Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 483/2017
PDF · 197.17 KB
No categories available
III. ÚS 483/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Vlkovičom,
advokátska kancelária, Kozmonautická 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 77/2015 z 28. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. januára 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 77/2015 z 28. októbra 2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 44/2009 zo 4. apríla 2012 uznaný
vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Rozsudkom okresného súdu
z 9. mája 2014 bol sťažovateľ podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 42
ods. 1 a § 41 ods. 2 Trestného zákona odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní
15 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradený
do ústavu pre výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 To 76/2012
zo 17. júla 2012 tak, že podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odvolanie zamietol.
4. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 5 Tdo 77/2015 z 28. októbra 2015 odmietol.
5. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že vo svojom dovolaní v súvislosti
s naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku poukázal
na neodôvodnené odmietnutie ním navrhovaných dôkazov zo strany okresného súdu
a nápravu v tomto smere nezjednal ani krajský súd, ktorý odvolanie sťažovateľa „aj napriek
konštatácii o nesústredenosti prípravného konania a zisteným procesným nedostatkom,
zamietol“.
Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa k jeho dovolacej námietke nevyjadril,
resp. vyjadril sa iba všeobecne konštatovaním, že „ako neopodstatnené je nevyhnutné
hodnotiť i ostatné výhrady obvineného, svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení
práva na obhajobu“.
V súvislosti s naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g)
Trestného poriadku sťažovateľ vo svojom dovolaní ďalej poukázal na to, že okresný súd,
ako aj krajský súd založili rozhodnutie o vine sťažovateľa „na niečom, čo z vykonaného
dokazovania nevyplynulo“. Okresný súd podľa sťažovateľa vo svojom rozsudku uviedol,
že po skutku mal vložiť do telefónu odcudzeného poškodenému svoju SIM kartu
a „uskutočniť, resp. pokúsiť sa uskutočniť tri hovory, pričom podľa približnej lokalizácie
boli tieto hovory uskutočnené alebo vyslané v blízkosti miesta činu. Uvedené malo podľa
súdu vyplynúť z listinného dôkazu - oznámenia spoločnosti T-Mobile Slovensko, a. s., kde
malo byť skonštatované, že z mobilného telefónu odcudzeného pri skutku s IMEI
boli vzápätí po skutku uskutočnené tri hovory resp. tri volania, pričom
číslo, ktorého nositeľom je SIM-karta bolo volané z telefónneho čísla , ktoré
podľa správy mobilného operátora je evidované na moju osobu ako užívateľa.“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti v dovolaní poukázal na to, že zo strany oboch súdov
došlo k „extrémnej deformácii dôkazu“ v jeho neprospech, pretože „súdy vyvodili z tohto
dôkazu také skutkové zistenia, ktoré z vykonaného dôkazu nevyplývajú. V predmetnom
oznámení sa totiž jednoznačne uvádza, že spoločnosť T-Mobile Slovakia, a. s. nemá
technologické systémy, ktoré by presne a relevantne identifikovali telekomunikačnú
prevádzku podľa IMEI a teda predložila informácie o všetkých IMEI číslach v rozsahu
. Bez ďalšieho tak súdy nemohli skonštatovať, že
práve v mobilnom telefóne odcudzenom poškodenému s IMEI sa
nachádzala SIM - karta, ktorá je evidovaná na moju osobu.“.
Napokon v súvislosti s naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku upozornil sťažovateľ na to, že krajský súd poukázal ako na dôkaz
preukazujúci jeho vinu aj na „dôkaz, ktorý nebol v konaní vykonaný. Išlo o výpoveď
poškodeného z prípravného konania pričom táto výpoveď nebola zákonným spôsobom
vnesená do procesu dokazovania (nebol na to ani zákonný dôvod), navyše táto výpoveď
bola uskutočnená pred tým ako mi bolo vznesené obvinenie a poškodený už následne
vypočutý nebol.“. Poškodený bol navyše v čase svojej prvotnej výpovede pod vplyvom
alkoholu.
Súčasťou dovolacích námietok bola podľa sťažovateľa aj nezákonnosť rekognície, keďže
„táto nebola vykonaná za obdobných podmienok za akých mal poškodený možnosť
páchateľa, či páchateľov reálne vnímať, ako aj to, že hoci tomu nebránila žiadna prekážka,
rekognícia bola vykonaná nie in natura ale iba na základe fotografií“. Poukázal
aj na skutočnosť, že zo zápisnice o rekognícii je „zrejmé, že poškodený ako opoznávajúca
osoba nebol zo strany vyšetrovateľa PZ vyzvaný aby opísal páchateľa resp. páchateľov,
ktorý ho mali dňa 23. 11. 2007 prepadnúť a tento opis opoznávaného sa teda v zápisnice
o rekognícii nenachádza. Navyše nie je možné prihliadať ani na opis uvedený poškodeným
pri jeho výsluchu dňa 23. 11. 2007 a to jednak z tohto dôvodu, že tento opis bol
len všeobecný (výška, zostrih vlasov a národnostná príslušnosť), navyše poškodený bol
pri tomto výsluchu pod značným vplyvom alkoholu.“.
6. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. októbra 2015
porušil jeho označené práva „najmä tým, že ústavne akceptovateľným spôsobom sa
nevysporiadal s mojou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní a to za situácie, keď túto
argumentáciu možno bez akýchkoľvek pochybností označiť za podstatnú a právne významnú
a bola z mojej strany prednášaná počas celého trestného konania, pričom ani jeden súd sa
ňou nezoberal“.
7. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie ním označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a zároveň
navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
12. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva, že medzi
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadnejšie odlišnosti (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto
vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo
k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické
13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných
procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru
(pozri napr. II. ÚS 63/06).
14. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvorí celý rad obsahových
komponentov, z ktorých v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa vystupuje
do popredia predovšetkým právo na ústavne akceptovateľné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje,
že neodmysliteľnou súčasťou obsahu základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka, resp. strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná
tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou
(IV. ÚS 296/09). Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
odvolacieho, ale aj dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
15. Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil
svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
16. V kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej kvality.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, pričom súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa
na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma
(IV. ÚS 77/02). Len ústavne konformný výklad príslušných právnych noriem aplikovaných
vo veciach sťažovateľov totiž môže plnohodnotne garantovať základné právo každého
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 24/00).
17. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo aspoň rámcovo
posúdiť, či uvedené východiská najvyšší súd v napadnutom uznesení akceptoval,
a to z hľadiska toho, ako sa vysporiadal s konkrétnymi dovolacími námietkami sťažovateľa
rekapitulovanými v časti I tohto uznesenia.
18. Ústavnému súdu sťažovateľ nedoručil dovolanie, ktoré podal proti uzneseniu
krajského súdu a o ktorom najvyšší súd rozhodoval. Pri ustálení obsahu dovolacích
námietok sťažovateľa preto ústavný súd vychádzal z ich rekapitulácie nachádzajúcej sa
v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
19. Najvyšší súd v napadnutom uznesení k námietke sťažovateľa týkajúcej sa
neakceptovania jeho návrhov na vykonanie dôkazov v stručnosti poukázal na platnú právnu
úpravu, v zmysle ktorej skutkové zistenia a závery súdov konajúcich vo veci na prvom
a druhom stupni sú pre dovolací súd záväzné. To podľa názoru najvyššieho súdu platí
aj pre stanovenie rozsahu dokazovania, ktorý považovali súdy nižšieho stupňa za dostatočný
na vydanie rozhodnutia. Tento názor najvyššieho súdu je možné považovať za ústavne
súladný s ohľadom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku v spojení s § 272
ods. 3 Trestného poriadku.
20. Ústavný súd už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
21. Podľa ústavného súdu má nepredloženie dôkazov o tom, že k zásahu do práv
sťažovateľa došlo, významné procesné dôsledky, keďže sťažnosť tak vytvára priestor
pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní
pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013,
22. Hoci sťažovateľ splnil povinnosť vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom
súde a k svojej sťažnosti pripojil napádané rozhodnutie najvyššieho súdu, nemožno
opomínať § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zaväzuje navrhnúť a predložiť aj
ďalšie dôkazy, ktorých obsah môže odrážať konkrétny typ sťažnostnej námietky
a na základe ktorých by ústavný súd mohol verifikovať tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho
základných práv a slobôd. Tvrdenia sťažovateľa o tom, že okresný súd zamietol jeho návrhy
na dokazovanie bez odôvodnenia, a nápravu v tomto smere nezjednal v odvolacom konaní
ani krajský súd, sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal. Ústavnému súdu nepredložil
žiadne z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa ani zápisnice z pojednávaní, v rámci ktorých
okresný súd o zamietnutí navrhnutých dôkazov rozhodoval. Na podporu svojich tvrdení
vykonanie takýchto dôkazov ani nenavrhol. Ústavný súd za takejto dôkaznej situácie nemá
preto dôvod spochybňovať síce stručný, avšak dostatočne určitý a jednoznačný záver
najvyššieho súdu o tom, že výhrady sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva
na obhajobu sú aj vo vzťahu k tejto námietke neopodstatnené.
23. Najvyšší súd sa, hoci opäť len stručne a rámcovo, vysporiadal aj s dovolacou
námietkou týkajúcou sa nezákonnosti vykonanej rekognície, keď konštatoval jej zákonnosť
vyplývajúcu z obsahu súdneho spisu, ako aj zo skutočnosti, že sťažovateľ bol opoznaný
a usvedčený poškodeným priamo na hlavnom pojednávaní. V súvislostiach dovolacích
námietok poukázal tiež najvyšší súd na to, ako sa s nimi vysporiadali súdy nižšieho stupňa.
24. Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým stavom a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
25. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia
presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné dovolacie námietky.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého
rozhodnutia spochybňovali. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017