Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 290/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. z 19. júna 2013,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 30. septembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

, z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 16. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom

po rozvode manželstva vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom

postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2013

manželstvo účastníkov konania rozviedol, maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti

navrhovateľa, pričom tiež rozhodol, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok

budú obaja rodičia, zaviazal sťažovateľku na platenie výživného, upravil styk sťažovateľky

s maloletými deťmi a uložil rodičom i maloletým deťom podrobiť sa odbornému poradenstvu

v špecializovanom zariadení. Proti jednotlivým výrokom napadnutého rozsudku (okrem

výroku o rozvode manželstva) okresného súdu sťažovateľka aj navrhovateľ podali

odvolanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. , z 30. septembra 2013

potvrdil výrok súdu prvého stupňa v časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti

navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v časti výživného a v časti úpravy styku

sťažovateľky s maloletými deťmi. Výrok, ktorým bolo uložené výchovné opatrenie obom

účastníkom konania i maloletým deťom, krajský súd zrušil.

Proti potvrdzujúcemu výroku napadnutému rozsudku krajského súdu

podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 16. januára 2015 odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„...Okresný a krajský súd vo veci výkonu rodičovských práv a povinností k mojim

maloletým deťom na čas po rozvode manželstva nedostatočne zdôvodnil, prečo na čas

po rozvode manželstva zveril moje maloleté deti do osobnej starostlivosti otca, ktorý je

zavrhujúcim rodičom a deti trpia 2. stupňom syndrómu zavrhnutého rodiča. Nezdôvodnil,

z akých dôvodov rešpektoval zmanipulované vyjadrenia maloletých detí, ktoré trpia

syndrómom zavrhnutého rodiča, že chcú žiť a bývať so zavrhujúcim rodičom, ich otcom

a so mnou sa ani nechcú stretávať. Ani jeden z týchto súdov vo svojich rozhodnutiach

nezdôvodnil, z akých dôvodov nevykonal mnou navrhované kontrolné znalecké dokazovania

ohľadne psychického stavu otca a maloletých detí, keď znalecké posudky vypracované

a Psychiatrickou nemocnicou Philippa Pinela v Pezinku

v rámci prvostupňového konania boli vzájomne si odporujúce. Ani jeden zo súdov

nezdôvodnil, prečo neprihliadal k manipuláciám otca maloletých detí, ktorými ma pred

deťmi znevažoval ako matku, že mi maloleté deti odmietal odovzdať k styku s úmyslom

pretrhnúť akékoľvek väzby medzi mnou a deťmi. Krajský súd v Bratislave poznajúc situáciu

ohľadne starostlivosti otca o deti, ktorá bola v čase vyhlásenia druhostupňového súdu

v absolútnom rozpore s § 24 ods. 4 Zákona o rodine, podľa § 214 ods. 1 písm. c)

z radšej nevytýčil termín pojednávania, aby si nemusel

overiť tento skutkový stav veci a na neverejnom pojednávaní potvrdil rozporuplný,

nedostatočne odôvodnený a tendenčný rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa

zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti otca a v časti týkajúcej sa môjho styku

s deťmi.

Okresný a krajský súd svoje rozhodnutia jasne a zrozumiteľne nezdôvodnili ani po

skutkovej a ani po právnej stránke veci tak, ako to má na mysli ustanovenie § 24 ods. 4

Zákona o rodine a Dohovor o právach dieťaťa. Odôvodnenie oboch rozhodnutí je tým

rozporuplné, vzájomne si skutkovo a aj právne protirečivé, čím obe rozhodnutia spôsobujú

právnu neistotu. Takýmto postupom a rozhodnutiami oba súdy porušili moje právo na

súdnu ochranu a nedôvodne zasiahli do môjho práva na starostlivosť o moje maloleté deti,

bezdôvodne ma odlúčili od mojich maloletých detí, čo je v rozpore s

Slovenskej republiky a vyššie citovaných článkov Dohovoru o právach dieťaťa.“

Podľa názoru sťažovateľky „... krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu,

ktoré bolo postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Takéto

potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu sa následne stalo taktiež nesprávnym rozhodnutím

vo veci samej.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „... podaním z 20.septembra 2013 som vzniesla námietku

zaujatosti voči sudkyni JUDr. Darine Kuchtovej, ktorá mala rozhodovať o mojom odvolaní

v senáte Krajského súdu Bratislava 6 Co... Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí

uviedol, že k mojej námietke zaujatosti voči sudkyni JUDr. Darine Kuchtovej podľa § 14

ods. 3 a neprihliadol, lebo mnou uvádzané

okolnosti nie sú dôvodom na jej vylúčenie z predmetnej veci, a preto vec nepredložil

nadriadenému súdu na rozhodnutie...“ V nadväznosti na citované sťažovateľka konštatuje,

že „... rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v senáte za účasti sudkyne JUDr. Dariny

Kuchtovej, ktorá bola vo veci predpojatá“.

Námietka sťažovateľky smeruje aj proti postupu krajského súdu, pričom v tejto

súvislosti uvádza: „V dovolaní som napadala, že krajský súd vo veci nenariadil podľa § 214

ods. 1 písm. c) pojednávanie, hoci išlo o vec, ktorá si

vyžadovala dôležitý verejný záujem.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

z 19. júna 2013 pod č. k. 1092 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 30. septembra 2013 pod č. k. , 1191

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2015

pod č. k. .

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 19. júna 2013 pod č. k.

1092 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. septembra 2013

pod č. k. , 1191 sa zrušujú v časti týkajúcej sa zverenia

maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v

časti výživného a v časti úpravy styku odporkyne s maloletými deťmi a vec sa vracia

Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava IV, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sú povinní sťažovateľke uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými

rozhodol o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o úprave práv a povinností rodičov k maloletým

deťom po rozvode manželstva a zrušil jeho výrok o uložení výchovného opatrenia, došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , , III.

ÚS 180/02 atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ktorým bol potvrdený výrok napadnutého rozsudku okresného súdu v časti zverenia

maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v časti

výživného a v časti úpravy styku sťažovateľky s maloletými deťmi a tiež zrušený výrok

týkajúci sa výchovného opatrenia.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem

iného uvádza:

«Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach,

prejednal odvolanie bez nariadenie pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvého stupňa je vecne správny s výnimkou výroku o uložení výchovného opatrenia.

Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou zaujatosti, ktorú odporkyňa

uplatnila voči sudkyni odvolacieho súdu JUDr. Darine Kuchtovej podaním z 20. 9. 2013

(č. l. 1171). Odporkyňa odôvodnila námietku zaujatosti takto: „Ako dôvod predpojatosti

sudkyne JUDr. Dariny Kuchtovej uvádzam to, že rozhodovala ako členka senátu dňa

24. 10. 2012 v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

o výživnom na manželku. V tomto konaní ako členka senátu postupovala tak, že bolo zjavné,

že obsah spisu nemala naštudovaný, akceptovala nedôstojné a neprofesionálne správanie

predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, ktorá jej zabránila v kladení otázok môjmu

bývalému manželovi , ktoré sa týkali rozhodujúcich skutočností

pre určenie môjho výživného ako jeho manželky. Sudkyňa JUDr. Darina Kuchtová sa teda

podieľala na priaznivom odôvodnení rozsudku krajského súdu v prospech

, ktoré spočívalo v tom, že bez znalosti obsahu spisu a bez zodpovedania ňou

pripravených otázok sa stotožnila s jeho odôvodnením, že sa mi nepodarilo preukázať

disproporciu v životnej úrovni účastníkov, ktorá by odôvodňovala priznanie môjho

výživného ako manželky. Takýto názor sudkyne JUDr. Dariny Kuchtovej zohráva

v predmetnom konaní rozhodujúcu úlohu, pretože prvostupňový súd mi určil výživné na obe

maloleté deti len vo výške 30 % zo sumy životného minima. To znamená, že moje príjmy

a životná úroveň nebola a ani teraz nie je zrovnateľná s príjmom a životnou úrovňou

navrhovateľa . Preto mám obavu, či táto sudkyňa pri doterajšom

názore o mojich príjmoch a o mojej životnej úrovni bude v predmetnej veci nestranne

a vecne rozhodovať.“

Z toho je zrejmé, že odporkyňa námietku zaujatosti odôvodnila okolnosťami, ktoré

spočívajú v postupe JUDr. Dariny Kuchtovej vo veci tunajšieho súdu sp. zn. .

Takéto okolnosti nie sú dôvodom na vylúčenie JUDr. Dariny Kuchtovej z prejednávania

a rozhodovania predmetnej veci a preto odvolací súd na námietku zaujatosti neprihliadol

a vec nepredložil nadriadenému súdu (, ).»

Krajský súd, vychádzajúc zo skutkových zistení okresného súdu, formuloval

v napadnutom rozsudku svoje právne závery takto:

„V prejednávanej veci súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie za účelom

zistenia, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady pre osobnú starostlivosť o maloleté deti

a pre ich výchovu. Znalecký ústav Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v znaleckom

posudku č. 22/2011 uviedol, že ani u jedného z rodičov nebola zistená duševná porucha,

ktorá by bránila vo výchove a starostlivosti o deti. Z toho je zrejmé, že odvolacia námietka

odporkyne, že navrhovateľ trpí paranoidnou schizofréniou, je neopodstatnená. Ďalej

uvedený znalecký ústav v znaleckom posudku na základe psychiatrického vyšetrenia oboch

účastníkov konania a oboch detí zaujal stanovisko, že deti majú výrazne lepší citový vzťah

k navrhovateľovi, s ktorým žijú už viac ako 3 roky. V súčasnosti je u oboch detí matka

odporkyňa v pozícii odcudzeného (zavrhnutého) rodiča. Vzhľadom na to znalecký ústav

odporučil ponechať maloleté deti v osobnej starostlivosti otca navrhovateľa. V podstate

k rovnakému záveru dospela i znalkyňa v znaleckom posudku

č. 20/2012. V závere tohto posudku znalkyňa uviedla, že obe deti majú k matke odmietavý

postoj (vo väčšej miere sa to prejavuje u maloletej ), obaja rodičia sú schopní deti

vychovávať, ale v súčasnej dobe aj s ohľadom na prežívanie a názory detí sa javí byť ako

vhodnejšou pre výchovu detí osoba ich otca.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa nemá pochybnosti o správnosti týchto

znaleckých posudkov a o ich objektívnosti. Odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také

dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť uvedených znaleckých posudkov. Jej

výhrady voči nim majú čisto subjektívny charakter. Inými slovami, odporkyňa spochybňuje

správnosť týchto znaleckých posudkov z dôvodu, že ich závery nie sú v súlade s jej

očakávaniami.

Odvolací súd poukazuje tiež na to, že pri rozhodnutí o zverené detí do osobnej

starostlivosti jedného z rodičov treba zohľadniť aj názor samotných detí. V prejednávanej

veci zo znaleckých posudkov a celkovo z obsahu spisu vyplýva, že obe deti chcú v súčasnosti

zostať u otca, u ktorého sú už takmer 3 roky. Vzhľadom na ich vzťah k otcovi by v súčasnosti

zmena výchovného prostredia a teda ich zverenie do osobnej starostlivosti matky nebola

v ich záujme. V konaní neboli zistené žiadne nedostatky v starostlivosti otca o deti.

Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny v časti, ktorou súd prvého

stupňa obe deti zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti otca navrhovateľa. Preto

odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil podľa Odvolací

súd zdôrazňuje, že nemá pochybnosti o tom, že aj odporkyňa je schopná riadne sa o deti

postarať a vychovávať ich. Za súčasného stavu však ako je to uvedené vyššie by nebolo

vhodné, aby boli deti zverené do jej osobnej starostlivosti. V prípade, ak sa v budúcnosti

zmenia pomery a zverenie detí do osobnej starostlivosti odporkyne bude v ich záujme,

odporkyňa bude môcť podať na súd návrh na zmenu zverenia.

Výživné na obe maloleté deti súd prvého stupňa určil v minimálnom rozsahu podľa

§ 62 ods. 3 Zák. o rodine, keď správne prihliadol na nízky zárobok odporkyne z jej

podnikateľskej činnosti. Výživné v tejto výške síce nie je postačujúce na pokrytie

odôvodnených potrieb detí, ale odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho

názoru, že vzhľadom na súčasné majetkové a zárobkové pomery odporkyne nebolo možné

stanoviť vyššie výživné. V prípade zmeny pomerov na strane odporkyne bude v budúcnosti

možné výživné zvýšiť. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa aj

výrok napadnutého rozsudku o výživnom.

Správny je aj výrok napadnutého rozsudku o úprave styku odporkyne s maloletými.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dať odporkyni možnosť, aby sa mohla v čo

najväčšej miere s oboma maloletými stretávať a aby tak postupne opätovne získala ich

dôveru a náklonnosť. Je aj v záujme maloletých detí, aby sa s odporkyňou často stretávali

a aby mali aj oni možnosť nadobudnúť k odporkyni taký vzťah, aký je normálny medzi deťmi

a matkou. K odvolacím námietkam odporkyne treba uviesť, že ak by navrhovateľ

nerešpektoval jej právo stýkať sa s deťmi v určenom čase, odporkyňa by sa mohla tohto

práva domáhať cestou výkonu rozhodnutia. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa

aj výrok napadnutého rozsudku o úprave styku odporkyne

s maloletými.“

Vo vzťahu k výroku, ktorým krajský súd zrušil výrok rozsudku okresného súdu

o nariadení výchovného opatrenia, sa v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu uvádza:

„Odporkyňa na pojednávaní dňa 23. 1. 2013 navrhla, aby súd prvého stupňa

nariadil výchovné opatrenie podľa § 37 Zák. o rodine spočívajúce v povinnosti podrobiť sa

psychologickému poradenstvu. Súd prvého stupňa uznesením z 1. 2. 2013

č. k. 931 tento návrh odporkyne vylúčil na samostatné konanie a táto vec sa

vedie na súde prvého stupňa pod sp. zn. . Nie je preto odvolaciemu súdu jasné,

z akého dôvodu súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil výchovné opatrenie podľa

§ 37 ods. 2 písm. d/ Zák. o rodine. Okrem toho, tento výrok napadnutého rozsudku nie je

správny aj z dôvodov, ktoré uviedol kolízny opatrovník detí vo vyjadrení k odvolaniu.

Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil podľa výrok napadnutého

rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 2 písm. d/

Zák. o rodine. O uložení výchovného opatrenia bude súd prvého stupňa konať vo veci sp. zn.

.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré

upravujú práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva a inštitút

výchovných opatrení. Závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne

neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou

všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor

krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,

logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu vo výroku týkajúcom sa úpravy práv a povinností

rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva a vo výroku o zrušení výchovného

opatrenia a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti

uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom. V súvislosti s týmto

tvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

«V danom prípade dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zverenia maloletých

detí do osobnej starostlivosti, úpravy styku rodiča s dieťaťom a vyživovacej povinnosti

k maloletým deťom). Nejde pritom o rozsudok v zmysle , , a ani

o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo

o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi

dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok

nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky

rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, že dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné;

jeho prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením a o prípad výnimky

z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia v predmetnej veci

nejde.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa ..

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba

zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.

Odporkyňa procesné vady konania v zmysle až e/ netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Odporkyňa v dovolaní výslovne namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237

písm. f/ , pretože rozhodnutia súdov nižších stupňov neboli dostatočne odôvodnené

a odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou...

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.

Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o zverení

maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa, úpravu styku odporkyne s deťmi

a určenú vyživovaciu povinnosť odporkyne k maloletým, zrozumiteľne a v potrebnom

rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie

potvrdil. Odvolací súd sa vysporiadal aj s odvolacou argumentáciou odporkyne. K

námietke odporkyne o neodbornosti podaných znaleckých posudkov uviedol, že išlo len o jej

subjektívny názor a nevzhliadol žiadne dôvody, ktoré by spochybnili ich správnosť

a objektívnosť. Skutočnosť, že týmto námietkam odporkyne odvolací súd nevyhovel

a nestotožnil sa s nimi, nemôže mať za následok nedostatok v odôvodnení súdneho

rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je taktiež dostatočne zrejmé, z akých

vykonaných dôkazov odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní

výroku prvostupňového súdu o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa. Odvolací

súd zastával názor, že takéto riešenie je predovšetkým v záujme maloletých detí, na ktorých

názor bolo potrebné prihliadať. Tiež uviedol, že „vzhľadom na vzťah detí k otcovi by

v súčasnosti zmena výchovného prostredia nebola v ich záujme“ (viď odsek 4 strana 5

napadnutého rozsudku) a súčasne zdôraznil, že nemá pochybnosti o tom, že odporkyňa je

schopná sa o deti riadne postarať a vychovávať ich (viď odsek 5 strana 5 napadnutého

rozsudku), pričom v prípade zmeny pomerov je možné zmeniť aj rozhodnutie súdu vo veci

zverenia detí do starostlivosti otca. Uvedené časti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu sú priamou odpoveďou na otázku dovolateľky, z akých dôvodov nebolo možné deti

zveriť do jej osobnej starostlivosti, preto je aj v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu dostatočné a preskúmateľné. Nedostatočným odôvodnením nie je

postihnutý ani výrok odvolacieho súdu týkajúci sa úpravy styku odporkyne s maloletými

deťmi. Skutočnosť, že navrhovateľ odporkyni bráni v realizácii tohto práva, predstavuje

porušenie súdom určenej povinnosti, ktorú je možné zákonným spôsobom vymáhať cestou

súdneho výkonu rozhodnutia ( a nasl. ), nie je však dôvodom, pre ktorý by

rozhodnutie súdu o úprave styku rodiča s dieťaťom bolo nedostatočne odôvodnené.

Polemika odporkyne o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre

nezohľadnenie jej argumentácie, sama o sebe, nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia

o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti. Ako už bolo vyššie

spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôže byť nesúhlas účastníka

s výsledkom sporu v jeho neprospech. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že

dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych vád ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou

treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez

ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého

stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“).»

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom tým, že na prerokovanie odvolania podaného proti napadnutému rozsudku okresného

súdu odvolací súd nenariadil pojednávanie, najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:

„Z ustanovení a vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených

v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch

však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch,

na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie

pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný

záujem.

Odporkyňa argumentovala tým, že v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť

pojednávanie vyplývala z , lebo predmetom konania je otázka

úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom, čo je zvýraznené predovšetkým

článkom 3 zákona o rodine. Táto potreba bola o to naliehavejšie, že u detí bol zistený

2. stupeň syndrómu zavrhnutého rodiča a tiež tým, že navrhovateľ viac ako 3 roky bráni

odporkyni ako matke stretávať sa s deťmi.

nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.

Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich

vychádzajúcej úvahy súdu. V zásade ide o tie prípady, keď sa právna vec netýka iba

účastníkov konania, ale sa vzťahuje na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad

aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania). Typicky ide

o prípady vyvlastnenia súkromného majetku v prospech štátu, či spory majúce dosah na

bezpečnosť, zdravie, životne prostredie, a iné záujmy týkajúce sa väčšieho počtu osôb.

V prejednávanej veci ide o konanie vo veci úpravy práv a povinností rodičov

k maloletým deťom na čas po rozvode, ktorého výsledkom je rozhodnutie dotýkajúce sa síce

dôležitých záujmov maloletých detí, ich výchovy a výživy, a tomu zodpovedajúcich

rodičovských práv a povinností, nie však záujmov verejných v takom zmysle ako to

predpokladá ustanovenie (zrejme v znení do 31. decembra

2012). Rozhodnutie súdu o týchto otázkach sa v konečnom dôsledku dotýka len účastníkov

konania a ich maloletých detí. Z tohto dôvodu nebol odvolací súd povinný nariadiť vo veci

pojednávanie v zmysle

Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že vo veci by bolo potrebné nariadiť

pojednávanie ani v zmysle , dovolací súd konštatuje, že postup

odvolacieho súdu zodpovedal a nemal za následok procesnú vadu konania

v zmysle ustanovenia “

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aj námietkou sťažovateľky, že

konanie je postihnuté vadou v zmysle , keďže vo veci rozhodoval

zaujatý sudca, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. (§ 14 ods. 3

)

Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na

námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

( )...

Odporkyňa v konaní namietala zaujatosť JUDr. Dariny Kuchtovej, členky senátu

odvolacieho súdu; z podstaty jej argumentácie uvedenej v podaní z 20. septembra 2013

(námietka zaujatosti) vyplýva, že jej zaujatosť vyvodzovala iba z procesného postupu tejto

sudkyne navyše v inom súdnom konaní (sp.zn. ). Odporkyňa neuviedla, žiadne

konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť zaujatý postoj sudkyne

v konaní. Vzhľadom k tomu, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach ( ), odvolací súd postupoval správne, keď na námietku zaujatosti

neprihliadol a vec nepredložil nadriadenému súdu.

So zreteľom na uvedené nie je ničím podložená argumentácia odporkyne obsiahnutá

v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd

Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie odporkyne podľa § 243b

ods. 5 v spojení s S poukazom na právnu úpravu

dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie ňou označeného základného práva podľa ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,

že dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj

vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie ako

neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva sťažovateľky podľa , ako aj práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015