Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 362/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Pojdákom, Advokátska

kancelária, sv. Cyrila a Metoda 842/12, Nová Dedinka, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 48

ods. 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2016

včas doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa konaním

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), pretože najvyšší súd

v dovolacom konaní týkajúcom sa nesprávneho právneho posúdenia pasívnej legitimácie

odporcu zamietacím rozsudkom akceptoval rozsudok odvolacieho súdu, ktorým Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zamietol žalobu sťažovateľa, pretože nesprávne

identifikoval odporcu ‒štát. Sťažovateľ taktiež namieta odmietnutie dovolania voči

potvrdzujúcej časti rozsudku a napokon skutočnosť, že celé súdne konanie už trvá 23 rokov.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ vydražil v malej privatizácii

vo verejnej dražbe v roku 1991 prevádzku ‒predajňu „Mäso“. Sťažovateľ sa domáhal

neplatnosti verejnej dražby prevádzkovej jednotky, pretože nebola vo výlučnom vlastníctve

štátu a objekt nebol reálne deliteľný. Obvodný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn.

z 26. apríla 1993 žalobe vyhovel a určil, že verejná dražba bola neplatná.

Sťažovateľ 2. mája 1994 žaloval Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku

Slovenskej republiky o náhradu škody. Obvodný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 1994 žalobe, vychádzajúc z (Ak pre

neplatnosť právneho úkonu vznikne škoda, zodpovedá sa za ňu podľa ustanovení tohto

zákona o zodpovednosti za škodu.), vyhovel a sťažovateľovi priznal náhradu škody

vo výške 82 746,90 Sk.

3. Napokon v roku 1997 sťažovateľ žaloval Ministerstvo hospodárstva Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“) ako právneho nástupcu Ministerstva pre

správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky o náhradu ušlého zisku.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -202

z 27. júna 2007 žalobe vyhovel a sťažovateľovi priznal 254 670 € a úroky z omeškania.

Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením č. k. -279 z 13. októbra 2009

prvostupňový rozsudok zrušil na účely vysporiadania sa s určením odporcu. Krajský súd

uviedol, že je nutné rozlišovať subjektivitu ministerstva hospodárstva ako rozpočtovej

organizácie ‒ právnickej osoby asubjektivitu štátu ako právnickej osoby podľa § 21

. Ak chce sťažovateľ žalovať druhý uvedený subjekt, musí žiadať

o pripustenie alebo zámenu. Okresný súd rozsudkom č. k. -355

z 20. decembra 2010 žalobe voči ministerstvu hospodárstva opätovne vyhovel.

Na odvolanie odporcu krajský súd rozsudkom č. k. -379 z 15. novembra 2011

prvostupňový rozsudok zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ trval na tom, že

ide o vzťah súkromnoprávny, navyše mimo režimu o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

(ďalej len „“), a teda ministerstvo hospodárstva je bez ďalšieho

žalovaný subjekt. Podľa krajského súdu vo veci taktiež ide o súkromnoprávny spor, ale

so Slovenskou republikou ako vlastníkom. Nejde však o rozhodnutie, ale o úradný postup

vo veci štátneho vlastníctva, a tak sa predsa z hľadiska škody aplikuje režim zákona

č.

4. Sťažovateľ podal hlavne proti zmeňujúcej časti rozsudku krajského súdu

dovolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý

neakceptoval ministerstvo hospodárstva ako také ako pasívne vecne legitimovaný subjekt.

Argumentoval aj tým, že v jeho prvej žalobe o náhradu škody bolo takéto vymedzenie

žalovaného subjektu vecne správne.

5. Najvyšší súd dovolanie napadnutým rozsudkom meritórne zamietol, pretože sa

stotožnil s argumentáciou krajského súdu k pasívnej vecnej legitimácii, pričom akcentoval

aj to, že sťažovateľ mal možnosť na túto otázku procesne zareagovať.

6. V ústavnej sťažnosti po rozsiahlej rekapitulácii veci sťažovateľ, vychádzajúc

z rovnakých argumentov ako v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom, namieta,

že rozsudok najvyššieho súdu je nelogický, arbitrárny, vychádza z nesprávnej právnej

normy a je nedostatočne odôvodnený.

7. Sťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd protiústavne odmietol dovolanie ako

neprípustné proti potvrdzujúcej časti rozsudku a že takéto odolanie malo byť prípustné,

pretože ide o vec zásadného právneho významu.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím vydaným v konaní vedenom pod

sp. zn. zo dňa 29.3.2016, porušil základné právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie garantované a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky na základe Slovenskej

republiky a ust. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.3.2016 a zároveň

na základe ust. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľovi: (...) na základe Slovenskej

republiky a ust. a o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov z dôvodu porušenia

základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

sťažovateľovi povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný podľa ust. § 19 ods. 1 a § 24 ods. 2

Spravovací a rokovací poriadok Ústavného súdu Slovenskej

republiky a podľa ustanovenia o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a ustanovenia § 11

ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v konaní pred ústavným súdom uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi

JUDr. Jozefovi Pojdákovi vo výške 363,79 Eur(...)“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

12. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie

konanie, resp. k preskúmaniu prítomnosti dôvodov zakladajúcich odmietnutie sťažnosti pri

jej predbežnom prerokovaní, dáva do pozornosti, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu

o predmetnom dovolaní (29. marca 2016) bol účinný a platný

(ďalej aj „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými procesnými

kódexmi, konkrétne ,

a . Ústavný súd tak musí vychádzať pri posudzovaní

prijateľnosti sťažnosti aj z tejto skutočnosti a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú

a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec sťažovateľa a rozhodovaciu činnosť ústavného

súdu.

13. Podstatou veci je posúdenie, či najvyšší súd neporušil právo na súdnu ochranu

sťažovateľa tým, že v spore o náhradu škody, ušlého zisku neakceptoval ako pasívne vecne

legitimovaný subjekt ministerstvo hospodárstva ako právnickú osobu ‒rozpočtovú

organizáciu. Sťažovateľ taktiež namieta porušenia práva na prístup k súdu odmietnutím

dovolania proti potvrdzujúcej časti rozsudku krajského súdu a zbytočné prieťahy v konaní.

14. Článok 46 ods. 1 zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho

práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však

vo svojej konštantnej judikatúre v podstate rozširujúcim výkladom tohto ustanovenia

zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je aj právo účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky (porov. , č. 108/2002 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu,

). Už vôbec v prvom kasačnom náleze ústavného súdu po novele

č. v náleze sp. zn. išlo o to, aký môže byť ústavne akceptovateľný

procesný tlak súdu na presnosť vymedzenia žaloby (1. Prílišný formalizmus pri

posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na

dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v

zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie

sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. 2. Výklad a používanie § 43 ods.

1 a 2 musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo

účastníkov na súdnu ochranu podľa . Výkladom a

používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez

zákonného podkladu.).

15. Predmetná vec sa týka malej privatizácie ( o prevodoch

vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby v znení

neskorších predpisov), a teda dĺžka a vývoj sporu reflektuje aj vývoj uvažovania a právnej

úpravy o procesnom postavení štátu a jeho telies ako subjektov súkromnoprávnych vzťahov.

V malej privatizácii vystupoval štát ako vlastník, nie mocensky, a tak je sporný názor

krajského súdu (porov. bod 3 i.f.) o hmotnoprávnom základe škody v

Je však nutné uviesť, že tak nárok podľa , ako aj nárok podľa zákona

č. (aj keď v tomto prípade z pôvodne verejnoprávneho zásahu), prípadne nárok

podľa sú nárokmi súkromnoprávnymi voči štátu ako právnickej

osobe podľa , a tak sú požiadavky na označenie štátu ako

odporcu v civilnom konaní zhodné. Každopádne pre ústavnoprávne myslenie je relevantné,

že sa všeobecné súdy zaoberali povahou vzťahu sťažovateľa a štátu, či je to aj mocenský

vzťah, alebo len vzťah rýdzo súkromnoprávny.

16. Ústavný súd vníma, že zvlášť v sporoch podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je judikatórnym smerovaním dôsledné využívanie

poučovacej povinnosti. Zvlášť je to namieste pri náhradách škody za nezákonné zásahy do

osobnej slobody. V situácii, keď žalobca označil za žalovaného len Generálnu prokuratúru

Slovenskej republiky, je namieste ho poučiť o nutnosti žalobu spresniť ().

Dôvodom je aj skutočnosť, že podstatou týchto žalôb bolo prvotné porušenie zákona

orgánmi verejnej moci. V náleze sp. zn. ústavný súd pripomína, že „aj

samotný najvyšší súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už viackrát dospel k právnemu

záveru, že riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou

riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní pokračovať. Štát je ako účastník konania

označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný orgán, ktorý má v mene štátu

konať, s uvedením jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie je žalovaný takto riadne označený, súd

v zmysle žalobcu poučí a vyzve ho na doplnenie alebo opravu žaloby

(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2011, uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra 2012 a uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. septembra 2009). Vzhľadom na dosiaľ uvedené

skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa sú splnené podmienky na

jeho ingerenciu do záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom uznesení, ktoré

z materiálneho hľadiska nerešpektujú kľúčové obsahové súčasti základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno

z hľadiska jeho záveru o neprípustnosti dovolania proti napadnutému rozsudku krajského

súdu vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 ods. 1

písm. f) z dôvodu odňatia možnosti sťažovateľa konať pred súdom považovať

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Neuplatnenie osobitnej poučovacej

povinnosti vo veci sťažovateľa konajúcich všeobecných súdov podľa názoru ústavného

súdu v posudzovanej veci predstavovala taký závadný procesný postup, ktorým sa

sťažovateľovi ako účastníkovi konania znemožnila realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva na účely ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Výklad, ktorý najvyšší súd uplatnil pri posudzovaní prípustnosti

dovolania podľa pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,

považuje ústavný súd za prehnane formalistický, ktorý vo svojich dôsledkoch zasiahol do

podstaty základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie s účinkami denegationis iustitiae.“. Akokoľvek, vzhľadom na skutočnosť, že štátne

orgány sú aj právnickými osobami, ide o poučenie na pomedzí procesného a hmotného

práva.

17. Ústavný súd už uviedol, že Slovenská republika má právnu úpravu, keď všetky

rozpočtové organizácie sú zo zákona právnické osoby (§ 21 ods. 1 prvá veta o zákona

č. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov: „Rozpočtová organizácia je právnická

osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku.“; ). Táto koncepcia vyvoláva

mnohé zložité právne otázky. Jednou z nich je skutočnosť, že označenie odporcu nie je len

otázkou procesnej presnosti, ale môže sa týkať aj pasívnej vecnej legitimácie, teda byť

otázkou odlišnosti subjektov. Vo veci sp. zn. išlo jasne o nárok na základe

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zatiaľ čo v predmetnej veci ide

v podstate o podnikanie, realizované v rámci tzv. malej privatizácie verejnou dražbou

a v zásade bez mocenských prvkov. Vzhľadom na jasnú hmotnoprávnu situáciu a zásah

do osobnej slobody je nález sp. zn. viac procesnoprávny (porov. tiež

, , , , ;

, , , , ,

), zatiaľ čo predmetná vec je viac hmotnoprávnou, zásah sa týka možného

ušlého zisku z podnikania, a preto je potrebné tiež chrániť právnu istotu protistrany danú

právoplatným rozhodnutím.

18. V predmetnej veci sťažovateľ vychádzajúci z jeho predchádzajúceho obdobného

prípadu (porov. bod 2), kde mal úspech, označil za odporcu len ministerstvo hospodárstva.

Krajský súd však v danej veci výslovne poučil sťažovateľa a vyžadoval od neho jasné

vymedzenie žalovaného podľa tretej vety účinného od 1. septembra 2003

(Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného

štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať.). Sťažovateľ však napriek poučeniu trval na

pôvodnom označení pravdepodobne aj z dôvodu, že pohľadávka mohla by byť už voči

novému subjektu premlčaná.

19. Ústavný súd musí uviesť, že požiadavka krajského súdu bola zákonná, sťažovateľ

bol vyzvaný na vymedzenie žalovaného subjektu formou pristúpenia či zámeny. Ústavný

súd pre účely sťažnosti v podstate nemusí nutne ustáliť, kto má byť z dogmatického

a z objektívno-právneho hľadiska pasívne vecne legitimovaný a či by materiálne obstálo

vnímanie len ministerstva hospodárstva ako štátu podľa .

Krajský súd a najvyšší súd však zastávali ústavne akceptovateľný výklad § 79 ods. 1 tretej

vety účinného od 1. septembra 2003 v spojení s prvou vetou zákona

č. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a krajský súd sa k sťažovateľovi

nezachoval svojvoľne, pretože dostal férovú šancu procesne zareagovať. Procesným

následkom vedomého rozhodnutia sťažovateľa bolo zamietnutie žaloby krajským súdom,

ako aj napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

20. Vzhľadom na ústavnú akceptovateľnosť výkladu správne vybranej aplikovanej

normy a vzhľadom na výzvu krajského súdu niet relevantnej súvislosti medzi rozsudkom

najvyššieho súdu a právom na súdnu ochranu podľa a

dohovoru.

21. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku uviedol: «V tomto konaní už odvolací súd

raz rozhodol, a to uznesením z 13. októbra 2009, č. k. -279, ktorým zrušil

pôvodné rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení

uznesenia odvolací súd uložil súdu prvého stupňa, aby v súčinnosti so žalobcom odstránil

vady podania z 11. októbra 2006 (č.l. 151 spisu), pričom sa v odôvodnení veľmi podrobne

zaoberal vysvetlením rozdielov medzi štátom a ministerstvom ako právnymi subjektmi

v konaní s ohľadom na ich zodpovednosť za škodu a ich (možným) označením ako

žalovaných. Žalobca však zotrval na svojom stanovisku, že pasívne legitimovaným v spore

je Ministerstvo hospodárstva SR ako právny nástupca Ministerstva pre správu a

privatizáciu národného majetku SR a svoje podanie z 11. októbra 2006, ktorým za

žalovaného označil „Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvo hospodárstva SR“ vzal

výslovne späť (č. l. 329 spisu). V prejednávanej veci žalobca neoznačil za žalovaného štát,

ale orgán štátu, ktorý, vychádzajúc z už uvedeného, nebol v konaní pasívne legitimovaný a

teda nebol nositeľom povinnosti vyplývajúcej z prípadného zodpovednostného vzťahu, aj

keď mu na to súdy nižších stupňov vytvorili dostatočnú procesnú možnosť.» Z uvedenej

citácie vyplýva, že najvyšší súd sa preskúmateľným, procesne nearbitrárnym spôsobom

vysporiadal vecou, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu tých zložiek práva na súdnu

ochranu podľa a dohovoru, ktoré garantujú riadne

odôvodnenie veci.

22. Sťažovateľ ďalej namietal, že dovolanie proti potvrdzujúcej časti rozhodnutia

krajského súdu malo byť prípustné na základe toho, že išlo o vec zásadného právneho

významu. K tomu možno uviesť, že otázku zásadnosti právneho významu, a teda

prípustnosti voči jeho potvrdzujúcemu rozhodnutiu určuje krajský súd ( ),

čo sa v potvrdzujúcej časti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozsudku neudialo, a preto

jeho dovolanie nemohlo byť prípustné pre preskúmanie správnosti právneho posúdenia

alebo inej vady podľa . Najvyšší súd tak dodržal nediskrečné ustanovenia

, teda nemohol zasiahnuť do práva na prístup súdu podľa

a dohovoru.

23. Sťažovateľ napokon namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

najvyššieho súdu v kontexte celého 23-ročného sporu, treba konštatovať, že napadnuté

konania boli právoplatne skončené 5. mája 2016. Účelom práva na konanie bez zbytočných

prieťahov je nastolenie právnej istoty právoplatným rozhodnutím. V predmetnej veci sa tak

v čase podania ústavnej sťažnosti už stalo, a preto ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti

v zmysle svojej konštantnej judikatúry (napr. ; ) ako zjavne

neopodstatnenú. Zjednodušene možno uviesť, že ak sa namieta porušenie práva

právoplatným rozhodnutím, nemožno už namietať prieťahy v konaní.

24. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017