Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7Sžo-22-2013.pdf
PDF · 93.69 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sžo/22/2013
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: X., bytom v D., zastúpený Mgr. Petrom Cúthom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Laurinská č. 18, proti žalovaným: 1/ Ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom v Prešove, ul. kpt. Nálepku č. 1, 2/ mjr. K. J. vedúci Otvoreného oddelenia žalovaného 1/, 3/ J. pedagóg Otvoreného oddelenia žalovaného 1/, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného 2/ z 20. októbra 2009 č. ÚVV-958646/21-2009, rozhodnutia žalovaného 3/ z 16. októbra 2009 č. ÚVV-958646/21-2009, rozhodnutia komisie žalovaného 1/ z 15. októbra 2009, rozhodnutia žalovaného 1/ z 24. apríla 2009, z 27. marca 2009 a zo 16. októbra 2009, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 13. júna 2013, č.k. 2S/63/2009 - 205, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 13. júna 2013, č.k. 2S/63/2009
- 205 v časti, ktorou krajský súd zastavil konanie m e n í tak, že konanie z a s t a v u j e a po právoplatnosti rozhodnutia vec postúpi krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Prešove. V ostatnej časti uznesenie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove napadnutým uznesením z 13. júna 2013, č.k. 2S/63/2009 - 205, podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") zastavil konanie, ktorým sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutí žalovaných uvedené v úvodnej časti tohto uznesenia. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Podľa odôvodnenia uznesenia krajského súdu rozhodnutím žalovaného 2/ z 20. októbra 2009 č. UVV-958646/21-2009 bola zamietnutá sťažnosť žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa, žalovaného 3/ zo 16. októbra 2009 č. ÚVV-958646/21-2009, ktorým bol žalobcovi podľa § 52 ods. 3 písm. d) zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody alebo zákon č. 475/2005 Z.z.") uložený disciplinárny trest umiestnenie do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase na dobu 5 dní za disciplinárne previnenie, porušenie § 39 písm. b) cit. zákona tým, že v notebooku mal nainštalované iné veci, než na ktoré mal súhlas, neplnil pokyny a príkazy príslušníka zboru určenému pri oboznamovaní sa s podmienkami povolenia, vo svojom notebooku prechovával materiály ohrozujúce mravnosť, čím porušil § 40 písm. i) cit. zákona v znení zákona č. 93/2008 Z.z.
Krajský súd poukázal na to, že pred začatím konania vo veci samej skúmal splnenie podmienky konania, či žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca uznaný vinným z disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 3 písm. d) zákona o výkone trestu odňatia slobody, za ktorý mu bol uložený disciplinárny trest, podlieha súdnemu prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd konštatoval, že disciplinárne tresty ukladané podľa § 52 ods. 3 písm. a) až f) zákona o výkone trestu odňatia slobody predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnych právomocí, ktorých zámerom a právnym obsahom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody ako jedného zo základných právnych prostriedkov v rámci trestného zákonodarstva, s poukazom na to, že orgánom prokuratúry je podľa § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov zverená okrem iného aj dozorná funkcia nad zachovávaním zákonnosti pri ukladaní disciplinárnych trestov podľa zákona č. 475/2005 Z.z.. s poukazom na to, že iba u trestu prepadnutia veci podľa § 52 ods. 3 písm. g) citovaného zákona, trestaní za konanie majúce znaky priestupku podľa § 52 ods. 4 uvedeného zákona a pri zhabaní veci podľa § 56 zákona zákonodarca má svoju právnu požiadavku subsidiárnej aplikácie všeobecného predpisu o priestupkoch a v § 100 uvedeného zákona zároveň aplikáciu zákona o správnom konaní, s poukazom na to, že v preskúmavanej veci sa nejedná o takéto rozhodnutia, keďže žalobcovi bol uložený disciplinárny trest podľa § 52 ods.3 písm. d): umiestnenie do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase na dobu 5 dní. Krajský súd poukazom na § 244 ods. 1,2, §§ 247 a nasl. O.s.p. dospel k záveru, že správny súd nemá právomoc podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného, a preto konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 O.s.p..
Krajský súd žalovaných 2/ a 3/ nepokladal za pasívne legitimovaných účastníkov konania, keďže zo skutkových okolností danej veci vyplýva, že rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu vydal žalovaný v 3. rade ako pedagóg a o sťažnosti žalobcu voči tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný v 2. rade ako vedúci oddelenia výkonu trestu ÚVV a ÚVT Prešov v rámci výkonu svojich služobných povinností. Žalovaní v 2. a 3. rade nekonali ako fyzické osoby, ale na základe svojho funkčného zaradenia, keď realizovali im prislúchajúcu disciplinárnu právomoc, preto nemajú pasívnu legitimáciu v konaní o preskúmanie týchto rozhodnutí a nemôžu byť žalovaní, keďže napadnuté rozhodnutia vydali pri vykonávaní štátnej služby a v služobnom pomere, v služobnom úrade žalovaného v 1. rade.
K žiadosti žalobcu o odstránenie nečinnosti žalovaného 1/ pri doručovaní rozhodnutia komisie ÚVV a ÚVT Prešov, krajský súd uviedol, že konanie o tomto návrhu je tiež vylúčené z rozhodovania súdom podľa § 250t O.s.p., s poukazom na uvedené ustanovenia zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v platnom znení.
Záverom krajský súd poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS SR 274/07 z 11.10.2007 a názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení sp. zn. 6Sžo/53/2011 z 20.3.2012.
Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. tým, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Nesúhlasil s právnym názorom krajského súdu. Podľa jeho názoru správa väzenstva, vrátane konania o uložení disciplinárneho trestu na základe administratívnoprávnych noriem, ktorými sú ustanovenia zákona o výkone trestu odňatia slobody upravujúce konanie o disciplinárnych previneniach, je výkonom verejnej správy, ktorú v tomto prípade uskutočňovali odporca 2/ a odporca 3/ v postavení orgánu verejnej správy. Uviedol, že zo zákonného vymedzenia pôsobnosti Zboru väzenskej a justičnej stráže (§ 1 ods. 1 , § 4 ods. 1 zák. č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže) je zrejme, že príslušníci zboru väzenskej a justičnej stráže pri ukladaní disciplinárnych trestov za disciplinárne previnenia odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody nerozhodujú v postavení orgánov činných v trestnom konaní, ale v postavení správneho orgánu v zmysle § 1 ods. 2 správneho poriadku. Ďalej poukázal na súdnu prax najvyššieho súdu, podľa ktorej až na výnimku, rozhodnutia o disciplinárnom previnení boli predmetom súdneho prieskumu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považoval za nepreskúmateľné. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu žalobcu voči uzneseniu krajského súdu sa písomne vyjadril žalovaný 1/. Trval na skutočnosti, že pri ukladaní disciplinárneho trestu príslušníci ústavu postupovali v súlade so zákonom
o výkone trestu odňatia slobody (§ 58 a nasl.), pričom na ich postup sa nevzťahuje správny poriadok. Žiadal uznesenie krajského súdu potvrdiť ako vecne správne.
Žalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadali uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v merite veci nie je dôvodné, keďže prvostupňové rozhodnutie súdu bolo potrebné zmeniť len z dôvodu postúpenia veci príslušnému orgánu na konanie.
Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého uznesenia. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.
Podľa § 246c ods. 1 O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 2 O.s.p., ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Podľa § 7 ods. 1,2,3 O.s.p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon.
Podľa § 100 ods.1 zákona č. 475/2005 Z.z. účinného do 31.12.2013, ak tento zákon neustanovuje inak, všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov) sa použije pri rozhodovaní o a) zavinených trovách a zvýšených trovách výkonu trestu, b) náhrade škody na majetku štátu v správe ústavu, c) zhabaní veci, d) zhabaní veci.
Podľa čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Podľa čl. 151 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon. Podľa § 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (ďalej len „ zákon o prokuratúre"), prokuratúra je samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.
Podľa § 3 ods. 1,2 zákona o prokuratúre prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
Podľa § 18 ods.1,2 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.
Prokurátor je povinný a) vykonávať previerky zachovávania zákonnosti v miestach uvedených v odseku 1, b) písomným príkazom ihneď prepustiť na slobodu osobu držanú v mieste uvedenom v odseku 1 nezákonne bez rozhodnutia alebo v rozpore s rozhodnutím súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu, c) písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom, d) dozerať, aby sťažnosti a oznámenia osôb držaných v miestach uvedených v odseku 1 sa bez meškania odoslali tým orgánom alebo činiteľom, ktorým sú adresované.
Podľa § 47 ods.1,2 zákona o prokuratúre na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori.
Miestne príslušný na vykonávanie dozoru je krajský prokurátor tej prokuratúry, v ktorej obvode má sídlo orgán vykonávajúci správu miesta uvedeného v odseku 1.
Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako krajský súd, že rozhodnutia napadnuté žalobou nemôžu byť predmetom preskúmavania súdom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že disciplinárne tresty ukladané podľa § 52 ods. 3 písm. a) až f) uvedeného zákona predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnej právomoci, ktorých zámerom a právnym obsahom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody ako jedného zo základných právnych prostriedkov v rámci trestného zákonodarstva, s poukazom na to, že iba u trestu prepadnutia veci podľa § 52 ods. 3 písm. g) citovaného zákona, trestaní za konanie majúce znaky priestupku podľa § 52 ods. 4 uvedeného zákona a pri zhabaní veci podľa § 56 zákona zákonodarca nastolil právnu požiadavku subsidiárnej aplikácie všeobecného predpisu o priestupkoch a v § 100 uvedeného zákona zároveň aplikáciu zákona o správnom konaní v zákonom vymedzených prípadoch, s poukazom na to, že v preskúmavanej veci sa nejedná o takéto rozhodnutia.
Odvolací súd považoval za správny aj právny záver krajského súdu, na základe ktorého nepokladal žalovaných 2/ a 3/ za pasívne legitimovaných účastníkov konania, keďže v danom prípade nekonali a nerozhodovali ako fyzické osoby, ale na základe svojho funkčného zaradenia, keď realizovali im prislúchajúcu disciplinárnu právomoc a napadnuté rozhodnutia vydali pri vykonávaní štátnej služby a v služobnom pomere, v služobnom úrade žalovaného v 1. rade.
Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci a z relevantnej právnej úpravy, na ktorú poukazoval krajský súd, ako aj citovanej vyššie, odvolací súd v predmetnej veci sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, ktorým vyjadril svoj nesúhlas s argumentáciou prvostupňového súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého uznesenia.
Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy podliehajúceho súdnemu prieskumu v zmysle §§ 244 a nasl. O.s.p.. Z právnych noriem citovaných vyššie vyplýva, že nad zákonnosťou postupu a rozhodnutí žalovaného 1/ dozerá príslušný prokurátor. V rámci trojdelenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu možno prokuratúru spolu s ochrancom práv, v rámci širšieho ponímania štátnej moci, zaradiť do moci súdnej, avšak s prihliadnutím na čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky ako i na znenie právnej normy ustanovenej v § 2 zákona o prokuratúre treba prokuratúru považovať za štátny orgán s osobitným postavením, ktorého postavenie ako i pôsobnosť upravuje osobitný právny predpis. Z uvedeného možno jednoznačne dospieť k záveru o tom, že ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby nie je možné považovať za správny orgán, ktorého legálna definícia je obsiahnutá v § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok, podľa ktorého je správnym orgánom štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Z uvedeného vyplýva záver, že rozhodnutie žalovaného vydané podľa zákona č. 475/2005 Z.z. v disciplinárnom konaní nemožno považovať za rozhodnutie vydané v správnom konaní podliehajúce prieskumnej právomoci správnych súdov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Pretože nie je daná právomoc správnych súdov na preskúmanie žalobou napadnutých rozhodnutí a jedná sa o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, krajský súd postupoval vecne a právne správne, keď konanie podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil.
Odvolací súd však zastáva názor, že je potrebné pre zabezpečenie ochrany práv žalobcu v prípade existencie iného príslušného orgánu na konanie a rozhodnutie, aby bola vec postúpená tomuto orgánu na ďalšie konanie.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že právomoc iného orgánu je daná charakterom rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo vydané v disciplinárnom konaní v zmysle zákona č. 475/2005 Z.z.. Keďže sa jedná o právoplatné rozhodnutie žalovaného 1/, ktorým bola predmetná vec vyriešená s konečnou platnosťou a s prihliadnutím na obsah písomného podania žalobcu, označeného ako žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v konaní, o ktorom súd konštatoval nedostatok právomoci, odvolací súd toto písomné podanie posudzujúc ho podľa obsahu v zmysle § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. v spojení s § 41 ods.2 O.s.p. považoval za podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia vydaného
žalovaným 1/, na ktoré konanie je príslušný prokurátor. V prejednávanej veci je daná právomoc Krajskej prokuratúry v Prešove.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa sa vecou náležite zaoberal a svoj právny záver, na základe ktorého konanie vo veci zastavil, aj náležite odôvodnil.
Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd konanie zastavil, v zmysle § 250ja ods.3, veta druhá v spojení s § 246c ods.1 veta prvá a s § 220 O.s.p. zmenil tak, že konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vec postúpi krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Prešove. V ostatnej časti podľa § 250ja ods.3, veta druhá v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. napadnuté uznesenie potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 2 O.s.p.. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v tomto konaní nemal úspech.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.