Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 143/2017
PDF · 261.06 KB
No categories available
I. ÚS 143/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny
Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti WALTZ PROPERTIES
LIMITED, 29 Throgmorton Street, Londýn, Anglicko, EC2N 2AT, zastúpenej advokátom
Mgr. Mariánom Masarikom, Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo
nábrežie 8A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 24 C 145/2011-726 z 12. decembra 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca
2017 doručená sťažnosť WALTZ PROPERTIES LIMITED, 29 Throgmorton Street,
Londýn, Anglicko, EC2N 2AT (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 145/2011-726
z 12. decembra 2016 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 12. decembra 2016“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom je vedené pod sp. zn.
24 C 145/2011 konanie, ktoré sa začalo 8. septembra 2011 doručením žaloby spoločnosti
(ďalej len „žalobkyňa“) o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom životného prostredia
Slovenskej republiky.
3. Sťažovateľka 30. júna 2016 doručila okresnému súdu návrh na pripustenie jej
vstupu do konania na miesto žalobkyne doplnený 18. októbra 2016, o ktorom okresný súd
rozhodol napadnutým uznesením z 12. decembra 2016 tak, že nepripustil, aby z konania
vystúpila doterajšia žalobkyňa a na jej miesto vstúpila sťažovateľka.
4. Sťažovateľka navrhovaný vstup do konania odôvodňovala tým, že žalobkyňa ako
pôvodná nositeľka pohľadávky uplatňovanej v súdnom konaní ešte pred začatím súdneho
konania svoju pohľadávku ako postupca zmluvou o postúpení pohľadávky zo 14. februára
2008 v spojení s dodatkom zo 7. februára 2011 postúpila sťažovateľke ako postupníkovi,
pričom zmluvné strany sa dohodli, že predmetnú pohľadávku bude naďalej vymáhať
postupca vo vlastnom mene na účet sťažovateľky. V danom prípade išlo o tzv. tichú césiu
podľa § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V súlade s uvedeným bola daná aktívna
legitimácia postupcu na uplatnenie pohľadávky v súdnom konaní vo vlastnom mene.
V priebehu súdneho konania 22. februára 2016 sťažovateľka dlžníkovi pohľadávky –
žalovanému oznámila, že jej bola pôvodným veriteľom (žalobkyňou) postúpená, pričom
týmto oznámením účinky tzv. tichej césie spočívajúce v oprávnení pôvodného veriteľa
pohľadávky (žalobkyne) túto vymáhať vo vlastnom mene zanikli a oprávnenou na
vymáhanie pohľadávky (aj v prebiehajúcom súdnom konaní) sa stala sťažovateľka.
5. Okresný súd dôvodiac, že pripustenie zámeny strán v konaní prichádza do úvahy,
len ak k prechodu práv došlo po začatí konania, pričom v prípade sťažovateľky k prechodu
práv postúpením pohľadávky zo žalobkyne na sťažovateľku došlo pred začatím konania,
a preto nebolo možné zámenu pripustiť. K ostatnej argumentácii sťažovateľky okresný súd
uviedol, že „hmotnoprávna dohoda medzi postupcom a postupníkom o časovom
obmedzenom práve postupcu vymáhať pohľadávku nie je takou právnou skutočnosťou,
s ktorou ust. § 80 CSP spájajú prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo a takou
skutočnosťou nie je ani oznámenie dlžníkovi o postúpení pohľadávky“.
6. Sťažovateľka závery okresného súdu považuje za arbitrárne a porušujúce jej
práva, pričom na podporu dôvodnosti svojho návrhu na pripustenie zámeny strán
a arbitrárnosti záverov okresného súdu poukázala na judikatúru všeobecných súdov
v Českej republike a citovala závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 29 Odo 1456/2005, v ktorom uviedol:
«Podle ustanovení § 530 odst. 1 obč. zák. na žádost postupníka může postupitel
vymáhat postoupený nárok sám svým jménem na účet postupníka. Jestliže postoupení
pohledávky bylo oznámeno nebo prokázáno dlužníkovi (§ 526), může postupitel pohledávku
vymáhat pouze v případě, že ji nevymáhá postupník a postupitel prokáže dlužníkovi souhlas
postupníka s tímto vymáháním. Po změně věřitele následkem postoupení pohledávky ztrácí
postupitel (původní věřitel) oprávnění vymáhat plnění na dlužníkovi, neboť věřitelem se
stává postupník. Ustanovení § 530 obč. zák. dává postupiteli možnost vymáhat pohledávku
svým jménem ve prospěch postupníka, jestliže ho o to postupník požádá.
V poměrech projednávané věci je nepochybné, že k postoupení pohledávky, jež je
předmětem sporu, žalobkyní na společnost došlo před zahájením řízení, pročež k datu
podání žaloby žalobkyně již nebyla věřitelkou této pohledávky.
Dohodou uzavřenou mezi postupitelem (žalobkyní) a postupníkem (společností)
ve smyslu ustanovení § 530 obč. zák. ale společnost „převedla“ na žalobkyní právo, aby
postoupený nárok svým jménem na účet společností vymáhala; aktivní věcná legitimace
žalobkyně tak není založená tím, že žalobkyně je nositelkou hmotného práva, o něž v řízení
jde (věřitelkou uplatněné pohledávky), nýbrž vyplývá právě a jen z dohody o vymáhání
postoupeného nároku (§ 530 obč. zák.).
Jestliže následné v průběhu řízení oprávnění postupitele vymáhat postoupený nárok
zaniklo splněním podmínky, na jejíž existenci bylo vázáno (§ 36 odst. 2 věta druhá obč.
zák), tj. oznámením postoupení dlužníku (žalovanému), nositelem práva vymáhat
postoupenou pohledávku se stala společnost (postupník).
Právní skutečností, s níž právní předpisy spojují převod nebo přechod práva vymáhat
postoupenou pohledávku (§ 107a o. s. ř. ve spojení s § 530 obč. zák.) z postupitele na
postupníka tak je - podle názoru Nejvyššího soudu - i zánik tohoto práva postupitele
splněním rozvazovací podmínky [tj. doručením oznámenia o postúpení pohľadávky].»
7. Sťažovateľka k okolnosti, že okresný súd z dôvodu vyhlásenia konkurzu na
majetok žalobkyne uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 25 K 43/2015 zo 16. februára
2016 (zverejneným v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky 23. februára 2016)
považuje za účastníka konania na strane žalobcu ako správcu
konkurznej podstaty žalobkyne ako úpadcu, zdôraznila, že prevod pohľadávky jej
postúpením zo žalobkyne na sťažovateľku pred vyhlásením konkurzu vylučuje, aby táto
pohľadávka bola „majetkom podliehajúcim konkurzu vyhláseného na majetok Žalobcu“.
Podľa sťažovateľky „To súčasne znamená, že Súdne konanie sa nemohlo prerušiť zo
zákona a že SKP (správca konkurznej podstaty, pozn.) nemôže byť účastníkom Súdneho
konania na strane žalobcu.“.
8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„a) základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo Sťažovateľa na
spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a základné právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa
článku 47 ods. 3 Ústavy SR uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.12.2016,
sp. zn. 24C/145/2011-726, vydaným v konaní pod sp. zn.: 240145/2011, porušené boli.
b) Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.12.2016, sp. zn. 240145/2011-
726, vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 240145/2011, sa zrušuje a vec sa vracia
Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie a rozhodnutie.
c) Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
9. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 143/2017-26 z 22. marca 2017 prijal sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie.
10. Predsedníčka okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu k sťažnosti vyjadrila
listom sp. zn. Spr. 3281/2017 z 19. apríla 2017, v ktorom súhlasila s upustením od ústneho
pojednávania vo veci a s poukazom na to, že jej ako orgánu riadenia a správy súdu
neprináleží zaujímať právny názor k rozhodovacej činnosti zákonného sudcu, a tým ani
zaujať relevantné stanovisko k sťažnosti vzhľadom na skutočnosti v nej namietané, pripojila
k vyjadreniu stanovisko samotného zákonného sudcu. Zákonný sudca v pripojenom
vyjadrení uviedol:
«Po preskúmaní obsahu ústavnej žiadosti je Okresný súd Bratislava I toho názoru, že
spoločnosť WALTZ PROPERTIES LIMITED podaním ústavnej sťažnosti obchádza
predovšetkým ust. § 357 Civilného sporového poriadku, nakoľko proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava I č. k. 24C/145/2011-545 zo dňa 16. 08. 2016 (ktorým súd nepripustil vstup
spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED do konania na strane žalobcu), resp. proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 24C/145/2011-726 zo dňa 12. 12. 2016 (ktorým
súd nepripustil vstup spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED do konania na strane
žalobcu), nie je prípustný opravný prostriedok.
Dôvod podania ústavnej sťažnosti je možné po obsahovej stránke vyhodnotiť aj ako
námietku voči procesnému postupu sudcu a jeho rozhodovacej činnosti s tým, že ústavný
súd argumentum per analogiam, ktorý vyplýva z princípu, uvedenom v ust. § 53 ods. 3
Civilného sporového poriadku, nemôže ďalej na takúto sťažnosť prihliadať a považovať za
opodstatnenú.
Okresný súd Bratislava I nesúhlasí s tým, aby procesná strana, ktorej Civilný
sporový poriadok s účinnosťou od 01. júla 2016 nepriznáva možnosť napadnúť riadnym
opravným prostriedkom /t j. odvolaním/ procesné uznesenie o zamietnutí návrhu na zmenu
subjektu na strane žalobcu, obchádzala duch zákona podaním quasi opravného prostriedku
s označením „ústavná sťažnosť“. Ak by procesné strany takýmto spôsobom obchádzali duch
Civilného sporového poriadku, a napádali každé procesné rozhodnutie všeobecného súdu,
proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie ústavnou sťažnosťou, pričom by Ústavný súd
Slovenskej republiky takýmto quasi opravným prostriedkom vyhovel, znamenalo by to hrubé
obchádzanie princípov civilného sporového konania, uvedených v čl. 1 až 18 Civilného
sporového poriadku. Podanie ústavnej sťažnosti je v tomto prípade v rozpore najmä s čl. 1
Civilného sporového poriadku, podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo
porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká
právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. Podanie ústavnej sťažnosti je taktiež
v hrubom rozpore s ust. § 357 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I č. k. 24C/145/2011-545 zo dňa 16. 08. 2016, resp. proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 24C/145/2011-726 zo dňa 12. 12. 2016 nie je
prípustné odvolanie. Sťažovateľ je povinný rešpektovať právny názor uvedený v týchto
uzneseniach, a to aj v prípade, ak nie je s ním subjektívne stotožnený. ...
Akékoľvek rozhodovanie ústavného súdu o ústavnej sťažnosti v znení vypracovanej
sťažovateľom a prijatej ústavným súdom na ďalšie konanie, by znamenalo nelegitímne
nahrádzanie činnosti odvolacieho súdu, čo Civilný sporový poriadok a jeho princípy
vonkoncom nepripúšťajú. Akékoľvek rozhodovanie ústavného súdu o quasi opravnom
prostriedku zo strany sťažovateľa by znamenal precedens pre iné civilné sporové konania,
čo je s prihliadnutím na znenie ust. § 357 Civilného sporového poriadku do budúcna
absolútne neprijateľným javom najmä s prihliadnutím na skutočnosť, podľa ktorej Ústavný
súd Slovenskej republiky nepatrí do sústavy všeobecných súdov.»
11. Právny zástupca sťažovateľky zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
podaním z 12. mája 2017 doručeným ústavnému súdu 16. mája 2017, v ktorom zotrval na
dôvodnosti podanej sťažnosti.
12. Ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom
účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na
obsah sťažnosti, jej príloh a doručených vyjadrení dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch... Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si
v konaní rovní.
15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj
z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe
okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňa
aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994).
16. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
17. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už konštatoval, že v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať
pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,
že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.
United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým
súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka
súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne
a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
18. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-
procesnými zásadami upravenými v ústave.
19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
20. Ústavný súd ďalej pripomína, že z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu
prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za
následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také
považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá
s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za
také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle
možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej
normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom
spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení
konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.
III.
21. Ústavný súd na základe vymedzených právnych východísk preskúmal napadnuté
uznesenie okresného súdu z 12. decembra 2016 a vzťahujúci sa súdny spis vyžiadaný
z okresného súdu, z ktorých zistil, že okresný súd napadnutým uznesením s poukazom na
ustanovenie § 80 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) nepripustil sťažovateľkou
navrhovanú zámenu žalobcov v ním vedenom súdnom konaní s odôvodnením, že právnou
skutočnosťou, s ktorou bol spojený prevod práv pohľadávky, o ktorej sa koná, bolo
postúpenie pohľadávky (zo žalobkyne ako postupcu na sťažovateľku ako postupníka) a táto
nastala pred začatím konania, pričom v zmysle označeného ustanovenia je pripustenie
zámeny prípustné, len ak k právnej skutočnosti, s ktorou bol spojený prevod práv, dôjde po
začatí konania.
22. Preukázané oprávnenie žalobkyne vymáhať pohľadávku, ktorá bola predmetom
postúpenia pred podaním žaloby, vo vlastnom mene a následný zánik tohto oprávnenia
v dôsledku oznámenia postúpenia pohľadávky dlžníkovi v zmysle § 530 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, okresný súd nepovažoval za takú právnu skutočnosť, s ktorou ustanovenie § 80
CSP spája prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo.
23. Okresný súd zotrval na správnosti svojich záverov aj vo svojom vyjadrení
k sťažnosti a vzhľadom na to, že po začatí súdneho konania bol vyhlásený konkurz na
žalobkyňu ( ), považuje za stranu sporu na strane žalobcu správcu
konkurznej podstaty žalobkyne. A to napriek tomu, že samotný správca konkurznej podstaty
vo svojich podaniach doručených okresnému súdu 18. januára 2017 a 2. marca 2017 svoje
účastníctvo v konaní vylučuje, pretože žalobkyňa v čase vyhlásenia konkurzu na jej majetok
už nebola veriteľom pohľadávky, o ktorej sa koná (keďže táto bola postúpená na
sťažovateľa skôr), a táto preto ani netvorila jej majetok ku dňu vyhlásenia konkurzu
a netvorí ani súčasť jej konkurznej podstaty.
24. Ústavný súd z doterajšej rozhodovacej činnosti zistil, že uznesením č. k.
II. ÚS 7/2017-15 z 11. januára 2017 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená skoršia
sťažnosť sťažovateľky (doručená ústavnému súdu 1. decembra 2016) smerujúca proti
skoršiemu uzneseniu okresného súdu č. k. 24 C 145/2011-545 zo 16. augusta 2016, ktorým
okresný súd rozhodol o návrhu žalobkyne ( ) doručenom okresnému súdu
22. februára 2016 na pripustenie obdobnej zámeny strán na strane žalobcu z obdobných
dôvodov, ako navrhovala sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 30. júna 2016
doplneným 18. októbra 2016, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením
z 12. decembra 2016.
25. Ústavný súd v uznesení č. k. II. ÚS 7/2017-15 z 11. januára 2017 svoj záver
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti odôvodnil s poukazom na to, že okresný súd
objektívne nemal vedomosť o oznámení postúpenia pohľadávky žalovanému, pričom ani
zo žaloby nevyplývalo, že žalobkyňou uplatňovaná pohľadávka bola predmetom postúpenia
tzv. tichou césiou, teda, že „žalobkyňa nevymáha v skutočnosti pohľadávku ako jej
vlastníčka, ale ju vymáha ako osoba, ktorú tým skutočný vlastník pohľadávky (sťažovateľka
ako postupník) poveril“. Ústavný súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že
„v danom prípade prichodí riešiť otázku vzájomného vzťahu medzi sťažovateľkou
akcentovaným princípom iura novit curia na jednej strane a princípom vigilantibus iura
scripta sunt na strane druhej. Ide teda o vzájomný pomer princípu, podľa ktorého súd je
povinný poznať právo a princíp, podľa ktorého účastník konania (strana) má byť bdelý
a aktívny pri ochrane vlastných práv“ a urobil záver, „že možnou rozhodujúcou príčinou
neúspechu sťažovateľky (resp. žalobkyne) v konaní vedenom okresným súdom bola jej
nedostatočná procesná aktivita vedúca k nedostatočnej informovanosti okresného súdu
o rozhodujúcich skutočnostiach, nie teda porušenie princípu iura novit curia zo strany
okresného súdu. Zároveň to znamená, že argumentáciu okresného súdu (vo svetle tých
skutočností, o ktorých okresný súd objektívne mal vedomosť) nemožno považovať za
arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.“.
26. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré ústavný súd ustálil zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti sťažovateľky smerujúcu proti skoršiemu uzneseniu okresného súdu
odôvodnenému obdobne ako v tomto konaní napádané uznesenie z 12. decembra 2016,
ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu neboli predmetom meritórneho
prieskumu zo strany ústavného súdu.
27. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez
súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
28. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný
postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je
oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže,
zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení.
29. Podľa § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka na žiadosť postupníka môže postupca
vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka. Ak postúpenie
pohľadávky sa oznámilo alebo preukázalo dlžníkovi (§ 526), môže postupca pohľadávku
vymáhať iba v prípade, že ju nevymáha postupník a postupca preukáže dlžníkovi súhlas
postupníka s týmto vymáhaním.
30. Podľa § 80 ods. 1 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou
sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca
navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho
boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Podľa odseku 2 tohto
ustanovenia súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo
k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na
miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Podľa
odseku 3 tohto ustanovenia ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho
vstupu.
31. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity
spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľky dodržané a či sa náležité
posúdenie veci sťažovateľky odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného
rozhodnutia.
32. Ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu sú z hľadiska zachovania
základných práv sťažovateľky udržateľné a nezamedzujú jej prístup k súdnej ochrane pri
uplatňovaní nárokov tvoriacich predmet posudzovaného konania.
33. Aplikáciu ustanovenia § 80 CSP realizovanú okresným súdom nie je možné
hodnotiť ako reštriktívnu, keď všeobecný súd neakceptoval ako skutočnosť odôvodňujúcu
pripustenie zámeny účastníkov stratu oprávnenia žalobcu vo vlastnom mene vymáhať
pohľadávku vlastnícky patriacu už pred začatím konania sťažovateľovi.
34. Je nesporné, že nositeľom hmotnoprávneho nároku, teda veriteľom pohľadávky
sa jej postúpením stal postupník (sťažovateľka), a to pred začatím konania. Ak vymáhanie
tejto pohľadávky postupník prenechal postupcovi v súlade ustanovením § 530 ods. 1
Občianskeho zákonníka, a takýto spôsob vymáhania pohľadávky realizovali aj v štádiu
súdneho vymáhania pohľadávky, postupca i postupník mali byť uzrozumený s negatívnymi
dôsledkami z toho plynúcimi v prípade zániku oprávnenia postupcu k vymáhaniu
pohľadávky po začatí súdneho konania.
35. Výkladom a aplikáciou procesnoprávnej úpravy prípustnosti zámeny strán, ako ju
realizoval okresný súd v napadnutom uznesení, nedochádza k negácii hmotnoprávnej
možnosti zamýšľanej v § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Premietnutie tejto
hmotnoprávnej možnosti (vzniku a zániku práva postupcu k vymáhaniu ním postúpenej
pohľadávky v mene postupníka) v procesnoprávnej rovine je však limitované kritériami
danými ustanovením § 80 CSP, ktoré len umocňuje požiadavka transparentnosti nositeľov
hmotnoprávnych nárokov v štádiu ich súdneho vymáhania.
36. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vzal do úvahy, že sťažovateľka
namietala predovšetkým porušenie základného práva na súdnu ochranu (a spravodlivý
proces), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone
neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne
interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné)
obmedzenie, či dokonca popretie.
37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd
v napadnutom uznesení nedospel k neudržateľným (arbitrárnym) právnym záverom, ktoré
by vzhľadom na ich dôsledky znemožňovali sťažovateľke domáhať sa svojich nárokov
súdnou cestou (podaním novej žaloby za stavu neakceptovania jej účastníctva
v prebiehajúcom súdnom konaní), a tak mali za následok zásah do základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. do práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s procesným
postupom okresného súdu v namietanom konaní.
38. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd v príčinnej súvislosti
so zisteným nedostatkom napadnutého rozhodnutia nezistil možnosť porušenia tohto práva
sťažovateľky, a preto jej sťažnosti ani v tejto časti nevyhovel.
39. V závere a reakcii na vyjadrenie okresného súdu, resp. konajúceho sudcu
okresného súdu v posudzovanom konaní, ktorý nedôvodnosť sťažnosti sťažovateľky vidí
najmä v neprípustnom zásahu do procesného postupu sudcu a obchádzaní ustanovení
Civilného sporového poriadku nepripúšťajúcich opravný prostriedok proti napadnutému
uzneseniu, keď je takéto uznesenie podrobované prieskumu na základe sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ústavný súd dáva okresného súdu do pozornosti, že je súdnym orgánom
ochrany ústavnosti a táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska, či tieto
rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými
zásadami upravenými v ústave.
40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017