nové Mesto (ďalej len

„žalovaná“) č. Star. 7/2012 zo 4. januára 2012 (ktorým žalovaná zakázala športové

podujatie ‒medzinárodný futbalový turnaj , ktorý sa mal

konať 8. januára 2012 na zimnom štadióne ‒, pozn.).

Po tom, čo krajský súd uznesením č. k. -147 zo 4. decembra 2014

sťažovateľkou iniciované súdne konanie zastavil a druhým výrokom rozhodol, že

po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec postúpená príslušnému okresnému úradu

so sídlom v Bratislave na Staromestskej ulici č. 6, najvyšší súd v dôsledku podaného

odvolania uznesenie krajského súdu č. k. -147 zo 4. decembra 2014 potvrdil

ako vecne správne.

3. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na skutkové okolnosti posudzovanej veci

uvádza, že „... Krajský súd v Bratislave pri zastavení konania bez bližšieho zdôvodnenia

vychádzal zrejme z toho, že rozhodnutie bolo vydané v rámci preneseného výkonu štátnej

správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení stotožnil s odôvodnením Krajského

súdu v Bratislave bez toho, aby sa vôbec vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa,

že rozhodnutie je výkonom samosprávnej pôsobnosti (najmä keďže ani Krajský súd

v Bratislave sa touto argumentáciou nezaoberal).

Ako bolo už uvedené aj v odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave,

Krajský súd mal opravný prostriedok proti rozhodnutiu posudzovať podľa piatej časti tretej

hlavy v znení do 30. 6. 2016

(nie podľa tretej časti druhej hlavy )...

Najvyšší súd Slovenskej republiky teda nielenže dospel k nesprávnemu právnemu

posúdeniu, ale vôbec sa v odôvodnení uznesenia nevysporiadal s ťažiskovou argumentáciou

sťažovateľa, podľa ktorej rozhodnutie bolo vydané v rámci samosprávnej pôsobnosti,

a preto mal súd postupovať podľa .“.

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka v závere podanej ústavnej sťažnosti

ústavnému súdu navrhuje, aby vyslovil porušenie ňou označených práv zaručených

a dohovorom (bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a jej priznal úhradu

trov konania v sume 363,79 eur.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

8. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

10. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (respektíve práva podľa

dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (respektíve právo podľa dohovoru), porušenia ktorého

sa sťažovateľka dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). zaručené základné právo

na súdnu ochranu podľa neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len

víťazstvo v súdnom spore (, ).

12. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa

voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená

na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní

a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené

práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná

nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie

o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu

a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové

a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich judikatúru.

Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

13. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred najvyšším súdom

a jeho napadnutému rozhodnutiu, ktoré sťažnosťou napadla sťažovateľka, nie je

z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu (vrátane uznesenia krajského súdu č. k. -147 zo 4. decembra

2014, pozn.) s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti,

ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení toho času platného a účinného

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom zaručeným v čl.

46 ods. 1 (respektíve právom zaručeným v dohovoru). Zistené

skutočnosti preto vylučujú prijatie záveru o svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu.

14. Sťažnosti sťažovateľky chýbala v tomto smere relevantná ústavnoprávna

dimenzia, keď jej základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu,

ich prehodnocovanie a vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom krajského

súdu (petitom ústavnej sťažnosti však nenapadnutého, pozn.) a najvyššieho súdu.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu

ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, respektíve k odopretiu základných práv

alebo slobôd. V danej veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú

v sťažnosti ústavný súd nezistil, že by mohol byť namietaným procesným pochybením

dosiahnutý vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer.

S námietkami sťažovateľky sa ústavný súd nestotožnil a dospel k záveru, že nič

nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa (respektíve práva podľa

ods. 1 dohovoru).

15. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia zo strany najvyššieho súdu, ktorý v rámci v relevantnej časti odôvodnenia

konštatoval:

„Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté

rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými

a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244

ods. 1 súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie

aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou

realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán

oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním

rozhodnutia.

Podľa v správnom súdnictve môže súd na základe žaloby v konaní

podľa II. hlavy V. časti (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov) rozhodovať vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je

predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpám

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého

stupňa podľa , v spojení s veta prvá ako vecne

správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1

v spojení s ustanovením a a neúspešnému žalobcovi

nepriznal právo na náhradu trov konania.“

16. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov najvyššieho súdu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

je v súlade s ustanovením , keďže najvyšší súd sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením, ktoré formuloval krajský súd, a to je podľa názoru ústavného súdu

presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného

charakteru. Aj keď najvyšší súd neuviedol nad rámec poukazu na dikciu ustanovenia § 219

ods. 2 žiadne ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového

súdu (čo však samotná sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti ani nespochybňovala

a nenamietala, pozn.), ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie

záverov rozhodnutí všeobecných súdov.

Ustanovením (toho času ustanovenie

Z. z. , pozn.) bola totiž odvolaciemu súdu daná možnosť

vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom možnosť vypracovania

takéhoto odôvodnenia bola podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil

s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

Uvedené je v posudzovanej veci nesporné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

18. V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje

za arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je celkom zjavne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné),

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré

sú odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu. Pretože sťažovateľka toto

porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti

s namietaným porušením (respektíve dohovoru), bolo

potrebné odmietnuť jej sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2017