Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 155/2017
PDF · 209.52 KB
No categories available
III. ÚS 155/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti
zastúpenej Advokátskou kanceláriou NIŽNÍK & Partners, s. r. o., Skladná 38,
Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Nižník, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 110/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 110/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
22 P 110/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd
Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť
, trovy konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť
centov) na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie NIŽNÍK & Partners, s. r. o.,
Skladná 38, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 155/2017 z 21. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie časť sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 110/2013. Vo zvyšnej časti ústavný súd
sťažnosť odmietol pre neprípustnosť.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 9. augusta 2013 okresnému súdu
„návrh na úpravu práv a povinností k maloletým deťom spolu s návrhom na vydanie
predbežného opatrenia“.
3. Sťažovateľka okrem podrobného opisu doterajšieho priebehu napadnutého konania
a argumentácie, ktorou poukázala na prieťahy v konaní, ktoré podľa jej názoru postupom
v napadnutom konaní spôsobil okresný súd, uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému
súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené, a preto navrhuje, aby ústavný súd
v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené
jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, zároveň tiež požadovala prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov a priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu
trov konania.
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 SprV/6/2017 doručeným ústavnému súdu 19. januára 2017, v ktorom sa okrem
iného uvádza:
„... Po právnej stránke predmetná vec nie je zložitá. Určitý stupeň zložitosti
predstavuje skutková stránka veci.
Súd od začatia konania do meritórneho rozhodnutia postupoval vo veci sústredene
a bez zbytočných prieťahov.
Celkovú dĺžku konania ovplyvnili samotní účastníci konania. Navrhovateľka
predložila súdu dvakrát návrh na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom musel súd
rozhodnúť a proti každému rozhodnutiu súdu navrhovateľka podala odvolanie a spis bol
predkladaný na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v oboch prípadoch potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Odporca sa dvakrát nedostavil na pojednávanie, čím taktiež spôsobil zbytočné
predĺženie konania.
Od 19.8.2015 do 27.5.2016 bolo konanie prerušené.
Na základe vyššie uvedeného postupu súdu mám za to, že sťažnosť nie je dôvodná...“
5. Sťažovateľka k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti stanovisko nezaujala.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd zo sťažnosti a zapožičaného súdneho spisu okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 22 P 110/2013 zistil, že priebeh napadnutého konania bol takýto:
- 9. august 2013 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľky na úpravu práv
a povinností voči maloletým deťom spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia,
- 13. august 2013 – okresný súd uznesením návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol, pričom po podaní odvolania sťažovateľkou okresný súd predložil súdny spis
Krajskému súdu v Košiciach (ďalej iba „krajský súd“) 10. októbra 2013, ktorý uznesením
z 21. októbra 2013 napadnuté uznesenie okresného súdu z 13. augusta 2013 potvrdil a súdny
spis vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu 25. októbra 2013,
- 4. december 2013 – okresný súd prípisom vyzval odporcu, aby oznámil, kde sa
v súčasnosti nachádza mal. ,
- 5. máj 2014 – súdny spis bol pridelený zákonnej sudkyni ,
- 16. jún 2014 – okresný súd uznesením ustanovil Úrad práce sociálnych vecí a rodiny
Košice, pracovisko Košice I, za opatrovníka mal. detí a
,
- 1. august 2014 – okresnému súdu bol doručený druhý návrh sťažovateľky na vydanie
predbežného opatrenia,
- 19. august 2014 – okresný súd uznesením návrh na nariadenie predbežného opatrenia
znovu zamietol, proti čomu sa sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu
6. septembra 2014 odvolala,
- 28. november 2014 – súdny spis bol predložený krajskému súdu,
- 11. december 2014 – krajský súd uznesením potvrdil správnosť uznesenia okresného súdu
o zamietnutí návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia; súdny spis bol vrátený
okresnému súdu 15. decembra 2014,
- 27. február 2015 – okresnému súdu bolo doručené podanie odporcu, ktorým navrhuje
preveriť možnosť prerušenia konania z dôvodu, že paralelne už prebieha konanie o rozvod
manželov (prekážka začatého konania),
- 6. marec 2015 – okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že zistí, „v akom
štádiu je konanie 11 P 113/2013 a či tu je dôvod na prerušenie tohto konania“,
- 19. august 2015 – okresný súd uznesením vylúčil návrh plnoletého ,
, na určenie výživného na samostatné konanie a konanie o úpravu
rodičovských práv voči mal. a prerušil do právoplatného
rozhodnutia súdu o rozvode manželstva účastníkov konania Okresného súdu Košice I sp. zn.
11 P 113/2013 (!), výrok II nadobudol právoplatnosť 17. novembra 2015,
- 29. marec 2016 – pokyn zákonnej sudkyne na založenie fotokópie znaleckého posudku
zo súdneho spisu sp. zn. 11 P 113/2013,
- 25. apríl 2016 – okresný súd nariadil pojednávanie na 27. máj 2016,
- 27. máj 2016 – okresnému súdu bolo doručené čiastočné späťvzatie návrhu sťažovateľky
týkajúce sa v súvislosti s dosiahnutím plnoletosti a úpravy styku s mal.
a „na čas do rozvodu manželstva“,
- 27. máj 2016 – okresný súd na pojednávaní uznesením rozhodol, že pokračuje
v prerušenom konaní, a ďalším uznesením odročil pojednávanie na 4. august 2016 pre
účely doplnenia dokazovania,
- 28. júl 2016 – okresnému súdu bolo doručené podanie odporcu, v ktorom upovedomuje
konajúci súd o tom, že proti výrokom okresného súdu o zverení mal. detí do osobnej
starostlivosti sťažovateľky a proti výroku o styku otca s maloletými deťmi v konaní
o rozvod manželstva (vedenom pod sp. zn. 11 P 113/2013) podal v zákonnej lehote
odvolanie,
- 4. august 2016 – okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, proti ktorému podali
odvolanie sťažovateľka aj odporca, pričom súdny spis okresného súdu spolu s odvolaniami
bol predložený krajskému súdu 20. decembra 2016, ktorý dosiaľ o veci nerozhodol.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
10. Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“), ide o znenie platné do 1. júla 2016.
14. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
15. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
16. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí
boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha
prerokúvanej veci.
18. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom tvorí bežnú súčasť
agendy všeobecných súdov a v zásade ho nemožno hodnotiť po stránke právnej ani
skutkovej ako zložité, čo sa vzťahuje aj na napadnuté konanie.
19. Správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1
dohovoru.
20. Ústavný súd poukazuje na právo sťažovateľky využiť všetky procesné
prostriedky na obhajobu svojich práv a oprávnených záujmov, ako aj záujmov maloletých
detí v danej veci vzťahujúcich sa na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k jej
neplnoletými deťmi bez toho, aby uvedený postup v súvislosti s prieťahmi v konaní bol
pripísaný na jej ťarchu. Uvedené konštatovanie sa vzťahuje aj na sťažovateľkine neúspešné
návrhy na vydanie predbežného opatrenia, pričom v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
že uvedená skutočnosť ovplyvnila celkovú dĺžku napadnutého konania len v zanedbateľnom
rozsahu. V prípade rozhodovania o prvom návrhu na vydanie predbežného opatrenia
a následnom rozhodnutí krajského súdu o podanom odvolaní bol súdny spis okresnému
súdu krajským súdom vrátený po 15 dňoch od jeho predloženia a v druhom prípade
rozhodovania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia bol súdny spis krajským súdom
okresnému súdu vrátený už po 17 dňoch od jeho predloženia.
21. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní.
22. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že vzhľadom na citlivosť konaní
vo veciach starostlivosti o maloletých, čo sa týka aj predmetnej veci, je potrebné, aby
všeobecné súdy pristupovali k zabezpečeniu plynulosti priebehu, efektívnosti a najmä
rýchlosti týchto konaní s mimoriadnou zodpovednosťou.
23. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu zo sťažnosti
a z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti zistil v priebehu napadnutého konania dve
výrazné obdobia nečinnosti:
- od 4. decembra 2013 do zaslania, kedy okresný súd vyzval odporcu na oznámenie pobytu
jedného z detí, do 16. júna 2014, kedy po zmene sudcu vydal uznesenie o ustanovení
opatrovníka, v rozsahu viac ako 6 mesiacov a
- od pojednávania nariadeného na 6. marec 2015 do 19. augusta 2015, kedy okresný súd
v rozpore so zásadami konania o výkone práv a povinností rodičov k maloletým deťom
neprípustne prerušil napadnuté konanie do právoplatného rozhodnutia súdu o rozvode
manželstva rodičov maloletých detí, v rozsahu viac ako 5 mesiacov.
24. Vzhľadom na náročnosť nastavených kritérií na posudzovanie konaní o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností ústavný súd okrem uvedenej nečinnosti vyhodnotil
aj postup okresného súdu v napadnutom konaní ako neefektívny, keď okresný súd v danej
veci konal nielen v rozpore s princípom procesnej ekonómie, ale aj v rozpore so zásadami
nesporového, resp. od 1. júla 2016 mimosporového konania vo veciach starostlivosti súdu
o maloletých (§ 175 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 111 a nasl. Civilného
mimosporového poriadku). Konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas
do rozvodu [§ 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)] a na čas po rozvode (§ 24 zákona o rodine) sú dve
samostatné konania, pričom za splnenia zákonných podmienok ustanovených v § 36 ods. 1
zákona o rodine (rodičia maloletých detí spolu nežijú a o úprave výkonu rodičovských práv
a povinností sa nedohodli) je na mieste upraviť v prvom rade výkon týchto práv
a povinností na čas do rozvodu manželstva rodičov bez ohľadu na to, v akom poradí boli
podané oba návrhy. Rozhodnutia v týchto veciach sú na sebe nezávislé a v konečnom
dôsledku, napr. pre zmenu pomerov, ani nemusia byť rovnaké. Pre konanie o rozvod
manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode môže byť
významné konanie o úprave výkonu týchto práv na čas do rozvodu, nie naopak, pričom
dôkazy z rozvodového konania (napr. znalecký posudok) mohol okresný súd použiť
aj bez prerušovania konania. Ústavný preto súd považuje za neodôvodnené, aby sťažnosťou
napadnuté konanie v tejto citlivej veci nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani po viac ako
3 rokoch od jeho začatia.
25. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09,
26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj k porušeniu jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
27. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v napadnutom konaní porušené boli, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany
označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza.
28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
29. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
30. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje najmä na to, že v dôsledku prieťahov
zavinených postupom okresného súdu sa vo vzťahu k svojim maloletým deťom nachádza
v stave právnej neistoty.
31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
32. Vzhľadom na okolnosti a najmä citlivosť danej veci ústavný súd sťažovateľke
priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, ktoré považoval za primerané vzhľadom
k doterajšiemu priebehu napadnutého konania a aktuálnemu stavu veci.
33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti Advokátskou kanceláriou
NIŽNÍK & Partners, s. r. o., Skladná 38, Košice. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá
bola 858 €.
35. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 143 €, t. j. spolu 286 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 303,16 €.
36. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2017