Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 353/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť mesta Banská Bystrica, Československej armády 26, Banská

Bystrica, zastúpeného Advokátskou kanceláriou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o.,

Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján

Gereg, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa , 2, 3 a 4

Slovenskej republiky v spojení s a základných

práv podľa čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Banská Bystrica o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2016 doručená sťažnosť mesta Banská Bystrica, Československej armády 26, Banská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, 2, 3 a 4 (ďalej len „“), základných práv

podľa čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o náhradu škody

v sume 3 025 807,30 € s príslušenstvom ako žalobca, kde žalovaným bola Slovenská

republika. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v označenej veci

sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol v konaní vedenom

pod sp. zn. rozsudkom z 21. marca 2012 (ďalej len „rozsudok súdu prvého

stupňa“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania

podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že ho potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu porušuje jeho

označené práva. Svoju sťažnosť odôvodňuje tým, že sa „domáhal náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa § 5 ods. 1

a o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

pričom čiastka, ktorej sa sťažovateľ v postavení navrhovateľa domáhal, predstavovala úrok

(nie istinu), ktorý predstavoval 3.025.807,30 Eur s prísl. Sťažovateľ na tomto mieste

zdôrazňuje, že v iných dvoch konaniach bolo rozhodnuté o istine (nie úroku) v dovolacích

konaniach rozsudkami NS SR zo dňa 30.7.2008 a zo dňa

30.9.2008, dôsledkom ktorých bola skutočnosť, že nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným spôsobom v jednej a tej istej veci bol opakovane v súdnom konaní všeobecnými

súdmi uznaný za opodstatnený, peňažná čiastka bola už aj pripísaná na účet sťažovateľa,

pričom v druhom konaní sa pokračuje v intenciách vyššie uvedených rozhodnutí NS SR.

K porušeniu práva na spravodlivý proces a porušeniu základných ľudských práv

a slobôd došlo v SR a ,2,3,4 SR v tom, že ak základ

nároku v iných dvoch konaniach ohľadom istín bol nezákonný voči sťažovateľovi, nemožno

mať za to, že zákonným nárokom je úrok z nezákonnej istiny. Ak nie je daný základ nároku,

pričom tento je nezákonný, nemôže byť zákonným úrok, prináležiaci k takejto istine. Inými

slovami povedané, finančné prostriedky Mesta Banská Bystrica - sťažovateľa boli odpísané

z jeho účtu bez existencie zákonného rozhodnutia súdu úkonom, ktorý z tohto dôvodu

nemohol byť právne relevantný. Nie je preto potrebné formálne zotrvať na skutočnosti, že

ak v prípade úroku nepostupoval NS SR tak, ako k istinám, rozsudkami NS SR

2

a , tak potom je nárok k úrokom nezákonným. Nemožno sa stotožniť

s právnym názorom, že ak existuje právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená

a toto nebolo zmenené, nemožno takúto škodu uplatňovať. Máme za to, že zjavne o tom

hovoria citované rozhodnutia NS SR a následné konanie všeobecných súdov, preto

interpretovať takto úzko formálne opodstatnenosť uplatneného nároku znamená porušenie

práva na spravodlivý proces v zmysle SR ods. 1,2,3,4 v spojení s .

V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že hoci ide o predchádzajúce právoplatné rozhodnutie

súdov, toto je právne neúčinné, ak základ nároku v nadväzujúcich konaniach na vyššie

uvedené rozhodnutia NS SR nie je daný. V tomto smere nie je rozhodujúce, akých

hmotnoprávnych ustanovení sa sťažovateľ v postavení navrhovateľa dovolával, ale

skutočnosť, že úroky z nezákonnej istiny nemôžu byť nedotknuteľné len pre to, že aj

vo vzťahu k nim NS SR nevydal svoje rozhodnutie tak, ako vo vzťahu k istine. V čase

konania bolo nepochybne zistiteľné, že k odpisu z účtu Mesta Banská Bystrica došlo

nezákonným spôsobom, tak potom platí aj o úrokoch, že tieto boli získané nezákonným

spôsobom - absolútne neplatným právnym úkonom. Postup exekútora aj pri odpise čiastky

úrokov bol schválený súdom a teda niet pochybností o tom, že je daný základ nárokov

pre postup titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, za ktorý

postup objektívne zodpovedá Slovenská republika zast. Ministerstvom spravodlivosti SR.

Sťažovateľ sa domnieva, že touto sťažnosťou v prípade jej prijatia sa nebude zasahovať

do skutkových zistení a do meritórnych rozhodnutí všeobecného súdu, ale sa dá zadosť

základným právam a slobodám tak, ako je toto porušenie vytýkané v bode 1. sťažnosti.

Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo možné napadnúť mimoriadnym opravným

prostriedkom, pretože odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V predmete

výroku nedošlo k žiadnej zmene, ale reštriktívne sa vyložilo právo na spravodlivý proces len

na formálnom stave veci pre absenciu rozhodnutia NS SR, prípadne iného rozhodnutia,

ktorým by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť rozhodovanie o úrokoch z istiny.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom

v znení:

„1/ Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

29.10.2015 v spojitosti s rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo dňa 21.3.2012 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa

vyplývajúcich z , 2, 3, 4 a v spojení s SR ako aj Listiny

základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1,2,3, 4.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 29.10.2015 a Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo dňa 21.3.2012 a prikazuje tomuto súdu, aby vo veci znova rozhodol.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je p o v i n ý uhradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 363,07 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

4

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pripomína, že uplatnenie jeho právomocí je viazané na splnenie

viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1

, a a nasledujúcich ). V tejto súvislosti už ústavný

súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak

náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný

návrhom na začatie konania ( ).

Podľa , návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť trpí viacerými závažnými

obsahovými nedostatkami. Prvým závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je

zmätočné, nezrozumiteľné odôvodnenie sťažnosti, ktoré neobsahuje relevantné skutkové

súvislosti v logickom slede, z ktorých by bolo zrejmé, z akých právnych dôvodov a v čom

sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv. Sťažnosť teda neobsahuje čo i len

jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala byť v prospech

záveru o porušení niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa

a listiny. Ďalším nemenej závažným nedostatkom je nevykonateľný a nejednoznačný petit

sťažnosti. V prvom bode petitu sťažovateľ žiada vysloviť porušenie jeho označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu „v spojitosti s rozhodnutím Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. zo dňa 21.3.2012“. Uvedená formulácia je nejednoznačná

najmä v súvislosti s odôvodnením sťažnosti, keďže z nej ani z ostatného obsahu sťažnosti

nie je zrejmé, či sťažovateľ namieta aj rozsudok súdu prvého stupňa, pretože v odôvodnení

sťažnosti nie je ani zmienka o tom, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojich označených

práv vo vzťahu k rozsudku súdu prvého stupňa. V nadväznosti na to, sťažovateľ v druhom

bode petitu sťažnosti žiada zrušiť aj rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj napadnutý

rozsudok, a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatuje, že túto

časť petitu nie je možné vykonať už len z dôvodu toho, že v prvom bode petitu sťažovateľ

nežiada jednoznačne vysloviť porušenie označených práv napadnutým rozsudkom súdu

prvého stupňa. Ústavný súd v zmysle nemá právomoc

zrušiť súdne rozhodnutie bez vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd týmto

rozhodnutím.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby

medzi relevantnými ustanoveniami [ a

písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia

porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu má samotný nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné

procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä

právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou

konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa

spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo

slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo

nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo

záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa

neobsahuje, pričom samotný subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je

dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú

objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie.

6

V spojitosti s nejednoznačným petitom sťažnosti, ktorý je preto aj nevykonateľný,

ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,

v predloženej podobe neobsahuje kvalifikované odôvodnenie ani jednoznačný petit, teda

nespĺňa podstatné zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí

nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie

právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a síce relevantné

odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti, ako aj jednoznačný vykonateľný petit,

ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa sťažnosť

odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec dôvodov, ktoré viedli k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí, ústavný súd konštatuje, že aj keby sťažnosť netrpela

uvedenými nedostatkami, obsah jej príloh (nižšie označené rozsudky krajského súdu

a najvyššieho súdu) jednoznačne nasvedčuje, že sťažnosť nie je opodstatnená.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd ďalej

konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Sťažovateľ v napadnutom konaní pred všeobecnými súdmi v napadnutej veci si musel byť

vedomý absencie základného predpokladu na uplatnenie náhrady škody proti žalovanému,

ktorým je preukázanie skutočnosti, že právoplatné rozhodnutie vydané v posudzovanom

prípade v exekučnom konaní, ktorým bola (mala byť) škoda spôsobená, bolo zrušené alebo

zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Sťažovateľ len zmätočne a bez relevantnej

súvislosti tvrdí nezákonnosť postupu a rozhodnutí súdov v jeho veci s poukazom na iné

rozhodnutia súdov v iných konaniach, ktoré nemajú žiadnu relevantnú spojitosť s konaním,

v ktorom podľa jeho názoru došlo k nezákonnosti respektíve k nesprávnemu úradnému

postupu. Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval sťažovateľa aj v konaniach,

na ktoré sa odvoláva, musel mať aj vedomosť o tom, že argumentácia, ktorú použil

v prípade ostatných dvoch exekučných konaniach, na ktoré sa odvoláva a kde

dosiahol zmenu označenými rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júla 2008 a sp. zn. z 30. septembra 2008

a následne preukazoval splnenie predpokladu pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu

škody (nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, pozn.), je pre napadnuté

konanie nepoužiteľná, pretože pokiaľ v ostatných dvoch označených prípadoch exekučný

titul smeroval len proti mesta Banská Bystrica a nezákonnosť

spočívala v tom, že exekučný súd povolil exekúciu proti sťažovateľovi, v posudzovanom

8

prípade exekučným titulom bolo rozhodnutie krajského súdu v konaní sp. zn.

z 27. septembra 2002, ktorým bola uložená povinnosť nielen mesta

Banská Bystrica, ale aj sťažovateľovi. Uvedená skutočnosť vyplýva z odôvodnenia

rozsudku súdu prvého stupňa, preto argumentácia sťažovateľa je nenáležitá a zavádzajúca.

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieval, že exekučný titul, respektíve rozhodnutie exekučného

súdu, z ktorého odvodzoval svoj nárok, je nezákonné, mohol a mal využiť dovolanie,

tak ako v prípadoch na ktoré sa odvoláva (vo všetkých označených konaniach

bol sťažovateľ zastúpený tým istým právnym zástupcom, pozn.), a dosiahnuť rozhodnutie,

ktorým by preukazoval splnenie zákonného predpokladu pre úspešnosť svojho nároku.

Sťažovateľ ani len netvrdil, že tento mimoriadny opravný prostriedok využil, teda jeho

argumentácia per analogiam je v princípe neprípustná, keďže nevyužil právny prostriedok

nápravy, ktorým mohol dosiahnuť zrušenie alebo zmenu rozhodnutia, a tým preukazovať

nezákonnosť rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup, z ktorého odvodzoval svoj nárok

na náhradu škody.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených

práv sťažovateľa podľa a listiny, preto ústavný súd konštatuje, že existoval aj iný

dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa , a to z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,

náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017