Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 143/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny

Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti WALTZ PROPERTIES

LIMITED, 29 Throgmorton Street, Londýn, Anglicko, EC2N 2AT, zastúpenej advokátom

Mgr. Mariánom Masarikom, Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo

nábrežie 8A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -726 z 12. decembra 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca

2017 doručená sťažnosť WALTZ PROPERTIES LIMITED, 29 Throgmorton Street,

Londýn, Anglicko, EC2N 2AT (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -726

z 12. decembra 2016 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 12. decembra 2016“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom je vedené pod sp. zn.

konanie, ktoré sa začalo 8. septembra 2011 doručením žaloby spoločnosti

(ďalej len „žalobkyňa“) o náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom životného prostredia

Slovenskej republiky.

3. Sťažovateľka 30. júna 2016 doručila okresnému súdu návrh na pripustenie jej

vstupu do konania na miesto žalobkyne doplnený 18. októbra 2016, o ktorom okresný súd

rozhodol napadnutým uznesením z 12. decembra 2016 tak, že nepripustil, aby z konania

vystúpila doterajšia žalobkyňa a na jej miesto vstúpila sťažovateľka.

4. Sťažovateľka navrhovaný vstup do konania odôvodňovala tým, že žalobkyňa ako

pôvodná nositeľka pohľadávky uplatňovanej v súdnom konaní ešte pred začatím súdneho

konania svoju pohľadávku ako postupca zmluvou o postúpení pohľadávky zo 14. februára

2008 v spojení s dodatkom zo 7. februára 2011 postúpila sťažovateľke ako postupníkovi,

pričom zmluvné strany sa dohodli, že predmetnú pohľadávku bude naďalej vymáhať

postupca vo vlastnom mene na účet sťažovateľky. V danom prípade išlo o tzv. tichú césiu

podľa . V súlade s uvedeným bola daná aktívna

legitimácia postupcu na uplatnenie pohľadávky v súdnom konaní vo vlastnom mene.

V priebehu súdneho konania 22. februára 2016 sťažovateľka dlžníkovi pohľadávky –

žalovanému oznámila, že jej bola pôvodným veriteľom (žalobkyňou) postúpená, pričom

týmto oznámením účinky tzv. tichej césie spočívajúce v oprávnení pôvodného veriteľa

pohľadávky (žalobkyne) túto vymáhať vo vlastnom mene zanikli a oprávnenou na

vymáhanie pohľadávky (aj v prebiehajúcom súdnom konaní) sa stala sťažovateľka.

5. Okresný súd dôvodiac, že pripustenie zámeny strán v konaní prichádza do úvahy,

len ak k prechodu práv došlo po začatí konania, pričom v prípade sťažovateľky k prechodu

práv postúpením pohľadávky zo žalobkyne na sťažovateľku došlo pred začatím konania,

a preto nebolo možné zámenu pripustiť. K ostatnej argumentácii sťažovateľky okresný súd

uviedol, že „hmotnoprávna dohoda medzi postupcom a postupníkom o časovom

obmedzenom práve postupcu vymáhať pohľadávku nie je takou právnou skutočnosťou,

s ktorou ust. spájajú prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo a takou

skutočnosťou nie je ani oznámenie dlžníkovi o postúpení pohľadávky“.

6. Sťažovateľka závery okresného súdu považuje za arbitrárne a porušujúce jej

práva, pričom na podporu dôvodnosti svojho návrhu na pripustenie zámeny strán

a arbitrárnosti záverov okresného súdu poukázala na judikatúru všeobecných súdov

v Českej republike a citovala závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. , v ktorom uviedol:

«Podle ustanovení § 530 odst. 1 obč. zák. na žádost postupníka může postupitel

vymáhat postoupený nárok sám svým jménem na účet postupníka. Jestliže postoupení

pohledávky bylo oznámeno nebo prokázáno dlužníkovi (§ 526), může postupitel pohledávku

vymáhat pouze v případě, že ji nevymáhá postupník a postupitel prokáže dlužníkovi souhlas

postupníka s tímto vymáháním. Po změně věřitele následkem postoupení pohledávky ztrácí

postupitel (původní věřitel) oprávnění vymáhat plnění na dlužníkovi, neboť věřitelem se

stává postupník. Ustanovení § 530 obč. zák. dává postupiteli možnost vymáhat pohledávku

svým jménem ve prospěch postupníka, jestliže ho o to postupník požádá.

V poměrech projednávané věci je nepochybné, že k postoupení pohledávky, jež je

předmětem sporu, žalobkyní na společnost došlo před zahájením řízení, pročež k datu

podání žaloby žalobkyně již nebyla věřitelkou této pohledávky.

Dohodou uzavřenou mezi postupitelem (žalobkyní) a postupníkem (společností)

ve smyslu ustanovení § 530 obč. zák. ale společnost „převedla“ na žalobkyní právo, aby

postoupený nárok svým jménem na účet společností vymáhala; aktivní věcná legitimace

žalobkyně tak není založená tím, že žalobkyně je nositelkou hmotného práva, o něž v řízení

jde (věřitelkou uplatněné pohledávky), nýbrž vyplývá právě a jen z dohody o vymáhání

postoupeného nároku (§ 530 obč. zák.).

Jestliže následné v průběhu řízení oprávnění postupitele vymáhat postoupený nárok

zaniklo splněním podmínky, na jejíž existenci bylo vázáno (§ 36 odst. 2 věta druhá obč.

zák), tj. oznámením postoupení dlužníku (žalovanému), nositelem práva vymáhat

postoupenou pohledávku se stala společnost (postupník).

Právní skutečností, s níž právní předpisy spojují převod nebo přechod práva vymáhat

postoupenou pohledávku (§ 107a o. s. ř. ve spojení s § 530 obč. zák.) z postupitele na

postupníka tak je - podle názoru Nejvyššího soudu - i zánik tohoto práva postupitele

splněním rozvazovací podmínky [tj. doručením oznámenia o postúpení pohľadávky].»

7. Sťažovateľka k okolnosti, že okresný súd z dôvodu vyhlásenia konkurzu na

majetok žalobkyne uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 16. februára

2016 (zverejneným v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky 23. februára 2016)

považuje za účastníka konania na strane žalobcu ako správcu

konkurznej podstaty žalobkyne ako úpadcu, zdôraznila, že prevod pohľadávky jej

postúpením zo žalobkyne na sťažovateľku pred vyhlásením konkurzu vylučuje, aby táto

pohľadávka bola „majetkom podliehajúcim konkurzu vyhláseného na majetok Žalobcu“.

Podľa sťažovateľky „To súčasne znamená, že Súdne konanie sa nemohlo prerušiť zo

zákona a že SKP (správca konkurznej podstaty, pozn.) nemôže byť účastníkom Súdneho

konania na strane žalobcu.“.

8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„a) základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR

a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo Sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a základné právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa

článku 47 ods. 3 SR uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.12.2016,

sp. zn. -726, vydaným v konaní pod sp. zn.: 240145/2011, porušené boli.

b) Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.12.2016, sp. zn.

726, vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 240145/2011, sa zrušuje a vec sa vracia

Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie a rozhodnutie.

c) Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

9. Ústavný súd uznesením č. k. -26 z 22. marca 2017 prijal sťažnosť

sťažovateľky podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

10. Predsedníčka okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu k sťažnosti vyjadrila

listom sp. zn. Spr. 3281/2017 z 19. apríla 2017, v ktorom súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania vo veci a s poukazom na to, že jej ako orgánu riadenia a správy súdu

neprináleží zaujímať právny názor k rozhodovacej činnosti zákonného sudcu, a tým ani

zaujať relevantné stanovisko k sťažnosti vzhľadom na skutočnosti v nej namietané, pripojila

k vyjadreniu stanovisko samotného zákonného sudcu. Zákonný sudca v pripojenom

vyjadrení uviedol:

«Po preskúmaní obsahu ústavnej žiadosti je Okresný súd Bratislava I toho názoru, že

spoločnosť WALTZ PROPERTIES LIMITED podaním ústavnej sťažnosti obchádza

predovšetkým ust. , nakoľko proti uzneseniu Okresného

súdu Bratislava I č. k. -545 zo dňa 16. 08. 2016 (ktorým súd nepripustil vstup

spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED do konania na strane žalobcu), resp. proti

uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. -726 zo dňa 12. 12. 2016 (ktorým

súd nepripustil vstup spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED do konania na strane

žalobcu), nie je prípustný opravný prostriedok.

Dôvod podania ústavnej sťažnosti je možné po obsahovej stránke vyhodnotiť aj ako

námietku voči procesnému postupu sudcu a jeho rozhodovacej činnosti s tým, že ústavný

súd argumentum per analogiam, ktorý vyplýva z princípu, uvedenom v ust. § 53 ods. 3

, nemôže ďalej na takúto sťažnosť prihliadať a považovať za

opodstatnenú.

Okresný súd Bratislava I nesúhlasí s tým, aby procesná strana, ktorej Civilný

sporový poriadok s účinnosťou od 01. júla 2016 nepriznáva možnosť napadnúť riadnym

opravným prostriedkom /t j. odvolaním/ procesné uznesenie o zamietnutí návrhu na zmenu

subjektu na strane žalobcu, obchádzala duch zákona podaním quasi opravného prostriedku

s označením „ústavná sťažnosť“. Ak by procesné strany takýmto spôsobom obchádzali duch

, a napádali každé procesné rozhodnutie všeobecného súdu,

proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie ústavnou sťažnosťou, pričom by Ústavný súd

Slovenskej republiky takýmto quasi opravným prostriedkom vyhovel, znamenalo by to hrubé

obchádzanie princípov civilného sporového konania, uvedených v čl. 1 až 18 Civilného

sporového poriadku. Podanie ústavnej sťažnosti je v tomto prípade v rozpore najmä s čl. 1

, podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo

porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká

právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. Podanie ústavnej sťažnosti je taktiež

v hrubom rozpore s ust. , podľa ktorého proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava I č. k. -545 zo dňa 16. 08. 2016, resp. proti

uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. -726 zo dňa 12. 12. 2016 nie je

prípustné odvolanie. Sťažovateľ je povinný rešpektovať právny názor uvedený v týchto

uzneseniach, a to aj v prípade, ak nie je s ním subjektívne stotožnený. ...

Akékoľvek rozhodovanie ústavného súdu o ústavnej sťažnosti v znení vypracovanej

sťažovateľom a prijatej ústavným súdom na ďalšie konanie, by znamenalo nelegitímne

nahrádzanie činnosti odvolacieho súdu, čo a jeho princípy

vonkoncom nepripúšťajú. Akékoľvek rozhodovanie ústavného súdu o quasi opravnom

prostriedku zo strany sťažovateľa by znamenal precedens pre iné civilné sporové konania,

čo je s prihliadnutím na znenie ust. do budúcna

absolútne neprijateľným javom najmä s prihliadnutím na skutočnosť, podľa ktorej Ústavný

súd Slovenskej republiky nepatrí do sústavy všeobecných súdov.»

11. Právny zástupca sťažovateľky zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu

podaním z 12. mája 2017 doručeným ústavnému súdu 16. mája 2017, v ktorom zotrval na

dôvodnosti podanej sťažnosti.

12. Ústavný súd v zmysle so súhlasom

účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na

obsah sťažnosti, jej príloh a doručených vyjadrení dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa listiny a každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch... Podľa všetci účastníci sú si

v konaní rovní.

15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj

z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa v sebe

okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňa

aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.

Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994).

16. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , ).

17. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už konštatoval, že v konaní

o sťažnosti podľa v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať

pravdivosť skutkových tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,

že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.

United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým

súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka

súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

18. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-

procesnými zásadami upravenými v ústave.

19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

20. Ústavný súd ďalej pripomína, že z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu

prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za

následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také

považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá

s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych

interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za

také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle

možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej

normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom

spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení

konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

III.

21. Ústavný súd na základe vymedzených právnych východísk preskúmal napadnuté

uznesenie okresného súdu z 12. decembra 2016 a vzťahujúci sa súdny spis vyžiadaný

z okresného súdu, z ktorých zistil, že okresný súd napadnutým uznesením s poukazom na

ustanovenie (ďalej aj „“) nepripustil sťažovateľkou

navrhovanú zámenu žalobcov v ním vedenom súdnom konaní s odôvodnením, že právnou

skutočnosťou, s ktorou bol spojený prevod práv pohľadávky, o ktorej sa koná, bolo

postúpenie pohľadávky (zo žalobkyne ako postupcu na sťažovateľku ako postupníka) a táto

nastala pred začatím konania, pričom v zmysle označeného ustanovenia je pripustenie

zámeny prípustné, len ak k právnej skutočnosti, s ktorou bol spojený prevod práv, dôjde po

začatí konania.

22. Preukázané oprávnenie žalobkyne vymáhať pohľadávku, ktorá bola predmetom

postúpenia pred podaním žaloby, vo vlastnom mene a následný zánik tohto oprávnenia

v dôsledku oznámenia postúpenia pohľadávky dlžníkovi v zmysle § 530 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, okresný súd nepovažoval za takú právnu skutočnosť, s ktorou ustanovenie § 80

spája prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo.

23. Okresný súd zotrval na správnosti svojich záverov aj vo svojom vyjadrení

k sťažnosti a vzhľadom na to, že po začatí súdneho konania bol vyhlásený konkurz na

žalobkyňu ( ), považuje za stranu sporu na strane žalobcu správcu

konkurznej podstaty žalobkyne. A to napriek tomu, že samotný správca konkurznej podstaty

vo svojich podaniach doručených okresnému súdu 18. januára 2017 a 2. marca 2017 svoje

účastníctvo v konaní vylučuje, pretože žalobkyňa v čase vyhlásenia konkurzu na jej majetok

už nebola veriteľom pohľadávky, o ktorej sa koná (keďže táto bola postúpená na

sťažovateľa skôr), a táto preto ani netvorila jej majetok ku dňu vyhlásenia konkurzu

a netvorí ani súčasť jej konkurznej podstaty.

24. Ústavný súd z doterajšej rozhodovacej činnosti zistil, že uznesením č. k.

-15 z 11. januára 2017 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená skoršia

sťažnosť sťažovateľky (doručená ústavnému súdu 1. decembra 2016) smerujúca proti

skoršiemu uzneseniu okresného súdu č. k. -545 zo 16. augusta 2016, ktorým

okresný súd rozhodol o návrhu žalobkyne ( ) doručenom okresnému súdu

22. februára 2016 na pripustenie obdobnej zámeny strán na strane žalobcu z obdobných

dôvodov, ako navrhovala sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 30. júna 2016

doplneným 18. októbra 2016, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením

z 12. decembra 2016.

25. Ústavný súd v uznesení č. k. -15 z 11. januára 2017 svoj záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti odôvodnil s poukazom na to, že okresný súd

objektívne nemal vedomosť o oznámení postúpenia pohľadávky žalovanému, pričom ani

zo žaloby nevyplývalo, že žalobkyňou uplatňovaná pohľadávka bola predmetom postúpenia

tzv. tichou césiou, teda, že „žalobkyňa nevymáha v skutočnosti pohľadávku ako jej

vlastníčka, ale ju vymáha ako osoba, ktorú tým skutočný vlastník pohľadávky (sťažovateľka

ako postupník) poveril“. Ústavný súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že

„v danom prípade prichodí riešiť otázku vzájomného vzťahu medzi sťažovateľkou

akcentovaným princípom iura novit curia na jednej strane a princípom vigilantibus iura

scripta sunt na strane druhej. Ide teda o vzájomný pomer princípu, podľa ktorého súd je

povinný poznať právo a princíp, podľa ktorého účastník konania (strana) má byť bdelý

a aktívny pri ochrane vlastných práv“ a urobil záver, „že možnou rozhodujúcou príčinou

neúspechu sťažovateľky (resp. žalobkyne) v konaní vedenom okresným súdom bola jej

nedostatočná procesná aktivita vedúca k nedostatočnej informovanosti okresného súdu

o rozhodujúcich skutočnostiach, nie teda porušenie princípu iura novit curia zo strany

okresného súdu. Zároveň to znamená, že argumentáciu okresného súdu (vo svetle tých

skutočností, o ktorých okresný súd objektívne mal vedomosť) nemožno považovať za

arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.“.

26. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré ústavný súd ustálil zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti sťažovateľky smerujúcu proti skoršiemu uzneseniu okresného súdu

odôvodnenému obdobne ako v tomto konaní napádané uznesenie z 12. decembra 2016,

ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu neboli predmetom meritórneho

prieskumu zo strany ústavného súdu.

27. Podľa veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez

súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

28. Podľa postúpenie pohľadávky je povinný

postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je

oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže,

zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak

postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať

preukázania zmluvy o postúpení.

29. Podľa na žiadosť postupníka môže postupca

vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka. Ak postúpenie

pohľadávky sa oznámilo alebo preukázalo dlžníkovi (§ 526), môže postupca pohľadávku

vymáhať iba v prípade, že ju nevymáha postupník a postupca preukáže dlžníkovi súhlas

postupníka s týmto vymáhaním.

30. Podľa ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou

sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca

navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho

boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Podľa odseku 2 tohto

ustanovenia súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo

k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na

miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Podľa

odseku 3 tohto ustanovenia ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho

vstupu.

31. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity

spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľky dodržané a či sa náležité

posúdenie veci sťažovateľky odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých

právnych a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného

rozhodnutia.

32. Ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu sú z hľadiska zachovania

základných práv sťažovateľky udržateľné a nezamedzujú jej prístup k súdnej ochrane pri

uplatňovaní nárokov tvoriacich predmet posudzovaného konania.

33. Aplikáciu ustanovenia realizovanú okresným súdom nie je možné

hodnotiť ako reštriktívnu, keď všeobecný súd neakceptoval ako skutočnosť odôvodňujúcu

pripustenie zámeny účastníkov stratu oprávnenia žalobcu vo vlastnom mene vymáhať

pohľadávku vlastnícky patriacu už pred začatím konania sťažovateľovi.

34. Je nesporné, že nositeľom hmotnoprávneho nároku, teda veriteľom pohľadávky

sa jej postúpením stal postupník (sťažovateľka), a to pred začatím konania. Ak vymáhanie

tejto pohľadávky postupník prenechal postupcovi v súlade ustanovením § 530 ods. 1

, a takýto spôsob vymáhania pohľadávky realizovali aj v štádiu

súdneho vymáhania pohľadávky, postupca i postupník mali byť uzrozumený s negatívnymi

dôsledkami z toho plynúcimi v prípade zániku oprávnenia postupcu k vymáhaniu

pohľadávky po začatí súdneho konania.

35. Výkladom a aplikáciou procesnoprávnej úpravy prípustnosti zámeny strán, ako ju

realizoval okresný súd v napadnutom uznesení, nedochádza k negácii hmotnoprávnej

možnosti zamýšľanej v . Premietnutie tejto

hmotnoprávnej možnosti (vzniku a zániku práva postupcu k vymáhaniu ním postúpenej

pohľadávky v mene postupníka) v procesnoprávnej rovine je však limitované kritériami

danými ustanovením , ktoré len umocňuje požiadavka transparentnosti nositeľov

hmotnoprávnych nárokov v štádiu ich súdneho vymáhania.

36. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vzal do úvahy, že sťažovateľka

namietala predovšetkým porušenie základného práva na súdnu ochranu (a spravodlivý

proces), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone

neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne

interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné)

obmedzenie, či dokonca popretie.

37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd

v napadnutom uznesení nedospel k neudržateľným (arbitrárnym) právnym záverom, ktoré

by vzhľadom na ich dôsledky znemožňovali sťažovateľke domáhať sa svojich nárokov

súdnou cestou (podaním novej žaloby za stavu neakceptovania jej účastníctva

v prebiehajúcom súdnom konaní), a tak mali za následok zásah do základného práva na

súdnu ochranu podľa listiny a , resp. do práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s procesným

postupom okresného súdu v namietanom konaní.

38. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa , ústavný súd v príčinnej súvislosti

so zisteným nedostatkom napadnutého rozhodnutia nezistil možnosť porušenia tohto práva

sťažovateľky, a preto jej sťažnosti ani v tejto časti nevyhovel.

39. V závere a reakcii na vyjadrenie okresného súdu, resp. konajúceho sudcu

okresného súdu v posudzovanom konaní, ktorý nedôvodnosť sťažnosti sťažovateľky vidí

najmä v neprípustnom zásahu do procesného postupu sudcu a obchádzaní ustanovení

nepripúšťajúcich opravný prostriedok proti napadnutému

uzneseniu, keď je takéto uznesenie podrobované prieskumu na základe sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ústavný súd dáva okresného súdu do pozornosti, že je súdnym orgánom

ochrany ústavnosti a táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska, či tieto

rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými

zásadami upravenými v ústave.

40. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017