Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 433/2017
PDF · 185.31 KB
No categories available
III. ÚS 433/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
zastúpení advokátom JUDr. Vladimírom Mikušom, V. P. Tótha 1081/17,
Zvolen, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 55/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 627/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2016 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj ich práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 55/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 627/2013.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia v 1. a 2. rade podali
10. februára 2012 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia rozhodcovského
rozsudku z 3. januára 2012 vydaného pod sp. zn. 1100000510 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“) Arbitrážnym súdom zriadeným pri obchodnej spoločnosti Arbitrážny dom a. s.
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 55/2012-111 z 8. apríla 2013 žalobu žalobcov zamietol
a zaviazal ich spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania vo výške 265,53 eur. Proti
tomuto rozsudku sa sťažovatelia odvolali. Krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 627/2013-144
z 19. mája 2015 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že okresný súd rozhodol bez toho, aby boli
sťažovatelia v tomto konaní vypočutí, čím mali byť porušené ich práva na spravodlivé
súdne konanie.
4. Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu pred krajským súdom sťažovatelia namietali, že
ani oni, ani ich právny zástupca o ňom nemali vedomosť. O tom, že krajský súd mal
potvrdiť rozsudok okresného súdu, sa údajne dozvedeli až 22. januára 2016 od súdnej
exekútorky, ktorá bola exekučným súdom poverená na vykonanie exekúcie proti
sťažovateľom ako povinným. Z vyjadrení sťažovateľov vyplýva, že hoci o predmetnom
rozsudku krajského súdu majú vedomosť, nedisponujú ním a vyslovujú presvedčenie, že ani
dodatočné doručenie tohto rozsudku nemôže zhojiť vzniknutý nezákonný stav.
5. Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti napádali aj rozhodcovský rozsudok
a opakovali rovnaké argumenty, ktoré použili aj vo svojej žalobe adresovanej okresnému
súdu.
6. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení:
„1. Okresný súd v Lučenci postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 8C/55/2012
a Krajský súd v Banskej Bystrici postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 14Co/627/2013
v konaní porušil základné právo , s miestom
podnikania a , ,
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu v Lučenci zo dňa 8.4.2013 pod sp. zn.
8C/55/2012- 111 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.5.2015 pod sp.
zn. 14Co/627/2013-144 a vec sa vracia Okresnému súdu v Lučenci na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom právo na náhradu trov
vynaložených s podaním tejto sťažnosti.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
12. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo
slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu
sťažnosť smeruje.
13. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
17. Zo sťažnosti sťažovateľov je zrejmé ich tvrdenie, že postupom okresného súdu
a postupom krajského súdu malo byť porušené ich základné právo na spravodlivé súdne
konanie v zmysle ústavy a dohovoru (čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. 6 ods. 1 dohovoru).
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V odôvodnení ich sťažnosti absentuje
špecifikácia konkrétneho porušenia tohto článku ústavy, keďže tento článok obsahuje viac
základných práv. Z obsahu ich argumentácie však možno usudzovať, že má ísť o právo na
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Na druhej strane sťažovatelia na viacerých miestach v odôvodnení
svojej sťažnosti namietali porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní, ale v petite
svojej sťažnosti nežiadali, aby ústavný súd vyslovil porušenie aj príslušného článku ústavy
(čl. 47 ods. 3). V tejto časti možno konštatovať nesúlad medzi odôvodnením a petitom
sťažnosti.
18. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd skúmal, či
dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na
ďalšie konanie.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
19. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,
porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
20. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity, pokiaľ ide o právomoc
ústavného súdu na konanie o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127
ústavy, je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
21. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok okresného súdu
vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli predmetom súdneho prieskumu
realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľmi podaného odvolania.
Pre rozhodnutie ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia základných práv sťažovateľov postupom okresného súdu
v prvoinštančnom konaní je teda podstatné, že existoval „iný súd“ v zmysle čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorý bol oprávnený a povinný poskytnúť právam sťažovateľov súdnu ochranu.
Týmto súdom bol krajský súd ako súd odvolací. To vylučuje právomoc ústavného súdu na
prieskum sťažnosťou namietaného porušenia základných práv sťažovateľov v konaní pred
okresným súdom, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
22. Sťažovatelia v časti sťažnosti smerujúcej proti postupu krajského súdu
v odvolacom konaní v zásade argumentovali tým, že o prerokovaní odvolania krajským
súdom nemali vedomosť a nebol im doručený rozsudok č. k. 14 Co 627/2013-144
z 19. mája 2015.
23. Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie tejto časti sťažnosti, ústavný súd zdôrazňuje
svoju viazanosť návrhom na začatie konania i ostatnými zákonnými procesnými
podmienkami konania pred ústavným súdom. V tomto kontexte je potrebné poukázať na
skutočnosť, že osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú v konaní
podľa čl. 127 ústavy povinne zastúpené advokátom ako kvalifikovaným právnym
zástupcom. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých zákonom ustanovených
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (§ 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde). Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného
zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, k návrhu
(sťažnosti) nepripojili aj napádaný rozsudok krajského súdu, resp. jeho kópiu. Predloženie
rozhodnutí všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosti smerujú, je pritom podľa § 50 ods. 2
zákona o ústavnom súde zákonom danou obligatórnou podmienkou konania pred ústavným
súdom.
24. Sťažovatelia síce uviedli, že tento rozsudok im nebol doručený, ale z opisu
skutkového stavu v sťažnosti, kde ho presne označili (č. k. 14 Co 627/2013-144 z 19. mája
2015), je zrejmé, že o ňom majú vedomosť. Samotní sťažovatelia boli v konaní pred
všeobecnými súdmi zastúpení advokátom ako právnym zástupcom so splnomocnením pre
celé konanie. V zmysle § 49 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (platného a účinného
v čase vydania a doručovania rozhodnutia odvolacieho súdu) sa v takom prípade
rozhodnutie doručuje len tomuto právnemu zástupcovi. Námietku porušenia základných
práv z dôvodu nedoručenia rozhodnutia odvolacieho súdu samotným sťažovateľom by preto
bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
25. Pokiaľ ide o doručenie rozsudku krajského súdu právnemu zástupcovi
sťažovateľov v konaní pred všeobecnými súdmi, aj v prípade, ak by toto rozhodnutie nebolo
riadne doručené v čase po jeho písomnom vyhotovení, bolo v dispozičnej sfére
sťažovateľov ako účastníkov konania a ich právneho zástupcu od okamihu, keď o ňom
získali vedomosť 22. januára 2016, lebo ako účastníci konania môžu sťažovatelia osobne
alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu kedykoľvek nahliadnuť do súdneho spisu
a vyhotovovať si z neho výpisy a fotokópie. Sťažovatelia alebo ich právny zástupca mohli
taktiež upozorniť súd, že im rozsudok odvolacieho súdu nebol riadne doručený a požiadať
o jeho doručenie. Ústavnému súdu teda nie je zrejmá relevantná prekážka, ktorá by
sťažovateľom alebo ich právnemu zástupcovi bránila získať písomné vyhotovenie
napádaného rozsudku krajského súdu a pripojiť ho k sťažnosti podanej ústavnému súdu
v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažovatelia
však napriek tomu, že boli zastúpení advokátom, žiadne kroky k splneniu tejto zákonnej
požiadavky nepodnikli, resp. ich prípadné neúspešné podniknutie ústavnému súdu
nepreukázali. Výsledkom takéhoto postupu sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu bolo,
že nesplnili zákonné náležitosti sťažnosti podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
26. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na
to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto
ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí
právo, a to zvlášť v prípadoch, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
27. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť pre
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie
napadnutých rozhodnutí, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2017