Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 251/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátska kancelária, Horná 35, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. októbra

2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. domáhal

preskúmania rozhodnutia, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho

vojaka z dôvodu závažného porušenia zákona pre vykonávanie štátnej služby pod vplyvom

alkoholu. Krajský súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 29. mája 2015 tak, že

žalobu zamietol. Sťažovateľ proti označenému rozsudku krajského súdu podal odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom. Sťažovateľ v sťažnosti zopakoval

svoju argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi a tvrdí, že napadnutým rozsudkom

boli porušené jeho označené práva.

Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu prvého

stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu porušuje jeho označené práva. Argumentuje tým, že nebol dostatočne

zistený skutkový stav, ďalej spochybňuje výsledok merania prístrojom Alkotest 7410,

ktorým po asi 20 minútach bola nameraná totožná hodnota alkoholu v krvi, a tvrdí, že

nameraný alkohol v krvi nebol v dôsledku požitia alkoholu, ale liekov a potravín, ktoré

bezprostredne pred meraním požil.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, označený rozsudok zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Formuláciou uvedenou v

totiž ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu

zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa

dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (obdobne napr. , , ).

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V odôvodnení rozhodnutia

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

„Najvyšší súd sa stotožňuje správnymi závermi a logickými argumentmi krajského

súdu, preto nebude opakovať pre účastníkov konania známe skutočnosti a pre správnosť

rozhodnutia uvádza nasledovné dôvody.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že dňa 30. mája 2013

veliteľ brig. gen. spracoval návrh na prepustenie žalobcu ako

profesionálneho vojaka zo služobného pomeru podľa § 70 ods. 1 písm. d) zákona

č. z dôvodu, že vykonával štátnu službu pod vplyvom alkoholu, čím

závažným spôsobom porušil základné povinnosti vojaka podľa § 70 ods. 4 písm. a) zákona

č.

Dňa 24. mája 2013 o 11:20 hod. bola u žalobcu príslušníkmi Útvaru vojenskej

polície Bratislava vykonaná náhodná kontrola prítomnosti alkoholu v dychu prístrojom

Dräger3SŽO/236/2015 ALCOTEST 7410 v.č. ARLH-264 a nameraná hodnota 0,37 mg/l

a pri opakovanej skúške o 11:41 hod. rovnaká hodnota 0,37 mg/l...

K prvej odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa doručovania prvostupňového

rozhodnutia správneho orgánu, odvolací súd uvádza, že prevzatie zastúpenia žalobcu

vyvolalo právne účinky až dňom doručenia plnej moci na zastupovanie správnemu orgánu,

t.j. až dňa 4. júna 2013, kedy sa o zastupovaní žalobcu dozvedel. Správny orgán bol povinný

konať s právnym zástupcom žalobcu a od tohto momentu doručovať všetky nasledujúce

písomnosti právnemu zástupcovi žalobcu. Vo vzťahu k doručeniu personálneho rozkazu,

ktorý bol doručený žalobcovi dňa 31. mája 2013 vyplýva, že v danom čase ešte nebol

právne zastúpený pred správnym orgánom, preto doručenie personálneho rozkazu

žalobcovi bolo vykonané správnym orgánom správne a zákonné. Od tohto momentu plynula

aj lehota na podanie odvolania.

K vznesenej námietke zaujatosti žalobcom v prebiehajúcom správnom konaní

odvolací súd uvádza, že o uvedenej námietke nebolo potrebné vydávať rozhodnutie, nakoľko

bola nedôvodná, a preto na ňu správny orgán neprihliadal. Z listu č. ŠbPO-176-8/2013

zo dňa 30. mája 2013 vyplýva, že účasť veliteľa v konaní je obmedzená na spracovanie

a predloženie návrhu na skončenie služobného pomeru v zmysle § 73 ods. 1 zákona

č. vedúcemu služobného úradu, pričom obligatórny charakter ustanovenia

§ 70 ods. 1 písm. d) v spojení s § 4 písm. a) tohto ustanovenia ho k uvedenému postupu

zaväzoval. Rozhodnutie vydal orgán na to príslušný a to náčelník Generálneho štábu

ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorého zaujatosť nebola namietaná. V tomto smere

bol postup správneho orgánu zákonný.

Odvolací súd zhodne so správnym orgánom v danej veci konštatuje, že podanie

žiadosti o skončenie služobného pomeru v ten istý deň ako bol spísaný návrh na prepustenie

zo služobného pomeru je účelové s cieľom privodiť si miernejšie následky v súvislosti

s výsluhovými náležitosťami a nakoľko výkon štátnej služby pod vplyvom alkoholu

predstavuje obligatórny dôvod prepustenia zo služobného pomeru, bolo potrebné, aby

správny orgán začal konať odhliadnuc od podanej žiadosti.

Žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že krajský súd sa nezaoberal vážnym porušením

zákonného práva žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu tým. že im nebol daný

primeraný čas na prípravu a vyjadrenie sa k predloženým materiálom a skutočnostiam.

Správny orgán však po doručení plnej moci listom č. ŠbPO-176-8/2013 zo dňa 14. júna

2013 uviedol, že spisový materiál nemá k dispozícii a uviedol presne miesto a kontaktnú

osobu s uvedením telefonického kontaktu, kde je možné nahliadnutie do spisu. Zároveň ako

vyplýva z administratívneho spisu, listom č. ŠbPO-147/2-293/2013 zo dňa 16. júla 2013

správnym orgán zaslal právnemu zástupcovi žalobcu aj fotokópiu spisového materiálu. Čo

sa týka spolupráce správneho orgánu s právnym zástupcom žalobcu pred vydaním

prvostupňového rozhodnutia, odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené konštatovanie o

právnych účinkov spojených so zastupovaním v konaní pred správnym orgánom, ktoré

nastanú až po doručení plnej moci na zastupovanie správnemu orgánu. Nie je správne

tvrdenie žalobcu, že sa krajský súd nezaoberal uvedenou námietkou, nakoľko krajský súd v

rozhodnutí konštatoval, že žalobca bol riadne oboznámený s podkladmi, z ktorých správne

orgány vychádzali a následne uviedol konkrétne podklady.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že priestupkové konanie je samostatným

konaním, oddeleným od konania vo veci skončenia služobného pomeru, v ktorom sa

posudzujú iné skutočnosti a kde sa vyžaduje vyššia miera závažnosti konania na naplnenie

skutkovej podstaty priestupku. V rámci priestupkového konania správny orgán skúmal, či

konaním žalobcu mohlo dôjsť k ohrozeniu zdravia ľudí alebo k poškodeniu majetku.

Odloženie veci záznamom preto automaticky neznamená chýbajúcu zodpovednosť

za porušenie pracovnej disciplíny. Navyše správny orgán v rozhodnutí o odložení veci

záznamom neuvádza, že žalobca nebol pod vplyvom alkoholu v čase vykonávania kontroly,

len konštatuje, že konaním žalobcu nemohlo dôjsť k ohrozeniu zdravia ľudí alebo

k poškodeniu majetku a, že prepustenie zo služobného pomeru je dostatočnou sankciou

pre žalobcu. Zároveň odvolací súd poukazuje na tvrdšiu disciplínu v ozbrojených silách

a na povinnosti profesionálneho vojaka vyplývajúce mu zo , ako aj

z rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky zo dňa 6. júna 2005 a služobných predpisov.

K článku uverejnenému v Hospodárskych novinách, na ktorý poukazuje žalobca

v podanom odvolaní, odvolací súd uvádza, že aj pri potravinách, ktoré spôsobujú

prítomnosť alkoholu v dychu, pri opakovanom meraní po 15 minútach boli výsledky

negatívne. V danom prípade sa u žalobcu výsledok ani pri opakovanom meraní nezmenil.

Odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti rozpor v jeho tvrdeniach uvedených v odvolaní

voči prvostupňovému rozhodnutiu, kde uviedol, že nevhodne skombinoval čokoládové

cukríky plnené rumovou esenciou s kvapkami na prechladnutie, pričom v odvolaní voči

rozsudku krajského súdu s poukazom na uvedený článok tvrdil, že bezprostredne

pred náhodnou kontrolou skonzumoval keksy Mila.

Žalobca doručeným doplnením odvolania poukázal na obdobný prípad iného

profesionálneho vojaka, ktorý nebol prepustený zo služobného pomeru z dôvodu požitia

alkoholických nápojov, pričom v tomto prípade išlo o preukázané požitie alkoholu

vo výkone štátnej služby. Žalobca zároveň pripojil kópiu listu Riaditeľstva vojenskej polície

Trenčín a kópiu časti rozhodnutia Riaditeľa personálneho úradu č. 6954 zo dňa 14. októbra

2010. Odvolací súd uvádza, že každý prípad je síce potrebné rozhodovať tak, aby o

skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, avšak je

potrebné zdôrazniť, že pri zohľadnení konkrétnych okolností konkrétneho prípadu. Z

predložených písomností nie je možné pochopiť všetky súvislosti a všetky skutkové okolnosti,

na základe ktorých rozhodol správny orgán tak ako rozhodol, preto uvedená odvolacia

námietka žalobcu neobstojí. Rovnako odvolací súd konštatuje, že pripojenie

administratívnych spisov v obdobných prípadoch uvedených žalobcom by bolo z tohto

dôvodu nadbytočné.“

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a 2 . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,

náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017