Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 7/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED, 29 Throgmorton Street, Londýn, Anglicko,

EC2N 2AT, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., Dvořákovo

nábrežie 8A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Marian Masarik, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. zo 16. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WALTZ PROPERTIES LIMITED (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. augusta 2016.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. novembra 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že spoločnosť AUTO-AZ s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), ako

postupca a sťažovateľka ako postupník uzavreli 14. februára 2008 zmluvu o postúpení

pohľadávky v znení dodatku č. 1 zo 7. februára 2011 (ďalej len „zmluva“).

V bode 2.3 zmluvy sa sťažovateľka a žalobkyňa dohodli v súlade s ustanovením

na tom, že pohľadávky sťažovateľky voči Slovenskej

republike, zastúpenej Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná“), ktorých postúpenie je predmetom zmluvy, bude vymáhať žalobkyňa sama

vo svojom mene a na účet sťažovateľky.

Žalobkyňa žalobou z 8. septembra 2011 uplatnila voči žalovanej právo na zaplatenie

jednej z pohľadávok postúpených zmluvou, a to v intenciách vyplývajúcich z bodu 2.3

zmluvy.

Žalobkyňa 22. februára 2016 doručila okresnému súdu podanie, ktorým navrhla, aby

do konania vstúpila namiesto žalobkyne sťažovateľka v zmysle § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho

súdneho poriadku.

Zároveň 22. februára 2016 sťažovateľka doručila žalovanej oznámenie o postúpení

pohľadávok z 19. februára 2016, čím došlo k tomu, že sťažovateľka preukázala žalovanej

postúpenie pohľadávky tvoriacej predmet súdneho konania, a to v zmysle § 526

. O existencii oznámenia a o jeho doručení žalovanej okresný súd

nevedel, keďže tieto skutočnosti neboli účastníkmi konania, ale ani sťažovateľkou

okresnému súdu oznámené.

Sťažovateľka podaním z 30. júna 2016 oznámila okresnému súdu, že súhlasí s tým,

aby vstúpila do konania namiesto žalobkyne.

Uznesením okresného súdu č. k. -545 zo 16. augusta 2016 bolo

rozhodnuté, že sa nepripúšťa, aby z konania vystúpila žalobkyňa a aby na jej miesto vstúpila

sťažovateľka ako nová žalobkyňa.

Proti uzneseniu nebolo v zmysle

prípustné odvolanie.

Dňa 23. februára 2016 došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok žalobkyne. Zrejme

z tohto dôvodu okresný súd uznesenie zo 16. augusta 2016 doručil správcovi konkurznej

podstaty žalobkyne JUDr. Erikovi Bilskému (ďalej len „správca“) a následne aj

sťažovateľke.

Vyhlásením konkurzu sa prerušujú konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho

konkurzu. V danom prípade sa súdne konanie netýka majetku podliehajúceho konkurzu,

pretože žalovaná pohľadávka nie je majetkom podliehajúcim konkurzu. Uzavretím zmluvy

sa novým majiteľom pohľadávky uplatňovanej v konaní stala sťažovateľka, čo znamená, že

táto pohľadávka prestala byť majetkom žalobkyne.

Po uzavretí zmluvy žalobkyňa (v súlade so zmluvou) pristúpila k vymáhaniu

pohľadávky vo svojom mene, avšak už na účet sťažovateľky (ide o prípad tzv. tichej cesie).

Dňa 22. februára 2016 (teda ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok žalobkyne

23. februára 2016) sťažovateľka doručením oznámenia žalovanej preukázala postúpenie

pohľadávky žalovanej v zmysle . Tým sa postúpenie

pohľadávky stalo účinným aj voči žalovanej.

Keďže ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok žalobkyne sa majiteľom

pohľadávky uplatnenej v konaní stala sťažovateľka, zanikla tým povinnosť žalovanej plniť

žalovanú pohľadávku žalobkyni, pričom táto stratila svoje právo požadovať splnenie

pohľadávky od žalovanej. Zároveň je tým dané, že žalovaná pohľadávka nie je majetkom

podliehajúcim konkurzu vyhlásenému na majetok žalobkyne. Znamená to tiež, že súdne

konanie sa nemohlo prerušiť zo zákona a správca nemôže byť účastníkom konania na

žalujúcej strane.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka sa stala preukázateľne majiteľom

žalovanej pohľadávky, čo zakladá jej právny záujem na výsledku konania a na jej vstupe do

konania. Okresný súd sťažovateľku do konania nepripustil napriek tomu, že sám návrh

žalobkyne na vstup sťažovateľky do konania doručil žalovanej. Preto hoci okresný súd

nemal v čase vydania uznesenia za preukázané, že došlo k doručeniu oznámenia

sťažovateľky žalovanej, na druhej strane musel vedieť, že postúpenie pohľadávky bolo

žalovanej oznámené (preukázané) v zmysle tým, že okresný

súd sám doručil návrh žalobkyne na vstup sťažovateľky do konania žalovanej.

V prípade tichej cesie je skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod práv,

o ktorých sa koná ( a ), až preukázanie

postúpenia pohľadávky dlžníkovi, k čomu v danom prípade došlo až po začatí súdneho

konania.

Podľa presvedčenia sťažovateľky okresný súd porušil jej označené práva podľa

, listiny a dohovoru. Nepripustením vstupu sťažovateľky do konania na miesto

žalobkyne jej bola okresným súdom odňatá možnosť uplatňovať v súdnom konaní

pohľadávku, ktorej je majiteľom.

Okresný súd je toho názoru, že vstup sťažovateľky do konania namiesto žalobkyne

neprichádzal do úvahy preto, že k uzavretiu zmluvy došlo pred začatím konania. Podstatné

ale je, že uzavretie zmluvy v prípade tichej cesie podľa nie je

skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod práv, o ktorých sa koná.

Podľa ustálenej judikatúry relevantnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy

spájajú prevod práv, o ktorých sa koná, je v takomto prípade až doručenie oznámenia

o postúpení pohľadávky dlžníkovi (žalovanej). To platí preto, že až doručením tohto

oznámenia sa postúpenie stáva účinným voči dlžníkovi (žalovanej) a až v tomto momente

prechádza právo vymáhať žalovanú pohľadávku na postupníka (sťažovateľku).

Rozhodujúcou skutočnosťou, na základe ktorej došlo k prevodu práva vymáhať pohľadávku

voči žalovanej, nebolo teda už uzavretie zmluvy (pred začatím konania), ale až doručenie

oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanej ako dlžníkovi.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka odkazuje na viaceré rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky (najmä sp. zn. ).

Vzhľadom na dosiaľ uvedené je podľa sťažovateľky zjavné, že okresný súd

neuvažoval správne, keď za skutočnosť, na základe ktorej došlo k prevodu práv, o ktorých

sa koná, považoval zmluvu. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že aj žalobkyňa

vo svojom návrhu na vstup sťažovateľky do konania označila zmluvu za takúto skutočnosť.

Hoci žalobkyňa považovala za skutočnosť, na základe ktorej došlo k prevodu práv, už

zmluvu, okresný súd mal v zmysle princípu iura novit curia vedieť, že takýto právny názor

žalobkyne nie je v zmysle ustálenej judikatúry správny a že takouto skutočnosťou v prípade

tichej cesie zmluva byť nemôže.

Za daných okolností mal podľa sťažovateľky okresný súd skúmať, či v priebehu

konania nastala skutočnosť, s ktorou právne predpisy v prípade tichej cesie spájajú prevod

práv, o ktorých sa koná, a že takouto skutočnosťou bolo oznámenie o postúpení pohľadávky

žalovanej. V danom prípade došlo k doručeniu oznámenia o postúpení pohľadávky

žalovanej až po začatí konania, a to najprv zo strany žalobkyne a neskôr aj zo strany

okresného súdu, ktorý žalovanej doručil návrh žalobkyne na vstup sťažovateľky do konania.

Tým, že okresný súd doručil návrh žalobkyne na vstup sťažovateľky do konania žalovanej,

sa žalovaná dozvedela, že pohľadávku tvoriacu predmet konania si môže uplatňovať už len

sťažovateľka. Tohto faktu si mal byť vedomý aj okresný súd, keďže sám dal návrh

žalobkyne na vstup sťažovateľky do konania doručiť žalovanej.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„a) základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR

a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo Sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa

článku 47 ods. 3 SR uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.08.2016,

vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.: , porušené boli.

b) Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.08.2016, vydané v konaní

vedenom pod sp. zn.: , sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie a rozhodnutie.

c) Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Z prípisu právneho zástupcu sťažovateľky (totožného s právnym zástupcom

sťažovateľky v konaní vedenom ústavným súdom) z 19. februára 2016 adresovaného

žalovanej a doručeného jej 22. februára 2016 označeného ako „Oznámenie o postúpení

pohľadávok“ inter alia vyplýva, že „Postupca a postupník sa dohodli, že postupca bude

vymáhať postupované pohľadávky sám vo svojom mene a na účet postupníka. Postupník sa

však rozhodol pristúpiť k vymáhaniu pohľadávky sám a preto aj v dotknutých súdnych

konaniach podal návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu.“.

Z podania právneho zástupcu žalobkyne (totožného s právnym zástupcom

sťažovateľky v konaní vedenom ústavným súdom) z 19. februára 2016 adresovaného

okresnému súdu k sp. zn. a doručeného mu 22. februára 2016 označeného

ako „Návrh na vstup nového účastníka do konania namiesto žalobcu“ inter alia vyplýva, že

žalobkyňa predkladá okresnému súdu zmluvu zo 14. februára 2008 vrátane dodatku č. 1

zo 7. februára 2011. Ďalej podľa a navrhuje,

aby do konania namiesto žalobkyne vstúpila na jej miesto sťažovateľka, keďže zmluvou

došlo po začatí konania k právnej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prevod

pohľadávky tvoriacej predmet konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -545 zo 16. augusta 2016 vyplýva,

že sa ním nepripustilo, aby z konania vystúpila žalobkyňa a aby na jej miesto vstúpila

sťažovateľka ako nová žalobkyňa. Podľa zistenia okresného súdu uznesením Okresného

súdu Trnava sp. zn. zo 16. februára 2016 bol vyhlásený konkurz na

žalobkyňu, pričom uznesenie bolo uverejnené v Obchodnom vestníku 23. februára 2016.

Správca 8. augusta 2016 doručil návrh na pokračovanie v konaní napriek vyhláseniu

konkurzu. Podľa názoru okresného súdu za rozhodujúcu skutočnosť treba považovať, že

konanie začalo doručením žaloby 8. septembra 2011. Z toho vyplýva, že k právnej

skutočnosti, s ktorou sa spája prevod práv, o ktorých sa koná (k postúpeniu pohľadávky),

došlo ešte pred začatím konania. Žalobkyňa nepreukázala, že k prevodu alebo prechodu

práva došlo po začatí konania. Na tejto skutočnosti nič nemení ani dohoda zmluvných strán

podľa , teda to, že žalobkyňa ako postupca bude

vymáhať pohľadávku tvoriacu predmet konania vo svojom mene a na účet sťažovateľky.

K procesnému nástupníctvu dochádza totiž len vtedy, ak k singulárnej, prípadne

univerzálnej sukcesii došlo po začatí konania. Ak k nej došlo pred začatím konania, zmenu

v okruhu subjektov nie je možné v zmysle ustanovenia

vykonať.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že k prevodu práv vyplývajúcich zo zmluvy na ňu

došlo až po podaní žaloby, a to vo chvíli, keď doručila žalovanej oznámenie o postúpení

pohľadávok (22. februára 2016), a preto nemôže podľa nej obstáť právny názor okresného

súdu, ktorý zmenu účastníkov konania na žalujúcej strane nepripustil preto, že podľa neho

k prevodu práv došlo ešte pred podaním žaloby.

Okresný súd považoval za rozhodujúci moment uzavretie zmluvy a keďže k tomu

došlo pred podaním žaloby, nebol daný dôvod zmenu účastníkov na žalujúcej strane

pripustiť.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať viaceré skutočnosti, resp.

okolnosti, o ktorých okresný súd pri svojom rozhodovaní nevedel.

Najprv treba zdôrazniť, že (ako to sťažovateľka sama uvádza) hoci doručila

22. februára 2016 žalovanej oznámenie o postúpení pohľadávok z 19. februára 2016,

o existencii oznámenia a o jeho doručení žalovanej okresný súd nevedel, keďže tieto

skutočnosti neboli účastníkmi konania, ale ani sťažovateľkou okresnému súdu oznámené.

Hoci žalobkyňa 22. februára 2016 doručila okresnému súdu podanie, ktorým navrhla,

aby do konania vstúpila namiesto žalobkyne sťažovateľka v zmysle § 92 ods. 2 a 3

, z tohto podania nijako nevyplýva, že došlo k už

označenému úkonu sťažovateľky z 22. februára 2016. Obsah podania žalobkyne teda

potvrdzuje konštatovanie sťažovateľky, podľa ktorého okresný súd o existencii oznámenia

o postúpení pohľadávok nemal vedomosť. Okrem toho v tomto podaní samotná žalobkyňa

vyslovuje názor, podľa ktorého k prevodu práv došlo na základe zmluvy, nie teda na

základe prípisu právneho zástupcu sťažovateľky doručeného žalovanej 22. februára 2016.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že nešlo o akýsi nekoordinovaný postup žalobkyne

na jednej strane a sťažovateľky na strane druhej, pretože obe boli v rozhodujúcom čase

(22. februára 2016) právne zastúpené tým istým právnym zástupcom (zhodným s právnym

zástupcom sťažovateľky v konaní vedenom ústavným súdom).

Ďalej bez významu nie je ani skutočnosť, že zo žaloby žalobkyne z 8. septembra

2011, ktorou uplatnila voči žalovanej právo na zaplatenie jednej z pohľadávok postúpených

zmluvou, vôbec nevyplýva existencia zmluvy, ktorou 14. februára 2008 boli žalobkyňou

ako postupcom postúpené na sťažovateľku ako postupníka viaceré pohľadávky vrátane tej,

ktorá bola predmetom žaloby. Zo žaloby preto nebolo možné zistiť, že žalobkyňa nevymáha

v skutočnosti pohľadávku ako jej vlastníčka, ale ju vymáha ako osoba, ktorú tým skutočný

vlastník pohľadávky (sťažovateľka ako postupník) poveril. Táto skutočnosť je ešte

zvýraznená tým, že podľa žalobného petitu má žalovaná plniť priamo žalobkyni, hoci podľa

zmluvy mala žalobkyňa pohľadávku vymáhať síce vo vlastnom mene, avšak na účet

(v prospech) sťažovateľky. Pritom žalobkyňa takto postupovala aj napriek tomu, že

zo zmluvy vôbec nevyplýva, aby išlo o tzv. tichú cesiu, teda o také postúpenie pohľadávky,

ktoré podľa zhodne prejavenej vôle postupcu a postupníka má zostať pred dlžníkom utajené.

Napokon ešte treba poznamenať, že sťažovateľka svoje tvrdenie, podľa ktorého

okresný súd návrh žalobkyne na vstup sťažovateľky do konania doručil žalovanej,

ústavnému súdu nepreukázala, ba dokonca ani len neuviedla, kedy presne malo k doručeniu

návrhu žalobkyne žalovanej zo strany okresného súdu dôjsť.

Hoci sťažovateľka uznáva, že okresný súd v čase svojho rozhodovania o niektorých

podstatných skutočnostiach nemal vedomosť (keďže účastníci konania, ale ani sťažovateľka

určité informácie okresnému súdu neposkytli), na druhej strane je toho presvedčenia, že

v rámci princípu iura novit curia mal okresný súd vedieť, že v zmysle ustálenej judikatúry

neobstojí právny názor žalobkyne tvrdiacej, že k prevodu práv došlo momentom uzavretia

zmluvy, pretože v prípade tichej cesie zmluva takouto skutočnosťou byť nemôže.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prichodí riešiť otázku vzájomného

vzťahu medzi sťažovateľkou akcentovaným princípom iura novit curia na jednej strane

a princípom vigilantibus iura scripta sunt na strane druhej. Ide teda o vzájomný pomer

princípu, podľa ktorého súd je povinný poznať právo a princíp, podľa ktorého účastník

konania (strana) má byť bdelý a aktívny pri ochrane vlastných práv.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností daného prípadu (ktoré sú podrobne uvedené),

je ústavný súd toho presvedčenia, že pochybila predovšetkým žalobkyňa (ale tiež aj

sťažovateľka), a to tým, že viaceré rozhodujúce skutočnosti spôsobilé kvalifikovane

ovplyvniť právny záver okresného súdu mu neoznámila, ale najmä nezdôraznila z nich

vyplývajúci možný právny záver týkajúci sa správneho posúdenia momentu, kedy

k prevodu práva malo dôjsť. Stalo sa tak i napriek tomu, že tak žalobkyňa, ako aj

sťažovateľka boli v konaní zastúpené advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom.

Procesná pasivita zásadne sa priečiaca princípu vigilantibus iura scripta sunt je ešte veľmi

výrazne umocnená skutočnosťou, že proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné

odvolanie, čo právnemu zástupcovi žalobkyne a sťažovateľky muselo byť vopred dobre

známe.

Za uvedeného stavu dospel ústavný súd k záveru, že možnou rozhodujúcou príčinou

neúspechu sťažovateľky (resp. žalobkyne) v konaní vedenom okresným súdom bola jej

nedostatočná procesná aktivita vedúca k nedostatočnej informovanosti okresného súdu

o rozhodujúcich skutočnostiach, nie teda porušenie princípu iura novit curia zo strany

okresného súdu. Zároveň to znamená, že argumentáciu okresného súdu (vo svetle tých

skutočností, o ktorých okresný súd objektívne mal vedomosť) nemožno považovať za

arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2017