Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 256/2017
PDF · 178.27 KB
No categories available
III. ÚS 256/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 1106/19, Košice,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd , ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 41/2015 a jeho uznesením zo 4. júna 2015
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Sžo 278/2015 a jeho uznesením z 28. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená
podaním doručeným 25. januára 2017, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
14 S 41/2015 a jeho uznesením zo 4. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžo 278/2015 a jeho uznesením z 28. septembra 2016
(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov č. 400857-1/2014-DT z 2. januára
2015 (ďalej len „rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu“) v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím č. 400857-1/2014 DT z 5. decembra 2014, ktorým bol sťažovateľovi uložený
disciplinárny trest – celodenné umiestnenie do uzavretého oddielu na dobu 10 dní.
3. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie o podanej žalobe zastavil s odôvodnením, že nemá
právomoc preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutia. Ďalej rozhodol, že po právoplatnosti
rozhodnutia bude vec postúpená Krajskej prokuratúre v Trnave. Zároveň nepriznal trovy
konania žiadnemu účastníkovi.
4. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu odvolanie. Zároveň
sa podaním z 1. augusta 2016 domáhal na najvyššom súde okrem iného aj sprístupnenia
kompletnej kópie spisu krajského súdu, a to ešte predtým ako bude vo veci najvyšším
súdom rozhodnuté. Taktiež podaním z 22. augusta 2016 žiadal aj o rozšírenie petitu žaloby.
O odvolaní podanom proti predmetnému uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že zmenu žaloby nepripustil a odvolaním napadnuté uznesenie
krajského súdu potvrdil. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd dôvodil, že dospel
k rovnakému právnemu záveru ako krajský súd, a síce že rozhodnutia napadnuté žalobou
nemôžu byť predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku.
5. Ďalej sťažovateľ uvádza, že jeho žiadosti o sprístupnenie spisu nebolo vyhovené,
preto sa podaním z 3. októbra 2016 domáhal na krajskom súde nápravy, ktorý mu prípisom
z 12. októbra 2016 oznámil, že takého podanie neeviduje. Ďalším prípisom (z 30. novembra
2016) krajský súd v časti poskytnutia kompletnej fotokópie spisu sťažovateľovi oznámil,
že z dôvodu postúpenia celého spisového materiálu na príslušnú prokuratúru je potrebné
žiadosť adresovať Krajskej prokuratúre v Trnave.
6. Sťažovateľ uvádza, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu boli porušené jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako
aj práva podľa dohovoru, pretože uložením disciplinárnych trestov došlo k zásahu do jeho
základných práv a slobôd a preskúmanie rozhodnutí takéhoto charakteru nesmie byť
v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy z právomoci súdov vylúčené. Sťažovateľ v nadväznosti na
to argumentuje, že rôzne obmedzenia spojené s uložením disciplinárneho trestu umiestnenia
do uzavretého oddielu mali zásadný vplyv na kvalitu jeho základných práv na súkromný
a rodinný život, na zachovanie dobrej povesti, na vzdelanie a pod.
7. Sťažovateľ trvá na tom, že „rozhodnutia žalovaného, ako orgánu verejnej správy,
ktoré nie sú výslovným zákonným ustanovením zo súdneho prieskumu vylúčené, nemožno
svojvoľne, arbitrárne a nezákonne porušujúc pri tom namietané práva sťažovateľa vylúčiť
zo súdneho prieskumu a rozhodnutia žalovaného, ako rozhodnutia, ktoré sa dotýkali
základných práv sťažovateľa, mali byť podľa sťažovateľa riadne podrobené súdnemu
prieskumu zo strany porušovateľov v namietaných konaniach“.
8. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu, ktorý konanie vo veci ním
podanej žaloby zastavil, a následne postupom najvyššieho súdu, ktorý toto konanie
potvrdením napadnutého uznesenia krajského súdu odobril, došlo k porušeniu jeho
označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru, keďže podľa
jeho názoru všeobecné súdy mu bez zákonného odôvodnenia a zákonného podkladu upreli
možnosť súdneho prieskumu rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu «ako rozhodnutí
orgánu verejnej správy (žalovaného), v „správnom súdnictve“ podľa príslušných
ustanovení O.s.p., na podklade ním riadne a včas podanej žaloby».
9. Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby o jeho
veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako
aj základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, obe napadnuté rozhodnutia zruší
a vráti vec krajskému súdu na nové konanie a prizná mu tiež finančné zadosťučinenie
v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie v sťažnosti
označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 41/2015 a jeho uznesením zo 4. júna
2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžo 278/2015 a jeho
uznesením z 28. septembra 2016, ktorými konajúce súdy rozhodli o zastavení konania
vo veci správnej žaloby sťažovateľa.
K postupu a napadnutému uzneseniu krajského súdu
14. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,
porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
16. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie krajského súdu
vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli predmetom súdneho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie
konanie bolo skončené napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie
ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práv podľa dohovoru prvostupňovým uznesením krajského súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených
základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,
preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
odmietnuť.
K postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
17. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší
súd potvrdil správnosť záverov rozhodnutia krajského súdu, ktorý rovnako ako najvyšší súd
konštatoval, že žalobou sťažovateľa napadnuté rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu
nepodlieha prieskumu rozhodnutí v rámci správneho súdnictva.
18. V úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd poukázal
na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (pretože s poukazom na § 492
ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval najvyšší súd ako súd
odvolací v konaní podľa predpisov účinných do 30. júna 2016, teda podľa Občianskeho
súdneho poriadku) a po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k odvolaním
napadnutému uzneseniu krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného
administratívneho spisu v zmysle § 219 ods. 2 OSP skonštatoval, že nezistil dôvod na to,
aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého
uznesenia krajského súdu [zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 475/2005 Z. z. ), zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov],
ktoré vytvárali podľa názoru najvyššieho súdu dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku o zastavení konania, pretože aj najvyšší súd ako súd odvolací dospel k záveru,
že rozhodnutie napadnuté žalobou sťažovateľa nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
19. Iba na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého uznesenia krajského súdu
najvyšší súd poukázal na to, že sa pridržal jednotnej judikatúry najvyššieho súdu, v zmysle
ktorej preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej
správy podliehajúceho súdnemu prieskumu v zmysle § 244 a nasl. OSP, a následne na svoju
podporu citoval z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 96/2014 z 26. marca 2015, sp. zn.
2 Sžo 14/2013 z 18. decembra 2013, ako aj sp. zn. 6 Sžo 53/2011 z 20. marca 2012.
20. V súvislosti s poukazom sťažovateľa na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Sžo 42/2012 z 18. septembra 2012, na odôvodnení ktorého postavil svoje odvolanie,
najvyšší súd ustálil, že išlo o „ojedinelý prípad, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky bez uvedenia bližších dôvodov odchýlil od svojej ustálenej rozhodovacej činnosti.
Nakoľko sa v prípade uvedeného rozhodnutia jedná o unikátny exces, odvolací súd
sa rozhodol naň neprihliadať a postupovať v línií jednotnej rozhodovacej činnosti
vytvorenej množstvom rozhodnutí obsahujúcich jednotný názor o nemožnosti súdneho
prieskumu rozhodnutia žalovaného o uložení disciplinárneho trestu podľa zákona o výkone
trestu odňatia slobody v zmysle piatej časti O.s.p.“.
21. Ústavný súd odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo
podkladom pre právny záver o zastavení konania, považuje za náležité, logické
a predovšetkým plne korešpondujúce podstate a účelu aplikovanej právnej úpravy.
22. Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestu
odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán (s výnimkou prípadu podľa § 97n ods. 1
zákona č. 475/2005 Z. z., ak má konanie odsúdeného znaky priestupku). Disciplinárne
trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny
základ v trestnej oblasti a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči
páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním,
pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa
v prípade trestu odňatia slobody vykonáva za zákonom ustanovených podmienok
v určených zariadeniach. Podradenie disciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu
trestu odňatia slobody pod správne právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi
by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických
právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom
(obdobne III. ÚS 631/2015, III. ÚS 715/2016).
23. Ústavný súd navyše poznamenáva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
nielenže korešponduje uvedenej právnej dogmatike, ale má jasný základ aj v platnom
a účinnom práve, keďže podľa ustanovenia § 97n ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. okrem
stanovenej výnimky rozhodnutie o uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení
disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom.
24. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa jeho žiadosti o vyhotovenie kópie spisového
materiálu, ktorú adresoval krajskému súdu a ktorej nebolo vyhovené, ústavný súd uvádza,
že sa stotožňuje s celkom logickým stanoviskom krajského súdu, ktoré bolo obsahom
oznámenia č. k. 14 S 41/2015-68 z 30. novembra 2016, ktorý sťažovateľa s jeho žiadosťou
o vydanie kópie súvisiaceho spisového materiálu odkázal na orgán verejnej moci (Krajská
prokuratúra v Trnave), ktorému bola vec sťažovateľa, a teda aj súvisiaci spisový materiál
odovzdaný po zastavení namietaného konania a postúpení veci.
25. S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
26. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017