Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 631/2015
PDF · 127.32 KB
No categories available
III. ÚS 631/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mg. Júliusom Ernekom, advokátska kancelária, Na vŕšku 8,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 22/2013 z 26. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená
sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mg. Júliusom Ernekom, advokátska kancelária, Na vŕšku 8,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 7 Sžo 22/2013 z 26. marca 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania rozhodnutia
vedúceho otvoreného oddelenia Ústavu na výkon väzby v Prešove o sťažnosti smerujúcej
proti prvostupňovým rozhodnutiam o disciplinárnom previnení a disciplinárnom treste.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 S 63/2009 z 13. júna 2013 podľa § 250d ods. 3
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov konanie
o podanej žalobe zastavil s odôvodnením, že nemá právomoc preskúmať žalobou napadnuté
rozhodnutia.
O odvolaní podanom proti predmetnému uzneseniu rozhodol najvyšší súd
namietaným rozhodnutím, ktorým v časti, ktorou krajský súd zastavil konanie, zmenil
napadnuté rozhodnutie tak, že konanie zastavil a zároveň určil, že po právoplatnosti
rozhodnutia je potrebné postúpiť vec sťažovateľa krajskému prokurátorovi Krajskej
prokuratúry v Prešove. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd dôvodil, že dospel k rovnakému
právnemu záveru ako krajský súd, a síce že rozhodnutia napadnuté žalobou nemôžu byť
predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pretože
„disciplinárne tresty ukladané podľa § 52 ods. 3 písm. a) až f) zákona č. 475/2005 Z. z.
o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnej právomoci,
ktorých zámerom a právnym obsahom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody
ako jedného zo základných právnych prostriedkov v rámci trestného zákonodarstva,
s poukazom na to, že iba u trestu prepadnutia veci podľa § 52 ods. 3 písm. g) citovaného
zákona, trestaní za konanie majúce znaky priestupku podľa § 52 ods. 4 uvedeného zákona
a pri zhabaní veci podľa § 56 tohto zákona zákonodarca nastolil právnu požiadavku
subsidiárnej aplikácie všeobecného predpisu o priestupkoch a v § 100 uvedeného zákona
zároveň aplikáciu zákona o správnom konaní v zákonom vymedzených prípadoch,
s poukazom na to, že v preskúmavanej veci sa nejedná o takéto rozhodnutia“.
Sťažovateľ uvádza, že namietaným uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho
označené práva, pretože uložením disciplinárnych trestov došlo k zásahu do jeho
základných práv a slobôd a preskúmanie rozhodnutí takéhoto charakteru nesmie byť
v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy z právomoci súdov vylúčené. Sťažovateľ v nadväznosti na to
argumentuje, že rôzne obmedzenia spojené s uložením disciplinárneho trestu umiestnenia
do uzavretého oddielu mali zásadný vplyv na kvalitu jeho základných práv na súkromný
a rodinný život, na zachovanie dobrej povesti, na vzdelanie a pod.
Sťažovateľ tiež dôvodí, že zo strany najvyššieho súdu došlo namietaným
rozhodnutím aj k porušeniu princípu právnej istoty, keďže sa najvyšší súd nevysporiadal
s inými svojimi rozhodnutiami v analogickej otázke, ktorými bol súdny prieskum
disciplinárnych rozhodnutí povolený.
Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby o jeho
veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 22/2013 z 26. marca 2015, predmetné
uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal tiež sťažovateľovi
náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/22/2013 z 26. marca 2015,
ktorým najvyšší súd rozhodol o zastavení konania vo veci správnej žaloby sťažovateľa
a o postúpení veci príslušnej prokuratúre.
Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom tento súd
potvrdil správnosť záverov rozhodnutia krajského súdu, ktorý rovnako ako najvyšší
konštatoval, že žalobou sťažovateľa napadnuté disciplinárne rozhodnutia nepodliehajú
prieskumu rozhodnutí v rámci správneho súdnictva.
V namietanom uznesení najvyšší súd svoj právny záver odôvodnil argumentáciou,
v rámci ktorej zdôraznil, že rozhodnutia žalovaného vydané v disciplinárnom konaní podľa
zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“),
nemožno považovať za rozhodnutia vydané v správnom konaní podliehajúce prieskumnej
právomoci súdov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na uvedené
dospel najvyšší súd k záveru o nedostatku právomoci správneho súdu preskúmať žalobou
napadnuté rozhodnutia a konanie zastavil. Odkazujúc na príslušné ustanovenia zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, konkrétne na ustanovenia § 18
ods. 1 a 2 a § 47 ods. 1 a 2 citovaného zákona, postúpil vec sťažovateľa prokuratúre
príslušnej na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané
osoby pozbavené osobnej slobody alebo ktorých osobná sloboda je obmedzená.
Ústavný súd odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo podkladom
pre právny záver o zastavení konania a postúpení veci, považuje za náležité, logické
a predovšetkým plne korešpondujúce podstate a účelu aplikovanej právnej úpravy.
Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestu
odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán. Disciplinárne trestanie odsúdených v rámci
výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny základ v trestnej oblasti a je
len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči páchateľom trestných činov, ktorá sa
formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním, pokračujúc konaním pred súdom,
prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa v prípade trestu odňatia slobody
vykonáva za zákonom ustanovených podmienok v určených zariadeniach. Podradenie
disciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody pod správne
právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska
znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnými
právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.
Ústavný súd navyše poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu nielenže
korešponduje uvedenej právnej dogmatike, ale má jasný základ aj v platnom a účinnom
práve, keďže podľa § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody „rozhodnutie
o uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je
preskúmateľné súdom“.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015