Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 483/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Vlkovičom,

advokátska kancelária, Kozmonautická 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. januára 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“),

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. októbra 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. apríla 2012 uznaný

vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) formou

spolupáchateľstva podľa . Rozsudkom okresného súdu

z 9. mája 2014 bol sťažovateľ podľa s poukazom na

ods. 1 a odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní

15 rokov, pre výkon ktorého bol podľa zaradený

do ústavu pre výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

zo 17. júla 2012 tak, že podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odvolanie zamietol.

4. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. c) a podľa .

Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. z 28. októbra 2015 odmietol.

5. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že vo svojom dovolaní v súvislosti

s naplnením dovolacieho dôvodu podľa poukázal

na neodôvodnené odmietnutie ním navrhovaných dôkazov zo strany okresného súdu

a nápravu v tomto smere nezjednal ani krajský súd, ktorý odvolanie sťažovateľa „aj napriek

konštatácii o nesústredenosti prípravného konania a zisteným procesným nedostatkom,

zamietol“.

Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa k jeho dovolacej námietke nevyjadril,

resp. vyjadril sa iba všeobecne konštatovaním, že „ako neopodstatnené je nevyhnutné

hodnotiť i ostatné výhrady obvineného, svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení

práva na obhajobu“.

V súvislosti s naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g)

sťažovateľ vo svojom dovolaní ďalej poukázal na to, že okresný súd,

ako aj krajský súd založili rozhodnutie o vine sťažovateľa „na niečom, čo z vykonaného

dokazovania nevyplynulo“. Okresný súd podľa sťažovateľa vo svojom rozsudku uviedol,

že po skutku mal vložiť do telefónu odcudzeného poškodenému svoju SIM kartu

a „uskutočniť, resp. pokúsiť sa uskutočniť tri hovory, pričom podľa približnej lokalizácie

boli tieto hovory uskutočnené alebo vyslané v blízkosti miesta činu. Uvedené malo podľa

súdu vyplynúť z listinného dôkazu - oznámenia spoločnosti T-Mobile Slovensko, a. s., kde

malo byť skonštatované, že z mobilného telefónu odcudzeného pri skutku s IMEI

boli vzápätí po skutku uskutočnené tri hovory resp. tri volania, pričom

číslo, ktorého nositeľom je SIM-karta bolo volané z telefónneho čísla , ktoré

podľa správy mobilného operátora je evidované na moju osobu ako užívateľa.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v dovolaní poukázal na to, že zo strany oboch súdov

došlo k „extrémnej deformácii dôkazu“ v jeho neprospech, pretože „súdy vyvodili z tohto

dôkazu také skutkové zistenia, ktoré z vykonaného dôkazu nevyplývajú. V predmetnom

oznámení sa totiž jednoznačne uvádza, že spoločnosť T-Mobile Slovakia, a. s. nemá

technologické systémy, ktoré by presne a relevantne identifikovali telekomunikačnú

prevádzku podľa IMEI a teda predložila informácie o všetkých IMEI číslach v rozsahu

. Bez ďalšieho tak súdy nemohli skonštatovať, že

práve v mobilnom telefóne odcudzenom poškodenému s IMEI sa

nachádzala SIM - karta, ktorá je evidovaná na moju osobu.“.

Napokon v súvislosti s naplnením dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)

upozornil sťažovateľ na to, že krajský súd poukázal ako na dôkaz

preukazujúci jeho vinu aj na „dôkaz, ktorý nebol v konaní vykonaný. Išlo o výpoveď

poškodeného z prípravného konania pričom táto výpoveď nebola zákonným spôsobom

vnesená do procesu dokazovania (nebol na to ani zákonný dôvod), navyše táto výpoveď

bola uskutočnená pred tým ako mi bolo vznesené obvinenie a poškodený už následne

vypočutý nebol.“. Poškodený bol navyše v čase svojej prvotnej výpovede pod vplyvom

alkoholu.

Súčasťou dovolacích námietok bola podľa sťažovateľa aj nezákonnosť rekognície, keďže

„táto nebola vykonaná za obdobných podmienok za akých mal poškodený možnosť

páchateľa, či páchateľov reálne vnímať, ako aj to, že hoci tomu nebránila žiadna prekážka,

rekognícia bola vykonaná nie in natura ale iba na základe fotografií“. Poukázal

aj na skutočnosť, že zo zápisnice o rekognícii je „zrejmé, že poškodený ako opoznávajúca

osoba nebol zo strany vyšetrovateľa PZ vyzvaný aby opísal páchateľa resp. páchateľov,

ktorý ho mali dňa 23. 11. 2007 prepadnúť a tento opis opoznávaného sa teda v zápisnice

o rekognícii nenachádza. Navyše nie je možné prihliadať ani na opis uvedený poškodeným

pri jeho výsluchu dňa 23. 11. 2007 a to jednak z tohto dôvodu, že tento opis bol

len všeobecný (výška, zostrih vlasov a národnostná príslušnosť), navyše poškodený bol

pri tomto výsluchu pod značným vplyvom alkoholu.“.

6. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. októbra 2015

porušil jeho označené práva „najmä tým, že ústavne akceptovateľným spôsobom sa

nevysporiadal s mojou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní a to za situácie, keď túto

argumentáciu možno bez akýchkoľvek pochybností označiť za podstatnú a právne významnú

a bola z mojej strany prednášaná počas celého trestného konania, pričom ani jeden súd sa

ňou nezoberal“.

7. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie ním označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a zároveň

navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

12. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva, že medzi

obsahom základného práva podľa a listiny a obsahom práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadnejšie odlišnosti (m. m. ). Z tohto

vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo

k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické

().

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných

procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo zaručené v dohovoru

(pozri napr. ).

14. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvorí celý rad obsahových

komponentov, z ktorých v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa vystupuje

do popredia predovšetkým právo na ústavne akceptovateľné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje,

že neodmysliteľnou súčasťou obsahu základného práva je aj právo

účastníka, resp. strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou

(). Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,

odvolacieho, ale aj dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

15. Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho

chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil

svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

16. V kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej kvality.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, pričom súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa

na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma

(). Len ústavne konformný výklad príslušných právnych noriem aplikovaných

vo veciach sťažovateľov totiž môže plnohodnotne garantovať základné právo každého

na súdnu ochranu podľa (m. m. ).

17. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo aspoň rámcovo

posúdiť, či uvedené východiská najvyšší súd v napadnutom uznesení akceptoval,

a to z hľadiska toho, ako sa vysporiadal s konkrétnymi dovolacími námietkami sťažovateľa

rekapitulovanými v časti I tohto uznesenia.

18. Ústavnému súdu sťažovateľ nedoručil dovolanie, ktoré podal proti uzneseniu

krajského súdu a o ktorom najvyšší súd rozhodoval. Pri ustálení obsahu dovolacích

námietok sťažovateľa preto ústavný súd vychádzal z ich rekapitulácie nachádzajúcej sa

v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

19. Najvyšší súd v napadnutom uznesení k námietke sťažovateľa týkajúcej sa

neakceptovania jeho návrhov na vykonanie dôkazov v stručnosti poukázal na platnú právnu

úpravu, v zmysle ktorej skutkové zistenia a závery súdov konajúcich vo veci na prvom

a druhom stupni sú pre dovolací súd záväzné. To podľa názoru najvyššieho súdu platí

aj pre stanovenie rozsahu dokazovania, ktorý považovali súdy nižšieho stupňa za dostatočný

na vydanie rozhodnutia. Tento názor najvyššieho súdu je možné považovať za ústavne

súladný s ohľadom na znenie v spojení s

ods. 3 .

20. Ústavný súd už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby

medzi relevantnými ustanoveniami [ a

písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia

porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

21. Podľa ústavného súdu má nepredloženie dôkazov o tom, že k zásahu do práv

sťažovateľa došlo, významné procesné dôsledky, keďže sťažnosť tak vytvára priestor

pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní

pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. , ,

).

22. Hoci sťažovateľ splnil povinnosť vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom

súde a k svojej sťažnosti pripojil napádané rozhodnutie najvyššieho súdu, nemožno

opomínať , ktorý zaväzuje navrhnúť a predložiť aj

ďalšie dôkazy, ktorých obsah môže odrážať konkrétny typ sťažnostnej námietky

a na základe ktorých by ústavný súd mohol verifikovať tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho

základných práv a slobôd. Tvrdenia sťažovateľa o tom, že okresný súd zamietol jeho návrhy

na dokazovanie bez odôvodnenia, a nápravu v tomto smere nezjednal v odvolacom konaní

ani krajský súd, sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal. Ústavnému súdu nepredložil

žiadne z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa ani zápisnice z pojednávaní, v rámci ktorých

okresný súd o zamietnutí navrhnutých dôkazov rozhodoval. Na podporu svojich tvrdení

vykonanie takýchto dôkazov ani nenavrhol. Ústavný súd za takejto dôkaznej situácie nemá

preto dôvod spochybňovať síce stručný, avšak dostatočne určitý a jednoznačný záver

najvyššieho súdu o tom, že výhrady sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva

na obhajobu sú aj vo vzťahu k tejto námietke neopodstatnené.

23. Najvyšší súd sa, hoci opäť len stručne a rámcovo, vysporiadal aj s dovolacou

námietkou týkajúcou sa nezákonnosti vykonanej rekognície, keď konštatoval jej zákonnosť

vyplývajúcu z obsahu súdneho spisu, ako aj zo skutočnosti, že sťažovateľ bol opoznaný

a usvedčený poškodeným priamo na hlavnom pojednávaní. V súvislostiach dovolacích

námietok poukázal tiež najvyšší súd na to, ako sa s nimi vysporiadali súdy nižšieho stupňa.

24. Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým stavom a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

25. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné dovolacie námietky.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého

rozhodnutia spochybňovali. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017