Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)002/372220.b33712.pdf
PDF · 122.7 KB
No categories available
4Cdo/232/2006
Legal thesis Official
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy
Sakálovej a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Rudolfa Čirča v exekučnej veci
oprávneného T. Ltd., so sídlom 16. K., reg. č. H., zastúpeného JUDr. A. V., advokátkou so
sídlom v B., proti povinnému Mestu B., zastúpenému JUDr. J. G., advokátom, AK G., so
sídlom v B., o vymoženie sumy 812 130,47 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp.zn. 2 Er 735/2005, o dovolaní povinného proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. apríla 2006 sp.zn. 17 CoE 15/06, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. apríla 2006 sp.zn. 17 CoE 15/06 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo 14. decembra 2005 č.k. 2 Er 735/2005-
128 námietkam povinného, vzneseným proti exekúcii začatej pred súdnym exekútorom
Mgr. P. K. povereným vykonaním exekúcie vedenej pod sp.zn. EX X., vyhovel. Vychádzal zo
zistenia, že v návrhu na začatie exekučného konania je ako povinný označený Mesto B., hoci
exekučný titul – rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2002 sp.zn. 32 Cb
89/98 – zaväzuje k povinnosti I. útvar Mesta B. (ďalej len I. útvar), príspevkovú organizáciu,
zriaďovateľom ktorej je Mesto B.. V súlade s námietkami povinného v zmysle § 37 ods. 3
Exekučného poriadku skúmal, či bolo v konaní preukázané, že povinnosť z exekučného titulu
prešla na Mesto B.. Uviedol, že zákon č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy (ďalej len zákon č. 523/2004 Z.z.), ktorého ustanovenia je potrebné na danú vec
aplikovať, predpokladá prechod práv a povinností z príspevkovej organizácie na zriaďovateľa,
ak príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, pričom k prechodu
dochádza dňom jej zrušenia, ak osobitný zákon neustanoví inak (§ 21 ods. 13 citovaného
zákona). Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že I. útvar nebol zatiaľ podľa
tohto zákona zrušený. Dospel preto k právnemu názoru, že subjekt označený v návrhu na
vykonanie exekúcie ako povinný, nie je právnym nástupcom odporcu zaviazaného
v exekučnom titule k povinnosti a teda, že na tento subjekt neprešla povinnosť z exekučného
titulu. Exekúcia sa vykonáva proti subjektu, ktorý nie je v tomto exekučnom konaní pasívne
legitimovaný, čo je neprípustné. Námietky povinného proti exekúcii považoval preto za
opodstatnene podané. K právnemu názoru oprávneného, podľa ktorého na danú vec je
potrebné analogicky použiť ustanovenie § 68 ods. 3 písm.d/ Obchodného zákonníka (Krajský
súd v Banskej Bystrici totiž uznesením z 29. apríla 2005 zrušil konkurz vyhlásený na I. útvar
z dôvodu, že jeho majetok nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzného konania)
uviedol, že zánik príspevkovej organizácie upravuje práve zákon č. 523/2004 Z.z., a to
odlišne od právnej úpravy uvedenej v Obchodnom zákonníku. Právna úprava zániku
obchodných spoločností uvedená v Obchodnom zákonníku sa preto na zánik príspevkovej
organizácie nevzťahuje a nie je možné ju použiť ani na základe analógie.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 28. apríla 2006 sp.zn. 17 CoE 15/06
na odvolanie oprávneného uznesenie okresného súdu zmenil tak, že námietkam povinného
vzneseným proti exekúcii, ktorá začala pred súdnym exekútorom Mgr. P. K. pod sp.zn. EX
X., nevyhovel. Zhodne ako súd prvého stupňa sa riadil ustanovením § 37 ods. 3 veta prvá
Exekučného poriadku, podľa ktorého proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako
povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený,
možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z
exekučného titulu podľa § 41. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že I. útvar,
ako príspevková organizácia, zanikol zrušením bez právneho nástupcu. Práva a povinnosti
z tohto subjektu prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa (§ 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z.),
ktorým je nepochybne Mesto B.. Exekúcia sa preto správne, v súlade so zákonom vykonáva
proti Mestu B., ako subjektu, na ktorého prešla povinnosť z exekučného titulu. Za základ
svojho rozhodnutia vzal zistenie, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 29. apríla
2005 sp.zn. 27 K 35/2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2005, zrušil konkurz
vyhlásený na úpadcu I. útvar, označeného v exekučnom titule ako povinného z dôvodu,
že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzného konania. Z uvedeného
zistenia vyvodil, že v dôsledku tohto rozhodnutia súdu, dňom nadobudnutia jeho
právoplatnosti, „nastali účinky“ uvedené v ustanovení § 68 ods. 3 písm.d/ Obchodného
zákonníka, podľa ktorého sa spoločnosť zrušuje zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok
úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty. Zákonný
predpoklad prechodu práv a povinností z príspevkovej organizácie na zriaďovateľa,
vyplývajúci z ustanovenia § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. (zánik príspevkovej
organizácie zrušením bez právneho nástupcu), bol tak naplnený. Nestotožnil sa s
právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého ustanovenie § 68 ods. 3 písm.d/
Obchodného zákonníka sa vzťahuje výlučne na zrušenie a následný zánik obchodnej
spoločnosti. V tejto súvislosti uviedol, že aj Živnostenský zákon (I. útvar nie je spoločnosťou
zapísanou v obchodnom registri, ale v registri živnostenskom) reaguje v § 8 ods. 1, 2 na
prípady ukončenia konkurzu, resp. zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre
nedostatok majetku, a to zákazom prevádzkovať živnosť. I. útvar nebol teda oprávnený po
vydaní rozhodnutia, ktorým súd zrušil vyhlásený konkurz, živnosť naďalej prevádzkovať.
Vzhľadom na túto skutočnosť a pre jeho nemajetnosť zistenú v konkurznom konaní,
zriaďovateľ – Mesto B., bol povinný v zmysle § 21 ods. 12 zákona č. 523/2004 Z.z. túto
príspevkovú organizáciu zrušiť, čo však neurobil. Keďže (ne)zrušenie príspevkovej organizácie
v takomto prípade nemožno ponechať len na vôľu zriaďovateľa, mal za to, že na vec v
otázke zrušenia príspevkovej organizácie je možné aplikovať ustanovenie § 68 ods. 3 písm.d/
Obchodného zákonníka za použitia analógie. Odvolanie oprávneného považoval preto za
opodstatnene podané a v celom rozsahu mu vyhovel.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal včas dovolanie povinný. Navrhol
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasil s právnym
názorom odvolacieho súdu, že vydaním rozhodnutia o zrušení konkurzu z dôvodu, že majetok
úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov, došlo k zrušeniu I. útvaru v zmysle § 68 ods. 3
písm.d/ Obchodného zákonníka, následne k jeho zániku a že dňom nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozhodnutia prešli priamo zo zákona (zákona o rozpočtových pravidlách
verejnej správy) práva a povinnosti z tohto subjektu na Mesto B. ako jeho zriaďovateľa.
V tejto súvislosti uviedol, že v exekučnom titule zaviazaný povinný I. útvar je samostatnou
právnickou osobou s vlastnou právnou subjektivitou na základe zriaďovateľskej listiny. Táto
príspevková organizácia, napriek predchádzajúcemu konkurzu, naďalej právne existuje (je
doposiaľ vedená v zozname príspevkových organizácií obcí vedenom Štatistickým úradom
Slovenskej republiky a tiež v zozname podnikateľských subjektov Slovenskej republiky,
ktorý vedie živnostenský register). Poukázal na to, že pri použití analógie je potrebné
zachovať základné princípy práva, čo sa v danom prípade nestalo. Odvolací súd na jednej
strane posúdil analogicky zrušenie príspevkovej organizácie podľa Obchodného zákonníka.
Na druhej strane, keďže tento právny predpis nepozná pri zrušení spoločnosti z dôvodu
zrušenia konkurzu prechod práv a povinností na iný právny subjekt, použil ustanovenie
zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, čo je neprípustné. Zdôraznil, že právny
stav existencie I. útvaru, nech je hodnotený akokoľvek, nemožno preklenúť použitím zásady
„per analogium“ tak, ako keby ju zrušil zriaďovateľ. Ani súd nemôže prípadný nedostatok
zákona preklenúť rozhodovacou činnosťou. Súd totiž nie je oprávnený rozhodovať
o zániku príspevkovej organizácie a tým nahrádzať rozhodovanie Mestského zastupiteľstva
v B., ktorý orgán má jediný právo v zmysle zákona o obciach a o obecnom zriadení
vydávať takéto rozhodnutie. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je preto založený na
nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ v dovolaní, okrem iného, veľmi podrobne
rozviedol svoje námietky týkajúce sa zmluvy o postúpení pohľadávok spísanej vo forme
notárskej zápisnice z 23. januára 2003 č. N X., Nz X., namietal nezákonný postup zmluvných
strán pri uzatváraní zmluvy o postúpení pohľadávky z S., s.r.o. na terajšieho oprávneného.
V súvislosti s oprávneným a jeho konaním poukázal na systém činnosti obchodných
spoločností, konajúcich prostredníctvom oprávneného vo vzťahu k nárokom uplatňovaným v
rôznych konaniach, vrátane predmetného konania. Vyslovil názor o nedostatku vecnej
legitimácie oprávneného, resp. o nedostatku jeho spôsobilosti byť účastníkom nielen
exekučného konania, ale aj iných aktivít vyvíjaných na území Slovenska, čo dokumentoval na
podrobnej analýze systému obchodných spoločností napojených na pôvodnú obchodnú
spoločnosť. Zdôraznil, že oprávnený je obchodnou spoločnosťou podnikajúcou na území
Slovenskej republiky, ktorá nie je zapísaná v Obchodnom registri Slovenskej republiky, čo je
jednou z podmienok, aby zahraničná spoločnosť mohla vystupovať a podnikať ako právny
subjekt na území Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 239 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, že dovolanie povinného je dôvodné.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;
ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Týmto
osobitným zákonom je zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok).
Podľa § 37 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je
v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí
označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla
povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41).
Ostatne citované zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že exekúciu
možno vykonať len na základe návrhu toho, kto je v exekučnom titule označený ako
oprávnený a iba proti tomu, kto je označený ako povinný. Predpokladom pre vykonanie
exekúcie v prospech inej osoby, resp. proti inej osobe než je uvedená vo vykonávanom
rozhodnutí je prechod práva alebo povinnosti vyplývajúci z exekučného titulu zo zaviazaného
subjektu (oprávneného alebo povinného) na subjekt iný, preukázanie tohto prechodu,
prípadne prechod práv a povinností vyplývajúci priamo zo zákona.
Vo všeobecnosti platí, že k prechodu práv a povinností dochádza na základe právneho
nástupníctva, ktorého následkom je buď to, že do všetkých práv a povinností pôvodného
subjektu nastupuje iná osoba (univerzálna sukcesia – prichádza do úvahy, ak právny
predchodca zaniká) alebo zmena subjektu nastáva len u niektorých práv a povinností
(singulárna sukcesia). K prechodu práv a povinností dochádza okamžikom, kedy nastala
právna skutočnosť pre ňu stanovená. Treba zdôrazniť, že v obidvoch prípadoch možno proti
inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný vykonať exekúciu len
za predpokladu, že právna skutočnosť vyvolávajúca prechod práv a povinností, nastala až
po vydaní exekučného titulu.
V posudzovanej veci exekučný titul, ktorým je rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 26. marca 2002 sp.zn. 32 Cb 89/98 uložil povinnosť plniť I. útvaru Mesta B. (proti
Mestu B. žalobu zamietol). Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému
Mestu B.. Bolo preto potrebné skúmať, či práva a povinnosti prešli na tento subjekt
v dôsledku právneho nástupníctva, lebo len v takom prípade bolo možné viesť proti nemu
exekúciu.
Podľa § 21 ods. 13 veta druhá zákona č. 523/2004 Z.z. ak rozpočtová organizácia
alebo príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti
prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak.
Citované zákonné ustanovenie upravuje právne nástupníctvo rozpočtovej alebo
príspevkovej organizácie v prípade jej zániku. Predpokladom prechodu práv a povinností
z týchto subjektov na zriaďovateľa je skutočnosť, že organizácia zaniká zrušením a to bez
právneho nástupcu. Okamžik, ku ktorému dochádza k prechodu práv a povinností, zákon
stanovil dňom zrušenia rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie, ak osobitný zákon
neustanovuje inak.
V posudzovanej veci krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa
ktorého I. útvar zanikol zrušením bez právneho nástupcu vydaním rozhodnutia o zrušení
konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov v zmysle § 68 ods.
3 písm.d/ Obchodného zákonníka, čím bol naplnený predpoklad prechodu práv a povinností
z tohto subjektu na Mesto B. podľa § 21 ods. 13 veta druhá zákona č. 523/2004 Z.z., pričom
v otázke zrušenia príspevkovej organizácie pripustil možnosť aplikácie vyššie citovaného
ustanovenia Obchodného zákonníka na základe analógie.
Podľa dovolacieho súdu s uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu nemožno
súhlasiť.
Právna úprava subjektov verejnej správy a nimi zriadených rozpočtových
a príspevkových organizácií, sa vzhľadom na ich povahu (ide o subjekty, ktoré sú svojimi
príjmami a výdavkami napojené na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo vyššieho územného
celku), nachádza v zákone č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Jeho
predmetom, je okrem iného, aj právna úprava týkajúca sa zriaďovania rozpočtových
a príspevkových organizácií, hospodárenia týchto organizácií, včítane právnej úpravy ich
zrušovania (§ 1 písm.d/ v spojení s § 21 zákona č. 523/2004 Z.z.). Na subjekty verejnej
správy, ktorými sú obce, vyššie územné celky a nimi zriadené rozpočtové a príspevkové
organizácie sa zásadne vzťahuje tento zákon a len za predpokladu, že osobitný zákon
stanovuje inak, treba na tieto subjekty použiť tento osobitný zákon. Príspevkové organizácie
zriadené rozhodnutím obce (tak, ako tomu je v danej veci), možno zrušiť len rozhodnutím
zriaďovateľa (od prvého dňa nasledujúceho rozpočtového roka po predchádzajúcom
písomnom súhlase ministerstva financií), pričom v ustanovení § 21 ods. 12 zákona
č. 523/2004 Z.z. sú taxatívnym spôsobom vymenované prípady, kedy zriaďovateľ
príspevkovej organizácie je povinný ju zrušiť.
Naproti tomu v Obchodnom zákonníku v § 56 a nasl. sa nachádza právna úprava
obchodných spoločností, včítane ich zrušenia a zániku. V § 56 ods. 1 Obchodný zákonník,
okrem iného, podáva úplný výpočet obchodných spoločností, medzi ktoré patria verejná
obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová
spoločnosť. Príspevková organizácia sa v tomto výpočte nenachádza. Rovnako, aj právna
úprava uvedená v ustanovení § 68 Obchodného zákonníka, sa včítane jeho odseku 3, vzťahuje
len na obchodné spoločnosti (v odseku 3 sa výslovne uvádza, že „spoločnosť sa zrušuje“).
Z uvedeného je zrejmé, že právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku
v ustanoveniach § 56 a nasl. sa netýka právnických osôb – subjektov verejnej správy a teda sa
netýka ani príspevkových organizácií, akou v posudzovanej veci I. útvar nepochybne je. Na
tieto subjekty sa vzťahuje úplne iný právny predpis a to zákon o rozpočtových pravidlách
verejnej správy. Použitie ustanovení Obchodného zákonníka na subjekty, akými sú
príspevkové organizácie, neprichádza preto do úvahy (Obchodný zákonník v žiadnom zo
svojich ustanovení neuvádza, že by sa vzťahovali aj na subjekty verejnej správy).
Rovnako, nemožno na príspevkovú organizáciu (jej zrušenie), akou je I. útvar,
aplikovať ustanovenie § 68 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka ani na základe analógie,
ako to nesprávne urobil odvolací súd. Použitie analógie totiž predpokladá, že určitý právny
vzťah nie je právnym predpisom vôbec upravený. V danom prípade je však otázka
zriaďovania (vzniku), a zrušovania (zániku) príspevkových organizácií zákonom upravená
a je viazaná na vydanie rozhodnutia zriaďovateľa. Keďže v posudzovanom prípade I. útvar
je bezpochyby príspevkovou organizáciou zriadenou rozhodnutím obce, nie je naplnený
základný predpoklad prípustnosti analógie. Okrem toho použitie analógie predpokladá, aby
vzťah, ktorého sa týka, bol ovládaný rovnakými právnymi zásadami, ako ustanovenie zákona,
ktorý sa použije. Zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, ako to predznamenáva
jeho znenie, upravuje subjekty verejnej správy (nimi zriadené rozpočtové a príspevkové
organizácie), ktorých vznik, hospodárenie a tiež zánik sú ovládané úplne inými zásadami ako
subjekty, ktorých právna úprava sa nachádza v Obchodnom zákonníku (sú napojené na
štátny rozpočet, zriaďujú sa a zrušujú zákonom alebo rozhodnutím zriaďovateľa, príspevková
organizácia, ak vykonáva podnikateľskú činnosť, zapisuje sa do Živnostenského registra,
atď.). Aj z tohto dôvodu použitie ustanovení Obchodného zákonníka na základe analógie
v posudzovanej veci neprichádza do úvahy.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že dôvodom pre použite analógie nemôže byť
skutočnosť, že právna úprava zániku príspevkovej organizácie neobsahuje skutkovú podstatu
jej zrušenia formou vydania rozhodnutia súdom o zrušení konkurzu z dôvodu, že majetok
úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov. Rovnako, analógiu nie je možné pripustiť ani
z dôvodu, že zriaďovateľ príspevkovej organizácie si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu
mu zo zákona a príspevkovú organizáciu nezrušil, hoci podmienky k tomu v zákone
stanovené boli splnené, ako to nesprávne urobil odvolací súd. V ostatne uvedenom prípade, ak
oprávnenému vznikla majetková ujma v dôsledku porušenia právnej povinnosti
zriaďovateľom, nemožno vylúčiť vznik iného záväzkového vzťahu (záväzkového vzťahu
zo spôsobenej škody).
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak odvolací súd pripustil v otázke
zrušenia I. útvaru, ako príspevkovej organizácie, možnosť aplikácie § 68 ods. 3 písm. d/
Obchodného zákonníka na základe analógie a následne dospel k záveru, že došlo v zmysle
ustanovenia § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. k prechodu práv a povinností z I. útvaru na
Mesto B. a teda, že exekúcia sa preto správne, v súlade so zákonom vykonáva proti
povinnému Mestu B., ako subjektu, na ktorého prešla povinnosť z exekučného titulu, jeho
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Povinný preto opodstatnene
namietal, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle § 241 ods. 2
písm.c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.); právny názor dovolacieho súdu v tomto
rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ povinný v dovolaní namietal nedostatok vecnej legitimácie oprávneného treba
uviesť, že tieto tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, neboli pred súdmi nižšieho stupňa
povinným uvádzané. Súdy nižšieho stupňa ich preto nehodnotili a dôkazy nevykonali. Keďže
dovolací súd dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), nemohol v rámci dovolacieho
konania preskúmať správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu s prihliadnutím na tieto nové
skutočnosti a dôkazy. Odvolací súd sa s nimi bude musieť vyporiadať v ďalšom konaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému bola vec vrátená, znova o trovách
pôvodného konania a tiež trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová