Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 246/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 3043/13, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , 2, 3 a 4 a

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 28. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. apríla 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím z 28. októbra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení

navrhovateľa v konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , následne v rámci odvolacieho konania na krajskom

súde pod sp. zn. a v dôsledku ním iniciovaného dovolacieho konania

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

bol účastníkom konania o určenie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode

vlastníctva bytu.

Po tom, čo okresný súd rozsudkom č. k. -77 z 1. októbra 2012 návrh

sťažovateľa zamietol, krajský súd v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania

napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny

a najvyšší súd v dôsledku sťažovateľom iniciovaného dovolacieho konania uznesením

sp. zn. z 15. februára 2017 dovolanie sťažovateľa odmietol v zmysle dikcie

ustanovenia ako procesne

neprípustné.

3. Sťažovateľ následne s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti

posudzovanej právnej veci spochybňuje správnosť záverov okresného súdu, krajského súdu,

ako i najvyššieho súdu a ich rozhodnutiam (bod 2) pripisuje nielen zmätočnosť,

ale i nepreskúmateľnosť.

Postupom vo veci konajúcich súdov rovnako vyčíta nevykonanie ním predložených

listinných dôkazov, účelovosť ich konania a nesplnenie ústavnoprávnych záruk nezávislosti

a nestrannosti.

4. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že došlo k porušeniu jeho práv

zaručených (bod 1), vzhľadom na čo žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné práva ... upravené v čl. 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3,

ods. 4 a v SR postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vo veci konal ako nezávislý

a nestranný súd. Právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 10. 2014

sp. zn. -118 sa ruší a nariaďuje sa vec znova prejednať s usmernením, že

všetky vo veci konajúce súdu sú povinné vykonať listinné dôkazy tak, ako je to zakotvené

v platnej legislatíve a skutkový stav riadne zistiť a právne vyhodnotiť a rozhodnutie

kvalifikovane odôvodniť podľa s dôrazom na to, aby konajúce súdy uviedli, ktoré

listinné dôkazy súd vykonal a z akého dôvodu navrhnutý dôkaz nevykonal a ako vec právne

posúdil.

3. ... priznáva finančné zadosťučinenie 5 000 eur (slovom

päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia (nálezu).

4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho

zastúpenia 359,58 eur (slovom tristopäťdesiatdeväť eur 58 centov), ktoré je súd povinný

zaplatiť na účet advokáta vedený v , číslo účtu:

do dvoch mesiacov od tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

8. Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k výsledkom realizovaného ústavného prieskumu,

poznamenáva, že v konaní podľa je v zmysle viazaný

návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. To znamená, že ústavný súd môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

). Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom tak,

ako to je aj v tomto prípade.

Pretože sťažovateľ žiada v petite sťažnosti vysloviť porušenie ním označených práv

(bod 1) len napadnutým rozhodnutím krajského súdu, tvrdenia o porušení jeho základných

práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 1. októbra 2012, ako i postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. februára 2014, ktoré sťažovateľ uvádza

a ktorých správnosť spochybňuje v texte samotnej sťažnosti mimo petitu sťažnosti,

považoval ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. ,

, ) výlučne za súčasť jeho sťažnostnej argumentácie, a preto

sa ich tvrdeným porušením vecne nezaoberal.

9. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ).

V súvislosti so svojím postavením ústavný súd v stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných

než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa má každý právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

11.1 Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

11.2 Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

).

11.3 Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti),

a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka

a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje,

že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané ‒právo na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

12. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby

podľa voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená

na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní

a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené

práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná

nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie

o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu

a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové

a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval jeho judikatúru.

Ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

13. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred krajským súdom

a jeho napadnutému rozhodnutiu, ktoré sťažnosťou napadol sťažovateľ,

nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Krajský súd vyslovil názor náležite

odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý

štandardne rozhodovať obdobné právne otázky.

14. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna

dimenzia, keď jej základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu,

ich prehodnocovanie a následné vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom

odvolacieho súdu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného

súdu č. k. -77 z 1. októbra 2012 (ktorým okresný súd zamietol návrh

sťažovateľa, pozn.) nemôže samo osebe znamenať porušenie sťažovateľom v petite

označených práv (bod 4).

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, respektíve k odopretiu základných

práv alebo slobôd.

V danej veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti

ústavný súd nezistil, že by mohol byť namietaným procesným pochybením dosiahnutý

vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer. S námietkami sťažovateľa sa ústavný súd

nestotožnil a dospel k záveru, že nič nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím

krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv

zaručených (bod 1).

15. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia zo strany krajského súdu, ktorý v rámci v relevantnej časti odôvodnenia

konštatoval:

„V preskúmavanej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie v rozsahu potrebnom

na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie vzniku nároku

navrhovateľa na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu z hľadiska platnosti dodatku

č. 1 zo dňa 29. 07. 1994 k nájomnej zmluve zo dňa 16. 07. 1993 (, ),

zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s dospel

k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne

závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona (

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, o úprave

niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a , ),

ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa,

aj dostatočne v súlade s odôvodnil, pričom sa podrobne a právne

precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne

posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi

sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo

relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a preto jeho

rozhodnutie možno považovať v tomto smere za presvedčivé; nedôvodná je preto námietka

navrhovateľa, že rozsudok súdu prvého stupňa je pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľný...

Súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania, s prihliadnutím

na práve závery vylovené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -63

zo dňa 17. 09. 2008, dospel k správnemu právnemu záveru o platnosti dodatku č. 1

k nájomnej zmluve uzatvoreného dňa 29. 07. 1994, ktorým bol založený medzi účastníkmi

konania nájom služobného bytu, ktorého trvanie bolo viazané (obmedzené) na skončenie

služobného pomeru navrhovateľa u odporcu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu

prvého stupňa, že absencia podpisu manželky navrhovateľa na dodatku č. 1 k nájomnej

zmluve nemala za následok jeho neplatnosť vzhľadom na to, že išlo o nájom služobného

bytu, v ktorom prípade nájomnú zmluvu uzatvára na strane nájomcu osoba, ktorá vykonáva

prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný ( ), ako aj

so zreteľom na relevantnú právnu úpravu, podľa ktorej v prípade nájmu služobného bytu

nemôže vzniknúť manželom spoločný nájom bytu (§ 709 v spojení s § 703 Obč. zák.).

Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že nájom služobného bytu v danom prípade

zanikol skončením služobného pomeru navrhovateľa u odporcu dňom 30. 06. 2006; v tomto

smere súd prvého stupňa nesprávne uviedol ako deň skončenia služobného pomeru

nesprávny dátum - 23. 08. 2006, ktorá skutočnosť, však nemala vplyv na správnosť jeho

právnych záverov. Vzhľadom na to, že povinnosť prenajímateľa uzatvoriť s nájomcom

zmluvu o prevode vlastníctva bytu podľa ,

sa nevzťahuje na služobné byty ( ), nevznikla odporcovi zákonná

povinnosť uzatvoriť s navrhovateľom zmluvu o prevode vlastníctva bytu.

Nedôvodná je aj námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal ním

navrhované dokazovanie zabezpečením prehľadu o tom, aké osoby a s akým štatútom

obývajú byty v bytovom dome na ulici , keď aj odvolací súd

ho považoval za nadbytočné z hľadiska posúdenia navrhovateľom namietanej platnosti

dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, pretože ani po doplnení dokazovania v tomto smere by

nebolo možné dospieť k iným právnym záverom, než ku ktorým dospel súd prvého stupňa

na základe výsledkov vykonaného dokazovania v rozsahu dostatočne potrebnom pre zistenie

a právne posúdenie vo veci sporných rozhodujúcich skutočností.

S ohľadom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvého stupňa sa v rámci predmetného

konania vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, svoje rozhodnutie založil

na konkrétnych, výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach

a tvrdeniach a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou

úpravou. Navrhovateľ len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval a ktoré odprezentoval

aj pred súdom prvého stupňa, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení

aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvostupňovým súdom vydaný rozsudok. Súdu

prvého stupňa tak nemožno vytknúť žiadne pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení

danej veci, a preto možno uzavrieť, že rozsudok súdu prvého stupňa je, z hľadiska

navrhovateľom uplatnených odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia, správny.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok sudu prvého stupňa

ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p).“

16. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup

pri hodnotení zákonnosti postupu a rozhodnutia okresného súdu mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v .

Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal

s odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoj záver o zákonnosti

odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zmätočnosti či nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného,

pre neho priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

18. V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje

za arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné),

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré

sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. So zreteľom na už uvedenú argumentáciu ústavného súdu, ako i na obsah podanej

ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

základných práv sťažovateľa podľa , 2, 3 a 4 odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

20. V nadväznosti na sťažovateľom deklarovaný prejav nespokojnosti s vykonaným

dokazovaním (teda sťažovateľom namietané porušenie procesných zákonných ustanovení

a jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48

ods. 2 , pozn.) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal k dispozícii reálnu

príležitosť ním proklamovaný nedostatok konania pred súdom prvej inštancie

namietať v podanom odvolaní (proti rozsudku okresného súdu č. k. -77

z 1. októbra 2012, pozn.), čo však nevyužil.

Z princípu subsidiarity ( ) limitujúceho vzťah ústavného súdu

k všeobecným súdom pritom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými

súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie

s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným

súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, ).

Z obsahu odvolania, ktoré podal sťažovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného

zástupcu na okresnom súde 31. decembra 2012 (a ktoré tvorilo prílohu podanej ústavnej

sťažnosti sťažovateľa, pozn.), ústavný súd zistil, že sťažovateľ v odvolacom konaní

nenamietal porušenie základného práva zaručeného , teda práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd preto na predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti

sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

22. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľom predložená ústavná sťažnosť

obsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ

od ústavného súdu domáha ( ), vymedzený v bode 2

nepresne a neurčito.

Rovnako ústavný súd poukazuje i na ďalšie pochybenie splnomocneného zástupcu

sťažovateľa, ktorý v závere podanej ústavnej sťažnosti mylne osobu sťažovateľa označil

ako „ “, a nie ako „ “.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017