Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 578/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou

JUDr. Katarínou Dušákovou, Považská 26, Košice, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv a slobôd podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. januára 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2017

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou

Dušákovou, Považská 26, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

a slobôd podľa , a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením z 10. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti, z jej príloh, vyžiadaného spisu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn.

vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre podozrenie

zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“).

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2010 bol sťažovateľ

(spolu s ďalšími šiestimi spoluobvinenými, pozn.) uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 4

písm. c) , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní

dvadsaťjeden rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym

stupňom stráženia.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2012 na základe odvolania

(aj) sťažovateľa podľa a a Trestného

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vo vzťahu

k sťažovateľovi zrušil rozsudok prvostupňového súdu z 10. novembra 2010 a rozhodujúc

sám podľa ho uznal za vinného zo spáchania trestného činu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 4 písm. c)

formou spolupáchateľstva podľa , za čo mu uložil

(okrem iného) trest odňatia slobody v trvaní osemnásť rokov so zaradením do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe dovolania

podaného (aj) sťažovateľom rozsudkom sp. zn. z 30. marca 2016 vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2012, ako aj konaním,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo, bol porušený zákon v

a a v neprospech (aj) sťažovateľa. Označeným

rozsudkom zároveň zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu z 26. júna 2012,

ako aj jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu sp. zn. z 10. novembra

2010 a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. marca 2016 zároveň podľa

vzal (aj) sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa

písm. a) a c) .

Po vrátení veci dovolacím súdom okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 12. októbra 2016 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 3 písm. c)

, za čo mu uložil (okrem iného) trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu z 12. októbra 2016 podal (okrem iných aj)

sťažovateľ odvolanie.

Po podaní odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. októbra

2016 sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 29. decembra 2016 podal žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby predložil

2. januára 2017 na rozhodnutie krajskému súdu, ktorému bol už 8. decembra 2016

predložený na vec sa vzťahujúci spisový materiál na účel rozhodnutia o odvolaniach

podaných proti rozsudku okresného súdu z 12. októbra 2016 (vrátane odvolania podaného

sťažovateľom, pozn.). Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 10. januára 2017 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3

zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namietané porušenie svojich

v sťažnosti označených práv odôvodňuje najmä takto:

«1./

Krajský súd v Banskej Bystrici určil / vytyčoval v stredu verejné zasadnutie na deň

10. 1. 2017 /utorok/ - príloha.

Už v čase plánovania verejného zasadnutia muselo byť súdu zrejmé, že nebude

dodržaná zákonom stanovená lehota, čo aj nebola. Lehota na prípravu verejného

zasadnutia, keďže toto súd určil. Navyše, piatok, 6. 1. 2017 bol sviatok a dňom pracovného

pokoja. Takže nebola dodržaná ani 3 /trojdňová/ lehota. Môj advokát, ktorého mi ustanovil

súd bol informovaný iba telefonicky, a nie riadne - v zmysle , nebola

ani u neho teda zachovaná lehota aspoň 5 pracovných dní na prípravu.

Rovnako mu nebola doručená ani moja žiadosť o prepustenie z väzby v zmysle

.

... Dňa 10. 1. 2017 som bol predvedený na verejné zasadnutie na Krajský súd Banská

Bystrica. Nikdy som nesúhlasil so skrátením lehoty a rovnako som nedal súhlas

na prejednanie veci bez obhajcu.

Krajský súd napriek tomu konal a vo veci rozhodol. Moju žiadosť zamietol.

Krajský súd Banská Bystrica mi týmto odňal právo na obhajobu a na spravodlivý

proces, pričom mu nič nebránilo odročiť verejné zasadnutie na iný termín.

2./

Čo sa týka samotnej väzby a jej ďalšieho trvania. Krajský súd sa vôbec nezaoberal

existenciou väzobných dôvodov, ďalšieho trvania väzby /príloha/. V Uznesení absentuje

moja výpoveď. Namiesto toho Krajský súd konštatuje, „že som nedoplnil ďalšie dôvody“.

Súd iba konštatuje, „Krajský súd zo spisu zistil, že obžalovaný mal tresnú činnosť páchať

po dlhšiu dobu a takýmto spôsobom si mal obstarávať prostriedky na živobytie.“ Z čoho

vyplýva, že sú na mieste dôvody preventívnej väzby.

Od spáchania skutku uplynulo ale viac ako 10 rokov.

Mám teda zato, že súd bol povinný posudzovať dôvody ďalšieho trvania väzby v čase,

keď o nej rozhodoval. Nie o čase minulom.

Navyše, pred spáchaním skutku som bol osobou absolútne bezúhonnou

a ani po prepustení v určitom čase konania som sa nedopustil žiadneho trestného iného

konania. Po takmer 5 ročnej izolácií od spoločnosti a doby viac ako 10 rokov od spáchania

skutku a vznesenia obvinenia, nemá takéto tvrdenie žiaden racionálny a právny základ.

... Zákon v kontexte 10 rokov od vznesenia obvinenia pripúšťa až zastavenie

trestného stíhania ako kompenzácie neprimeranej- extrémnej dĺžky konania v zmysle č. 6

dohovoru. /Rozhodnutie NS SR publikované pod č. rozhodnutí/

Napriek tomu Krajský súd Banská Bystrica rovnako imperatívne a arbitrárne

konštatuje: „že mi hrozí vysoký trest /15-20 rokov/“ - pričom samotná hrozba vysokého

trestu dôvodom väzby predsa nie je. Dôvody väzby musia byť predsa naplnené kumulatívne

a vo výkone trestu som nemohol založiť žiadne nové dôvody trvania väzby.

Toto konštatovanie Krajského súdu Banská Bystrica je v rozpore s Rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , ktorý musí byť predsa pre Krajský

súd Banská Bystrica záväzný a Rozsudkom Okresného súd Banská Bystrica ,

kde oba súdy konštatujú jednoznačné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej

lehote.

Rozhodnutie Krajského súd Banská Bystrica je arbitrárne

a nepreskúmateľné, je v rozpore s , , SR

a zakladá nezákonnosť trvania väzy.

Nedodržanie základnej lehoty na prípravu ako mne, rovnako aj ustanovenému

obhajcovi, nedoručenie mojej žiadosti advokátovi a prejednanie veci bez advokáta napriek

povinnej obhajobe je odňatím práva na obhajobu ako aj práva na spravodlivý proces.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavné právo ... na osobnú slobody uvedené v čl. 17 ods. 5

SR a č. 50 ods. 3, práva na obhajobu SR a č. 5 ods. 1, 4 Dohovoru postupom

Krajského súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

bolo.

2. Z dôvodu neexistencie dôvodov ďalšieho trvania väzy a neprocesného konania

Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sa zrušuje a prikazuje sa prepustiť

obžalovaného z väzy bezodkladne na slobodu.

3. Zakazuje sa porušovateľovi v pokračovaní porušovania práva na prejednanie veci

v primeranej lehote v zmysle č. 48 ods. 2 SR a č. 6 Dohovoru a prikazuje

sa kompenzovať neprimeranú dĺžku konania presahujúcu 10 rokov, ktorá (je, pozn.)

extrémom v zmysle čl. 6 Dohovoru, ktorá odôvodňuje zastavenie trestného stíhania

na základe . písm. h/ per analogium v zmysle Rozhodnutia

NS SR publikované pod č. rozhodnutí.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

15 000 euro.

5. Ústavný súd priznáva trovy právneho zastupovania JUDr. Kataríne Dušákovej

do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný v záujme objektívneho posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ešte pred

jej predbežným prerokovaním požiadal krajský súd o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa.

Na žiadosť ústavného súdu reagoval podpredseda krajského súdu, ktorý v prípise

Spr 639/17 zo 16. júna 2017 uviedol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. z 10. januára 2017

zamietol žiadosť obžalovaného (sťažovateľa) o prepustení z väzby

na slobodu podľa , na neverejnom zasadnutí. Argumentácia

sťažovateľa týkajúca sa verejného zasadnutia preto nie je akceptovateľná. Neverejné

zasadnutie je upravené v a nasl. , v znení

neskorších predpisov. Neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých členov

senátu a zapisovateľa, pričom iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené.

Len pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor,

obvinený a jeho obhajca a pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže

predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Na neverejnom zasadnutí sa rozhodovalo

o žiadosti obžalovaného o prepustení z väzby na slobodu, pričom jeho účasť na neverejnom

zasadnutí bola zabezpečená len z dôvodu jeho vypočutia k dôvodom žiadosti.

Čo sa týka dôvodov väzby, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení poukázal

na dôvody preventívnej väzby vzhľadom na páchanie trestnej činnosti sťažovateľom

po dlhšiu dobu za účelom obstarávania si prostriedkov na živobytie, aj s prihliadnutím

na odôvodnené pochybnosti, že obžalovaný sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu a trestu,

a aj vzhľadom na skúsenosti súdu s tým, že už v minulosti pri vydaní príkazu na zatknutie

sa obžalovaný vyhýbal účasti na verejnom zasadnutí. S prihliadnutím na uvedené

skutočnosti krajský súd potvrdil dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného

poriadku.

Čo sa týka sťažovateľom namietanej dĺžky trestného konania, v tejto súvislosti

krajský súd poukazuje na to, že za porušovateľa sťažovateľ označil Krajský súd v Banskej

Bystrici, pričom sťažovateľ neodôvodnil kedy, akým spôsobom a v akom rozsahu krajský

súd porušil práva sťažovateľa.

Za daných okolnosti je krajský súd názoru, že zo strany Krajského súdu v Banskej

Bystrici nedošlo k porušeniu namietaných práv sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

a a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu (okrem iného) namieta, že postupom

krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením došlo aj k porušeniu

jeho základného práva podľa , ako aj jeho základného práva podľa

ods. 2 , resp. práva podľa dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu

garantovaného prostredníctvom ústavný súd poukazujúc na svoju

konštantnú judikatúru uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie

svojich práv v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ

ide o vzťah medzi jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ) a ustanoveniami , ktorý garantuje osobnú slobodu.

Z uvedeného vyplýva, že , porušenie ktorého sťažovateľ tiež namieta,

je v trestných veciach v zásade aplikovateľný len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného

obvinenia vzneseného voči konkrétnej osobe, t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej,

kým na rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá

v . Označený článok totiž zahŕňa všetky základné hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (vrátane práva na obhajobu), a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z ,

a nie všeobecné ustanovenia a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho

oddielu druhej hlavy (vrátane ) garantujúce právo na súdnu

ochranu (m. m. napr. , , , ,

).

Z bodu 3 petitu sťažnosti sťažovateľa možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta

aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, resp. svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu (ktorý sťažovateľ v sťažnosti

označuje ako „porušovateľa“, pozn.), keďže sa v ňom domáha uloženia povinnosti

krajskému súdu (ako „porušovateľovi“, pozn.), aby sa zdržal „pokračovania porušovania

práva na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle č. 48 ods. 2 SR a č. 6

Dohovoru“ a tiež uloženia „príkazu“ krajskému súdu „kompenzovať neprimeranú dĺžku

konania presahujúcu 10 rokov“. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti petitu sťažnosti

sťažovateľa v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že argumentácia sťažovateľa

obsiahnutá v odôvodnení jeho sťažnosti (ktorej podstatná časť je citovaná v časti I tohto

uznesenia, pozn.) smeruje výlučne proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutému uzneseniu, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu, nie však proti postupu príslušných súdov vo veci samej

(t. j. pri rozhodovaní o vine a treste, pozn.).

V nadväznosti na uvedené (najmä v kontexte námietky sťažovateľa, že celková dĺžka

konania v jeho veci presahuje 10 rokov, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd

svojím postupom v napadnutom konaní, v ktorom rozhodoval o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, nemohol porušiť tie jeho v petite označené práva, ktorých

obsah je (aj podľa samotného sťažovateľa) spojený s postupom príslušných všeobecných

súdov vo veci samej. Inými slovami, medzi obsahom základného práva sťažovateľa

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp.

obsahom jeho práva na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a postupom krajského súdu v napadnutom konaní, resp. jeho napadnutým

uznesením neexistuje príčinná súvislosť, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľa ním namietaným postupom krajského súdu

v napadnutom konaní.

Na základe uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa je ratione materiae

neaplikovateľné ustanovenie , resp. z dôvodu neexistencie príčinnej

súvislosti medzi obsahom práv sťažovateľa podľa a

dohovoru na strane jednej a sťažovateľom namietaným postupom krajského súdu

v napadnutom konaní, resp. napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 5 a práv podľa a 4 dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Sťažovateľ v posudzovanej veci tiež namieta, že postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a jeho práv podľa a 4 dohovoru.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov [uvedených pod písm. a)

až f), pozn.] pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom:...

Podľa čl. 5 ods. 4 každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo

podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia

jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Výhrady sťažovateľa proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní a jeho

napadnutému uzneseniu možno rozdeliť do dvoch okruhov:

1. Krajský súd v napadnutom konaní podľa sťažovateľa postupoval v rozpore

so zákonom, keďže sťažovateľovi a jeho obhajcovi neposkytol

ustanovenú lehotu aspoň piatich pracovných dní na prípravu na verejné zasadnutie,

na ktorom (podľa sťažovateľa) krajský súd rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu, pričom túto žiadosť (podanú samostatne sťažovateľom ako obžalovaným,

pozn.) krajský súd nedoručil jeho obhajcovi tak, aby mal možnosť sa s ňou oboznámiť.

2. Krajský súd svoje napadnuté uznesenie, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, podľa jeho názoru náležite neodôvodnil a reálne

sa nezaoberal existenciou väzobných dôvodov na strane sťažovateľa ako obžalovaného.

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom vzneseným námietkam v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského

súdu, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu z hľadiska ich ústavnej akceptovateľnosti

a zlučiteľnosti ich účinkov so sťažovateľom označeným základným právom podľa ,

resp. označenými právami podľa dohovoru.

Vo vzťahu k prvej z námietok sťažovateľa ústavný súd predovšetkým poukazuje na

skutočnosť vyplývajúcu z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ,

vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. , ako aj z vyjadrenia podpredsedu

krajského súdu doručeného ústavnému súdu (a tiež zo sťažovateľom predloženej fotokópie

napadnutého uznesenia krajského súdu, pozn.) spočívajúcu v tom, že krajský súd

v napadnutom konaní rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na neverejnom zasadnutí, a nie (ako uvádza sťažovateľ) na zasadnutí verejnom.

Na uvedenom nič nemení ani pochybenie krajského súdu, ktorý v predvolaní doručenom

sťažovateľovi, ako aj v zápisnici o výsluchu sťažovateľa, ktorý predchádzal rozhodnutiu

o jeho žiadosti o prepustenie, uviedol, že sa vykoná (resp. sa vykonalo) verejné zasadnutie.

Podľa na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam,

kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom

zasadnutí.

Podľa neverejné zasadnutie sa koná za stálej

prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Podľa prvej a druhej vety iné osoby sú z účasti

na neverejnom zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť

sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.

Predseda senátu postupuje pri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu

podľa § 72 ods. 2.

Podľa piatej vety pred rozhodnutím o väzbe [ktorým

je podľa aj rozhodnutie o žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby, pozn.] musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu

sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je

dosiahnuteľný.

Vychádzajúc z citovaných na vec sťažovateľa sa vzťahujúcich zákonných ustanovení

ústavný súd konštatuje, že krajský súd v súlade s rozhodoval

v napadnutom konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

na neverejnom zasadnutí. pritom vo vzťahu k neverejnému zasadnutiu

na rozdiel od verejného zasadnutia (pozri , pozn.)

minimálnu lehotu na prípravu pre zákonom vymedzené subjekty neustanovuje.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. tiež vyplýva, že krajský súd

v súlade s prostredníctvom mailu upovedomil obhajcu

sťažovateľa o termíne výsluchu sťažovateľa na účel rozhodnutia o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby. Obhajca sťažovateľa 10. januára 2017 (t. j. v deň konania

neverejného zasadnutia, pozn.) mailom adresovaným krajskému súdu ospravedlnil svoju

neúčasť na výsluchu sťažovateľa z dôvodu kolízie termínu s nariadeným úkonom trestného

konania v inej veci. Vo svojom podaní okrem iného uviedol, že „nakoľko sa nejedná

o verejné zasadnutie alebo hlavné pojednávanie súhlasím, aby súd uskutočnil výsluch

obžalovaného v mojej neprítomnosti“.

K výhrade sťažovateľa, že krajský súd neoboznámil jeho obhajcu s obsahom jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd poznamenáva, že nedostatok v komunikácii

medzi klientom a advokátom nemožno pričítať na ťarchu konajúceho súdu. Navyše, obhajca

sťažovateľa vo svojom ospravedlnení neúčasti na neverejnom zasadnutí uvedenú

skutočnosť ani nenamietal.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu

v napadnutom konaní, v ktorom na neverejnom zasadnutí, o termíne ktorého upovedomil

obhajcu sťažovateľa, po výsluchu sťažovateľa zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu, nevykazuje znaky popretia zmyslu a účelu vo veci aplikovaných právnych

noriem. Formálne pochybenie krajského súdu, keď v predvolaní adresovanom sťažovateľovi

a v zápisnici o jeho výsluchu uviedol, že ide o verejné zasadnutie (ktoré následne odstránil

v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia, v ktorom už požíval správny pojem

„neverejné zasadnutie“, pozn.), pritom nie je spôsobilé spochybniť ústavnú

akceptovateľnosť postupu krajského súdu, ktorý v napadnutom konaní sťažovateľovi

umožnil plnú realizáciu jeho procesných práv.

Podstatu druhého okruhu výhrad sťažovateľa tvorí jeho námietka, že krajský súd

sa v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom nevysporiadal s tým, či na strane

sťažovateľa ako obžalovaného boli v danom štádiu trestného konania (po podaní odvolania

voči meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového súdu, pozn.) stále naplnené dôvody väzby.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ svoju

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu doručenú okresnému súdu 29. decembra 2016

(a postúpenú krajskému súdu na rozhodnutie 2. januára 2017) odôvodnil (výlučne) tým,

že podľa jeho názoru dôvody ďalšieho trvania väzby „v zmysle pominuli

a jej ďalšie trvanie je nezákonné“. Pred rozhodnutím krajského súdu, ktorým bola žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá, krajský súd na neverejnom zasadnutí

10. januára 2017 sťažovateľa k jeho žiadosti vypočul. Sťažovateľ pri svojom výsluchu

uviedol: „Ja trvám na svojej žiadosti, chcem len doplniť, že poukazujem na článok 6

Dohovoru a SR, mám za to, že nie sú u mňa dané dôvody väzby.“

Krajský súd napadnuté uznesenie, ktorým žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu podľa zamietol, odôvodnil najmä takto:

„Krajskému súdu bolo dňom 02. 01. 2017 predložené podanie obžalovaného, ktoré

podľa obsahu krajský súd vyhodnotil ako žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. V tomto

podaní obžalovaný uviedol, že v jeho prípade nie sú na mieste dôvody na ďalšie trvanie

väzby a v zmysle dôvody pominuli a jej ďalšie trvanie je podľa jeho názoru

nezákonné.

Vypočutím na neverejnom zasadnutí nedoplnil ďalšie dôvody.

Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že doposiaľ nebolo rozptýlené

podozrenie zo spáchania trestnej činnosti obžalovaným, naopak toto sa javí ako závažné.

Krajský súd z obsahu trestného spisu zistil, že obžalovaný mal trestnú činnosť páchať

po dlhšiu dobu a takýmto spôsobom si mal obstarávať prostriedky na živobytie. Z toho

vyplýva, že sú na mieste dôvody preventívnej väzby.

Z trestného spisu je tiež zrejmé, že obžalovanému (keďže prokurátor podal odvolanie

v jeho neprospech) je hrozené trestom odňatia slobody na 15 až 20 rokov. Je potom

na mieste obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu

a trestu. Táto obava je násobená aj tým, že krajský súd už v minulosti v danej trestnej veci

vydával príkaz na zatknutie vo vzťahu k obžalovanému, pretože tento sa vyhýbal účasti

na verejnom zasadnutí.

Keďže sú na mieste dôvody preventívnej a útekovej väzby, krajský súd žiadosť

obžalovaného o prepustenie z väzby zamietol ako nedôvodnú.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie krajského súdu ústavne udržateľným spôsobom objasňuje všetky relevantné

skutočnosti odôvodňujúce jeho právny záver, že na strane sťažovateľa ako obžalovaného

aj v danom štádiu trestného konania boli naplnené dôvody tzv. útekovej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) , ako aj tzv. preventívnej väzby podľa

písm. c) . Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na to,

že sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby, ako ani pri svojom výsluchu

neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by relevantným spôsobom spochybnil existenciu

(už skôr) konštatovaných väzobných dôvodov, a na ktoré by krajský súd v napadnutom

uznesení musel zvlášť reagovať.

Vo vzťahu k ďalším výhradám sťažovateľa vzneseným v sťažnosti ústavný súd

uvádza, že ani prípadné dlhšie obdobie, ktoré uplynulo od spáchania skutku, ktorý

sa obvinenému kladie za vinu, samo osebe nevylučuje existenciu bezprostrednej obavy

z pokračovania v trestnej činnosti, a to najmä v situácii, keď obvinený (tak ako sťažovateľ)

mal trestnú činnosť, pre ktorú je stíhaný, páchať dlhodobo a táto mala tvoriť hlavný zdroj

jeho obživy. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľa,

že vzhľadom na predošlé rozhodnutia súdov v jeho trestnej veci mu už nehrozí vysoký trest,

a preto u neho nemôže byť naplnený dôvod tzv. útekovej väzby. V tejto súvislosti v prvom

rade konštatuje, že v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016,

ktorým (okrem iného) bol sťažovateľ vzatý do väzby, nie je (v rozpore s tvrdením

sťažovateľa) obsiahnutý právne záväzný názor najvyššieho súdu, ktorým by dovolací súd

prikazoval súdom nižšieho stupňa prihliadnuť pri ukladaní trestu na doterajšiu dĺžku

trestného konania vedeného proti sťažovateľovi. Ústavný súd však vo vzťahu k tejto časti

sťažnostnej argumentácie sťažovateľa predovšetkým zdôrazňuje, že prípadné zníženie trestu

pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného konania

je vecou rozhodnutia príslušného súdu vo veci samej, ktoré nemožno prejudikovať

vo väzobnom rozhodnutí. Krajský súd, rozhodujúc o väzbe sťažovateľa, preto správne

vychádzal z trestnej sadzby ustanovenej za trestný čin, zo spáchania

ktorého bol sťažovateľ obžalovaný. Hrozba vysokého trestu navyše v danom prípade nebola

jediným dôvodom tzv. útekovej väzby sťažovateľa, keďže krajský súd ju v napadnutom

uznesení odôvodnil aj skutočnosťou, že v minulosti už musel (v tej istej veci, pozn.) vydať

príkaz na zatknutie sťažovateľa, ktorý sa vyhýbal úkonom trestného konania.

Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc dosiaľ vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako ani postup, ktorý jeho

vydaniu predchádzal, nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia

sťažovateľom označeného základného práva garantovaného prostredníctvom čl. 17 ods. 5

, resp. jeho práv podľa a 4 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2017