Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 433/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2017

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

zastúpení advokátom JUDr. Vladimírom Mikušom, V. P. Tótha 1081/17,

Zvolen, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2016 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“), ako aj ich práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia v 1. a 2. rade podali

10. februára 2012 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia rozhodcovského

rozsudku z 3. januára 2012 vydaného pod sp. zn. 1100000510 (ďalej len „rozhodcovský

rozsudok“) Arbitrážnym súdom zriadeným pri obchodnej spoločnosti Arbitrážny dom a. s.

Okresný súd rozsudkom č. k. -111 z 8. apríla 2013 žalobu žalobcov zamietol

a zaviazal ich spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania vo výške 265,53 eur. Proti

tomuto rozsudku sa sťažovatelia odvolali. Krajský súd rozsudkom č. k. -144

z 19. mája 2015 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že okresný súd rozhodol bez toho, aby boli

sťažovatelia v tomto konaní vypočutí, čím mali byť porušené ich práva na spravodlivé

súdne konanie.

4. Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu pred krajským súdom sťažovatelia namietali, že

ani oni, ani ich právny zástupca o ňom nemali vedomosť. O tom, že krajský súd mal

potvrdiť rozsudok okresného súdu, sa údajne dozvedeli až 22. januára 2016 od súdnej

exekútorky, ktorá bola exekučným súdom poverená na vykonanie exekúcie proti

sťažovateľom ako povinným. Z vyjadrení sťažovateľov vyplýva, že hoci o predmetnom

rozsudku krajského súdu majú vedomosť, nedisponujú ním a vyslovujú presvedčenie, že ani

dodatočné doručenie tohto rozsudku nemôže zhojiť vzniknutý nezákonný stav.

5. Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti napádali aj rozhodcovský rozsudok

a opakovali rovnaké argumenty, ktoré použili aj vo svojej žalobe adresovanej okresnému

súdu.

6. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení:

„1. Okresný súd v Lučenci postupom vo veci vedenej pod sp. zn.

a Krajský súd v Banskej Bystrici postupom vo veci vedenej pod sp. zn.

v konaní porušil základné právo , s miestom

podnikania a , ,

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu v Lučenci zo dňa 8.4.2013 pod sp. zn.

- 111 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.5.2015 pod sp.

zn. -144 a vec sa vracia Okresnému súdu v Lučenci na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom právo na náhradu trov

vynaložených s podaním tejto sťažnosti.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

10. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

11. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

12. Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo

slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu

sťažnosť smeruje.

13. Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

17. Zo sťažnosti sťažovateľov je zrejmé ich tvrdenie, že postupom okresného súdu

a postupom krajského súdu malo byť porušené ich základné právo na spravodlivé súdne

konanie v zmysle a dohovoru ( , resp. 6 ods. 1 dohovoru).

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie ich

základného práva podľa . V odôvodnení ich sťažnosti absentuje

špecifikácia konkrétneho porušenia tohto článku , keďže tento článok obsahuje viac

základných práv. Z obsahu ich argumentácie však možno usudzovať, že má ísť o právo na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Na druhej strane sťažovatelia na viacerých miestach v odôvodnení

svojej sťažnosti namietali porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní, ale v petite

svojej sťažnosti nežiadali, aby ústavný súd vyslovil porušenie aj príslušného článku

(čl. 47 ods. 3). V tejto časti možno konštatovať nesúlad medzi odôvodnením a petitom

sťažnosti.

18. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd skúmal, či

dôvody uvedené v ustanovení nebránia jej prijatiu na

ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

19. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného

súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,

porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným

spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , , ).

20. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity, pokiaľ ide o právomoc

ústavného súdu na konanie o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127

, je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

21. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok okresného súdu

vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli predmetom súdneho prieskumu

realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľmi podaného odvolania.

Pre rozhodnutie ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia základných práv sťažovateľov postupom okresného súdu

v prvoinštančnom konaní je teda podstatné, že existoval „iný súd“ v zmysle čl. 127 ods. 1

, ktorý bol oprávnený a povinný poskytnúť právam sťažovateľov súdnu ochranu.

Týmto súdom bol krajský súd ako súd odvolací. To vylučuje právomoc ústavného súdu na

prieskum sťažnosťou namietaného porušenia základných práv sťažovateľov v konaní pred

okresným súdom, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie ( ).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

22. Sťažovatelia v časti sťažnosti smerujúcej proti postupu krajského súdu

v odvolacom konaní v zásade argumentovali tým, že o prerokovaní odvolania krajským

súdom nemali vedomosť a nebol im doručený rozsudok č. k. -144

z 19. mája 2015.

23. Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie tejto časti sťažnosti, ústavný súd zdôrazňuje

svoju viazanosť návrhom na začatie konania i ostatnými zákonnými procesnými

podmienkami konania pred ústavným súdom. V tomto kontexte je potrebné poukázať na

skutočnosť, že osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú v konaní

podľa povinne zastúpené advokátom ako kvalifikovaným právnym

zástupcom. Ústavný súd má v ústave a v presne definované

právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých zákonom ustanovených

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (§ 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde). Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného

zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, k návrhu

(sťažnosti) nepripojili aj napádaný rozsudok krajského súdu, resp. jeho kópiu. Predloženie

rozhodnutí všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosti smerujú, je pritom podľa § 50 ods. 2

zákonom danou obligatórnou podmienkou konania pred ústavným

súdom.

24. Sťažovatelia síce uviedli, že tento rozsudok im nebol doručený, ale z opisu

skutkového stavu v sťažnosti, kde ho presne označili (č. k. -144 z 19. mája

2015), je zrejmé, že o ňom majú vedomosť. Samotní sťažovatelia boli v konaní pred

všeobecnými súdmi zastúpení advokátom ako právnym zástupcom so splnomocnením pre

celé konanie. V zmysle (platného a účinného

v čase vydania a doručovania rozhodnutia odvolacieho súdu) sa v takom prípade

rozhodnutie doručuje len tomuto právnemu zástupcovi. Námietku porušenia základných

práv z dôvodu nedoručenia rozhodnutia odvolacieho súdu samotným sťažovateľom by preto

bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

25. Pokiaľ ide o doručenie rozsudku krajského súdu právnemu zástupcovi

sťažovateľov v konaní pred všeobecnými súdmi, aj v prípade, ak by toto rozhodnutie nebolo

riadne doručené v čase po jeho písomnom vyhotovení, bolo v dispozičnej sfére

sťažovateľov ako účastníkov konania a ich právneho zástupcu od okamihu, keď o ňom

získali vedomosť 22. januára 2016, lebo ako účastníci konania môžu sťažovatelia osobne

alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu kedykoľvek nahliadnuť do súdneho spisu

a vyhotovovať si z neho výpisy a fotokópie. Sťažovatelia alebo ich právny zástupca mohli

taktiež upozorniť súd, že im rozsudok odvolacieho súdu nebol riadne doručený a požiadať

o jeho doručenie. Ústavnému súdu teda nie je zrejmá relevantná prekážka, ktorá by

sťažovateľom alebo ich právnemu zástupcovi bránila získať písomné vyhotovenie

napádaného rozsudku krajského súdu a pripojiť ho k sťažnosti podanej ústavnému súdu

v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z . Sťažovatelia

však napriek tomu, že boli zastúpení advokátom, žiadne kroky k splneniu tejto zákonnej

požiadavky nepodnikli, resp. ich prípadné neúspešné podniknutie ústavnému súdu

nepreukázali. Výsledkom takéhoto postupu sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu bolo,

že nesplnili zákonné náležitosti sťažnosti podľa .

26. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ). Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto

ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí

právo, a to zvlášť v prípadoch, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

27. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť pre

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí ( ).

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie

napadnutých rozhodnutí, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2017