Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 401/2017
PDF · 159.83 KB
No categories available
I. ÚS 401/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , , ,
, a , ,
zastúpených advokátom JUDr. Milošom Kaščákom, Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 140/2016-173
z 11. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , ,
a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2017
doručená sťažnosť , ,
, , ,
, a , (ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Co 140/2016-173 z 11. mája 2017 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli ako žalobcovia
stranami súdneho konania vedeného Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 3 C 118/2008 o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v spoluvlastníctve sťažovateľov a žalovaných.
3. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 21. decembra 2009, ktorým zrušil
a vyporiadal spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam. Po právoplatnosti rozsudku
vo veci samej okresný súd rozhodol o trovách konania strán sporu uznesením č. k.
3 C 118/2008-155 z 21. januára 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o trovách
konania“) tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne na náhradu trov
konania sťažovateľom ako žalobcom, a to každému z nich samostatne v sume 1 398,28 €.
Okresný súd svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tým, že sťažovatelia mali v konaní plný
úspech. Okresný súd ustálil, že sťažovatelia boli nútení podať žalobu o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva z dôvodu, že zo strany žalovaných nebola
ochota uzavrieť žiadnu mimosúdnu dohodu a aj v priebehu súdneho konania ich stanovisko
bolo také, že žiadali žalobu zamietnuť.
4. Krajský súd na odvolanie žalovaných napadnutým uznesením zmenil uznesenie
okresného súdu o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
(prvostupňového) konania, a ďalším výrokom žalovaným priznal voči sťažovateľom nárok
na náhradu trov odvolacieho konania (o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o trovách
konania) v plnom rozsahu. Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade boli dané
dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Samotné dôvody hodné osobitného zreteľa krajský súd ustálil v tom,
že návrh sťažovateľov na vyporiadanie spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach
dohodou nebol totožný s ich návrhom uplatneným v súdnom konaní, pokiaľ ide o výšku
náhrady z titulu vyrovnania hodnoty nadobúdaných podielov. Osobitne krajský súd
poukázal na to, že sťažovatelia v samotnej žalobe neuviedli žiadnu konkrétnu sumu z titulu
vyrovnania hodnoty nadobúdaných podielov (túto mienili ustáliť až v priebehu konania
znaleckým ohodnotením vyporiadavaných nehnuteľností), a vzhľadom na to nemožno
hovoriť o súlade sumy nimi uplatňovanej v návrhu na mimosúdne vyrovnanie so sumou,
ktorú si mienili uplatniť žalobným návrhom. Taktiež krajský súd zdôraznil, že sťažovateľmi
uvádzaná suma v návrhu na mimosúdne vyporiadanie, resp. v žalobnom návrhu,
nekorešpondujú ani s výškou vyrovnania za ich spoluvlastnícke podiele na vyporiadavaných
nehnuteľnostiach ustálenou okresným súdom v rozsudku vo veci samej.
5. Podstatná časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľov pozostáva z tvrdenia
o nesprávnosti a nepresvedčivosti záverov krajského súdu pri rozhodovaní o trovách
konania s poukázaním na to, že „Podľa ustálenej judikatúry pritom rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov úspešnému účastníkovi sa musí zakladať na celkom výnimočných
okolnostiach a takéto rozhodnutie musí byť náležíte a podrobne odôvodnené“, a tvrdenia,
že „Postupom krajského súdu došlo k značnému a bezdôvodnému znehodnoteniu ich plného
úspechu v konaní.“.
6. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto
nálezom:
„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 11. mája 2017 v konaní
vedenom pod sp. zn. 5Co 140/2016 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa
11. mája 2017, sp. zn. 5Co 140/2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia, na účet ich právneho zástupcu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Z obsahu sťažnosti, ako aj z navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovatelia
sa domáhajú vyslovenia porušenia nimi označených základných a iných práv napadnutým
uznesením krajského súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu o trovách
konania (ktorým okresný súd priznal sťažovateľov ako úspešným žalobcom podľa § 142
ods. 1 OSP plnú náhradu trov konania voči žalovaným) tak, že žiadnej zo strán konania
vedeného okresným súdom o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam sa náhrada trov konania nepriznáva pre ustálenie dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
14. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
15. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie
o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho
konania (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
16. Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu (v spojení s ním meneným uznesením okresného súdu o trovách
konania) z hľadiska sťažovateľmi uplatnenej sťažnostnej argumentácie a konštatuje,
že krajský súd sa ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami
rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil tak, ako sú tieto zhrnuté
v časti I tohto uznesenia.
17. Vzhľadom na posudzovaný predmet napadnutého uznesenia krajského súdu
(zmena výroku uznesenia okresného súdu o trovách konania z dôvodu zistenia dôvodov
hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP) by zásah ústavného súdu mohol
odôvodňovať jedine výnimočný exces v postupe a záveroch napadnutého uznesenia
rozporný so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v okolnostiach danej
veci ústavným súdom zistený nebol.
18. Ústavný súd zdôrazňuje, že ak Civilný sporový poriadok (predtým Občiansky
súdny poriadok) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti
rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420 a § 421 CSP), bolo by proti logike pripustiť,
aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania.
19. Z uvedených dôvodov ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia krajského súdu v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil
možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv uznesením krajského súdu, odmietol ich
sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017