Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 362/2017
PDF · 228.15 KB
No categories available
II. ÚS 362/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Pojdákom, Advokátska
kancelária, sv. Cyrila a Metoda 842/12, Nová Dedinka, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 328/2013 z 29. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2016
včas doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy konaním
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Cdo 328/2013 z 29. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), pretože najvyšší súd
v dovolacom konaní týkajúcom sa nesprávneho právneho posúdenia pasívnej legitimácie
odporcu zamietacím rozsudkom akceptoval rozsudok odvolacieho súdu, ktorým Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zamietol žalobu sťažovateľa, pretože nesprávne
identifikoval odporcu ‒štát. Sťažovateľ taktiež namieta odmietnutie dovolania voči
potvrdzujúcej časti rozsudku a napokon skutočnosť, že celé súdne konanie už trvá 23 rokov.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ vydražil v malej privatizácii
vo verejnej dražbe v roku 1991 prevádzku ‒predajňu „Mäso“. Sťažovateľ sa domáhal
neplatnosti verejnej dražby prevádzkovej jednotky, pretože nebola vo výlučnom vlastníctve
štátu a objekt nebol reálne deliteľný. Obvodný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn.
18 C 71/92 z 26. apríla 1993 žalobe vyhovel a určil, že verejná dražba bola neplatná.
Sťažovateľ 2. mája 1994 žaloval Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku
Slovenskej republiky o náhradu škody. Obvodný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn.
20 C 62/94 z 20. októbra 1994 žalobe, vychádzajúc z § 42 Občianskeho zákonníka (Ak pre
neplatnosť právneho úkonu vznikne škoda, zodpovedá sa za ňu podľa ustanovení tohto
zákona o zodpovednosti za škodu.), vyhovel a sťažovateľovi priznal náhradu škody
vo výške 82 746,90 Sk.
3. Napokon v roku 1997 sťažovateľ žaloval Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“) ako právneho nástupcu Ministerstva pre
správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky o náhradu ušlého zisku.
Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 14 C 109/1997-202
z 27. júna 2007 žalobe vyhovel a sťažovateľovi priznal 254 670 € a úroky z omeškania.
Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením č. k. 5 Co 465/07-279 z 13. októbra 2009
prvostupňový rozsudok zrušil na účely vysporiadania sa s určením odporcu. Krajský súd
uviedol, že je nutné rozlišovať subjektivitu ministerstva hospodárstva ako rozpočtovej
organizácie ‒ právnickej osoby asubjektivitu štátu ako právnickej osoby podľa § 21
Občianskeho zákonníka. Ak chce sťažovateľ žalovať druhý uvedený subjekt, musí žiadať
o pripustenie alebo zámenu. Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 109/1997-355
z 20. decembra 2010 žalobe voči ministerstvu hospodárstva opätovne vyhovel.
Na odvolanie odporcu krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 131/11-379 z 15. novembra 2011
prvostupňový rozsudok zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ trval na tom, že
ide o vzťah súkromnoprávny, navyše mimo režimu zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
(ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), a teda ministerstvo hospodárstva je bez ďalšieho
žalovaný subjekt. Podľa krajského súdu vo veci taktiež ide o súkromnoprávny spor, ale
so Slovenskou republikou ako vlastníkom. Nejde však o rozhodnutie, ale o úradný postup
vo veci štátneho vlastníctva, a tak sa predsa z hľadiska škody aplikuje režim zákona
č. 58/1969 Zb.
4. Sťažovateľ podal hlavne proti zmeňujúcej časti rozsudku krajského súdu
dovolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý
neakceptoval ministerstvo hospodárstva ako také ako pasívne vecne legitimovaný subjekt.
Argumentoval aj tým, že v jeho prvej žalobe o náhradu škody bolo takéto vymedzenie
žalovaného subjektu vecne správne.
5. Najvyšší súd dovolanie napadnutým rozsudkom meritórne zamietol, pretože sa
stotožnil s argumentáciou krajského súdu k pasívnej vecnej legitimácii, pričom akcentoval
aj to, že sťažovateľ mal možnosť na túto otázku procesne zareagovať.
6. V ústavnej sťažnosti po rozsiahlej rekapitulácii veci sťažovateľ, vychádzajúc
z rovnakých argumentov ako v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom, namieta,
že rozsudok najvyššieho súdu je nelogický, arbitrárny, vychádza z nesprávnej právnej
normy a je nedostatočne odôvodnený.
7. Sťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd protiústavne odmietol dovolanie ako
neprípustné proti potvrdzujúcej časti rozsudku a že takéto odolanie malo byť prípustné,
pretože ide o vec zásadného právneho významu.
8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím vydaným v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cdo 328/2013 zo dňa 29.3.2016, porušil základné právo sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2) Ústavný súd Slovenskej republiky na základe čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a ust. § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 328/2013 zo dňa 29.3.2016 a zároveň
na základe ust. § 56 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3) Sťažovateľovi: (...) na základe čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a ust. § 56 ods. 4 a 5 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov z dôvodu porušenia
základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky
sťažovateľovi povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný podľa ust. § 19 ods. 1 a § 24 ods. 2
zákona č. 114/1993 Z. z. Spravovací a rokovací poriadok Ústavného súdu Slovenskej
republiky a podľa ustanovenia § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a ustanovenia § 11
ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v konaní pred ústavným súdom uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi
JUDr. Jozefovi Pojdákovi vo výške 363,79 Eur(...)“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
12. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie
konanie, resp. k preskúmaniu prítomnosti dôvodov zakladajúcich odmietnutie sťažnosti pri
jej predbežnom prerokovaní, dáva do pozornosti, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu
o predmetnom dovolaní (29. marca 2016) bol účinný a platný Občiansky súdny poriadok
(ďalej aj „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými procesnými
kódexmi, konkrétne Civilným sporovým poriadkom, Civilným mimosporovým poriadkom
a Správnym súdnym poriadkom. Ústavný súd tak musí vychádzať pri posudzovaní
prijateľnosti sťažnosti aj z tejto skutočnosti a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú
a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec sťažovateľa a rozhodovaciu činnosť ústavného
súdu.
13. Podstatou veci je posúdenie, či najvyšší súd neporušil právo na súdnu ochranu
sťažovateľa tým, že v spore o náhradu škody, ušlého zisku neakceptoval ako pasívne vecne
legitimovaný subjekt ministerstvo hospodárstva ako právnickú osobu ‒rozpočtovú
organizáciu. Sťažovateľ taktiež namieta porušenia práva na prístup k súdu odmietnutím
dovolania proti potvrdzujúcej časti rozsudku krajského súdu a zbytočné prieťahy v konaní.
14. Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho
práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však
vo svojej konštantnej judikatúre v podstate rozširujúcim výkladom tohto ustanovenia
zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je aj právo účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ v právnom poriadku Slovenskej
republiky (porov. IV. ÚS 77/02, č. 108/2002 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu,
II. ÚS 591/2012). Už vôbec v prvom kasačnom náleze ústavného súdu po novele ústavy
č. 90/2001 Z. z. v náleze sp. zn. IV. ÚS 1/02 išlo o to, aký môže byť ústavne akceptovateľný
procesný tlak súdu na presnosť vymedzenia žaloby (1. Prílišný formalizmus pri
posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na
dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v
zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie
sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. 2. Výklad a používanie § 43 ods.
1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo
účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Výkladom a
používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez
zákonného podkladu.).
15. Predmetná vec sa týka malej privatizácie (zákon č. 427/1990 Zb. o prevodoch
vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby v znení
neskorších predpisov), a teda dĺžka a vývoj sporu reflektuje aj vývoj uvažovania a právnej
úpravy o procesnom postavení štátu a jeho telies ako subjektov súkromnoprávnych vzťahov.
V malej privatizácii vystupoval štát ako vlastník, nie mocensky, a tak je sporný názor
krajského súdu (porov. bod 3 i.f.) o hmotnoprávnom základe škody v zákone č. 58/1969 Zb.
Je však nutné uviesť, že tak nárok podľa Obchodného zákonníka, ako aj nárok podľa zákona
č. 58/1969 Zb. (aj keď v tomto prípade z pôvodne verejnoprávneho zásahu), prípadne nárok
podľa Občianskeho zákonníka sú nárokmi súkromnoprávnymi voči štátu ako právnickej
osobe podľa § 21 Občianskeho zákonníka, a tak sú požiadavky na označenie štátu ako
odporcu v civilnom konaní zhodné. Každopádne pre ústavnoprávne myslenie je relevantné,
že sa všeobecné súdy zaoberali povahou vzťahu sťažovateľa a štátu, či je to aj mocenský
vzťah, alebo len vzťah rýdzo súkromnoprávny.
16. Ústavný súd vníma, že zvlášť v sporoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov je judikatórnym smerovaním dôsledné využívanie
poučovacej povinnosti. Zvlášť je to namieste pri náhradách škody za nezákonné zásahy do
osobnej slobody. V situácii, keď žalobca označil za žalovaného len Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky, je namieste ho poučiť o nutnosti žalobu spresniť (II. ÚS 675/2016).
Dôvodom je aj skutočnosť, že podstatou týchto žalôb bolo prvotné porušenie zákona
orgánmi verejnej moci. V náleze sp. zn. II. ÚS 675/2016 ústavný súd pripomína, že „aj
samotný najvyšší súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už viackrát dospel k právnemu
záveru, že riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou
riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní pokračovať. Štát je ako účastník konania
označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný orgán, ktorý má v mene štátu
konať, s uvedením jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie je žalovaný takto riadne označený, súd
v zmysle § 43 OSP žalobcu poučí a vyzve ho na doplnenie alebo opravu žaloby
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 64/2011 z 28. októbra 2011, uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 149/2011 z 26. septembra 2012 a uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009). Vzhľadom na dosiaľ uvedené
skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa sú splnené podmienky na
jeho ingerenciu do záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom uznesení, ktoré
z materiálneho hľadiska nerešpektujú kľúčové obsahové súčasti základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno
z hľadiska jeho záveru o neprípustnosti dovolania proti napadnutému rozsudku krajského
súdu vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 ods. 1
písm. f) OSP z dôvodu odňatia možnosti sťažovateľa konať pred súdom považovať
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Neuplatnenie osobitnej poučovacej
povinnosti vo veci sťažovateľa konajúcich všeobecných súdov podľa názoru ústavného
súdu v posudzovanej veci predstavovala taký závadný procesný postup, ktorým sa
sťažovateľovi ako účastníkovi konania znemožnila realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva na účely ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Výklad, ktorý najvyšší súd uplatnil pri posudzovaní prípustnosti
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,
považuje ústavný súd za prehnane formalistický, ktorý vo svojich dôsledkoch zasiahol do
podstaty základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie s účinkami denegationis iustitiae.“. Akokoľvek, vzhľadom na skutočnosť, že štátne
orgány sú aj právnickými osobami, ide o poučenie na pomedzí procesného a hmotného
práva.
17. Ústavný súd už uviedol, že Slovenská republika má právnu úpravu, keď všetky
rozpočtové organizácie sú zo zákona právnické osoby (§ 21 ods. 1 prvá veta o zákona
č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov: „Rozpočtová organizácia je právnická
osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku.“; II. ÚS 80/09). Táto koncepcia vyvoláva
mnohé zložité právne otázky. Jednou z nich je skutočnosť, že označenie odporcu nie je len
otázkou procesnej presnosti, ale môže sa týkať aj pasívnej vecnej legitimácie, teda byť
otázkou odlišnosti subjektov. Vo veci sp. zn. II. ÚS 675/2016 išlo jasne o nárok na základe
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zatiaľ čo v predmetnej veci ide
v podstate o podnikanie, realizované v rámci tzv. malej privatizácie verejnou dražbou
a v zásade bez mocenských prvkov. Vzhľadom na jasnú hmotnoprávnu situáciu a zásah
do osobnej slobody je nález sp. zn. II. ÚS 675/2016 viac procesnoprávny (porov. tiež
5 Cdo 441/2015, 5 Cdo 4/2015, 3 Cdo 11/2012, 3 Cdo 398/2012, 6 Cdo 149/2011;
I. ÚS 50/2004, I. ÚS 139/02, II. ÚS 154/08, 4 Cdo 64/2011, 6 Cdo 149/2011,
4 Cdo 193/2009), zatiaľ čo predmetná vec je viac hmotnoprávnou, zásah sa týka možného
ušlého zisku z podnikania, a preto je potrebné tiež chrániť právnu istotu protistrany danú
právoplatným rozhodnutím.
18. V predmetnej veci sťažovateľ vychádzajúci z jeho predchádzajúceho obdobného
prípadu (porov. bod 2), kde mal úspech, označil za odporcu len ministerstvo hospodárstva.
Krajský súd však v danej veci výslovne poučil sťažovateľa a vyžadoval od neho jasné
vymedzenie žalovaného podľa § 79 ods. 1 tretej vety OSP účinného od 1. septembra 2003
(Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného
štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať.). Sťažovateľ však napriek poučeniu trval na
pôvodnom označení pravdepodobne aj z dôvodu, že pohľadávka mohla by byť už voči
novému subjektu premlčaná.
19. Ústavný súd musí uviesť, že požiadavka krajského súdu bola zákonná, sťažovateľ
bol vyzvaný na vymedzenie žalovaného subjektu formou pristúpenia či zámeny. Ústavný
súd pre účely sťažnosti v podstate nemusí nutne ustáliť, kto má byť z dogmatického
a z objektívno-právneho hľadiska pasívne vecne legitimovaný a či by materiálne obstálo
vnímanie len ministerstva hospodárstva ako štátu podľa § 21 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd a najvyšší súd však zastávali ústavne akceptovateľný výklad § 79 ods. 1 tretej
vety OSP účinného od 1. septembra 2003 v spojení s § 21 ods. 1 prvou vetou zákona
č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a krajský súd sa k sťažovateľovi
nezachoval svojvoľne, pretože dostal férovú šancu procesne zareagovať. Procesným
následkom vedomého rozhodnutia sťažovateľa bolo zamietnutie žaloby krajským súdom,
ako aj napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
20. Vzhľadom na ústavnú akceptovateľnosť výkladu správne vybranej aplikovanej
normy a vzhľadom na výzvu krajského súdu niet relevantnej súvislosti medzi rozsudkom
najvyššieho súdu a právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
21. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku uviedol: «V tomto konaní už odvolací súd
raz rozhodol, a to uznesením z 13. októbra 2009, č. k. 5 Co 465/2007-279, ktorým zrušil
pôvodné rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení
uznesenia odvolací súd uložil súdu prvého stupňa, aby v súčinnosti so žalobcom odstránil
vady podania z 11. októbra 2006 (č.l. 151 spisu), pričom sa v odôvodnení veľmi podrobne
zaoberal vysvetlením rozdielov medzi štátom a ministerstvom ako právnymi subjektmi
v konaní s ohľadom na ich zodpovednosť za škodu a ich (možným) označením ako
žalovaných. Žalobca však zotrval na svojom stanovisku, že pasívne legitimovaným v spore
je Ministerstvo hospodárstva SR ako právny nástupca Ministerstva pre správu a
privatizáciu národného majetku SR a svoje podanie z 11. októbra 2006, ktorým za
žalovaného označil „Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvo hospodárstva SR“ vzal
výslovne späť (č. l. 329 spisu). V prejednávanej veci žalobca neoznačil za žalovaného štát,
ale orgán štátu, ktorý, vychádzajúc z už uvedeného, nebol v konaní pasívne legitimovaný a
teda nebol nositeľom povinnosti vyplývajúcej z prípadného zodpovednostného vzťahu, aj
keď mu na to súdy nižších stupňov vytvorili dostatočnú procesnú možnosť.» Z uvedenej
citácie vyplýva, že najvyšší súd sa preskúmateľným, procesne nearbitrárnym spôsobom
vysporiadal vecou, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu tých zložiek práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré garantujú riadne
odôvodnenie veci.
22. Sťažovateľ ďalej namietal, že dovolanie proti potvrdzujúcej časti rozhodnutia
krajského súdu malo byť prípustné na základe toho, že išlo o vec zásadného právneho
významu. K tomu možno uviesť, že otázku zásadnosti právneho významu, a teda
prípustnosti voči jeho potvrdzujúcemu rozhodnutiu určuje krajský súd (§ 238 ods. 3 OSP),
čo sa v potvrdzujúcej časti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozsudku neudialo, a preto
jeho dovolanie nemohlo byť prípustné pre preskúmanie správnosti právneho posúdenia
alebo inej vady podľa § 241 OSP. Najvyšší súd tak dodržal nediskrečné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, teda nemohol zasiahnuť do práva na prístup súdu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Sťažovateľ napokon namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
najvyššieho súdu v kontexte celého 23-ročného sporu, treba konštatovať, že napadnuté
konania boli právoplatne skončené 5. mája 2016. Účelom práva na konanie bez zbytočných
prieťahov je nastolenie právnej istoty právoplatným rozhodnutím. V predmetnej veci sa tak
v čase podania ústavnej sťažnosti už stalo, a preto ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti
v zmysle svojej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 56/08; II. ÚS 338/2016) ako zjavne
neopodstatnenú. Zjednodušene možno uviesť, že ak sa namieta porušenie práva
právoplatným rozhodnutím, nemožno už namietať prieťahy v konaní.
24. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017