Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 471/2017
PDF · 198.33 KB
No categories available
I. ÚS 471/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou
, , vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho uznesením
č. k. 1 C 112/2011-200 z 9. januára 2015, postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho
uznesením sp. zn. 6 Co 58/2015 z 27. apríla 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a jeho uznesením sp. zn. 1 Cdo 163/2016 z 24. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. augusta 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením
č. k. 1 C 112/2011-200 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) z 9. januára 2015,
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) a jeho uznesením
sp. zn. 6 Co 58/2015 z 27. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 1 Cdo 163/2016 z 24. mája 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd
napadnutým uznesením zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 6 Co 5/2012 z 28. mája 2013 pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd napadnutým uznesením
uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu
dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.
3. Sťažnosť je založená na námietke nesprávneho právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, ktoré podľa názoru sťažovateľa nesprávne aplikovali ustanovenia
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“),
v dôsledku čoho došlo k zastaveniu dovolacieho konania vo veci podaného dovolania
sťažovateľa.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd konštatoval porušenie
„práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivosť v konaní podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd“ napadnutým postupom a rozhodnutiami všeobecných
súdov, napadnuté uznesenia zrušil, prikázal najvyššiemu súdu o dovolaní vo veci
z 26. augusta 2013 opätovne konať a priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 20 000 € a náhradu trov konania.
5. Sťažovateľ požaduje anonymizáciu jeho osobných údajov, ako aj osobných údajov
jeho právnej zástupkyne.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
10. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a rozhodnutiu
okresného súdu č. k. 1 C 112/2011-200 z 9. januára 2015, nie je daná právomoc ústavnému
súdu, preto bolo sťažnosť v tejto časti potrebné odmietnuť pre nedostatok jeho právomoci
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
12. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok aj využil.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
13. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu
a uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 58/2015 z 27. apríla 2016 a postupu
a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 163/2016
z 24. mája 2017. Sťažnosť v tejto časti je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
16. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil k skúmaniu, či právny názor
vyslovený v napadnutých uzneseniach krajského súdu a najvyššieho súdu je z ústavného
hľadiska udržateľný a akceptovateľný.
17. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
uznesenia, odkazuje naň v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím námietkam na
zdôraznenie vecnej správnosti uvádza nasledovné:
K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje
na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu normu
a vyvodzuje právne závery, pričom nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii právnej normy, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.
Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade po preskúmaní napadnutého uznesenia
dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a tieto aj správne interpretoval.
Potrebné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, v ktorom súd jasne
a zrozumiteľne vysvetlil úvahy, ktorými sa riadil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je
možné považovať za arbitrárne (svojvoľné), keďže odvolací súd v prvom rade poukazuje na
jasne vyjadrené stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri vrátení veci súdu
prvého stupňa dňa 8.12.2014 č. k. 5 Cdo 510/2014, kde určil povinnosť súdu prvého stupňa
vyzvať dovolateľa na zaplatenie súdneho poplatku, poučiť ho o následkoch nezaplatenia
a v prípade, ak súdny poplatok dovolateľ nezaplatí, uložil súdu povinnosť konanie
uznesením podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch zastaviť. Súd prvého stupňa bol
povinný sa riadiť týmto názorom Najvyššieho súdu SR.
Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že uvedené stanovisko vyjadrené v tejto
konkrétnej veci je v súlade s ustálenou súdnou praxou, v zmysle ktorej v prípade podania
dovolania vzniká poplatková povinnosť v zmysle § 5 zákona č. 71/1992 Zb. podaním
dovolania (ktorý úkon je poplatkovým úkonom) a ak bolo dovolanie podané po účinnosti
zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, t.j.
po 1.10.2012, sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nevzťahuje
vecné oslobodenie v zmysle § 4 od. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom
do 30.9.2012. Dovolateľovi vzniká povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov. Ak si dovolateľ túto poplatkovú povinnosť nesplní, súd
zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie neodníma dovolateľovi
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak teda bolo dovolanie v konaní
vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov podané
po 30.9.2012, aj keď samo konanie na súde prvého stupňa začalo, prípadne do 30.9.2012,
vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v dovolacom konaní už právna úprava účinná
po 30.9.2012 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 408/2012, správne má byť
3 Cdo 408/2015, pozn.) S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.“
18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
19. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
20. Možno konštatovať, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom
aplikoval a interpretoval ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch, ak ustálil, že
na poplatkovú povinnosť za dovolanie v konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podané
po 30. septembri 2012, hoci konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred
30. septembrom 2012, sa vzťahuje právna úprava účinná po 30. septembri 2012 (pozri napr.
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 408/2015 z 18. júna 2015).
21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
22. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol sťažovateľom podané dovolanie ako
neprípustné napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa mu bola napadnutým postupom
a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a teda táto vada
zakladá prípustnosť dovolania.
23. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
24. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
25. Ústavný súd z rovnakého hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.
26. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným
spôsobom vysporiadal so všetkými jeho dovolacími námietkami.
27. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP najvyšší súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené ani nepreskúmateľné. Zároveň sa najvyšší súd
stotožnil s názorom krajského súdu, že okresný súd správne aplikoval a interpretoval
ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch, a teda zastavením dovolacieho konania pre
nesplnenie poplatkovej povinnosti sťažovateľa nedošlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom.
28. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017