Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 335/2017
PDF · 145.82 KB
No categories available
II. ÚS 335/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava vo veci
vedenej pod sp. zn. 23 C 19/1996 a postupom Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej pod
sp. zn. 26 Co 202/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
vo veci vedenej pod sp. zn. 23 C 19/1996 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.
26 Co 202/2014 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“, spolu ďalej len „napadnuté
konania“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:
„Rozsudkom KS Trnava súd uložil žalovanej strane č.1 zaplatiť žalobcom 1 až 3
každému čiastku 7 731,51 € s 22 %-ným úrokom z omeškania ročne od 1.1.1995
do zaplatenia všetko do 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Podľa uvedeného rozsudku ide o náhradu škody pre sťažovateľa za obdobie 22 rokov
vo výške 170 093.22 € a 34 420.50 € úrokov.
Sťažovatelia dňa 7.2.1994 uplatnili na príslušnom súde OS Tmava svoj nárok
vyplývajúci z riešenia obsadenia ich reštituovaného rodinného majetku firmami odporcov
a náhrady škôd z týchto dôvodov vzniklých, ako aj odcudzení majetku a strojných zariadení.
Meritorne bolo rozhodnuté až KS Trnava s nadobudnutím právoplatnosti dňa 3.1.2015.
Teda po dobu vyše 20 rokov sme bolí sťažovatelia vystavovaní porušovaniu našich
základných práv a slobôd na úseku majetko-právnom a podnikateľskom, ktoré sú
garantované čl. 48 odst. 2 Ústava SR. Dohovor o ochrane týchto práv bol vyhlásený
pod č. 209/1992 Zb. Namietame, že po dobu 20 rokov, až do roku 2015 bolo porušované
naše základné právo na spravodlivé súdne konanie a vymožiteľnosť nášho práva. Z aspektu
našej reštitúcie rodinného majetku sme túto uplatnili ešte v roku 1991, teda porušovanie
našich práv je po dobu 25 rokov.“
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu
a uvádza, že „Ústavný súd SR nálezom z 2.6.2004, č. k. IV. ÚS 85/04/34 prikázal
OS v Trnave konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Od tohoto dátumu uplynulo ďalších
11 rokov a napriek vydokladovaniu všetkých našich námietok voči rozhodnutiam Okresného
a Krajského súdu v rozsahu cez tisíc strán dokumentov tieto nerešpektoval a rozhodol
v príkrom rozpore so základnými právami spravodlivosti.“.
Ústavný súd konštatoval prieťahy v napadnutom konaní okresného súdu opakovane
3. júna 2010 nálezom sp. zn. IV. ÚS 83/2010.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Žiadam o riešenie mojej sťažnosti v zmysle ustanovení čl. 127 ods.1 Ústavy SR
a § 18 - § 20 zákona č. 38/1993 Z. z. ako aj §§ 17 a 18 Zák. č. 514/2003 Z. z.“
Ústavný súd, hodnotiac obsah sťažnosti, túto posúdil ako sťažnosť podľa čl. 127
ústavy, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádza
zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.
K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným
zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej
sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote), skutočnosť, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor
vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu
došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03,
IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).
Ústavný súd zistil (táto skutočnosť vyplýva aj priamo zo sťažnosti sťažovateľa),
že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 23 C 19/1996 z 1. apríla 2014, ktorý
(v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26 Co 202/2014 z 2. decembra
2014) nadobudol právoplatnosť 3. januára 2015. V čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu (2. januára 2017) už zjavne nedochádzalo k porušovaniu sťažovateľom označených
práv.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní, ktoré bolo pred
doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu vo veci samej právoplatne skončené, je zrejmé,
že v čase predbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde bola už jeho právna
neistota odstránená a tvrdené porušovanie sťažovateľom označených práv už netrvalo.
Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, pretože konanie bolo
právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazom
na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí, sa z dôvodu hospodárnosti konania
už nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku
kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súd
rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho
zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017