Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 471/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou

, , vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho uznesením

č. k. -200 z 9. januára 2015, postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho

uznesením sp. zn. z 27. apríla 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho uznesením sp. zn. z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. augusta 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením

č. k. -200 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) z 9. januára 2015,

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) a jeho uznesením

sp. zn. z 27. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a jeho

uznesením sp. zn. z 24. mája 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd

napadnutým uznesením zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 28. mája 2013 pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd napadnutým uznesením

uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu

dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.

3. Sťažnosť je založená na námietke nesprávneho právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, ktoré podľa názoru sťažovateľa nesprávne aplikovali ustanovenia

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

v dôsledku čoho došlo k zastaveniu dovolacieho konania vo veci podaného dovolania

sťažovateľa.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd konštatoval porušenie

„práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivosť v konaní podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd“ napadnutým postupom a rozhodnutiami všeobecných

súdov, napadnuté uznesenia zrušil, prikázal najvyššiemu súdu o dovolaní vo veci

z 26. augusta 2013 opätovne konať a priznal sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 20 000 € a náhradu trov konania.

5. Sťažovateľ požaduje anonymizáciu jeho osobných údajov, ako aj osobných údajov

jeho právnej zástupkyne.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

10. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a rozhodnutiu

okresného súdu č. k. -200 z 9. januára 2015, nie je daná právomoc ústavnému

súdu, preto bolo sťažnosť v tejto časti potrebné odmietnuť pre nedostatok jeho právomoci

podľa .

11. Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

12. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok aj využil.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

13. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu

a uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. apríla 2016 a postupu

a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. mája 2017. Sťažnosť v tejto časti je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

16. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil k skúmaniu, či právny názor

vyslovený v napadnutých uzneseniach krajského súdu a najvyššieho súdu je z ústavného

hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

17. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

uznesenia, odkazuje naň v súlade s ust. a k odvolacím námietkam na

zdôraznenie vecnej správnosti uvádza nasledovné:

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd poukazuje

na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu normu

a vyvodzuje právne závery, pričom nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii právnej normy, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než

ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho

interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade po preskúmaní napadnutého uznesenia

dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože súd prvého stupňa

správne aplikoval ustanovenia o súdnych poplatkoch a o poplatku za

výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a tieto aj správne interpretoval.

Potrebné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, v ktorom súd jasne

a zrozumiteľne vysvetlil úvahy, ktorými sa riadil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je

možné považovať za arbitrárne (svojvoľné), keďže odvolací súd v prvom rade poukazuje na

jasne vyjadrené stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri vrátení veci súdu

prvého stupňa dňa 8.12.2014 č. k. , kde určil povinnosť súdu prvého stupňa

vyzvať dovolateľa na zaplatenie súdneho poplatku, poučiť ho o následkoch nezaplatenia

a v prípade, ak súdny poplatok dovolateľ nezaplatí, uložil súdu povinnosť konanie

uznesením podľa zastaviť. Súd prvého stupňa bol

povinný sa riadiť týmto názorom Najvyššieho súdu SR.

Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že uvedené stanovisko vyjadrené v tejto

konkrétnej veci je v súlade s ustálenou súdnou praxou, v zmysle ktorej v prípade podania

dovolania vzniká poplatková povinnosť v zmysle podaním

dovolania (ktorý úkon je poplatkovým úkonom) a ak bolo dovolanie podané po účinnosti

, ktorým sa zmenil o súdnych poplatkoch, t.j.

po 1.10.2012, sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nevzťahuje

vecné oslobodenie v zmysle od. 1 písm. k/ v znení účinnom

do 30.9.2012. Dovolateľovi vzniká povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 7a

sadzobníka súdnych poplatkov. Ak si dovolateľ túto poplatkovú povinnosť nesplní, súd

zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie neodníma dovolateľovi

možnosť konať pred súdom v zmysle Ak teda bolo dovolanie v konaní

vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom podľa o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov podané

po 30.9.2012, aj keď samo konanie na súde prvého stupňa začalo, prípadne do 30.9.2012,

vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v dovolacom konaní už právna úprava účinná

po 30.9.2012 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , správne má byť

, pozn.) S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil.“

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

19. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

20. Možno konštatovať, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom

aplikoval a interpretoval ustanovenia , ak ustálil, že

na poplatkovú povinnosť za dovolanie v konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podané

po 30. septembri 2012, hoci konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred

30. septembrom 2012, sa vzťahuje právna úprava účinná po 30. septembri 2012 (pozri napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júna 2015).

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo

podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol sťažovateľom podané dovolanie ako

neprípustné napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa mu bola napadnutým postupom

a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle (ďalej len „OSP“), a teda táto vada

zakladá prípustnosť dovolania.

23. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

24. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ).

25. Ústavný súd z rovnakého hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

26. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným

spôsobom vysporiadal so všetkými jeho dovolacími námietkami.

27. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

najvyšší súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené ani nepreskúmateľné. Zároveň sa najvyšší súd

stotožnil s názorom krajského súdu, že okresný súd správne aplikoval a interpretoval

ustanovenia , a teda zastavením dovolacieho konania pre

nesplnenie poplatkovej povinnosti sťažovateľa nedošlo k odňatiu možnosti konať pred

súdom.

28. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017