Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 385/2017
PDF · 186.89 KB
No categories available
I. ÚS 385/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, zastúpených advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19, Nové
Zámky, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2013
a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014, postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach
vedených pod sp. zn. 9 Co 1089/2015, sp. zn. 8 Co 64/2016 a sp. zn. 10 Co 314/2016 a jeho
rozsudkom sp. zn. 9 Co 1089/2015 zo 16. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 392/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená
18. júla 2017 elektronicky a 21. júla 2017 poštou a 24. júla 2017 doplnená sťažnosť
a , obaja bytom (spolu ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 19/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014, postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 1089/2015,
sp. zn. 8 Co 64/2016 a sp. zn. 10 Co 314/2016 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 1089/2015
zo 16. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 392/2015.
2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že okresný súd rozsudkom z 23. septembra 2014
rozhodol, že sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne spoločnosti (ďalej aj
„žalobca“) sumu 19 916,35 € s príslušenstvom, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a prikázal
sťažovateľom uhradiť žalobcovi trovy konania (spolu vo výške 3 182,23 €). Sťažovatelia
podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom
zo 16. apríla 2015 tak, že ponechal nedotknutý výrok rozsudku okresného súdu v časti,
v ktorej žalobu zamietol, vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil a uložil
sťažovateľom povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 433,90 €. Sťažovatelia
podali proti obom rozsudkom dovolanie. Najvyšší súd prípisom sp. zn. 2 Cdo 392/2015
z 29. septembra 2015 vrátil spis okresnému súdu z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku,
pričom v prípise sa konštatuje, že sťažovatelia neboli vo vzťahu k žalobcovi spotrebiteľmi,
„preto im neprislúcha oslobodenie od súdneho poplatku v zmysle vtedajšieho ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. za/ zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov“.
3. Okresný súd následne vyrubil sťažovateľom súdny poplatok vo výške 2 389 €.
Príjmové a majetkové pomery sťažovateľov im neumožnili zaplatiť súdny poplatok
v určenej výške, a preto okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 19/2013 z 5. novembra 2015
dovolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Proti uzneseniu okresného
súdu podali sťažovatelia odvolanie. Sťažovatelia sa nestotožnili s názorom, že nie sú
vo vzťahu k žalobcovi spotrebiteľmi, a súčasne požiadali aj o oslobodenie od súdnych
poplatkov.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 19/2013 z 22. decembra 2015 priznal
sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu jednej polovice. Krajský súd
uznesením sp. zn. 8 Co 64/2016 z 26. februára 2016 rozhodol tak, že uznesenie okresného
súdu o polovičnom oslobodení od súdnych príplatkov potvrdil a žiadnej strane nepriznal
náhradu trov konania.
5. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 19/2013 z 25. mája 2016 druhýkrát
zastavil dovolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. V tom čase už žalobca
neexistoval a jeho právnym nástupcom bol (je) spoločnosť Sťažovatelia
podali proti uzneseniu okresného súdu o zastavení dovolacieho konania odvolanie. Krajský
súd o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 10 Co 314/2016 z 30. marca 2017 tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil a stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Právnemu zástupcovi sťažovateľov bolo uznesenie doručené 15. mája 2017.
6. Sťažovatelia ďalej uviedli, že medzitým začalo exekučné konanie na okresnom
súde vedené pod sp. zn. 5 Er 228/2015 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
okresného súdu sp. zn. 8 C 19/2013 z 23. septembra 2014 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 9 Co 1089/2014 zo 16. apríla 2015.
7. Uvedenému postupu všeobecných súdov predchádzalo konanie sťažovateľov, ktorí
si «v roku 2008, s cieľom preklenúť zložitú finančnú situáciu, „požičali“ od spoločnosti
sumu 600 000 Sk. Urobili to tak, že so spoločnosťou
uzatvorili kúpnu zmluvu na svoj vlastný byt a súčasne uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve,
na základe ktorej mali po splatení čiastky 600 000 Sk kúpiť svoj vlastný byt naspäť
od spoločnosti V roku 2010, keď bolo jasné, že „kúpnu cenu“ za svoj
vlastný byt vo výške 600 000 Sk nebudú vedieť spoločnosti zaplatiť,
uzatvorili sériu ďalších zmlúv. Išlo o zmluvu o úvere so spoločnosťou
na sumu 30 000 eur, kúpnu zmluvu na svoj byt so spoločnosťou
(čím získali byt naspäť do vlastníctva) a zároveň záložnú zmluvu
so spoločnosťou , ktorou zabezpečili pohľadávku zo zmluvy
z úveru, pričom zálohom bol opäť ten istý byt...
... V roku 2012 podali sťažovatelia žalobu proti spoločnostiam
a , ktorou sa domáhali určenia neplatnosti úverovej zmluvy
uzatvorenej medzi nimi a spoločnosťou a záložnej zmluvy
uzatvorenej medzi spoločnosťou ako záložným veriteľom,
spoločnosťou ako záložcom a sťažovateľmi ako dlžníkmi. Konanie sa viedlo
na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 4 C 2/2012.
si uplatnila aj vzájomnú žalobu proti sťažovateľom, ktorou sa domáhala
zaplatenia sumy 30 00 eur.
... Okresný súd Dolný Kubín rozhodol rozsudkom z 23. júna 2013. sp. zn. 4 C 2/2012-
565, ktorým 1. určil úverovú zmluvu č. 3336 z 26. 1. 2010 uzatvorenú medzi sťažovateľmi
na jednej strane a spoločnosťou za neplatnú, 2. určil záložnú
zmluvu z 26. 1. 2010 uzatvorenú medzi spoločnosťou ako
veriteľom, spoločnosťou ako záložcom a sťažovateľmi ako veriteľmi
za neplatnú. 3. vzájomnú žalobu spoločnosti na zaplatenie
30 000 eur zamietol a 4. ostatnými výrokmi rozhodol o súdnom poplatku a trovách
konania...
Zo skutkových zistení v rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín 4 C 2/2012-565
vyplýva okrem iného, že právne vzťahy medzi sťažovateľmi na jednej strane
a spoločnosťami a sú spotrebiteľskými
právnymi vzťahmi...».
8. Sťažovatelia ďalej uviedli, že podľa ich názoru „značne problematické je aj
odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín 8 C 19/2013 a Krajského súdu v Žiline
Neakceptovateľná je najmä úplná ignorancia Okresného súdu Dolný Kubín v konaní
8 C 19/2013 a Krajského súdu v Žiline v konaní 9 Co 1089/2015 k dôležitým skutkovým
zisteniam Okresného súdu Dolný Kubín v konaní 4 C 2/2012 spočívajúcich v tom, že
sťažovatelia sa vo vzťahu k bývalej spoločnosti vôbec neobohatili, naopak,
bývalá spoločnosť získala už pred vyhlásením rozsudku 8 C 19/2013 viac od
bývalej spoločnosti (o viac ako 10 000 eur viac). Krajský súd
v Žiline sa týmito skutočnosťami nezaoberal vôbec.“.
9. Sťažovatelia súčasne navrhli, aby ústavný súd na základe skutočností uvedených
v sťažnosti odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 19/2013
z 23. septembra 2014 , ako aj rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 1089/2015
zo 16. apríla 2015.
10. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Dolný Kubín z 23. 9. 2014, sp. zn. 8 C 19/2013-134, postupom Okresného súdu Dolný
Kubín v konaní 8 C 19/2013, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo 16. 4. 2015, sp. zn.
9 Co 1089/2015 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní 9 Co 1089/2015 porušené
bolo.
II. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
a základných slobodách rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín z Okresného súdu Dolný
Kubín z 23. 9. 2014, sp. zn. 8 C 19/2013-134, postupom Okresného súdu Dolný Kubín
v konaní 8 C 19/2013, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo 16. 4. 2015, sp. zn.
9 Co 1089/2015, postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach 9 Co 1089/2015,
8 Co 64/2016 a 10 Co 314/2016, a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní 2 Cdo 392/2015 porušené bolo.
III. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 16. 4. 2015, sp. zn. 9 Co 1089/2015 sa
zrušuje.
IV. Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín z 23. 9. 2014, sp. zn. 8 C 19/2013-134 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na nové konanie.
V. Okresný súd Dolný Kubín je povinný zaplatiť sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie spoločne a nerozdielne vo výške 5 000 eur do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
VI. Okresný súd Dolný Kubín je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
11. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných
a osobitných náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona
o ústavnom súde, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní návrhu na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
12. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podobne aj I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04,
13. Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietajú najmä porušenie
označených práv rozsudkom okresného súdu z 23. septembra 2014 a rozsudkom krajského
súdu zo 16. apríla 2015, ktoré navrhujú zrušiť a ktoré v odôvodnení sťažnosti hodnotia ako
arbitrárne. Uvedený rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 13. novembra 2014 (výrok 2) a 4. júna 2015 (výroky 1 a 3).
Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená mailom 18. júla 2017, poštou 21. júla
2017 a doplnená 24. júla 2017. Na prvý pohľad je teda zrejmé, že bola ústavnému súdu
doručená v značnom časovom odstupe po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty
od právoplatnosti rozsudku krajského súdu, teda oneskorene (obdobne napr. III. ÚS 315/05,
III. ÚS 81/06, I. ÚS 20/2015).
14. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).
15. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti vychádzajú v prípade plynutia lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti zo skutočnosti, že ich právnemu zástupcovi bolo uznesenie krajského
súdu sp. zn. 10 Co 314/2016 z 30. marca 2017, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 8 C 19/2013 z 25. mája 2016, ktorým bolo dovolacie konanie zastavené pre
nezaplatenie súdneho poplatku, doručené 15. mája 2017, ústavný súd takúto úvahu
vzhľadom na petit sťažnosti (v ktorom sťažovatelia tieto rozhodnutia ako dôvod porušenia
nimi označených práv neuvádzajú), ktorým je v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde
viazaný, nemôže akceptovať.
16. Keďže zmeškanie lehoty nemožno odpustiť a sťažovateľom táto lehota do dňa
podania ich sťažnosti zjavne uplynula, ústavný súd odmietol ich sťažnosť v časti
namietaného porušenia označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 19/2013
z 23. septembra 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 Co 1089/2015 zo 16. apríla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej oneskoreného podania.
17. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2013, krajského súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 8 Co 64/2016 a sp. zn. 10 Co 314/2016, ako aj postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 392/2015 pri vyrubovaní súdneho poplatku
sťažovateľom ústavný súd konštatuje, že v tejto časti je zásadným nedostatkom sťažnosti
nejasný, nezrozumiteľný a nevykonateľný petit. Sťažovatelia v druhom bode petitu žiadajú
vysloviť porušenie označených práv uvedenými postupmi okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, ale neoznačujú konkrétne rozhodnutia, ktorými malo byť do ich práv
zasiahnuté, a žiadne rozhodnutia vydané v týchto konaniach v ďalších bodoch petitu ani
nežiadajú zrušiť. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v odôvodnení sťažnosti
sťažovatelia vo vzťahu k týmto namietaným postupom všeobecných súdov uviedli, že
„Právo na spravodlivý proces porušili všeobecné súdy viacerými spôsobmi. V súvislosti
s vyrubovaním súdneho poplatku to boli všetky tri súdy, teda Najvyšší súd Slovenskej
republiky, Krajský súd v Žiline aj Okresný súd Dolný Kubín“, čo nemožno vzhľadom na ich
kvalifikované právne zastúpenie považovať za riadne odôvodnenie sťažnosti.
18. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
19. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
20. Keďže predmetná sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje
náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon
o ústavnom súde, a síce jasný a vykonateľný petit a s ním zosúladené odôvodnenie
sťažnosti, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov ich
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017