Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 200/2017
PDF · 277.57 KB
No categories available
III. ÚS 200/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , zastúpeného advokátom
Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., advokátska kancelária, Tichá 45, Bratislava,
pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 10/2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 10/2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 10/2010 konal bez zbytočných prieťahov.
3. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.
4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 468,51 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a päťdesiatjeden centov)
na účet Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD., advokátska kancelária, Tichá 45, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 200/2017-16 z 21. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Komárno (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 10/2010
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 19. mája 2009 vyšetrovateľ Okresného
riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej
polície Komárno (ďalej len „okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) mu uznesením ČVS:
ORP-626/OVK-KN-2008 PL vzniesol obvinenie za zločin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) Trestného zákona.
Dňa 22. januára 2010 prokurátor Okresnej prokuratúry Komárno (ďalej len „okresná
prokuratúra“) podal na neho na okresný súd obžalobu podľa § 234 ods. 1 Trestného
poriadku č. k. 2 Pv 698/08-28 za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208
ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného
zákona.
Prípravné konanie trvalo celkovo 8 mesiacov a počas neho nedošlo k prieťahom
v konaní. Orgány prípravného konania preto nemôžu byť spoluzodpovedné za neprimeranú
dĺžku trestného konania ako celku.
Okresnému súdu bola obžaloba prokurátora okresnej prokuratúry doručená
27. januára 2010.
Celkovú neprimeranú dĺžku trestného konania v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov treba
podľa sťažovateľa pričítať na ťarchu okresného súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom orgánu verejnej moci Slovenskej republiky – Okresným súdom Komárno,
v konaní vedenom pod číslom konania 1T/10/2010, porušené boli.
II. Okresnému súdu Komárno prikazuje, vo veci vedenej pod sp. zn. 1T/10/2010
konať bez zbytočných prieťahov.
III. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom
desaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IV. Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd
Komárno povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa,
PhD..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania
a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 10/2010:
- 27. januára 2010 okresná prokuratúra doručila na okresný súd obžalobu č. k.
2 Pv 698/08-28 proti sťažovateľovi pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby.
Na okresnom súde bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 1 T 10/10;
- 18. februára 2011 okresný súd vyzval obžalovaného na oznámenie návrhov
na vykonanie dokazovania;
- 8. marca 2011 právna zástupkyňa poškodenej požiadala o ospravedlnenie neúčasti
na pojednávaní nariadenom na 22. marec 2011;
- 10. marca 2011 právna zástupkyňa obžalovaného (sťažovateľa) ospravedlnila svoju
neúčasť na pojednávaní nariadenom na 22. marec 2011;
- 28. apríla 2011 predseda senátu oznámil účastníkom zmenu termínu verejného
zasadnutia na 28. apríl 2011;
- 27. apríla 2011 poškodená ospravedlnila neúčasť na pojednávaní z dôvodu
práceneschopnosti;
- 28. apríla 2011 sa uskutočnilo verejné zasadnutie senátu. Sťažovateľ bol prítomný.
Bolo odročené na 28. jún 2011 s tým, že budú vypočutí svedkovia navrhnutí v obžalobe,
vykonané výsluchy znalcov a čítané listinné dôkazy;
- 7. júna 2011 sťažovateľ doručil podanie, žiadal, aby bola vypočutá
- 13. júna 2011 vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Policajného zboru
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 29. jún 2011;
- 15. júna 2011 sťažovateľ navrhol vypočuť svedkov;
- 22. júna 2011 poškodená ospravedlnila neúčasť na pojednávaní nariadenom
na 28. a 29. jún 2011 z dôvodu práceneschopnosti;
- 23. júna 2011 ospravedlnila neúčasť na pojednávaní svedkyňa
- 24. júna 2011 ospravedlnila neúčasť na pojednávaní právna zástupkyňa poškodenej;
- 13. septembra 2011 poškodená doručila návrh na doplnenie dokazovania
výsluchom svedkov;
- 20. septembra 2011 návrh poškodenej na zabezpečenie vyšetrovacích spisov
a vypočutie svedkov;
- 28. septembra 2011 poškodená doručila listinné dôkazy;
- 10. októbra 2011 svedkyňa z USA ospravedlnila svoju neúčasť
na pojednávaní nariadenom na 14. október 2011;
- 14. októbra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ i poškodená boli
prítomní. Pojednávanie bolo prerušené do 17. októbra 2011;
- 17. októbra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ i poškodená boli
prítomní. Bolo odročené na 17. január 2012;
- 5. januára 2012 poškodená doručila žiadosť o odročenie pojednávania a oznámila
„ukončenie plnej moci so splnomocneným zástupcom“;
- 13. januára 2012 sudca zrušil termín pojednávania určený na 17. január 2012 a určil
nový termín na 3. apríl 2012;
- 23. marca 2012 bol termín pojednávania 3. apríl 2012 zrušený. Bol určený nový
termín na 11. september 2012;
- 11. septembra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ i poškodená boli
prítomní. Bolo odročené na 29. november 2012;
- 7. septembra 2012 sťažovateľ doručil podanie;
- 18. septembra 2012 poškodená doručila sťažnosť proti uzneseniu z 11. septembra
2012;
- 11. septembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 1 T 10/2010-768 námietky
poškodenej proti obsahu zápisnice z hlavného pojednávania zo 14. a 17. októbra 2011
zamietol;
- 5. novembra 2012 poškodená doručila odvolanie proti uzneseniu z 11. septembra
2012;
- 27. novembra 2012 bol zrušený termín pojednávania nariadený na 29. november
2012 z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu;
- 12. decembra 2012 bol spis doručený Krajskému súdu v Nitre na rozhodnutie
o odvolaní poškodenej. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 1 Tos 130/2012;
- 12. marca 2013 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesením sp. zn.
1 Tos 130/2012 zo 16. januára 2013, ktorým krajský súdu námietky poškodenej zamietol;
- 28. februára 2013 právny zástupca poškodenej, doručil „návrh
na vykonanie dôkazu a oznámenie adresy svedka“;
- 28. marca 2013 poškodená navrhla vypočuť súdneho znalca;
- 23. júla 2013 poškodená požiadala o nariadenie termínu pojednávania
po 25. auguste 2013, pretože dovtedy bude na dovolenke;
- 10. októbra 2013 poškodená doručila „žiadosť o pribratie iného tlmočníka“;
- 12. novembra 2013 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ aj poškodená boli
prítomní. Po vypočutí svedkov bolo pojednávanie odročené na 4. marec 2014;
- 26. novembra 2013 sťažovateľ navrhol vypočuť dvoch svedkov;
- 27. novembra 2013 právny zástupca poškodenej navrhol vypočuť svedkyňu
a oznámil, že trvá na vypočutí už skôr navrhnutých ďalších svedkov;
- 20. februára 2014 poškodená oznámila okresnému súdu, že navrhnuté svedkyne
nedostali predvolanie;
- 26. februára 2014 poškodená doručila zvukový záznam na CD nosiči;
- 27. februára 2014 znalkyňa ospravedlnila neúčasť na pojednávaní
nariadenom na 4. marec 2014 z dôvodu pracovnej vyťaženosti. Žiadala o predvolanie aspoň
s mesačným predstihom;
- 3. marca 2014 ospravedlnila svoju i sťažovateľovu neúčasť na pojednávaní právna
zástupkyňa obžalovaného (sťažovateľa);
- 3. marca 2014 poškodená oznámila okresnému súdu, že svedkyňa sa
dostavila na Slovensko z USA len kvôli pojednávaniu nariadenému na 4. marec 2014, preto
žiada o jej vypočutie;
- 4. marca 2014 svedkyňa doručila „žiadosť o umožnenie vypovedať“;
- 4. marca 2014 konajúci sudca spísal úradný záznam o kontakte s právnou
zástupkyňou obžalovaného (sťažovateľa), či je spôsobilá dostaviť sa ona alebo substituent
7. marca 2014 na okresný súd z dôvodu účasti svedkyne na výsluchu;
- 5. marca 2014 právna zástupkyňa obžalovaného (sťažovateľa) oznámila, že sa jej
nepodarilo zabezpečiť substitučné zastúpenie a obžalovaný nesúhlasí s vykonaním hlavného
pojednávania bez obhajcu;
- 5. marca 2014 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť, ako aj neúčasť svojej
obhajkyne na pojednávaní nariadenom na 4. marec 2014;
- 5. marca 2014 poškodená požiadala o preskúmanie odôvodnenosti odročenia
pojednávania;
- 5. mája 2014 konajúci sudca „vzhľadom na telefonické oznámenie obhajkyne
obžalovaného“ zrušil pojednávanie nariadené na 5. jún 2014;
- 5. júna 2014 právny zástupca poškodenej oznámil okresnému súdu, že v dňoch
30. júna 2014 až 13. júla 2014 a 18. februára 2014 až 31. augusta 2014 bude advokátska
kancelária z dôvodu čerpania dovolenky zatvorená;
- 11. septembra 2014 poškodená požiadala okresný súd o zaslanie predvolania
svedkyni do USA v dostatočnom predstihu a žiadala o nariadenie termínu pojednávania
v dňoch 2., 3., 4. alebo 5. decembra 2014;
- 26. marca 2015 poškodená požiadala o predvolanie svedkyne z USA a oznámila jej
novú adresu;
- 27. marca 2015 obžalovaný (sťažovateľ) ospravedlnenil neúčasť na pojednávaní
nariadenom na 4. máj 2015;
- 27. marca 2015 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní nariadenom na 4. máj 2015
znalec, a to z dôvodu dovolenky v zahraničí;
- 31. marca 2015 okresný súd určil nový termín pojednávania na 3. jún 2015;
- 17. apríla 2015 poškodená doručila listinné dôkazy;
- 3. júna 2015 súdna znalkyňa ospravedlnila neúčasť na pojednávaní
3. júna 2015 z dôvodu akútneho ochorenia;
- 3. júna 2015 sa uskutočnilo pojednávanie. Obžalovaný (sťažovateľ) i poškodená
boli prítomní. Pojednávanie bolo odročené na 9. september 2015;
- 18. augusta 2015 predseda senátu oznámil, že termín hlavného
pojednávania určený na 9. september 2015 sa ruší z dôvodu odchodu konajúceho sudcu
do dôchodku;
- 1. marca 2016 predseda senátu vyzval obžalovaného (sťažovateľa)
i jeho obhajkyňu, aby v lehote 7 dní oznámili, či súhlasia so zmenou osoby predsedu senátu;
- 14. marca 2016 obžalovaný (sťažovateľ) oznámil, že súhlasí so zmenou osoby
predsedu senátu;
- 20. mája 2016 obžalovaný (sťažovateľ) oznámil, že vypovedal svojej obhajkyni
plnú moc. Zároveň doručil plnú moc udelenú
;
- 17. júna 2016 bol spísaný úradný záznam: prísediaca , oznámila, že
je dlhodobo chorá, preto sa nemôže zúčastňovať pojednávaní;
- 21. júna 2016 predseda senátu vyzval obhajcu sťažovateľa, aby oznámil v lehote
7 dní, či súhlasí so zmenou v osobe prísediacej;
- 6. júla 2016 obhajca obžalovaného (sťažovateľa) oznámil, že nesúhlasia so zmenou
zloženia senátu a požadujú, aby sa celé hlavné pojednávanie vykonávalo znovu od začiatku;
- 15. júla 2016 predseda senátu oznámil svedkyniam , že ruší
ich predvolanie na pojednávanie nariadené na 4. október 2016;
- 26. septembra 2016 poškodená doručila dôkazný materiál;
- 27. septembra 2016 oznámila, že vzhľadom na jej ťažké
zdravotné obmedzenie žiada, aby sa jej svedecká výpoveď čítala;
- 3. októbra 2016 za poškodenú požiadal o ospravedlnenie neúčasti
na pojednávaní nariadenom na 4. október 2016;
- 3. októbra 2016 okresný súd zrušil pojednávanie nariadené na 4. október 2016;
- 3. októbra 2016 predseda senátu požiadal okresné riaditeľstvo Policajného zboru
o oznámenie, aké konania sa viedli pod č. ORP-815/OVK-KN-2008 a ORP-768/OVK-KN-
2008 a či sú ukončené;
- 11. októbra 2016 okresné riaditeľstvo Policajného zboru odpovedalo na dopyt;
- 6. decembra 2016 okresná prokuratúra požiadala o odročenie pojednávania
nariadeného na 7. december 2016 z dôvodu ochorenia prokurátorky;
- 14. februára 2017 sa uskutočnilo pojednávanie. Obžalovaný (sťažovateľ) bol
prítomný, poškodená nebola prítomná, prítomný bol jej splnomocnený zástupca
. Pojednávanie bolo odročené na 21., 24. a 26. apríl 2017;
- 26. apríla 2017 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci boli prítomní. Bolo odročené
na 3. júl 2017.
Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu
v podaní sp. zn. Spr 69/17 doručenom ústavnému súdu 11. mája 2017. Okrem chronológie
úkonov okresného súdu uviedol: «V predmetnej ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že
jeho trestná vec, ktorá sa vedie už viac ako 7 rokov a v ktorej bola obžaloba Okresnej
prokuratúry v Komárne, doručená Okresnému súdu Komárno dňa 27.1.2010 ešte nedošlo
k rozhodnutiu resp. k právoplatnému skončeniu trestnej veci. Zároveň poukazuje aj
na neefektívnu a nesústredenú činnosť Okresného súdu Komárno, ako aj na celkovú dĺžku
trestného konania, kde žiada pričítať na ťarchu Okresného súdu Komárno aj dôvody, ktoré
súd nemohol ani spôsobiť.
Z uvedenej chronológie úkonov nesporne vyplýva, že počas celého obdobia
dokazovania pred súdom t.j. od podania obžaloby až doteraz, došlo k veľkému množstvu
nevyhnutných a nutných zmien v obsadení predmetnej trestnej veci sudcami, ktoré boli
vyvolané zmenami v obsadení Okresného súdu Komárno sudcami, čo v danom prípade je
nutné posúdiť za objektívnu okolnosť, pre ktorú predmetné trestné konanie taktiež nie je
skončené. V tejto súvislosti je ďalej nutné poukázať aj na to, že sám sťažovateľ, ale
na druhej strane aj poškodená, využili procesné možnosti dané im zákonom a teda aj sám
sťažovateľ zapríčinil, že sa konanie doposiaľ neskončilo. Dôkazom toho je predovšetkým, že
sa dokazovanie vykonávalo opakovane, pretože sťažovateľ v postavení obvineného
nesúhlasil s oboznamovaním dôkazov už skôr vykonaných inými zákonnými sudcami, ktorí
boli zákonnými sudcami vo veci resp. senátom, chcel ich opakovať pre zmenu senátu.
Zmeny v zložení senátu by v tomto kontexte nevyvolali predlžovanie konania bez
spolupôsobenia na nich sťažovateľom. Ak sťažovateľovi išlo o rýchle skončenie konania,
potom tieto procesné možnosti nemusel využiť, pretože tým sa dokazovanie v podstate
nezmenilo, ale iba naťahovalo, čo je a bolo v jeho prospech a na čo poukazovala aj na
druhej strane nespokojná poškodená už počas dokazovania, ale aj v sťažnosti, ktorú som
riešil v rámci svojej kompetencie.
Počas dokazovania som nezistil žiadne také obdobie, ktoré by bolo možné označiť
ako nečinnosť súdu tak, ako to uvádza sťažovateľ a je nutné zdôrazniť, že obdobie počas
ktorého predmetná trestná vec nebola posudzovaná súdom (t.j. bola v prípravnom konaní
pred podaním obžaloby na súd), nie je možné spravodlivo pripísať súdu ako jeho
nečinnosť... Konštatujem teda, že aj keď sa celková dĺžka konania od podania žaloby na súd
až doposiaľ javí ako neprimerane dlhá, táto okolnosť nie je objektívne spôsobená ani
ovplyvnená nesprávnym, neefektívnym a nesústredeným postupom súdu s cieľom porušenia
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, naopak toto časové obdobie potreboval sťažovateľ, aby
bola za danej situácie oprávnený podať ústavnú sťažnosť.
Je nesporné, že predmetná trestná vec bola v súlade so zákonom a v zmysle rozvrhu
práce súdu viackrát v rámci prerozdelenia pridelená rôznym sudcom, pričom došlo
niekoľkokrát aj ku zmene senátu a to najprv z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu
, následne z dôvodu kariérneho postupu zákonného sudcu
na Krajský súd v Nitre, neskôr opäť po vzdaní sa funkcie sudcu
, ako aj po nástupe nového zákonného sudcu ,
ktorý aj t. č. vykonáva rozsiahle dokazovanie predovšetkým s prihliadnutím na stav, ktorý si
navodzovali aj strany trestného konania, v rámci toho aj sťažovateľ.
Z tohto pohľadu môže mať potom ústavná sťažnosť sťažovateľa iný rozmer a zámer,
ako ňou je verbalizované odstránenie stavu právnej neistoty resp. emocionálnych útrap,
morálneho utrpenia, ktoré vychádza z pocitov krivdy, bezmocnosti a poníženia. Som toho
názoru, že ak v dôsledku uplatnenia procesných práv stranou konania, čo aj zákonne
prípustných a možných, dochádza k predlžovaniu konania, túto skutočnosť nemožno
hodnotiť iba ako „zbytočné prieťahy v konaní“ a zodpovednosť za tento stav nemožno
pripísať konajúcemu súdu. Preto v tomto smere je nutné poukázať na úsilie všetkých
zákonných sudcov vykonať procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu veci...»
K vyjadreniu okresného súdu zaujal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
stanovisko sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 30. mája 2017, v ktorom
uviedol: „Sťažovateľ naďalej trvá na tom, že ak vyšetrovateľ Policajného zboru bez
právnického vzdelania (s akademickým titulom Ing.), ktorý viedol policajné vyšetrovanie,
vedel svoju prácu zorganizovať tak, že všetky procesné úkony vykonal systematicky
v primeranej lehote 8 (ôsmich) mesiacov, v ktorej ukončil aj samotné vyšetrovanie, prečo
kvalifikovaný, nezávislý a nestranný súd (trojčlenný senát) nevedel rozhodnúť ani za sedem
rokov od podania obžaloby, resp. dodnes.
Pritom je zjavné, že nejde o komplikovanú vec ani po skutkovej ani po právnej
stránke. Navyše platí, že v zásade trestné veci nie sú po právnej stránke komplikované. Inak
povedané, ak skutkový stav je náležité zistený, tak jeho právne posúdenie nemôže spôsobiť
žiadne ťažkosti.
Je ničím neospravedlniteľné, že Okresný súd Komárno v tak jednoduchej trestnej
veci do dnešného dňa nerozhodol.
Počas neúnosnej doby trvania trestného konania došlo aj k viacerým zmenám
v zložení senátu. Ako obžalovaný sťažovateľ má zákonom a ústavou garantované právo, aby
jeho trestná vec bola v konaní pred súdom prejednávaná a rozhodnutá v rovnakom zložení
senátu. S prvou zmenou v zložení senátu (so zmenou osoby predsedu senátu) sťažovateľ
súhlasil. Keďže v jeho trestnej veci došlo aj k ďalšej zmene v zložení senátu, s touto už
nesúhlasil, čo písomne oznámil Okresnému súdu Komárno. V zmysle ustálenej štrasburskej
judikatúry uplatnenie ústavného práva sťažovateľa nemožno pričítať na jeho ťarchu, navyše
on som nezapríčinil, resp. nemal žiadny vplyv na zmeny zloženia senátu Okresného súdu
Komárno.
Navyše, z vyjadrenia odporcu (z chronológie podstatných a relevantných úkonov
vykonaných súdom) vyplýva, že zákonný sudca sa vzdal funkcie sudcu
ku dňu 28.02.2010. Odporca však vzápätí uvádza, že z uvedeného dôvodu bola vec
pridelená náhodným výberom zákonnej sudkyni dňa 23.02.2010.
pričom po nástupe nového sudcu, v rámci prerozdelenia vecí bola vec pridelená náhodným
výberom sudcovi dňa 06.07.2010. Sťažovateľ sa pýta. ako mohla byť
zákonným spôsobom, v súlade so zákonom a v zmysle rozvrhu práce súdu pridelená vec
sudkyni dňa 23.02.2010. keď zákonný sudca sa
podľa odporcu vzdal funkcie až dňa 28.02.2010? Už táto skutočnosť podľa názoru
sťažovateľa vyvoláva pochybnosti o otázke zákonného sudcu. Aj následné mnohopočetné
prerozdeľovania a prideľovania spisu ďalším (rôznym) sudcom, dokonca aj jeho opätovné
pridelenie tej istej sudkyni ( ) vyvoláva ďalšie pochybnosti, či v trestnej
veci sťažovateľa nedošlo zároveň aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa
čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Mnohopočetné prerozdeľovania trestnej veci medzi sudcami nijako nezapríčinil
sťažovateľ a preto nemožno túto objektívnu skutočnosť pričítať na jeho ťarchu. Rovnako
nemožno právne relevantným spôsobom pričítať na ťarchu sťažovateľa uplatnenie svojich
Ústavou Slovenskej republiky garantovaných procesných práv, pretože právo na obhajobu
je najzákladnejším právom obvineného (obžalovaného) v každom vyspelom demokratickom
a právnom štáte.“
Účastníci konania pred ústavným súdom súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil
od verejného ústneho pojednávania vo veci, preto podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde od ústneho pojednávania upustil, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 10/2010 dochádza k porušovaniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali
rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, v ktorej predmetom konania je trestné
konanie veci sťažovateľa, obžalovaného zo zločinu týrania blízkej osoby, ústavný súd
konštatuje, že preskúmavané konanie nie je po právnej stránke zložité. Z faktického
hľadiska je však zložitejšia z dôvodu potreby vypočuť viacerých svedkov, niektorých aj
zo zahraničia, a tiež potreby znaleckého dokazovania. Faktickú zložitosť znásobuje
skutočnosť, že celé dokazovanie sa muselo vykonávať opakovane z dôvodu nesúhlasu
sťažovateľa so zmenou v zložení senátu po oznámení prísediacej , že jej
dlhodobá choroba neumožňuje účasť na pojednávaniach.
2. Pri hodnotení podľa kritéria, ako sa správal samotný sťažovateľ v namietanom
konaní, ústavný súd zistil, že samotný sťažovateľ svojím správaním významnou mierou
prispel k prieťahom v konaní. Sám niekoľkokrát požiadal o odročenie nariadeného
pojednávania. Súčasne v plnej miere využíval svoje procesné oprávnenia a navrhoval
vypočuť svedkov (niektorí ospravedlnili neúčasť a bolo potrebné ich opätovne
predvolávať). Na základe jeho návrhu konajúci sudca vypracovával podania okresnému
riaditeľstvu Policajného zboru v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie policajtov
od povinnosti mlčanlivosti. Sťažovateľ ďalej vypovedal plnú moc svojej obhajkyni a udelil
ju novému obhajcovi, ktorý následne nesúhlasil so zmenou zloženia senátu a trval na tom,
aby sa celé hlavné pojednávanie vykonávalo znova od začiatku.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje (obdobne ako vo veciach II. ÚS 41/97,
II. ÚS 52/99, II. ÚS 181/04, III. ÚS 586/2012), že uplatnenie procesných práv tak zo strany
sťažovateľa, ako aj ostatných účastníkov konania v doterajšom priebehu konania nezakladá
zodpovednosť sťažovateľa za zbytočné prieťahy v konaní, ale v takomto prípade
zodpovednosť nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že namietané konanie začalo 27. januára
2010 a ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu trvalo 7 rokov.
Z toho sa vec 3 mesiace (od 12. decembra 2012 do 12. marca 2013) v dôsledku
rozhodovania o opravnom prostriedku poškodenej nachádzala na krajskom súde.
V priebehu konania sa vyskytli obdobia, v ktorých okresný súd nevykonal žiadny
úkon smerujúci k rozhodnutiu veci, a to od marca 2012 do septembra 2012 (6 mesiacov)
a od 28. marca 2013 do 12. novembra 2013 (7 mesiacov). Spolu bol okresný súd nečinný
viac ako rok.
Okresný súd sám uznal, že dĺžka napadnutého konania je neprimerane dlhá, no podľa
predsedu okresného súdu to nebolo spôsobené neefektívnym postupom konajúceho súdu.
Poukázal najmä na skutočnosť, že: „dokazovanie sa vykonávalo opakovane, pretože
sťažovateľ v postavení obvineného nesúhlasil s oboznamovaním dôkazov už skôr
vykonaných inými zákonnými sudcami, ktorí boli zákonnými sudcami vo veci resp. senátom,
chcel ich opakovať pre zmenu senátu. Zmeny v zložení senátu by v tomto kontexte nevyvolali
predlžovanie konania bez spolupôsobenia na nich sťažovateľom. Ak sťažovateľovi išlo
o rýchle skončenie konania, potom tieto procesné možnosti nemusel využiť, pretože tým sa
dokazovanie v podstate nezmenilo, ale iba naťahovalo.“
Ústavný súd akceptuje argumenty okresného súdu. Na druhej strane ale konštatuje,
že takéto dlhé konanie možno spravidla už len na základe toho, že nebolo právoplatne
skončené ani po viac ako siedmich rokoch, považovať za zlučiteľné s imperatívom
ustanoveným v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že základné právo
sťažovateľa na prerokovanie namietanej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 ústavy a tiež právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia
v bode 1.
Vzhľadom na to, že konanie v predmetnej veci na okresnom súde nebolo ukončené,
ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu prikázal,
aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo
odôvodnil najmä tým, že: „V dôsledku extrémne neúnosného dlhotrvajúceho trestného
konania došlo k zhoršeniu rodinných pomerov, k strate známych a k odsúdeniu okolím,
čo do dnešného dňa mimoriadne ťažko znášam. Niet sporu o tom, že dlhotrvajúce trestné
konanie má nepriaznivý dopad nielen na moje spoločenské postavenie, ale aj na moje
osobné a rodinné vzťahy.“
Vzhľadom na všetky okolnosti veci ústavný súd dospel k názoru, že v danom prípade
je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa konštatovanie porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené finančné zadosťučinenie mu
nepriznať (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD. Advokát si trovy
konania neuplatnil v konkrétnej výške.
Ústavný súd úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2017
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 26. mája 2017) v súlade
s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon
po 147,33 € spolu s režijným paušálom 3 x po 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov
konania tak bola priznaná v celkovej sume 468,51 €.
Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. JUDr. Zoltána
Perhácsa, PhD., (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017