Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 425/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom Mgr. Petrom Hargašom, advokátska kancelária, Košická 56, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

základného práva na odôvodnenie rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1, základného práva

na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka podľa čl. 48 ods. 2, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a základného práva

na manželstvo podľa čl. 41 ods. 1 v spojení s právom na ochranu pred neoprávneným

zásahom do súkromného a rodinného života podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Pezinok č. k. -556 z 3. septembra 2014,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -614 z 31. mája 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. januára

2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva

na odôvodnenie rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na právnu pomoc

podľa čl. 47 ods. 2, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

podľa čl. 48 ods. 2, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3,

základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a základného práva na

manželstvo podľa čl. 41 ods. 1 v spojení s právom na ochranu pred neoprávneným zásahom

do súkromného a rodinného života podľa

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -556 z 3. septembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -614 z 31. mája 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. januára 2017.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že v konaní o rozvod manželstva

vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo vedené pod sp. zn. a v ktorom

on vystupoval na strane žalovaného, žiadal zveriť dieťa do svojej osobnej starostlivosti,

čo mu bolo vyhovené aj rozhodnutím o dočasnej úprave styku matky a dieťaťa

do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľ tvrdí, že mu okresný súd v tomto

konaní „odňal právo na právne zastúpenie ( SR), právo konať pred

súdom ( SR a SR) a právo na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka ( SR), čím prišlo k neprimeranému zásahu

do práv sťažovateľa, ktorý si nemohol v súdnom konaní uplatniť riadne svoje práva

a nemohol sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam)“. Konanie vyústilo do rozsudku

č. k. -556 z 3. septembra 2014. Okresný súd vo výroku tohto rozsudku

uviedol:

„Súd manželstvo účastníkov konania navrhovateľky ,

rod. a odporcu , uzavreté dňa... zapísané v knihe

manželstiev..., rozvádza.

Súd na čas po rozvode manželstva účastníkov konania zveruje maloletého

, nar. do osobnej starostlivosti otca.

Matka je povinná prispievať na výživu maloletého sumou 130 € mesačne,

ktorú sumu je matka povinná zasielať k rukám otca vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred.

Zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok sú oprávnení obaja rodičia.

Matka maloletého je oprávnená stýkať sa s maloletým ,

nar. nasledovne:

- každý párny týždeň v mesiaci kalendárnom roku od stredy 16:30 hod. do stredy

nepárneho týždňa v mesiaci v kalendárnom roku do 08:00 hod.,

- každý párny kalendárny rok od 23.12. od l8:00 hod. do 25. 12. do 14:00 hod...

Obaja rodičia sú povinní bezodkladne a pravdivo informovať sa navzájom

o zdravotnom stave maloletého a o všetkých ďalších dôležitých skutočnostiach týkajúcich sa

maloletého.

Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

O náhrade trov štátu súd rozhodne samostatným uznesením.“

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie.

V odvolaní napadol výrok o rozvode manželstva a v doplnení odvolania aj výrok,

ktorý sa týkal úpravy styku dieťaťa s matkou, pretože okresný súd nerešpektoval

rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol upravený jeho styk s dieťaťom do rozvodu

manželstva sp. zn. z 23. októbra 2012. Okresný súd a ani krajský súd

žiadnym spôsobom nezaujali stanovisko k uvedenému rozsudku, pohnútkam, ktoré viedli

k zvereniu maloletého do osobnej starostlivosti otca podľa uvedeného rozsudku,

a k skutkovému stavu, ktorý viedol k rozhodnutiu v danej veci.

Krajský súd rozsudkom č. k. -614 z 31. mája 2016 rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľovho názoru okresný súd, ako aj krajský súd mali pri rozhodovaní

veci prihliadnuť na záujmy dieťaťa a skutočnosť, že sa o dieťa osobne staral niekoľko

rokov. Okresný súd a ani krajský súd nepoukázali na skutkový stav, ktorý by

odôvodňoval potrebu striedavej osobnej starostlivosti podľa rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 3. septembra 2014.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu 22. augusta 2016 podal proti

rozsudku krajského súdu dovolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. januára 2017 dovolanie

odmietol.

Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd odmietol dovolanie iba z dôvodu

neprípustnosti podľa ,

pričom dovolanie podal aj proti výrokom, ktoré sa týkali úpravy styku maloletého a matky.

Vo svojom doplnení odvolania vyslovene uvádzal, že podáva dovolanie aj z dôvodu výroku

o úprave styku dieťaťa, pričom dovolací súd sa touto časťou dovolania vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím okresného súdu č. k. -556

z 3. septembra 2014, rozhodnutím krajského súdu č. k. -614 z 31. mája 2016

a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2017 došlo

k porušeniu ním označených práv.

Navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa, fyzickej osoby ... na súdnu ochranu

podľa SR, na právnu pomoc podľa SR,

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka podľa SR, na rovnosť

účastníkov konania podľa SR na zákonného sudcu podľa

SR, na odôvodnenie rozhodnutia podľa SR a právo

na manželstvo podľa SR v spojení s právom na ochranu

pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života podľa

SR, rozhodnutím Okresného súdu Pezinok zo dňa03.09.2014, sp. zn.: ,

č. k.: -556, rozhodnutím Krajského súdu Bratislava zo dňa 31. 05. 2016,

sp. zn.: , č. k.: -614 a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 25. 01. 2017, sp. zn.: boli porušené.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Pezinok zo dňa 03. 09. 2014, sp. zn.: ,

č. k.: -556, rozhodnutie Krajského súdu Bratislava zo dňa 31. 05. 2016,

sp. zn.: , č. k.: -614 a rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 25. 01. 2017, sp. zn.: sa zrušujú a vec sa vracia

Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

50.000,00 Eur.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 312,34 Eur.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol alternatívne v prípade, ak bude toho

názoru, že nie je možné zrušiť výrok o rozvode manželstva:

„1. Základné práva sťažovateľa, fyzickej osoby ... na súdnu ochranu

podľa SR, na právnu pomoc podľa SR, na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka podľa SR, na rovnosť

účastníkov konania podľa SR, na zákonného sudcu podľa

SR, na odôvodnenie rozhodnutia podľa SR a právo

na manželstvo podľa SR v spojení s právom na ochranu pred

neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života podľa SR,

rozhodnutím Okresného súdu Pezinok zo dňa 03.09.2014, sp. zn.: , č. k.:

-556, rozhodnutím Krajského súdu Bratislava zo dňa 31. 05. 2016, sp. zn.:

, č. k.: -614 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. 01. 2017, sp. zn.: boli porušené.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Pezinok zo dňa 03. 09. 2014, sp. zn.: ,

č. k.: -556, rozhodnutie Krajského súdu Bratislava zo dňa 31. 05. 2016, sp. zn:

, č. k.: -614 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. 01. 2017, sp. zn.: okrem výroku o rozvode manželstva

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

150.000,00 Eur.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

312,34 Eur.“

Sťažovateľ podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žiada

„o odklad vykonateľnosti právoplatných rozhodnutí: rozsudok Okresného súdu Pezinok

zo dňa 03. 09. 2014, sp. zn.: , č. k.: -556; Krajského súdu

Bratislava zo dňa 31. 05. 2016, sp. zn.: , č. k.: -614“.

Sťažovateľ žiadosť o odklad vykonateľnosti zdôvodňuje tým, „že konaním

všeobecných súdov Slovenskej republiky prišlo k závažným zásahom do práv sťažovateľa,

ktorému bola odňatá možnosť konať pred súdom, nemohol sa vyjadriť ku všetkým

skutočnostiam a rozhodlo sa bez prihliadnutia na jeho názor, pričom ak by si mohol

v konaní riadne uplatniť svoje práva, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou neprišlo

k rozvodu manželstva a k úprave styku dieťa v rozsahu, v akom o tom rozhodol Okresný súd

Pezinok“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Na rozhodnutie o časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 3. septembra 2014, nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je v tejto časti vylúčená právomoc ústavného

súdu. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil

a odvolanie podal.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 1

z dôvodu nedostatku právomoci.

2. Sťažovateľ tiež namietal, že rozsudkom krajského súdu č. k. -614

z 31. mája 2016, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o rozvode

manželstva a úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva,

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, základného práva

na odôvodnenie podľa , základného práva na právnu pomoc podľa

ods. 2 , základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka podľa

ods. 2 , základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa ,

základného práva na zákonného sudcu podľa a základného práva

na manželstvo podľa v spojení s právom na ochranu pred neoprávneným

zásahom do súkromného a rodinného života podľa .

V rámci námietky porušenia základného práva na zákonného sudcu v konaní

pred krajským súdom zaručeného v sťažovateľ uviedol, že sťažnosťou

doručenou 15. decembra 2011 žiadal, aby zákonný sudca vo veci postupoval zákonným

spôsobom a riadne viedol súdne konanie. Na základe tejto sťažnosti zákonná sudkyňa

žiadala o vylúčenie z konania, a to bez akýchkoľvek relevantných dôvodov, keďže ako

dôvod uviedla podanie návrhu na disciplinárne konanie zo strany odporcu, „neustále ataky

zo strany odporcu“ a „zastrašenie rôznymi formami, či už použitím nahrávky

z pojednávania“. Ani jeden z uvedených dôvodov nie je podľa sťažovateľa spôsobilý na to,

aby bol zákonný sudca vo veci vylúčený, keďže tieto dôvody nezakladajú žiadny

subjektívny predpoklad na to, aby zákonný sudca rozhodol v prospech alebo neprospech

sťažovateľa.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu, základného práva na odôvodnenie

rozhodnutia podľa , základného práva na právnu pomoc podľa

ods. 2 , základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka podľa

ods. 2 , základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa

a základného práva na manželstvo podľa v spojení s právom na ochranu

pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života podľa

krajským súdom sťažovateľ osobitne neodôvodnil, obmedzil sa na konštatovanie, že

„vo svojich podaniach poukázal na viaceré procesné pochybenia Okresného súdu Pezinok

a rovnako na porušenie práv garantovaných v Ústave SR,... Krajský súd Bratislava

rozsudok č. k. -614 Okresného súdu Pezinok potvrdil“. Podľa sťažovateľa

krajský súd vo veci urobil identickú chybu ako okresný súd, keď v rozsudku uviedol: „Ako

prvoradé je potrebné konštatovať, že odporcom namietaná okolnosť odňatia možnosti konať

pred súdom tým, že súd prvého stupňa pojednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti

v priebehu pojednávania nariadeného na deň 03. 09. 2014 nie je dôvodná.“

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „právo na právnu pomoc mu nebolo v čase

pojednávania dňa 3. septembra 2014 právoplatne odňaté a rozhodnutie nebolo ani

vykonateľné, čo si nevšimol ani krajský súd a teda neposúdil vec v zmysle SR

a právneho poriadku SR, čím svojím konaním rovnako porušil vo vzťahu k sťažovateľovi

SR, SR a SR, pretože potvrdil

nezákonné konanie Okresného súdu Pezinok a vo veci neurobil adekvátnu nápravu, t. j.

nezrušil rozsudok Okresného súdu Pezinok a nevrátil vec na ďalšie konanie z dôvodu

vážnych procesných pochybení, ktorých sa dopustil Okresný súd Pezinok.

Krajský súd Bratislava konštatuje na strane 8 rozsudku skutočnosti, ktoré

nevyplývajú zo spisu, najmä Krajský súd Bratislava nezohľadnil, že sťažovateľ

na skutočnosť, že nemá právneho zástupcu a chce byť vo veci zastúpený advokátom

poukázal už dňa 12. 10. 2012, na čo Krajský súd Bratislava vôbec neprihliadol a vôbec

takúto skutočnosť v odôvodení rozsudku neuviedol.“. Sťažovateľovi sa preto „záver

Krajského súdu Bratislava javí ako záver, ktorý je v priamom rozpore s obsahom spisu

a v priamom rozpore s právnym a skutkovým stavom dňa 03. 09. 2014, kedy podľa názoru

sťažovateľa prišlo k závažnému zásahu do jeho práv garantovaných SR.“.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , ).

V prvom rade ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , , ), ako aj zabezpečiť

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by

mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998). Obdobne na judikatúru ESĽP poukázal ústavný súd vo svojom rozhodnutí

sp. zn. z 30. apríla 2015.

V kontexte so sťažovateľovými tvrdeniami ústavný súd preskúmal napadnuté

rozhodnutie krajského súdu, ktorým v celom rozsahu potvrdil rozsudok okresného súdu.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol najmä:

„1. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu nebolo vydané v konaní postihnutou niektorou z procesných vád

uvedených v osa. , t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci

súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde sa

konanie mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne

obsadeným, odvolací súd po posúdení okolnosti prejednávanej veci dospel k záveru,

že konanie súdu prvého stupňa netrpí vadou uvedenou v ust. ,

ktorou odporca odôvodňoval svoje odvolanie.

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým

účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je

z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim

procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú,

možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré

priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti

druhému účastníkovi.

Ako prvoradé je potrebné konštatovať, že odporcom namietaná okolnosť odňatia

možnosti konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec v jeho

neprítomnosti v priebehu pojednávania nariadeného na deň 3. 9. 2014 dôvodné.

Podľa , , pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých

dôvodov.

Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod

na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo

odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol

predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä:

a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania,

b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel,

c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd

bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.

Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho

zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho

lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní.

Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho

zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu

so zúčastniť pojednávania.

Odvolací súd v nadväznosti na citované zákonné ustanovenia poznamenáva, že

účastník konania, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť túto

skutočnosť bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvedel o dôvode na odročenie

pojednávania, prípadne odkedy sa o ňom mohol dozvedieť alebo ho mohol s prihliadnutím

na všetky okolnosti predpokladať. Zákon zároveň ustanovuje náležitosti, ktoré musí

obsahovať návrh na odročenie pojednávania. V prvom rade to musí byť dôvod, pre ktorý

žiada účastník pojednávanie odročiť, ďalej musí uviesť dátum, kedy sa o tomto dôvode

dozvedel. Tento údaj je pre súd potrebný z toho dôvodu, aby vedel posúdiť, či účastník

oznámil súdu dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu. V prípade, ak je

dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh

na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný

stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní.

Z obsahu spisu vyplýva, že odporca písomným podaním doručeným súdu prvého

stupňa dňa 28. 8. 2014 požiadal o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní

nariadenom na 3. 9. 2014 a súčasne požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že

SR mu ako účastníkovi súdneho konania garantuje právo zvoliť si a nechať sa

zastupovať právnym zástupcom. Zároveň súd požiadal postupom podľa

o ustanovenie advokáta pri súčasnom konštatovaní, že v danej veci mu bola Centrom

právnej pomoci už právna pomoc priznaná. Ustanovený advokát... sa rozhodol

jednostranne ukončiť jeho zastupovanie výpoveďou plnomocenstva zo dňa 28. 9. 2012 a dňa

8. 10. 2012 mu bola právna pomoc Centrom právnej pomoci odňatá. Proti tomuto

rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odpor (odvolanie), o ktorom Krajský súd v Bratislave

ešte nerozhodol.

Za daného stavu, kedy súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu

a vo veci v priebehu pojednávania nariadeného na deň 3. 9. 2014 rozhodol (§ 101 ods. 2

) nedal tým možnosť odporcovi konať pred súdom a realizovať mu zákonom priznané

procesné práva. Dôvody, ktorým odporca odôvodnil svoje ospravedlnenie na nariadenom

pojednávaní súdu prvého stupňa neobstoja. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že

odporcovi bol rozhodnutím Centra právnej pomoci... zo dňa 16. 2. 2012 priznaný nárok

na právnu pomoc a určený advokát na jeho zastupovanie v právnej veci o rozvod

manželstva a úpravu práv a povinností vedenom na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn.

. Následne dňa 18. 6. 2012 Centrum právnej pomoci vydalo rozhodnutie

o zmene určeného advokáta. Dňa 8. 10. 2012 Centrum právnej pomoci vydalo rozhodnutie

o odňatí nároku na poskytovanie nároku na poskytnutie právnej pomoci (§ 14 ods. 1

písm. a) nakoľko zo strany odporcu došlo k nesúčinnosti s určeným advokátom. Odporca sa

proti rozhodnutiu odvolal a konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod. sp. zn...

nebolo v čase nariadeného pojednávania (t. j. 3. 9. 2014) právoplatne skončené. V priebehu

odvolacieho konania bolo zistené, že Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie

Centra... zrušil a vrátil Centru na ďalšie konanie. Rozhodnutím Centra zo dňa 10. 6. 2015...

bol na zastupovanie odporcu v predmetnej veci určený advokát ...

Poukazujúc na uvedené je odvolací súd toho názoru, že ak účastník konania

po dvoch rokoch konania bez právneho zástupcu žiada odročiť už určený termín

pojednávania v súvislosti s voľbou svojho právneho zástupcu, a to niekoľko dní pred týmto

termínom, aj keď mal predtým dostatočný priestor na voľbu právneho zástupcu, ním

uvádzané dôvody odročenia bez ďalšieho nemožno považovať za dôležitý dôvod v zmysle §

119 Nie je možné zohľadniť, že dané konanie sa dotýka tzv. statusových otázok

účastníkov konania, ktoré nie sú právne zložité, ale pri ktorých je nutné postupovať

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla

a účinná.

2. Podľa ust. § 23 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine môže súd na návrh niektorého

z manželov manželstvo rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne rozvrátené...

manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie

manželského spolužitia. ...

... V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie

vo veci návrhu na rozvod manželstva vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav

vecí, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil.

Z odôvodnenia rozhodnutia spĺňajúceho zákonné náležitosti predpísané

presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a hodnotiacou väzbou

k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu, t. j.

jednoznačný a nepochybný záver o vážnom narušení a trvalom rozvrátení vzťahov medzi

manželmi, ktorých manželstvo už dlhodobo od roku 2009... neplní svoj účel a i dôvodoch

rozvratu aj dôvodoch rozvratu manželstva účastníkov. Vzhľadom na uvedené potom nie je

možné priznať úspech ani odvolacej námietke vyplývajúcej z obsahu odvolania o neúplnom

zistení skutkového stavu nevykonaním dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich

skutočností ( ) a o existencii inej vady, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p).

V nadväznosti na zhodnotenie všetkých v konaní zistených skutočností vo vzájomnej

súvislosti je potrebné dôjsť k záveru, že zákonné podmienky predpokladané v ust. § 23

Zákona o rodine sú v tomto prípade dané...“

V ďalšom krajský súd podrobne odôvodnil, prečo okrem rozvodu manželstva

potvrdil aj ďalšie výroky okresného súdu (vyživovaciu povinnosť matky, ako aj úpravu

jej styku s maloletým synom).

Ústavný súd sa plne stotožňuje so záverom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, v ktorom zaujal stanovisko k námietke sťažovateľa, že napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že

„právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, alebo o nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom konaní, v ktorom

prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery

a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom

zistená.“.

Ústavný súd konštatuje, že táto argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným

ustanoveniam o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ktoré upravujú práva a povinnosti rodičov k maloletým

deťom po rozvode manželstva a inštitút výchovných opatrení. Závery krajského súdu

nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne. Je primárnou úlohou

všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor

krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,

logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo podľa a právo podľa

dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na právnu pomoc podľa ,

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , základného

práva na zákonného sudcu podľa a základného práva na manželstvo

podľa v spojení s právom na ochranu pred neoprávneným zásahom

do súkromného a rodinného života podľa neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol

reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením najvyššieho

súdu č. k. z 25. januára 2017, ktorým odmietol jeho dovolanie proti

rozsudku krajského súdu č. k. z 31. mája 2016.

V odôvodnení uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol:

« Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane (viď napríklad

sp. zn. , , , ) uviedol, že právo

na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby

tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacieho

konania (m. m. ).

Všeobecným predpisom upravujúcim civilný proces je . Tento kódex obsahuje

tiež všeobecnú úpravu dovolania, podmienok jeho prípustnosti a dovolacieho konania

(viď najmä až ); v a je obsiahnuté osobitná úprava

niektorých ustanovení o dovolaní. ...

V zmysle zásady „lex specialis derogat generalis“ (zvláštny zákon má prednosť pred

všeobecným zákonom) sa musí špeciálna právna úprava použiť vtedy, ak sú splnené

podmienky pre jej použitie. Naopak, ak nie sú splnené podmienky aplikácie zvláštnej

právnej úpravy, musí postupovať podľa všeobecnej úpravy. Uvedená zásada nepripúšťa

žiadne výnimky, preto ak sú dané podmienky pre aplikáciu osobitnej úpravy, treba ju použiť

bez ohľadu na to, ktorá z úprav je priaznivejšia alebo výhodnejšia pre ten-ktorý subjekt.

Rozhodovacia prax najvyššieho súdu ešte pred 30. júnom 2016 dospela k záveru,

podľa ktorého tzv. vada zmätočnosti ( ) nezakladá prípustnosť dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo manželstvo rozvedené (viď R 59/2006).

Favorizoval sa tu záujem na zachovaní stavu právnej istoty a nezmeniteľnosti rozhodnutí,

po ktorých mohlo dôjsť k vzniku nových rodinných vzťahov. Pri prijímaní tohto záveru bola

zohľadnená tiež rovina historická – ani pred rokov 1992 nebola totiž prípustná sťažnosť pre

porušenie zákona proti rozsudku, ktorým bolo vyslovené, že sa manželstvo rozvádza, že je

neplatné alebo že nie je ( v znení

do 1. januára 1992).

V zmysle dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že

sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat

maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. ...

Ustanovenie , ktoré treba považovať za osobitné ustanovenie vo vzťahu

k (všeobecnej) úprave dovolania obsiahnutej v , jednoznačne stanovuje prípady,

v ktorých dovolanie nie je prípustné, a to ani z dôvodov zakladajúcich prípustnosť

dovolania, ktoré inak upravuje všeobecný procesný predpis.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania odporcu podaného

po 1. júli 2016 proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, je v zmysle

vylúčená a nemôžu ju založiť ani prípadné procesné vady konania uvedené

v . Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu podľa

písm. c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné

odmietol, a to bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu.

Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že pri posudzovaní práva na spravodlivý proces je

potrebné zohľadniť aj možnosť účastníka korigovať nesprávny postup súdu. Aj v prípade

posudzovania „odňatia možnosti konať pred súdom“ podľa súd

zohľadňoval procesnú zodpovednosť strán sporu. Podľa vtedajšej judikatúry dôvodom

dovolania nemôže byť akékoľvek odňatie možnosti konať pred súdom; súdna prax zaujala

k tejto otázke zužujúci výklad. „Podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom

pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok

konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie

(R 39/1993)“. V danom prípade vo svojom riadnom opravnom prostriedku odporca,

už v právnom zastúpení, využil možnosť uplatniť svoj vplyv na konanie, a to vyjadrením sa

nielen k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj k tvrdeným procesným vadám.»

Ústavný súd napadnuté uznesenie preskúmal a konštatuje, že najvyšší súd svoj výrok

o odmietnutí dovolania náležite odôvodnil, použijúc pri tom relevantnú právnu úpravu.

Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa preto neindikujú žiadne

pochybenie zo strany najvyššieho súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí

sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu tohto súdu dospieť k záveru, že by ním

mohli byť porušené sťažovateľom označené základné práva, preto ústavný súd aj v tejto

časti sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2017