Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 290/2015
PDF · 565.58 KB
No categories available
II. ÚS 290/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23 C 128/2010 z 19. júna 2013,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 471/2013, 6 Co 472/2013
z 30. septembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 71/2014 zo 16. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 23 C 128/2010 z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Co 471/2013, 6 Co 472/2013 z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 71/2014 zo 16. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom
po rozvode manželstva vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 C 128/2010 v procesnom
postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 23 C 128/2010 z 19. júna 2013
manželstvo účastníkov konania rozviedol, maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti
navrhovateľa, pričom tiež rozhodol, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok
budú obaja rodičia, zaviazal sťažovateľku na platenie výživného, upravil styk sťažovateľky
s maloletými deťmi a uložil rodičom i maloletým deťom podrobiť sa odbornému poradenstvu
v špecializovanom zariadení. Proti jednotlivým výrokom napadnutého rozsudku (okrem
výroku o rozvode manželstva) okresného súdu sťažovateľka aj navrhovateľ podali
odvolanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 471/2013, 6 Co 472/2013 z 30. septembra 2013
potvrdil výrok súdu prvého stupňa v časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti
navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v časti výživného a v časti úpravy styku
sťažovateľky s maloletými deťmi. Výrok, ktorým bolo uložené výchovné opatrenie obom
účastníkom konania i maloletým deťom, krajský súd zrušil.
Proti potvrdzujúcemu výroku napadnutému rozsudku krajského súdu
podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 71/2014
zo 16. januára 2015 odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„...Okresný a krajský súd vo veci výkonu rodičovských práv a povinností k mojim
maloletým deťom na čas po rozvode manželstva nedostatočne zdôvodnil, prečo na čas
po rozvode manželstva zveril moje maloleté deti do osobnej starostlivosti otca, ktorý je
zavrhujúcim rodičom a deti trpia 2. stupňom syndrómu zavrhnutého rodiča. Nezdôvodnil,
z akých dôvodov rešpektoval zmanipulované vyjadrenia maloletých detí, ktoré trpia
syndrómom zavrhnutého rodiča, že chcú žiť a bývať so zavrhujúcim rodičom, ich otcom
a so mnou sa ani nechcú stretávať. Ani jeden z týchto súdov vo svojich rozhodnutiach
nezdôvodnil, z akých dôvodov nevykonal mnou navrhované kontrolné znalecké dokazovania
ohľadne psychického stavu otca a maloletých detí, keď znalecké posudky vypracované
a Psychiatrickou nemocnicou Philippa Pinela v Pezinku
v rámci prvostupňového konania boli vzájomne si odporujúce. Ani jeden zo súdov
nezdôvodnil, prečo neprihliadal k manipuláciám otca maloletých detí, ktorými ma pred
deťmi znevažoval ako matku, že mi maloleté deti odmietal odovzdať k styku s úmyslom
pretrhnúť akékoľvek väzby medzi mnou a deťmi. Krajský súd v Bratislave poznajúc situáciu
ohľadne starostlivosti otca o deti, ktorá bola v čase vyhlásenia druhostupňového súdu
v absolútnom rozpore s § 24 ods. 4 Zákona o rodine, podľa § 214 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z radšej nevytýčil termín pojednávania, aby si nemusel
overiť tento skutkový stav veci a na neverejnom pojednávaní potvrdil rozporuplný,
nedostatočne odôvodnený a tendenčný rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti otca a v časti týkajúcej sa môjho styku
s deťmi.
Okresný a krajský súd svoje rozhodnutia jasne a zrozumiteľne nezdôvodnili ani po
skutkovej a ani po právnej stránke veci tak, ako to má na mysli ustanovenie § 24 ods. 4
Zákona o rodine a Dohovor o právach dieťaťa. Odôvodnenie oboch rozhodnutí je tým
rozporuplné, vzájomne si skutkovo a aj právne protirečivé, čím obe rozhodnutia spôsobujú
právnu neistotu. Takýmto postupom a rozhodnutiami oba súdy porušili moje právo na
súdnu ochranu a nedôvodne zasiahli do môjho práva na starostlivosť o moje maloleté deti,
bezdôvodne ma odlúčili od mojich maloletých detí, čo je v rozpore s čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a vyššie citovaných článkov Dohovoru o právach dieťaťa.“
Podľa názoru sťažovateľky „... krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu,
ktoré bolo postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Takéto
potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu sa následne stalo taktiež nesprávnym rozhodnutím
vo veci samej.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza: „... podaním z 20.septembra 2013 som vzniesla námietku
zaujatosti voči sudkyni JUDr. Darine Kuchtovej, ktorá mala rozhodovať o mojom odvolaní
v senáte Krajského súdu Bratislava 6 Co... Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí
uviedol, že k mojej námietke zaujatosti voči sudkyni JUDr. Darine Kuchtovej podľa § 14
ods. 3 a § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku neprihliadol, lebo mnou uvádzané
okolnosti nie sú dôvodom na jej vylúčenie z predmetnej veci, a preto vec nepredložil
nadriadenému súdu na rozhodnutie...“ V nadväznosti na citované sťažovateľka konštatuje,
že „... rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v senáte za účasti sudkyne JUDr. Dariny
Kuchtovej, ktorá bola vo veci predpojatá“.
Námietka sťažovateľky smeruje aj proti postupu krajského súdu, pričom v tejto
súvislosti uvádza: „V dovolaní som napadala, že krajský súd vo veci nenariadil podľa § 214
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pojednávanie, hoci išlo o vec, ktorá si
vyžadovala dôležitý verejný záujem.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV
z 19. júna 2013 pod č. k. 23 C 128/2010 1092 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave z 30. septembra 2013 pod č. k. 6 Co 471/2013 1191, 6 Co 472/2013 1191
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2015
pod č. k. 5 Cdo 71/2014.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 19. júna 2013 pod č. k. 23 C 128/2010
1092 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. septembra 2013
pod č. k. 6 Co 471/2013 1191, 6 Co 472/2013 1191 sa zrušujú v časti týkajúcej sa zverenia
maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v
časti výživného a v časti úpravy styku odporkyne s maloletými deťmi a vec sa vracia
Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava IV, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej
republiky sú povinní sťažovateľke uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými
rozhodol o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o úprave práv a povinností rodičov k maloletým
deťom po rozvode manželstva a zrušil jeho výrok o uložení výchovného opatrenia, došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.
ÚS 180/02 atď.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia
sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,
ktorým bol potvrdený výrok napadnutého rozsudku okresného súdu v časti zverenia
maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v časti
výživného a v časti úpravy styku sťažovateľky s maloletými deťmi a tiež zrušený výrok
týkajúci sa výchovného opatrenia.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem
iného uvádza:
«Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach,
prejednal odvolanie bez nariadenie pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvého stupňa je vecne správny s výnimkou výroku o uložení výchovného opatrenia.
Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou zaujatosti, ktorú odporkyňa
uplatnila voči sudkyni odvolacieho súdu JUDr. Darine Kuchtovej podaním z 20. 9. 2013
(č. l. 1171). Odporkyňa odôvodnila námietku zaujatosti takto: „Ako dôvod predpojatosti
sudkyne JUDr. Dariny Kuchtovej uvádzam to, že rozhodovala ako členka senátu dňa
24. 10. 2012 v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 40/2012
o výživnom na manželku. V tomto konaní ako členka senátu postupovala tak, že bolo zjavné,
že obsah spisu nemala naštudovaný, akceptovala nedôstojné a neprofesionálne správanie
predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, ktorá jej zabránila v kladení otázok môjmu
bývalému manželovi , ktoré sa týkali rozhodujúcich skutočností
pre určenie môjho výživného ako jeho manželky. Sudkyňa JUDr. Darina Kuchtová sa teda
podieľala na priaznivom odôvodnení rozsudku krajského súdu v prospech
, ktoré spočívalo v tom, že bez znalosti obsahu spisu a bez zodpovedania ňou
pripravených otázok sa stotožnila s jeho odôvodnením, že sa mi nepodarilo preukázať
disproporciu v životnej úrovni účastníkov, ktorá by odôvodňovala priznanie môjho
výživného ako manželky. Takýto názor sudkyne JUDr. Dariny Kuchtovej zohráva
v predmetnom konaní rozhodujúcu úlohu, pretože prvostupňový súd mi určil výživné na obe
maloleté deti len vo výške 30 % zo sumy životného minima. To znamená, že moje príjmy
a životná úroveň nebola a ani teraz nie je zrovnateľná s príjmom a životnou úrovňou
navrhovateľa . Preto mám obavu, či táto sudkyňa pri doterajšom
názore o mojich príjmoch a o mojej životnej úrovni bude v predmetnej veci nestranne
a vecne rozhodovať.“
Z toho je zrejmé, že odporkyňa námietku zaujatosti odôvodnila okolnosťami, ktoré
spočívajú v postupe JUDr. Dariny Kuchtovej vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 4 Co 40/2012.
Takéto okolnosti nie sú dôvodom na vylúčenie JUDr. Dariny Kuchtovej z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci a preto odvolací súd na námietku zaujatosti neprihliadol
a vec nepredložil nadriadenému súdu (§ 14 ods. 3, § 15a ods. 5 O. s. p.).»
Krajský súd, vychádzajúc zo skutkových zistení okresného súdu, formuloval
v napadnutom rozsudku svoje právne závery takto:
„V prejednávanej veci súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie za účelom
zistenia, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady pre osobnú starostlivosť o maloleté deti
a pre ich výchovu. Znalecký ústav Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v znaleckom
posudku č. 22/2011 uviedol, že ani u jedného z rodičov nebola zistená duševná porucha,
ktorá by bránila vo výchove a starostlivosti o deti. Z toho je zrejmé, že odvolacia námietka
odporkyne, že navrhovateľ trpí paranoidnou schizofréniou, je neopodstatnená. Ďalej
uvedený znalecký ústav v znaleckom posudku na základe psychiatrického vyšetrenia oboch
účastníkov konania a oboch detí zaujal stanovisko, že deti majú výrazne lepší citový vzťah
k navrhovateľovi, s ktorým žijú už viac ako 3 roky. V súčasnosti je u oboch detí matka
odporkyňa v pozícii odcudzeného (zavrhnutého) rodiča. Vzhľadom na to znalecký ústav
odporučil ponechať maloleté deti v osobnej starostlivosti otca navrhovateľa. V podstate
k rovnakému záveru dospela i znalkyňa v znaleckom posudku
č. 20/2012. V závere tohto posudku znalkyňa uviedla, že obe deti majú k matke odmietavý
postoj (vo väčšej miere sa to prejavuje u maloletej ), obaja rodičia sú schopní deti
vychovávať, ale v súčasnej dobe aj s ohľadom na prežívanie a názory detí sa javí byť ako
vhodnejšou pre výchovu detí osoba ich otca.
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa nemá pochybnosti o správnosti týchto
znaleckých posudkov a o ich objektívnosti. Odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také
dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť uvedených znaleckých posudkov. Jej
výhrady voči nim majú čisto subjektívny charakter. Inými slovami, odporkyňa spochybňuje
správnosť týchto znaleckých posudkov z dôvodu, že ich závery nie sú v súlade s jej
očakávaniami.
Odvolací súd poukazuje tiež na to, že pri rozhodnutí o zverené detí do osobnej
starostlivosti jedného z rodičov treba zohľadniť aj názor samotných detí. V prejednávanej
veci zo znaleckých posudkov a celkovo z obsahu spisu vyplýva, že obe deti chcú v súčasnosti
zostať u otca, u ktorého sú už takmer 3 roky. Vzhľadom na ich vzťah k otcovi by v súčasnosti
zmena výchovného prostredia a teda ich zverenie do osobnej starostlivosti matky nebola
v ich záujme. V konaní neboli zistené žiadne nedostatky v starostlivosti otca o deti.
Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny v časti, ktorou súd prvého
stupňa obe deti zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti otca navrhovateľa. Preto
odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Odvolací
súd zdôrazňuje, že nemá pochybnosti o tom, že aj odporkyňa je schopná riadne sa o deti
postarať a vychovávať ich. Za súčasného stavu však ako je to uvedené vyššie by nebolo
vhodné, aby boli deti zverené do jej osobnej starostlivosti. V prípade, ak sa v budúcnosti
zmenia pomery a zverenie detí do osobnej starostlivosti odporkyne bude v ich záujme,
odporkyňa bude môcť podať na súd návrh na zmenu zverenia.
Výživné na obe maloleté deti súd prvého stupňa určil v minimálnom rozsahu podľa
§ 62 ods. 3 Zák. o rodine, keď správne prihliadol na nízky zárobok odporkyne z jej
podnikateľskej činnosti. Výživné v tejto výške síce nie je postačujúce na pokrytie
odôvodnených potrieb detí, ale odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho
názoru, že vzhľadom na súčasné majetkové a zárobkové pomery odporkyne nebolo možné
stanoviť vyššie výživné. V prípade zmeny pomerov na strane odporkyne bude v budúcnosti
možné výživné zvýšiť. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. aj
výrok napadnutého rozsudku o výživnom.
Správny je aj výrok napadnutého rozsudku o úprave styku odporkyne s maloletými.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dať odporkyni možnosť, aby sa mohla v čo
najväčšej miere s oboma maloletými stretávať a aby tak postupne opätovne získala ich
dôveru a náklonnosť. Je aj v záujme maloletých detí, aby sa s odporkyňou často stretávali
a aby mali aj oni možnosť nadobudnúť k odporkyni taký vzťah, aký je normálny medzi deťmi
a matkou. K odvolacím námietkam odporkyne treba uviesť, že ak by navrhovateľ
nerešpektoval jej právo stýkať sa s deťmi v určenom čase, odporkyňa by sa mohla tohto
práva domáhať cestou výkonu rozhodnutia. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. aj výrok napadnutého rozsudku o úprave styku odporkyne
s maloletými.“
Vo vzťahu k výroku, ktorým krajský súd zrušil výrok rozsudku okresného súdu
o nariadení výchovného opatrenia, sa v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu uvádza:
„Odporkyňa na pojednávaní dňa 23. 1. 2013 navrhla, aby súd prvého stupňa
nariadil výchovné opatrenie podľa § 37 Zák. o rodine spočívajúce v povinnosti podrobiť sa
psychologickému poradenstvu. Súd prvého stupňa uznesením z 1. 2. 2013
č. k. 23 C 128/2010 931 tento návrh odporkyne vylúčil na samostatné konanie a táto vec sa
vedie na súde prvého stupňa pod sp. zn. 13 P 45/2013. Nie je preto odvolaciemu súdu jasné,
z akého dôvodu súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil výchovné opatrenie podľa
§ 37 ods. 2 písm. d/ Zák. o rodine. Okrem toho, tento výrok napadnutého rozsudku nie je
správny aj z dôvodov, ktoré uviedol kolízny opatrovník detí vo vyjadrení k odvolaniu.
Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. výrok napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 2 písm. d/
Zák. o rodine. O uložení výchovného opatrenia bude súd prvého stupňa konať vo veci sp. zn.
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že
argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré
upravujú práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva a inštitút
výchovných opatrení. Závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne
neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou
všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor
krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,
logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu vo výroku týkajúcom sa úpravy práv a povinností
rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva a vo výroku o zrušení výchovného
opatrenia a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci
všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené
v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti
uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia
sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom. V súvislosti s týmto
tvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
«V danom prípade dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zverenia maloletých
detí do osobnej starostlivosti, úpravy styku rodiča s dieťaťom a vyživovacej povinnosti
k maloletým deťom). Nejde pritom o rozsudok v zmysle § 238 ods. 1, 2, 3 O. s. p. a ani
o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok
nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky
rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, že dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné;
jeho prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O. s. p. a o prípad výnimky
z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O. s. p. v predmetnej veci
nejde.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p...
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Odporkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Odporkyňa v dovolaní výslovne namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p., pretože rozhodnutia súdov nižších stupňov neboli dostatočne odôvodnené
a odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou...
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o zverení
maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa, úpravu styku odporkyne s deťmi
a určenú vyživovaciu povinnosť odporkyne k maloletým, zrozumiteľne a v potrebnom
rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie
potvrdil. Odvolací súd sa vysporiadal aj s odvolacou argumentáciou odporkyne. K
námietke odporkyne o neodbornosti podaných znaleckých posudkov uviedol, že išlo len o jej
subjektívny názor a nevzhliadol žiadne dôvody, ktoré by spochybnili ich správnosť
a objektívnosť. Skutočnosť, že týmto námietkam odporkyne odvolací súd nevyhovel
a nestotožnil sa s nimi, nemôže mať za následok nedostatok v odôvodnení súdneho
rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je taktiež dostatočne zrejmé, z akých
vykonaných dôkazov odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní
výroku prvostupňového súdu o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa. Odvolací
súd zastával názor, že takéto riešenie je predovšetkým v záujme maloletých detí, na ktorých
názor bolo potrebné prihliadať. Tiež uviedol, že „vzhľadom na vzťah detí k otcovi by
v súčasnosti zmena výchovného prostredia nebola v ich záujme“ (viď odsek 4 strana 5
napadnutého rozsudku) a súčasne zdôraznil, že nemá pochybnosti o tom, že odporkyňa je
schopná sa o deti riadne postarať a vychovávať ich (viď odsek 5 strana 5 napadnutého
rozsudku), pričom v prípade zmeny pomerov je možné zmeniť aj rozhodnutie súdu vo veci
zverenia detí do starostlivosti otca. Uvedené časti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu sú priamou odpoveďou na otázku dovolateľky, z akých dôvodov nebolo možné deti
zveriť do jej osobnej starostlivosti, preto je aj v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu dostatočné a preskúmateľné. Nedostatočným odôvodnením nie je
postihnutý ani výrok odvolacieho súdu týkajúci sa úpravy styku odporkyne s maloletými
deťmi. Skutočnosť, že navrhovateľ odporkyni bráni v realizácii tohto práva, predstavuje
porušenie súdom určenej povinnosti, ktorú je možné zákonným spôsobom vymáhať cestou
súdneho výkonu rozhodnutia (§ 272 a nasl. O. s. p.), nie je však dôvodom, pre ktorý by
rozhodnutie súdu o úprave styku rodiča s dieťaťom bolo nedostatočne odôvodnené.
Polemika odporkyne o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre
nezohľadnenie jej argumentácie, sama o sebe, nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia
o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti. Ako už bolo vyššie
spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôže byť nesúhlas účastníka
s výsledkom sporu v jeho neprospech. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že
dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.)
a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou
treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého
stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).»
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom tým, že na prerokovanie odvolania podaného proti napadnutému rozsudku okresného
súdu odvolací súd nenariadil pojednávanie, najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:
„Z ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených
v § 214 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch
však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch,
na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O. s. p., bude nariadené odvolacie
pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem.
Odporkyňa argumentovala tým, že v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť
pojednávanie vyplývala z § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p., lebo predmetom konania je otázka
úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom, čo je zvýraznené predovšetkým
článkom 3 zákona o rodine. Táto potreba bola o to naliehavejšie, že u detí bol zistený
2. stupeň syndrómu zavrhnutého rodiča a tiež tým, že navrhovateľ viac ako 3 roky bráni
odporkyni ako matke stretávať sa s deťmi.
Občiansky súdny poriadok nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.
Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich
vychádzajúcej úvahy súdu. V zásade ide o tie prípady, keď sa právna vec netýka iba
účastníkov konania, ale sa vzťahuje na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad
aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania). Typicky ide
o prípady vyvlastnenia súkromného majetku v prospech štátu, či spory majúce dosah na
bezpečnosť, zdravie, životne prostredie, a iné záujmy týkajúce sa väčšieho počtu osôb.
V prejednávanej veci ide o konanie vo veci úpravy práv a povinností rodičov
k maloletým deťom na čas po rozvode, ktorého výsledkom je rozhodnutie dotýkajúce sa síce
dôležitých záujmov maloletých detí, ich výchovy a výživy, a tomu zodpovedajúcich
rodičovských práv a povinností, nie však záujmov verejných v takom zmysle ako to
predpokladá ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (zrejme v znení do 31. decembra
2012). Rozhodnutie súdu o týchto otázkach sa v konečnom dôsledku dotýka len účastníkov
konania a ich maloletých detí. Z tohto dôvodu nebol odvolací súd povinný nariadiť vo veci
pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že vo veci by bolo potrebné nariadiť
pojednávanie ani v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p., dovolací súd konštatuje, že postup
odvolacieho súdu zodpovedal § 214 O. s. p. a nemal za následok procesnú vadu konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.“
Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aj námietkou sťažovateľky, že
konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g) OSP, keďže vo veci rozhodoval
zaujatý sudca, pričom v tejto súvislosti uviedol:
„Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. (§ 14 ods. 3
Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na
námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
(§ 15a ods. 5 O. s. p.)...
Odporkyňa v konaní namietala zaujatosť JUDr. Dariny Kuchtovej, členky senátu
odvolacieho súdu; z podstaty jej argumentácie uvedenej v podaní z 20. septembra 2013
(námietka zaujatosti) vyplýva, že jej zaujatosť vyvodzovala iba z procesného postupu tejto
sudkyne navyše v inom súdnom konaní (sp.zn. 4 Co 40/2012). Odporkyňa neuviedla, žiadne
konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť zaujatý postoj sudkyne
v konaní. Vzhľadom k tomu, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach (§ 14 ods. 3 O. s. p.), odvolací súd postupoval správne, keď na námietku zaujatosti
neprihliadol a vec nepredložil nadriadenému súdu.
So zreteľom na uvedené nie je ničím podložená argumentácia odporkyne obsiahnutá
v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie odporkyne podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. S poukazom na právnu úpravu
dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“
V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,
že dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom
odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri
preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj
vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie ako
neprípustné.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2015