Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 575/2018
PDF · 210.74 KB
No categories available
IV. ÚS 575/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť mesta Banská
Bystrica, Československej armády 1141/26, Banská Bystrica, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Gereg, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 až 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 až 4 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 9/2016 z 22. februára 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť mesta Banská Bystrica o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2017
doručená sťažnosť mesta Banská Bystrica, Československej armády 1141/26, Banská
Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou GEREG
& MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Ján Gereg, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 až 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 až 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 9/2016 z 22. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalobcu
účastníkom konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“)
pod sp. zn. 7 C 16/2011 vo veci náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci a jeho nesprávnym postupom (na tom skutkovom základe, že
vo vzťahu k sťažovateľovi bola vykonaná exekúcia odpísaním žalovanej sumy z jeho
bankového účtu, avšak následne po intervencii dovolacieho súdu v exekučnom konaní bola
exekúcia proti nemu vyhlásená za neprípustnú, pozn.). V označenom konaní okresný súd
rozhodol rozsudkom (v poradí druhým, pozn.) zo 7. novembra 2012 tak, že uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 455 029,16 € podľa žalobného petitu.
Proti rozsudku okresného súdu zo 7. novembra 2012 podala žalovaná odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 17 Co 2/2013 z 26. februára 2014 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil s výnimkou zmeny lehoty na plnenie a pripustil dovolanie proti tomuto
rozsudku z dôvodu, že ide o rozhodnutie zásadného právneho významu.
Proti rozsudku krajského súdu z 26. februára 2014 žalovaná podala dovolanie,
v ktorom sa domáhala, aby najvyšší súd dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu
zmenil alebo ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie s poukazom na nesprávne právne
posúdenie veci a odňatie možnosti konať. Žalovaná namietala, že v predmetnej veci bola
aplikovaná taká judikatúra, ktorá sa na ňu nevzťahuje. Najvyšší súd napadnutým uznesením
predmetné rozsudky krajského súdu aj okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
súdu prvej inštancie vzhľadom na to, že dovolací súd identifikoval vadu konania
podľa § 237 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vzhľadom
na odstrániteľný nedostatok podmienky konania (vada žaloby spočívajúca v nesprávnom
označení žalovaného – „Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky“, pozn.), ako aj vadu konania podľa § 237 písm. e) OSP (rozhodnutie aj o veci,
ktorá sa právom aprobovateľným spôsobom nestala predmetom konania – nerozhodnutie
o pripustení zmeny žaloby v časti úrokov z omeškania, pozn.). Dovolací súd tiež vytkol
krajskému súdu nesprávne právne posúdenie (dôvodu vzniku bezdôvodného obohatenia ako
plnenie povinnosti za iného, pozn.) vedúce až k pochybnostiam o dostatku skutkových
zistení a aplikáciu na vec neaplikovateľnej judikatúry.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta najmä nesprávne právne posúdenie nevyhnutnosti
uplatnenia vydania bezdôvodného obohatenia „cyperskou schránkovou firmou“, ktoré je
vopred zjavne bezúspešné, ako predpoklad pre uplatňovanie nároku na náhradu škody
od Slovenskej republiky. V sťažnosti sa uvádza:
„Sťažovateľ Mesto Banská Bystrica obdržalo dňa 29. 6. 2005 pod č. EX 198/02-1
príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a dňa 8. 7. 2005 exekučný
príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Pôvodný príkaz
smeroval proti povinnému Investorský útvar Mesta Banská Bystrica, pričom na základe
uznesenia č. 1 ER254/01-20 zo dňa 30. 1. 2002 bol poverený výkonom exekúcie súdny
exekútor Peter Kohút. Na tomto mieste zdôrazňuje sťažovateľ, že nikdy nebol procesnou
stranou - účastníkom konania v konaní, ktoré tvorilo vykonateľný titul pre exekútora.
Sťažovateľ sa do exekučného konania dostal neskôr tak, že v danej veci exekútor ale aj súd
bez dodržania uvedeného procesného postupu a bez vydania rozhodnutia súdu o zámene
účastníka na strane povinného bez ďalšieho pokračovali ako s povinnou osobou s Mestom
Banská Bystrica. Toho dôsledkom bolo, že konanie súdov vykazovalo vadu v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e) OSP a preto dovolací súd v inom konaní (5 Cdo 2/2007)
rozhodnutie nižších stupňov súdov vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie
prvostupňového súdu (OS Banská Bystrica) z 12. 9. 2005 č. k. 1 Er 254/2001 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú zmenil tak. že návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol
a vec zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Teda v dovolacom konaní
5 Cdo 2/2007, kde sa rozhodovalo 30. 7. 2008, bolo jednoznačne vyslovené, že sťažovateľ
sa stal nedôvodné povinným, účastníkom exekučného konania, pretože exekútor postupoval
nezákonne, čo mu odobril aj súd. Preto sa realizovala exekúcia s tým, že exekútor , ktorý
ani nemal poverenie na vykonanie exekúcie pre oprávneného TIKKA INVESTMENTS
LIMITED so sídlom Kyriakou Matsi 16, EAGLE HOUSE. 10 th floor. Agioi Omologites,
P.C. 1082 Nicosia Cyprus v zastúpení Penta Group odoslal tejto spoločnosti nedôvodne
exekvované finančné prostriedky, teda pochybením všeobecného súdu ako aj
predchádzajúcim pochybením exekútora došlo k tomu, že zákonu nezodpovedajúci úkon
spôsobil sťažovateľovi škodu veľkého rozsahu a nie spoločnosti TIKKA INVESTMENTS
LIMITED so sídlom Kyriakou Matsi 16. EAGLE HOUSE, 10 th tloor, Agioi Omologites, P.
C. 1082 Nicosia Cyprus. Za porušenie práva na spravodlivý proces je potom nutné
považovať tvrdenie dovolacieho súdu o tom, čo je uvedené v bode 25., 26. a 27. Uznesenia,
že je potrebné najprv sa domáhať bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie
získal a kto je osobou od štátu odlišnou. Z uvedeného preto vyplýva, že ak by takémuto
právnemu názoru bolo potrebné dať zadosť, tak potom by bolo potrebné podať žalobu na
všeobecnom súde na Cypre v gréckom jazyku proti spoločnosti, ktorá nikdy nič nemala
spoločné a ani nebola v právnom vzťahu so sťažovateľom, pretože sťažovateľ nebol nikdy
účastníkom konania, ktorého výsledok bol právny titul exekútora pre výkon exekúcie. Do
exekučného konania sa dostal sťažovateľ svojvoľným nezákonným postupom exekútora
a súdu, v čom vidí sťažovateľ bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi následkom, ktorý
nastal a pochybením štátu, ktorý prostredníctvom všeobecného súdu akceptoval nezákonný
a svojvoľný postup exekútora. V bode 25. samotný dovolací súd v Uznesení 6 Cdo/9/2016 zo
dňa 22. 2. 2017 pripúšťa, že aj keď preukázanie bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia je ďalšou zákonnou podmienkou vzniku štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím pri výkone verejnej moci, tak to nešlo chápať
doslovne, ale širšie. V tomto bode zhrnul dovolací súd dva rozdielne inštitúty a to nárok na
náhradu škody a na vydanie z bezdôvodného obohatenia. Následne z toho vyvodil záver bez
opory v zákone, že najprv je potrebné si uplatňovať bezdôvodné obohatenie (ktoré
sťažovateľ nespôsobil, ale exekútor a všeobecný slovenský súd) a až potom od štátu uplatniť
náhradu škody v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, za ktorú
zodpovedá štát. Celý názor vyslovený v bode 26. Uznesenia je v rozpore s platným právom
potiaľ, ak sa tvrdí, že ten, kto dostal nesprávnym rozhodnutím štátu nejaké plnenie, musí byť
najprv žalovaným a od neho sa má vymáhať náhrada bezdôvodného obohatenia a až potom
bude zodpovedať štát. Na tomto mieste je preto potrebné vysloviť, že podľa zák. č. 514/2003
Z. z. takýto postup zákon nepozná. Preto vytvárať odchýlne od existujúcej alebo
neexistujúcej právnej úpravy zodpovednosť iného nezodpovedá princípom spravodlivosti
súdneho alebo akéhokoľvek iného konania, pričom ide o porušenie základného práva
spočívajúceho v rovnosti zbraní. Zákon č. 514/2003 Z. z. za podmienku úspešného
uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia a spravodlivému
usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát uhradil žalobcovi ako osobe,
ktorá sa stala povinným v exekúcii na základe nezákonného rozhodnutia súdu škodu, ktorá
mu v priamej príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím vznikla. Pri takýchto
právnych záveroch dovolacieho súdu potom vzniká ochrana všetkých offshore spoločností
nachádzajúcich sa v daňových rajoch (napr. Britské panenské ostrovy. Panama, Belize.
Seychely ako aj Cyprus), pretože je potrebné uplatňovať nároky v štátnom jazyku týchto
krajín a na ich všeobecných súdoch, ktoré sú štandardne či už právnickej osobe alebo inej
osobe - fyzickej a orgánom územnej samosprávy nedostupné, prípadne je im nemožné takto
sa domáhať nárokov, ktoré spôsobil štát Slovenská republika - zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR konaním slovenských všeobecných súdov. Naviac tieto spoločnosti
priamo, ako je v tomto prípade, nespôsobujú škodu, ale tí, ktorí umožnia peňažný tok
realizovať tak. aby odišiel na neznáme účty týchto spoločností do daňových rajov. K otázke
vysloveného právneho názoru o tom, že sťažovateľ nebol povinný plniť a exekútor konal
spolu so súdom bez dodržania zákonného procesného postupu, sa jednoznačne vyjadril NS
SR v dovolacom konaní 5 Cdo 2/2007, ktorý názor reálne neguje tvrdenia bodu 26.
Uznesenia dovolacieho súdu 6 Cdo/9/2016. V bode 27. napadnutého Uznesenia NS SR je
zhrnutá kritika nesprávnosti úvah odvolacieho súdu vyslovených v rozsudku 17 Co/2/2013
zo dňa 26. 2. 2014. Tu však jednoznačne súd konštatuje, že právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514 /2003 Z. z. má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v predchádzajúcom
konaní. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Sťažovateľ tvrdí ďalej, že
nie je obligatórne dané žiadnym právnym predpisom, aby poškodený najprv vymáhal svoju
pohľadávku voči dlžníkovi resp. tomu. kto prijal neoprávnené obohatenie, v súdnom konaní
a bol známy negatívny výsledok súdneho konania, t. j. že v danej veci táto skutočnosť nie je
neprekročiteľnou podmienkou, aby existoval zamietajúci rozsudok súdu. u ktorého súdu bol
nárok uplatnený. V danej veci je nepochybne zistiteľné, ak v prípade, že by zákon
č. 517/2003 Z. z. takýto postup upravoval, tak žalobou na všeobecnom súde Cyperskej
republiky v Nikózii sťažovateľ nemohol uspieť proti schránkovej obchodnej spoločnosti, aj
by nebolo spravodlivé žiadať od sťažovateľa, aby viedol samostatný súdny spor proti
TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom Kyriakou Matsi 16. EAGLE HOUSE, 10 th
floor, Agioi Omologites, P.C. 1082 Nicosia Cyprus, keďže ani na všeobecnom súde na
Slovensku tento subjekt nebol účastníkom konania v základnom konaní, ktoré tvorilo titul
pre konanie exekútora. Bol by úspešný sťažovateľ v prípade podania žaloby na cyperskej
pôde, ak by argumentoval tým, že pochybil slovenský súd a slovenský exekútor? Iný
argument totiž pre uplatnenie neoprávneného obohatenia TIKKA INVESTMENTS
LIMITED so sídlom Kyriakou Matsi 16, EAGLE HOUSE, 10 th tloor. Agioi Omologites, P.
C. 1082 Nicosia Cyprus niet. Nepochybne bolo konštatované v konaní 5 Cdo 2/2007 a 4
Cdo 232/2006, že vymáhanie pohľadávok proti Mestu Banská Bystrica je nezákonné. V
dôsledku tejto nezákonnosti došlo k odpísaniu finančných prostriedkov z účtu sťažovateľa,
ktorý márne brojil proti takémuto postupu, ktorý postup sa napravil až rozhodnutiami NS
SR prvým zo dňa 30. 7. 2008 a 30. 9. 2008. To bolo v čase, kedy už viac ako tri roky boli
peňažné prostriedky sťažovateľa na účte TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom
Kyriakou Matsi 16, EAGLE HOUSE, 10 th floor. Agioi Omologites, P.C. 1082 Nicosia
Cyprus, pretože až zásahom citovaných rozhodnutí NS SR sa začala situácia meniť a vznikol
jednoznačný právny záver o nezákonnosti postupu exekútora a všeobecných slovenských
súdov. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. § 6 ods. 1 ak tento zákon neustanovuje inak. právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. V tejto veci preto v ďalšom súdy sú viazané rozhodnutím
NS SR 5 Cdo 2/2007 z 30. 7. 2008. Ide o rozhodnutie súdu vťahujúce sa na toto konkrétne
rozhodnutie súdu. Zjednodušene povedané, žiadať, aby sťažovateľ najprv žaloval toho, na
strane ktorého vzniklo neoprávnené obohatenie v daňovom raji v štátnom jazyku krajiny,
kde sa daňový raj nachádza, pretože tam má sídlo schránková obchodná spoločnosť a až
keď sa nedá vymôcť neoprávnené obohatenie a až potom nastupuje zodpovednosť štátu, je
v rozpore so základnými princípmi práva na spravodlivý proces, ako aj s princípmi rovnosti
zbraní a to preto, že sa zodpovedný subjekt štát a ten, kto štát zastupuje, takto zaštiťuje
ochranou priamej zodpovednosti, hoci pochybili vo veci sťažovateľa slovenské súdy
a slovenský exekútor. Oprávnené nároky sťažovateľa sú zjavne nevymožiteľné od
schránkovej firmy so sídlom v daňovom raji, ktorej charakter bol právnym zástupcom
sťažovateľa preverovaný osobne v sídle spoločnosti na Cypre.“
Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu,
aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy a základných práv
podľa čl. 36 ods. 1 až 4 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté
uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a uloží povinnosť
najvyššiemu súdu uhradiť mu trovy konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ namieta primárne porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť
v súdnom konaní, ktoré ešte nie je právoplatne skončené, ústavný súd poukazuje na svoju
doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej zásadne nazerá na právo na súdnu ochranu ako
na právo „výsledkové“, ktorému musí zodpovedať proces ako celok, pričom skutočnosť, či
napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd vo svojej ustálenej
judikatúre opakovane zdôrazňuje, že predpokladom na záver o porušení základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také pochybenie všeobecného súdu, ktoré už
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné ďalšou činnosťou všeobecného súdu, resp. využitím
procesných prostriedkov poskytnutých účastníkom konania platným a účinným procesným
kódexom (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,
či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľove
námietky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, by sa mohli stať predmetom meritórneho prieskumu ústavného súdu len v tom
prípade, ak by vyvolávali u sťažovateľa konkrétne relevantné negatívne dôsledky
vzťahujúce sa na výsledok súdneho konania, ktoré by už nebolo možné korigovať ďalším
procesným postupom prvostupňového súdu, ktorému bola vec napadnutým uznesením
vrátená na ďalšie konanie, a prípadne ani v následných opravných konaniach.
Aplikujúc skôr uvedené právne názory na vec sťažovateľa, ústavný súd upriamuje
pozornosť na skutočnosť, že sťažnosť bola podaná v procesnej situácii, keď najvyšší súd
ako súd dovolací zrušil rozsudky súdov oboch nižších inštancií a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie v merite s poukazom na potrebu odstránenia vady žaloby a rozhodnutia
o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Okresný súd teda bude pokračovať v konaní vo veci
samej. Je nepochybné, že v takejto procesnej situácii má sťažovateľ k dispozícii všetky
procesné oprávnenia účastníka konania (po účinnom odstránení vady žaloby, pozn.)
pred okresným súdom, ktoré bude môcť uplatňovať v pokračujúcom konaní, a potenciálne
tiež oprávnenie uplatňovať svoju opozitnú argumentáciu v opravných prostriedkoch, ktoré
mu procesné právo v predmetnej právnej veci priznáva.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Aplikujúc citovanú judikatúru na posudzovanú vec, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ sa domáha ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom predčasne,
keďže v aktuálnom štádiu súdneho konania vedeného okresným súdom má k dispozícii
účinné prostriedky na ochranu svojich práv. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
pri predbežnom prerokovaní uplatňujúc zásadu ratione temporis odmietol podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018