Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 12/2017
PDF · 197.2 KB
No categories available
III. ÚS 12/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , , zastúpenej advokátkou
JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 9/2006 v období
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 132/2012
z 26. júna 2012, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 34 C 9/2006 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 132/2012 z 26. júna 2012 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jej právnej zástupkyne
JUDr. Tatiany Vorobelovej, Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 12/2017 z 10. januára 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
34 C 9/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 132/2012 z 26. júna 2012.
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že ústavný súd už nálezom
sp. zn. III. ÚS 132/2012 z 26. júna 2012 rozhodol, že v petite sťažnosti označené práva
sťažovateľky boli postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal
okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov konania.
3. Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu napriek
uvedenému nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené ani po viac ako
10 rokoch od jeho začatia.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu
sp. zn. III. ÚS 12/2017 z 10. januára 2017 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň sa domáhala
aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € a úhrady trov konania.
5. Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu zaujal k sťažnosti stanovisko
vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV/110/2017 doručenom ústavnému súdu 23. marca 2017,
v ktorom okrem iného uviedol:
„... Predmetné konanie po právnej stránke nejaví známky zložitosti. Som toho
názoru, že faktická zložitosť veci spôsobila, že súd doposiaľ vo veci meritórne nerozhodol.
Okrem znaleckého posúdenia veci súd musel zabezpečiť množstvo listinných dokladov z
archívov, katastra nehnuteľností aj od pamiatkového úradu.
K predĺženiu konania prispeli aj viaceré zmeny v osobe zákonného sudcu. Táto
skutočnosť však nevylučuje zodpovednosť súdu za celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už viac
ako 11 rokov.
Postup súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania, niekoľko zmien v osobe
znalca, hodnotím ako neefektívny a nedôsledný, ktorý v konečnom dôsledku spôsobil
predĺženie konania.
Na základe uvedeného hodnotím sťažnosť ako dôvodnú.“
6. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti doručenému ústavnému súdu
23. marca 2017 sťažovateľka zaujala stanovisko v podaní z 30. marca 2017, v ktorom
okrem iného uviedla:
„... Súhlasím so stanoviskom porušovateľa, že sťažnosť sťažovateľky, v procesnom
postavení žalobkyne v konaní Okresného súdu Košice I. sp.zn.34C/9/2006, má neprimeranú
dĺžku konania a je opodstatnená. V prípade, aký nastal v súdnom konaní sp.zn. 34C/9/2006,
by sa mal akceptovať skutočný zmysel zákonného sudcu ako procesnej garancie. Podľa
môjho názoru, v prípade odňatia zákonnému sudcovi, pri splnení zákonom určených
podmienok pre odňatie, treba už sudcu, ktorému bola pridelená vec posudzovať ako sudcu
zákonného. Ak pred týmto sudcom už bolo vykonané dokazovanie a sudca vec považuje
za zrelú na rozhodnutie, je opätovné odňatie veci a pridelenie sudkyni, ktorá sa z materskej
dovolenky vrátila, a ktorá začína odznova, za neefektívne, spôsobujúce zbytočné prieťahy
v konaní, najmä ak sudkyňa má iný právny názor na celú vec a na vykonané dokazovanie.
Takáto výmena sudcov, aj keď je v súlade s praxou súdov, porušuje právo účastníka
konania na sudcu, ktorý v jeho veci už dlhšie koná a vec má pripravenú na rozhodnutie
(právo na sudcu, ktorý koná a rozhoduje).
So zadovážením množstva listín v priebehu tohto súdneho konania neboli až také
problémy, ktoré by spôsobovali vážne prieťahy v konaní, pretože napr. Krajský pamiatkový
úrad v Košiciach sa bez prieťahov k veci vyjadroval, dokonca pred súdom vypovedal
zástupca riaditeľa Krajského pamiatkového úradu v Košiciach a poskytol súdu
aj pamiatkový výskum vzťahujúci sa na predmetnú nehnuteľnosť, ktorá je národnou
kultúrnou pamiatkou.“
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
8. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu sp. zn. 34 C 9/2006 zistil, že v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 132/2012 z 26. júna 2012 bol jeho
priebeh nasledovný:
- 15. máj 2012 – uznesenie okresného súdu zo 17. apríla 2012, ktorým bolo nariadené
znalecké dokazovanie, nadobudlo právoplatnosť,
- 6. august 2012 – ustanovená súdna znalkyňa okresnému súdu oznámila, „že nie je
oprávnená vykonať zadané úlohy nakoľko na to nemá kvalifikáciu“,
- 25. október 2012 – okresný súd požiadal o vyjadrenie a predloženie podkladov
Archív mesta Košice a Krajský pamiatkový úrad Košice,
- 11. február 2013 – Krajský pamiatkový úrad Košice a Archív mesta Košice
predložili okresnému súdu vyjadrenie a požadované podklady,
- 16. máj 2013 – opatrením predsedu okresného súdu bol predmetný súdny spis
pridelený na rokovanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni,
- 4. jún 2013 – okresný súd požiadal o súčinnosť a podklady Pamiatkový úrad
Slovenskej republiky a mesto Košice,
- 5. september 2013 – okresný súd prípisom požiadal o odborné stanovisko Ústav
súdneho inžinierstva v Žiline,
- 20. december 2013 – okresný súd opätovne požiadal Ústav súdneho inžinierstva
v Žiline o odborné stanovisko,
- 18. február 2014 – okresnému súdu bolo doručené požadované odborné stanovisko,
- 13. marec 2014 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 10. jún 2014,
- 10. jún 2014 – okresný súd pojednávanie, ktorého sa zúčastnili všetci účastníci,
odročil na 30. september 2014 na účely ďalšieho dokazovania,
- 30. september 2014 – okresný súd pojednávanie, ktorého sa nezúčastnila
sťažovateľka, ale bola právne zastúpená, odročil na účely ďalšieho dokazovania
na 10. február 2015,
- 15. január 2015 – opatrením predsedu okresného súdu bola vec pridelená zákonnej
sudkyni po návrate z materskej dovolenky,
- 24. apríl 2015 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. jún 2015,
- 22. jún 2015 – uskutočnilo sa preročené pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 30. október 2015,
- 30. október 2015 – okresný súd pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu
nariadeného znaleckého dokazovania Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline,
- 2. december 2015 – okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie Ústavom
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, pričom na vypracovanie znaleckého posudku
stanovil lehotu 60 dní od doručenia spisového materiálu,
- 21. január 2016 – ustanovená znalecká organizácia prípisom odmietla vykonanie
znaleckého úkonu vzhľadom na „vyťaženie znalcov a obmedzené kapacitné možnosti“,
- 11. marec 2016 – okresný súd uznesením ustanovil nového znalca Inštitút znalcov
súdneho inžinierstva, družstvo Košice, pričom na vypracovanie a predloženie znaleckého
posudku stanovil lehotu 60 dní od doručenia spisového materiálu,
- 20. apríl 2016 – okresný súd uznesením rozhodol o poukázaní preddavku
na znalečné v sume 350 € znaleckej organizácii,
- 19. august 2016 – okresný súd prípisom zaslal súdny spis znaleckej organizácii
na vypracovanie znaleckého posudku,
- 5. október 2016 – znalecká organizácia zvolala miestne šetrenie
a stavebnotechnickú obhliadku nehnuteľnosti na 13. október 2016,
- 11. november 2016 – okresný súd uznesením predĺžil lehotu na vypracovanie
a predloženie znaleckého posudku „do 40 dní od ukončenia obhliadky“.
Z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti vyplýva, že ostatným procesným úkonom
vo veci je nariadený termín pojednávania na 2. jún 2017.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
11. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
12. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 9/2006 vo vymedzenom období
dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
15. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
16. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
17. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania v etape po právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 132/2012
z 26. júna 2012 nebola závislá od právnej ani skutkovej zložitosti veci. Určitá miera
skutkovej zložitosti vyplývajúca z nutnosti nariadenia znaleckého dokazovania
a zabezpečenia archívnych listinných dôkazov nemôže ospravedlniť skutočnosť, že
napadnuté konanie nebolo dosiaľ ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia právoplatne
skončené.
18. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanom konaní, ústavný súd, posudzujúc preskúmanú časť napadnutého konania,
nezistil, že by sťažovateľka prispela k predĺženiu preskúmavaného konania, teda že by sa
v dôsledku jej konania, resp. nekonania došlo k vzniku zbytočných prieťahov.
19. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd
nepovažoval za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu a jednotlivé procesné
úkony vykonané okresným súdom, pretože z ústavnoprávneho hľadiska nie je
akceptovateľné, aby napadnuté konanie nebolo ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia
právoplatne skončené napriek tomu, že ústavný súd už svojím nálezom
sp. zn. III. ÚS 132/2012 z 26. júna 2013 vyslovil, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných
prieťahov a sťažovateľke priznal aj finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov
konania.
20. Napriek uvedenému ústavný súd v zhode s názorom vysloveným predsedom
okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti konštatuje, že k vzniku prieťahov v konaní prispeli
viaceré zmeny v osobe zákonného sudcu a najmä neefektívny a nedôsledný postup
okresného súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania, za ktorý v zmysle štandardnej
judikatúry nesie vo veci konajúci príslušný súd plnú zodpovednosť (napr. III. ÚS
548/2016).
21. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity napadnutého konania
upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj
neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne
napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).
22. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 9/2006 v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 132/2012 z 26. júna 2012 došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci
konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že túto povinnosť mu uložil už vo svojom
náleze sp. zn. III. ÚS 132/2012 z 26. júna 2012.
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
25. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
26. Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 15 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na stav jej
právnej neistoty vyvolaný skutočnosťou, že napadnuté konanie nebolo právoplatne
skončené ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia.
27. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti veci.
28. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, poukazujúc na to,
že ústavný súd vo veci už prikázal konať bez zbytočných prieťahov, ústavný súd považoval
priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
29. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou
JUDr. Tatianou Vorobelovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
30. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá
bola 858 €.
31. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016 predstavuje spolu
s režijným paušálom (2 x 8,58 €) sumu 303,16 €.
32. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto
nálezu.
33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2017