Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 495/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou

Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom

ministra vnútra Slovenskej republiky č. 129 z 25. júna 2014 prepustený zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru podľa o

štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov z dôvodu, že zvlášť hrubo porušil osobnú prísahu, keď „nebol čestným a

disciplinovaným príslušníkom policajného zboru, neriadil sa zákonmi, súboje sily a

schopnosti nevynakladal na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť, ale naopak

neoprávnene vošiel do domu a jej sestry na ulici

v obci a zdržiaval sa v ňom, opakovanie pod hrozbou násilia a inej ťažkej

ujmy vymáhal vrátenie finančných prostriedkov, ktoré zapožičal a neboli

vrátené v dohodnutej lehote, vyhrážal sa a vulgárne nadával aj jej sestre

, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj ustanovenie § 48 ods. 3 písm.

a), g) h) zákona, pretože sa nezdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť PZ SR alebo

ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu“.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad, ktorý bol rozhodnutím

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. k. KM-OLVS-

55/2014/OPK z 10. septembra 2014 zamietnutý. Sťažovateľ podal proti označenému

rozhodnutiu žalobu krajskému súdu, ktorý ju rozsudkom č. k. -89

z 15. januára 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy sa v jeho veci neriadili

„zásadou materiálnej pravdy, ktorá vyjadruje požiadavku, aby administratívny orgán úplne

a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie a získané

dôkazy vyhodnotil“. Uviedol, že všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach odkazujú

na dôkazy zadokumentované v administratívnom spise a podľa sťažovateľa tieto dôkazy

v spise zadokumentované nie sú.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v konaní pred správnym orgánom alebo v konaní

pred všeobecnými súdmi mal byť konfrontovaný s vypočúvanými osobami, keďže medzi

jeho výpoveďou a výpoveďami svedkov existovali podstatné rozpory. Sťažovateľ však

nemal „možnosť klásť otázky vypočúvaným osobám, byť pri ich výsluchu, vyjadrovať

sa k výpovediam a rozpory odstraňovať i za pomoci konfrontácie s vypočúvanými osobami“.

Uviedol, že výpovede a sú nevierohodné a klamlivé.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali tým, v akom štádiu

sa nachádza trestné konanie, ktoré je proti nemu vedené pre zločin vydierania podľa § 189

ods. 1 v znení neskorších predpisov, a či sú závery

z tohto trestného konania použiteľné v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ministerstva o jeho prepustení zo služobného pomeru. Ak správny orgán odmietol vykonať

ním navrhované dôkazy s odkazom na to, že nie je viazaný ustanoveniami zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), a tiež s odkazom na to, že v takomto konaní (prepustenie policajta

zo služobného pomeru) neplatí zásada prezumpcie neviny, porušili jeho právo

na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho

v petite sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu zrušil, vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a nahradil mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného postupu krajského súdu,

pretože na základe prípustného opravného prostriedku jeho preskúmanie patrilo do

právomoci všeobecného súdu (najvyšší súd). Sťažovateľ prípustný riadny opravný

prostriedok aj využil a proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie, na základe ktorého

boli rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,

v odvolacom konaní preskúmané najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

odmieta sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, , ,

, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , , , ).

V súvislosti s tvrdením sťažovateľa o porušení jeho práv postupom najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu v správnom súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné

poukázať na špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť

orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí a postupov,

o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej

právach, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy a v súlade s nimi aj rozhodli. Treba preto vziať do úvahy,

že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto

špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa

vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy „sa neriadili dôsledne

zásadou materiálnej pravdy, ktorá vyjadruje požiadavku, aby administratívny orgán úplne

a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie a získané

dôkazy vyhodnotil“. Tvrdí, že ak správny orgán odmietol vykonať ním navrhované dôkazy

s odkazom na to, že nie je viazaný ustanoveniami , a tiež s odkazom

na to, že v takomto konaní (prepustenie policajta zo služobného pomeru) neplatí zásada

prezumpcie neviny, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „... z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad , , ,

Sž-o-NS/23/2003, Sž-o-NS/53/2003, , , ,

2 , 2 Sž-o-KS/48/2005) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad

, , ) vyplýva, že v konaní o prepustenie policajta

zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami

a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale len otázka,

či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa

Súd teda v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru

nie je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo

priestupok. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné

stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou a sankciou. Zákonné predpoklady

prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé

od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy,

resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu.“

Ústavný súd konštatuje, že citované závery najvyššieho súdu nevykazujú žiadne

znaky arbitrárnosti či svojvôle. Ako už bolo naznačené, úlohou všeobecného súdu v tomto

konaní v rámci správneho súdnictva bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

orgánu verejnej správy, teda či tento orgán (ministerstvo) pri riešení konkrétnych otázok

sťažovateľovho prípadu rešpektoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy

a v súlade s nimi aj rozhodol. Ústavný súd sa v nadväznosti na uvedené v plnej miere

stotožňuje so záverom najvyššieho súdu s tým, že účelom konania o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia o prepustení policajta zo služobného pomeru nie je otázka jeho viny

alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na jeho prepustenie

zo služobného pomeru.

Ústavný súd teda nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri hodnotení

zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu, resp. že by sťažovateľom prezentovaná právna úvaha bola spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Najvyšší súd pri posudzovaní

odvolacích námietok sťažovateľa správne poukázal na príslušnú judikatúru ústavného súdu,

z ktorej jednoznačne vyplýva, že v konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie

je služobný orgán viazaný ustanoveniami a že v tomto konaní ani

neplatí zásada prezumpcie neviny. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa

neposkytol ústavnému súdu žiadnu právne relevantnú argumentáciu, v dôsledku ktorej by

ústavný súd mohol a mal prehodnocovať právne závery vyplývajúce z uvedenej judikatúry.

Vzhľadom na uvedeného bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť ( ).

Sťažovateľ ďalej namieta, že všeobecné súdy odkazujú vo svojich rozhodnutiach

na obsah príslušného administratívneho spisu, a sťažovateľ zistil, že predmetné dôkazy

v spise „nie sú“ a ani „neboli vyhotovené“.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc (, , , ).

Pri rozhodovaní všeobecného súdu v konaní, ktorého je sťažovateľ účastníkom, totiž

sťažovateľ nemôže len pasívne vyčkávať na rozhodnutie, a v prípade, ak je preňho

nepriaznivé, napadnúť ho sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ale v záujme ochrany

svojich práv sa má snažiť ovplyvniť všeobecný súd svojou argumentáciou ešte pred jeho

rozhodnutím.

Keďže sťažovateľ námietku týkajúcu sa možného porušenia jeho práv spočívajúcu

v absencii zadokumentovania dôkazov v administratívnom spise nevyužil (už) v konaní

pred všeobecným súdom, ústavný súd túto časť sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Z dôvodu, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní

odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017