Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 495/2017
PDF · 183.94 KB
No categories available
II. ÚS 495/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou
Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 223/2014
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Sžo 23/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 223/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžo 23/2016.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 129 z 25. júna 2014 prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o
štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov z dôvodu, že zvlášť hrubo porušil osobnú prísahu, keď „nebol čestným a
disciplinovaným príslušníkom policajného zboru, neriadil sa zákonmi, súboje sily a
schopnosti nevynakladal na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť, ale naopak
neoprávnene vošiel do domu a jej sestry na ulici
v obci a zdržiaval sa v ňom, opakovanie pod hrozbou násilia a inej ťažkej
ujmy vymáhal vrátenie finančných prostriedkov, ktoré zapožičal a neboli
vrátené v dohodnutej lehote, vyhrážal sa a vulgárne nadával aj jej sestre
, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj ustanovenie § 48 ods. 3 písm.
a), g) h) zákona, pretože sa nezdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť PZ SR alebo
ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu“.
Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad, ktorý bol rozhodnutím
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. k. KM-OLVS-
55/2014/OPK z 10. septembra 2014 zamietnutý. Sťažovateľ podal proti označenému
rozhodnutiu žalobu krajskému súdu, ktorý ju rozsudkom č. k. 6 S 223/2014-89
z 15. januára 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžo 23/2016 z 19. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok
najvyššieho súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy sa v jeho veci neriadili
„zásadou materiálnej pravdy, ktorá vyjadruje požiadavku, aby administratívny orgán úplne
a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie a získané
dôkazy vyhodnotil“. Uviedol, že všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach odkazujú
na dôkazy zadokumentované v administratívnom spise a podľa sťažovateľa tieto dôkazy
v spise zadokumentované nie sú.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v konaní pred správnym orgánom alebo v konaní
pred všeobecnými súdmi mal byť konfrontovaný s vypočúvanými osobami, keďže medzi
jeho výpoveďou a výpoveďami svedkov existovali podstatné rozpory. Sťažovateľ však
nemal „možnosť klásť otázky vypočúvaným osobám, byť pri ich výsluchu, vyjadrovať
sa k výpovediam a rozpory odstraňovať i za pomoci konfrontácie s vypočúvanými osobami“.
Uviedol, že výpovede a sú nevierohodné a klamlivé.
Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali tým, v akom štádiu
sa nachádza trestné konanie, ktoré je proti nemu vedené pre zločin vydierania podľa § 189
ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, a či sú závery
z tohto trestného konania použiteľné v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ministerstva o jeho prepustení zo služobného pomeru. Ak správny orgán odmietol vykonať
ním navrhované dôkazy s odkazom na to, že nie je viazaný ustanoveniami zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), a tiež s odkazom na to, že v takomto konaní (prepustenie policajta
zo služobného pomeru) neplatí zásada prezumpcie neviny, porušili jeho právo
na spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho
v petite sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Sžo 23/2016, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 S 223/2014, rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu zrušil, vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a nahradil mu trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 223/2014
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného postupu krajského súdu,
pretože na základe prípustného opravného prostriedku jeho preskúmanie patrilo do
právomoci všeobecného súdu (najvyšší súd). Sťažovateľ prípustný riadny opravný
prostriedok aj využil a proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie, na základe ktorého
boli rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,
v odvolacom konaní preskúmané najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
odmieta sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžo 23/2016
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
V súvislosti s tvrdením sťažovateľa o porušení jeho práv postupom najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu v správnom súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné
poukázať na špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť
orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí a postupov,
o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej
právach, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy a v súlade s nimi aj rozhodli. Treba preto vziať do úvahy,
že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto
špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa
vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy „sa neriadili dôsledne
zásadou materiálnej pravdy, ktorá vyjadruje požiadavku, aby administratívny orgán úplne
a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie a získané
dôkazy vyhodnotil“. Tvrdí, že ak správny orgán odmietol vykonať ním navrhované dôkazy
s odkazom na to, že nie je viazaný ustanoveniami Trestného poriadku, a tiež s odkazom
na to, že v takomto konaní (prepustenie policajta zo služobného pomeru) neplatí zásada
prezumpcie neviny, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „... z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Sž/92/97, 4 Sž/185/2000, 6 Sž/13/2001,
Sž-o-NS/23/2003, Sž-o-NS/53/2003, 4 Sž/143/2002, 7 Sž/107/2001, 7 Sž/86/2002,
2 Sžo/156/2008, 2 Sž-o-KS/48/2005) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad
III. ÚS 366/06, III. ÚS 263/06, III. ÚS 345/05) vyplýva, že v konaní o prepustenie policajta
zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku
a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale len otázka,
či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa
zákona č. 73/1998 Z. z. Súd teda v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru
nie je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo
priestupok. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné
stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou a sankciou. Zákonné predpoklady
prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé
od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy,
resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu.“
Ústavný súd konštatuje, že citované závery najvyššieho súdu nevykazujú žiadne
znaky arbitrárnosti či svojvôle. Ako už bolo naznačené, úlohou všeobecného súdu v tomto
konaní v rámci správneho súdnictva bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
orgánu verejnej správy, teda či tento orgán (ministerstvo) pri riešení konkrétnych otázok
sťažovateľovho prípadu rešpektoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy
a v súlade s nimi aj rozhodol. Ústavný súd sa v nadväznosti na uvedené v plnej miere
stotožňuje so záverom najvyššieho súdu s tým, že účelom konania o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia o prepustení policajta zo služobného pomeru nie je otázka jeho viny
alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na jeho prepustenie
zo služobného pomeru.
Ústavný súd teda nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri hodnotení
zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu, resp. že by sťažovateľom prezentovaná právna úvaha bola spôsobilá
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Najvyšší súd pri posudzovaní
odvolacích námietok sťažovateľa správne poukázal na príslušnú judikatúru ústavného súdu,
z ktorej jednoznačne vyplýva, že v konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie
je služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a že v tomto konaní ani
neplatí zásada prezumpcie neviny. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
neposkytol ústavnému súdu žiadnu právne relevantnú argumentáciu, v dôsledku ktorej by
ústavný súd mohol a mal prehodnocovať právne závery vyplývajúce z uvedenej judikatúry.
Vzhľadom na uvedeného bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú
neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ ďalej namieta, že všeobecné súdy odkazujú vo svojich rozhodnutiach
na obsah príslušného administratívneho spisu, a sťažovateľ zistil, že predmetné dôkazy
v spise „nie sú“ a ani „neboli vyhotovené“.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich
základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú
mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej
posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 149/04, III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, II. ÚS 30/09).
Pri rozhodovaní všeobecného súdu v konaní, ktorého je sťažovateľ účastníkom, totiž
sťažovateľ nemôže len pasívne vyčkávať na rozhodnutie, a v prípade, ak je preňho
nepriaznivé, napadnúť ho sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ale v záujme ochrany
svojich práv sa má snažiť ovplyvniť všeobecný súd svojou argumentáciou ešte pred jeho
rozhodnutím.
Keďže sťažovateľ námietku týkajúcu sa možného porušenia jeho práv spočívajúcu
v absencii zadokumentovania dôkazov v administratívnom spise nevyužil (už) v konaní
pred všeobecným súdom, ústavný súd túto časť sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Z dôvodu, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní
odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2017