Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 246/2017
PDF · 240.77 KB
No categories available
I. ÚS 246/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 3043/13, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 552/2013 a jeho rozhodnutím z 28. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. apríla 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 552/2013 a jeho
rozhodnutím z 28. októbra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení
navrhovateľa v konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 3 C 23/2010, následne v rámci odvolacieho konania na krajskom
súde pod sp. zn. 8 Co 552/2013 a v dôsledku ním iniciovaného dovolacieho konania
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
5 Cdo 28/2016 bol účastníkom konania o určenie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode
vlastníctva bytu.
Po tom, čo okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 23/2010-77 z 1. októbra 2012 návrh
sťažovateľa zamietol, krajský súd v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania
napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
a najvyšší súd v dôsledku sťažovateľom iniciovaného dovolacieho konania uznesením
sp. zn. 5 Cdo 28/2016 z 15. februára 2017 dovolanie sťažovateľa odmietol v zmysle dikcie
ustanovenia § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ako procesne
neprípustné.
3. Sťažovateľ následne s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti
posudzovanej právnej veci spochybňuje správnosť záverov okresného súdu, krajského súdu,
ako i najvyššieho súdu a ich rozhodnutiam (bod 2) pripisuje nielen zmätočnosť,
ale i nepreskúmateľnosť.
Postupom vo veci konajúcich súdov rovnako vyčíta nevykonanie ním predložených
listinných dôkazov, účelovosť ich konania a nesplnenie ústavnoprávnych záruk nezávislosti
a nestrannosti.
4. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že došlo k porušeniu jeho práv
zaručených ústavou (bod 1), vzhľadom na čo žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„1. Základné práva ... upravené v čl. 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3,
ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 552/2013 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vo veci konal ako nezávislý
a nestranný súd. Právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 10. 2014
sp. zn. 8Co 552/2013-118 sa ruší a nariaďuje sa vec znova prejednať s usmernením, že
všetky vo veci konajúce súdu sú povinné vykonať listinné dôkazy tak, ako je to zakotvené
v platnej legislatíve a skutkový stav riadne zistiť a právne vyhodnotiť a rozhodnutie
kvalifikovane odôvodniť podľa § 220 CSP s dôrazom na to, aby konajúce súdy uviedli, ktoré
listinné dôkazy súd vykonal a z akého dôvodu navrhnutý dôkaz nevykonal a ako vec právne
posúdil.
3. ... priznáva finančné zadosťučinenie 5 000 eur (slovom
päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia (nálezu).
4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho
zastúpenia 359,58 eur (slovom tristopäťdesiatdeväť eur 58 centov), ktoré je súd povinný
zaplatiť na účet advokáta vedený v , číslo účtu:
do dvoch mesiacov od tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
8. Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k výsledkom realizovaného ústavného prieskumu,
poznamenáva, že v konaní podľa čl. 127 ústavy je v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy viazaný
návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh
výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. To znamená, že ústavný súd môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05). Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom tak,
ako to je aj v tomto prípade.
Pretože sťažovateľ žiada v petite sťažnosti vysloviť porušenie ním označených práv
(bod 1) len napadnutým rozhodnutím krajského súdu, tvrdenia o porušení jeho základných
práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 23/2010 a jeho
rozsudkom z 1. októbra 2012, ako i postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Cdo 28/2016 a jeho uznesením z 15. februára 2014, ktoré sťažovateľ uvádza
a ktorých správnosť spochybňuje v texte samotnej sťažnosti mimo petitu sťažnosti,
považoval ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 279/07, III. ÚS 131/2012) výlučne za súčasť jeho sťažnostnej argumentácie, a preto
sa ich tvrdeným porušením vecne nezaoberal.
9. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).
V súvislosti so svojím postavením ústavný súd v stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to
ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové
zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných
než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
11.1 Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
11.2 Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
11.3 Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti),
a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka
a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje,
že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané ‒právo na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých
veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
12. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby
podľa čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená
na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní
a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené
práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná
nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie
o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu
a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové
a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval jeho judikatúru.
Ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
13. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred krajským súdom
a jeho napadnutému rozhodnutiu, ktoré sťažnosťou napadol sťažovateľ,
nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Krajský súd vyslovil názor náležite
odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý
štandardne rozhodovať obdobné právne otázky.
14. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna
dimenzia, keď jej základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu,
ich prehodnocovanie a následné vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného
súdu č. k. 3 C 23/2010-77 z 1. októbra 2012 (ktorým okresný súd zamietol návrh
sťažovateľa, pozn.) nemôže samo osebe znamenať porušenie sťažovateľom v petite
označených práv (bod 4).
Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, respektíve k odopretiu základných
práv alebo slobôd.
V danej veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti
ústavný súd nezistil, že by mohol byť namietaným procesným pochybením dosiahnutý
vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer. S námietkami sťažovateľa sa ústavný súd
nestotožnil a dospel k záveru, že nič nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím
krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv
zaručených ústavou (bod 1).
15. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia zo strany krajského súdu, ktorý v rámci v relevantnej časti odôvodnenia
konštatoval:
„V preskúmavanej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie vzniku nároku
navrhovateľa na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu z hľadiska platnosti dodatku
č. 1 zo dňa 29. 07. 1994 k nájomnej zmluve zo dňa 16. 07. 1993 (§ 120 ods. 1, 4 O. s. p.),
zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O. s. p. dospel
k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne
závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona (§ 29 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 1 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave
niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a § 676, § 709 Občianskeho zákonníka),
ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa,
aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne
precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi
sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo
relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a preto jeho
rozhodnutie možno považovať v tomto smere za presvedčivé; nedôvodná je preto námietka
navrhovateľa, že rozsudok súdu prvého stupňa je pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľný...
Súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania, s prihliadnutím
na práve závery vylovené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co 41/2008-63
zo dňa 17. 09. 2008, dospel k správnemu právnemu záveru o platnosti dodatku č. 1
k nájomnej zmluve uzatvoreného dňa 29. 07. 1994, ktorým bol založený medzi účastníkmi
konania nájom služobného bytu, ktorého trvanie bolo viazané (obmedzené) na skončenie
služobného pomeru navrhovateľa u odporcu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, že absencia podpisu manželky navrhovateľa na dodatku č. 1 k nájomnej
zmluve nemala za následok jeho neplatnosť vzhľadom na to, že išlo o nájom služobného
bytu, v ktorom prípade nájomnú zmluvu uzatvára na strane nájomcu osoba, ktorá vykonáva
prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný (§ 1 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb.), ako aj
so zreteľom na relevantnú právnu úpravu, podľa ktorej v prípade nájmu služobného bytu
nemôže vzniknúť manželom spoločný nájom bytu (§ 709 v spojení s § 703 Obč. zák.).
Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že nájom služobného bytu v danom prípade
zanikol skončením služobného pomeru navrhovateľa u odporcu dňom 30. 06. 2006; v tomto
smere súd prvého stupňa nesprávne uviedol ako deň skončenia služobného pomeru
nesprávny dátum - 23. 08. 2006, ktorá skutočnosť, však nemala vplyv na správnosť jeho
právnych záverov. Vzhľadom na to, že povinnosť prenajímateľa uzatvoriť s nájomcom
zmluvu o prevode vlastníctva bytu podľa § 29 ods. 2, 3 zákona č. 182/1993 Z. z.
sa nevzťahuje na služobné byty (§ 1 zákona č. 189/1992 Zb.), nevznikla odporcovi zákonná
povinnosť uzatvoriť s navrhovateľom zmluvu o prevode vlastníctva bytu.
Nedôvodná je aj námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal ním
navrhované dokazovanie zabezpečením prehľadu o tom, aké osoby a s akým štatútom
obývajú byty v bytovom dome na ulici , keď aj odvolací súd
ho považoval za nadbytočné z hľadiska posúdenia navrhovateľom namietanej platnosti
dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, pretože ani po doplnení dokazovania v tomto smere by
nebolo možné dospieť k iným právnym záverom, než ku ktorým dospel súd prvého stupňa
na základe výsledkov vykonaného dokazovania v rozsahu dostatočne potrebnom pre zistenie
a právne posúdenie vo veci sporných rozhodujúcich skutočností.
S ohľadom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvého stupňa sa v rámci predmetného
konania vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, svoje rozhodnutie založil
na konkrétnych, výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach
a tvrdeniach a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou
úpravou. Navrhovateľ len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval a ktoré odprezentoval
aj pred súdom prvého stupňa, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení
aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvostupňovým súdom vydaný rozsudok. Súdu
prvého stupňa tak nemožno vytknúť žiadne pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení
danej veci, a preto možno uzavrieť, že rozsudok súdu prvého stupňa je, z hľadiska
navrhovateľom uplatnených odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia, správny.
So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok sudu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p).“
16. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup
pri hodnotení zákonnosti postupu a rozhodnutia okresného súdu mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal
s odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoj záver o zákonnosti
odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zmätočnosti či nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
17. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného,
pre neho priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí
ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.
18. V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje
za arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné),
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré
sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
19. So zreteľom na už uvedenú argumentáciu ústavného súdu, ako i na obsah podanej
ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
20. V nadväznosti na sťažovateľom deklarovaný prejav nespokojnosti s vykonaným
dokazovaním (teda sťažovateľom namietané porušenie procesných zákonných ustanovení
a jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy, pozn.) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal k dispozícii reálnu
príležitosť ním proklamovaný nedostatok konania pred súdom prvej inštancie
namietať v podanom odvolaní (proti rozsudku okresného súdu č. k. 3 C 23/2010-77
z 1. októbra 2012, pozn.), čo však nevyužil.
Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu
k všeobecným súdom pritom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými
súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie
s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným
súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní
v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc
(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).
Z obsahu odvolania, ktoré podal sťažovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného
zástupcu na okresnom súde 31. decembra 2012 (a ktoré tvorilo prílohu podanej ústavnej
sťažnosti sťažovateľa, pozn.), ústavný súd zistil, že sťažovateľ v odvolacom konaní
nenamietal porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, teda práva vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd preto na predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti
sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
22. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľom predložená ústavná sťažnosť
obsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde), vymedzený v bode 2
nepresne a neurčito.
Rovnako ústavný súd poukazuje i na ďalšie pochybenie splnomocneného zástupcu
sťažovateľa, ktorý v závere podanej ústavnej sťažnosti mylne osobu sťažovateľa označil
ako „ “, a nie ako „ “.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017