Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)be1/388543.2dcf97.pdf
PDF · 116.71 KB
No categories available
3Cdo/11/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 11/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. B., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. J. Č., advokátom so sídlom v H., proti ţalovanej Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám.
č. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde
Rimavská Sobota pod sp. zn. 8 C 144/2009, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 21. júla 2011 sp. zn. 16 Co 121/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni 141,08 € trov dovolacieho konania do rúk
JUDr. J. Č., advokáta so sídlom v H., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 8. februára 2011 č.k. 8 C 144/2009-61
uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 3 083,89 € s 2 % úrokom z omeškania
od 17. septembra 2009 aţ do zaplatenia a nahradiť ţalobkyni trovy konania vo výške
860,10 €. Vo zvyšku ţalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobkyňa si ţalobou
uplatnila nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku trestného
stíhania pre trestný čin výtrţníctva a ublíţenia na zdraví, ktoré sa skončilo jej oslobodením
spod obţaloby rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 24. mája 2007 č.k. 3 T 154/2006-472.
Pred podaním ţaloby na súd si ţalobkyňa uplatnila svoje nároky ţiadosťou o predbeţné
prejednanie nároku na náhradu škody u ţalovanej, ktorá ţiadosť ţalobkyne postúpila
Generálnej prokuratúre SR, ktorá následne ţalobkyni listom zo 16. septembra 2009 oznámila,
ţe jej ţiadosť povaţuje za nedôvodnú. Po vykonaní dokazovania súd prvého stupňa podľa
§ 17 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobkyni
3 083,89 €, ktorá suma pozostáva zo skutočnej škody vo výške 1 083,89 € a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €. Skutočnú škodu ţalobkyne predstavujú náklady na jej
právne zastupovanie advokátom vo výške 1 034,90 € a náklady na dopravu prostriedkami
verejnej dopravy z miesta jej bydliska do miesta uskutočňovania úkonov trestného konania
vo výške 48,99 €. Ţalobu v časti 366,27 € z titulu cestovných výdavkov súd zamietol
s poukazom na § 73 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre súdy; ţalobkyni priznal iba cestovné výdavky zodpovedajúce výdavkom
prostriedkami verejnej hromadnej dopravy, pretoţe súdu neboli preukázané okolnosti
vyţadujúce, aby cesta bola vykonaná inými dopravnými prostriedkami. Výšku nemajetkovej
ujmy určil s prihliadnutím na dĺţku trestného stíhania (takmer 3 roky), obmedzenia a dopady
trestného stíhania (účasť na úkonoch a vyţadovanie správ o ţalobkyni) a tvrdenie ţalobkyne,
ktoré súd vyhodnotil ako hodnoverné, ţe aţ do ukončenia trestného stíhania odkladala
uzavretie manţelstva, ktoré skutočne aj neskôr uzavrela. Pokiaľ ţalovaná spochybňovala
svoje oprávnenie konať v mene štátu v danej veci súd uviedol, ţe vzhľadom na pochybenie
tak vyšetrovateľa polície, ktorý začal trestné stíhanie ako aj pochybenie prokurátora, ktorý
podal obţalobu, nie je moţné jednoznačne určiť zodpovedný subjekt za vznik škody, preto
v danej veci aplikoval § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý sa vzťahuje práve na situácie,
v ktorých nie je moţné jednoznačne určiť zodpovedný subjekt. O úrokoch z omeškania súd
rozhodol podľa § 517 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil § 142 ods. 2 a 3 O.s.p.
Na odvolanie ţalobkyne a ţalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
z 21. júla 2011 sp. zn. 16 Co 121/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil, ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
(§ 219 ods. 2 O.s.p.). Zdôraznil, ţe účelom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci je, aby kaţdá ujma spôsobená nesprávnym,
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená a prípadoch, ak došlo
k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obţaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody prípadu vychádzať z toho, ţe občan čin nespáchal a trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rovnako sa stotoţnil aj s právnym záverom súdu
prvého stupňa, ţe v danej veci nie je moţné jednoznačne určiť, či škodu spôsobil orgán
prokuratúry alebo vyšetrovateľ policajného zboru, a preto je správny aj právny záver súdu
prvého stupňa, aby v danej veci konala v mene štátu ţalovaná. Pokiaľ ţalovaná namietala
priznanie nároku na náhradu škody, vrátane nákladov ţalobkyne spojených s predbeţným
prerokovaním nároku na náhradu škody, odvolací súd poukázal na právne závery vyslovené
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 30. marca 1999 sp. zn. 2 Cdo 7/1999, v zmysle ktorých
sa náklady na predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody povaţujú za príslušenstvo
nároku na náhradu škody. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 2 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalovaná a ţiadala napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila § 237 písm. c/ a f/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 237 písm. c/ O.s.p., t.j. ţe
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený odôvodnila tým, ţe
na strane ţalovanej vystupoval ako účastník subjekt bez procesnej spôsobilosti (Slovenská
republika), ktorý nebol riadne zastúpený, pretoţe ţalovaná nie je oprávnená v danom spore
zastupovať štát. K odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo
tým, ţe súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie v časti ustálenia orgánu oprávneného
zastupovať štát ako aj v časti nároku na náhradu nákladov spojených s predbeţným
prerokovaním nároku na náhradu škody.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie odmietnuť, pretoţe súdy svoje
rozhodnutia náleţite odôvodnili a štát ako účastník konania bol správne v zmysle § 4 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. zastúpený ţalovanou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prostredníctvom zamestnanca
s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Prípustnosť dovolania proti
rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Prípustnosť dovolania ţalovanej z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nevyplýva, pretoţe
dovolaním napadnutým rozsudkom bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom
odvolací súd vo výrokovej časti nevyslovil prípustnosť dovolania a napadnutému rozsudku
odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu, od právneho názoru ktorého
sa odvolací súd preto ani nemohol odchýliť.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ a g/ O.s.p.
nenamietala a ţiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Preto ani z vyššie
uvedených ustanovení nevyplýva prípustnosť dovolania ţalovanej.
Podľa názoru dovolateľky konanie je postihnuté vadou konania podľa § 237 písm. c/
O.s.p. (účastník konania na strane ţalovanej (štát) nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený). Tento dovolací dôvod je daný, ak sú súčasne splnené dve podmienky, a to vtedy,
ak ten, kto v konaní vystupuje ako účastník konania nemá procesnú spôsobilosť v zmysle § 20
O.s.p. a zároveň tento účastník (práve vzhľadom na nedostatok spôsobilosti samostatne pred
súdom konať) nie je riadne zastúpený.
V danom prípade na strane ţalovanej vystupoval štát, ktorý ak je účastníkom
občianskoprávnych vzťahov, povaţuje sa za právnickú osobu (§ 21 Občianskeho zákonníka).
Štát ako účastník občianskoprávnych vzťahov má aj v rozsahu, v akom môţe vlastnými
úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti, procesnú spôsobilosť, teda spôsobilosť
samostatne konať pred súdom; právnické osoby a štát majú procesnú spôsobilosť
v neobmedzenom rozsahu, a preto na ich strane nemôţe vzniknúť dovolací dôvod podľa § 237
písm. c/ O.s.p. Štát ako účastník konania je teda subjektom s procesnou spôsobilosťou,
za ktorý koná buď štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi,
alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 4 O.s.p.).
V prejednávanej veci nebol naplnený uţ prvý predpoklad úspešného uplatnenia dovolacieho
dôvodu podľa § 237 písm. c/ O.s.p., t.j. ţe v konaní vystupoval účastník, ktorý nemá procesnú
spôsobilosť, pretoţe štát ako účastník konania má procesnú spôsobilosť. Druhý predpoklad
tohto dovolacieho dôvodu nebol rovnako naplnený, pretoţe účelom tohto dovolacieho dôvodu
je náprava chýbajúceho, absentujúceho zastúpenia toho, kto nemohol pred súdom samostatne
konať (napr. maloletý účastník) a ktorý zároveň nebol v príslušnom konaní zastúpený.
V danom prípade bol štát zastúpený ţalovanou a ţalovanou spochybňované oprávnenie
zastupovať v danej veci štát, je otázkou právneho posúdenia tejto otázky (vecnej legitimácie)
a nie vadou konania podľa § 237 písm. c/ O.s.p. Zároveň dovolací súd dodáva, ţe otázkou,
či súdy správne právne posúdili otázku oprávnenia ţalovanej v danej veci zastupovať štát,
sa dovolací súd môţe zaoberať iba v procesne prípustnom dovolaní; ani prípadná nesprávnosť
posúdenia tejto otázky prípustnosť dovolania ţalovanej podľa § 237 písm. c/ O.s.p. sama
osebe nezakladá.
Ţalovaná v dovolaní ďalej namietala naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Podľa jej názoru súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie v časti
ustálenia orgánu oprávneného zastupovať štát, ako aj v časti nároku na náhradu nákladov
spojených s predbeţným prerokovaním nároku na náhradu škody.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama
osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou
intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10,
Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
(tzv. nepreskúmateľnosť), na ktorom dovolateľka prípustnosť dovolania zaloţila, nie je vadou
konania podľa § 237 ods. f/ O.s.p. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej
vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto procesná vada
je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd len pre úplnosť
dodáva, ţe kritériom pre posúdenie (ne) preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náleţitostí
odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
teda nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II. ÚS 78/05). Navyše zo spisu
vyplýva, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal práve s námietkami
ţalovanej týkajúcimi sa jej oprávnenia zastupovať v danej veci štát (str. 4 odsek 3
odôvodnenia rozsudku) ako aj nároku na náhradu škody vrátane nákladov na predbeţné
prejednanie nároku na náhradu škody (str. 6 ods. 3). Tu vyslovené právne závery odvolací súd
primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal).
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľka spája ňou tvrdené nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu aj s nesprávnym právnym posúdením veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Súd ale právnym
posúdením veci nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. I keď je nesprávne
právne posúdenie veci relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.
6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1
aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia
dovolania (procesná neprípustnosť dovolania) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd ţalobkyni priznal náhradu
trov konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 4. januára 2012 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 10 ods. 1 vyhlášky vychádzajúc z tarifnej hodnoty predmetu sporu 3 083,89 €, vo výške
111,21 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)] a 20% DPH
z odmeny a náhrady výdavkov [§ 18 ods. 3 vyhlášky (t.j. 22,24 €)], predstavuje spolu
141,08 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júna 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková