Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 467/2017
PDF · 187.73 KB
No categories available
I. ÚS 467/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 41/2017
a jeho uznesením z 9. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. mája 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 41/2017 a jeho uznesením
z 9. mája 2017 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2
písm. c) s poukazom na § 138 písm. b) a i) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe uvedenom
vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia. Uznesením Okresného súdu Trnava
sp. zn. 0 Tp 48/2017 z 26. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) sudca
pre prípravné konanie zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) a súčasne neprijal písomný sľub sťažovateľa ani návrh, aby väzbu sťažovateľa
nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka. Uznesením krajského súdu bola
sťažnosť obvineného proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá z dôvodu, že nie je
dôvodná.
3. Za najpodstatnejší dôvod podania sťažnosti sťažovateľ považuje nesprávnosť
uznesenia krajského súdu, ktorý sa vôbec nevenoval dôvodom, ktoré sťažovateľ uviedol aj
vo svojej sťažnosti, a to predovšetkým to, že dôvody väzby neexistujú, a hneď ako sa
dozvedel od rodičov, že má byť vyšetrovateľom vypočúvaný, pricestoval z Nemecka, aby sa
dobrovoľne podrobil výsluchu. Väzobné dôvody sú uvedené iba všeobecne a rámcovo bez
odôvodenia vo vzťahu ku konaniu sťažovateľa, preto sa domnieva, že neexistuje žiadna
obava odôvodňujúca útekovú alebo preventívnu väzbu.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho veci
takto rozhodol:
„1. Základné právo na osobnú slobodu a právo na súdnu a inú právnu ochranu
upravené v čl. 17 ods. 1/ a v čl. 46 ods. 1, 2/ Ústavy Slovenskej republiky
postupom Krajského súdu v Trnave rozhodnutím pod sp. zn. 6Tpo 41/2017-29 zo dňa
09.05.2017 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Tmavé pod sp. zn. 6Tpo 41/2017-29 zo dňa 09.05.
2017 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Tmavé na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia
v sume 312,34,-€ (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktoré je Krajský súd
v Trnave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Podobu...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom
prípade ide o krajský súd rozhodujúci o uznesení okresného súdu týkajúceho sa zákonnosti
väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05,
11. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
12. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia ním označených
práv z dôvodu nedostatočne odôvodneného uznesenie krajského súdu.
13. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd..
16. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba
je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide
o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti
(mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného
súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného
verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla
rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko
z 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho
právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa
v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia
osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
17. Podľa prvej vety a piatej až ôsmej vety § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania
alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že
- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
18. Podľa § 79 ods. 2 a 3 Trestného poriadku policajt, prokurátor, sudca pre
prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody
väzby trvajú alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní
o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene dôvodov väzby a pri
rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3. Ak v prípravnom
konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh sudcovi pre prípravné
konanie na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby. Sudca pre prípravné konanie o takom
návrhu rozhodne bez meškania. Ak súd vyhlásil oslobodzujúci rozsudok, predseda senátu
bezodkladne vydá príkaz na prepustenie obvineného z väzby s uvedením dôvodu
prepustenia a uvedie túto okolnosť v zápisnici; takto postupuje predseda senátu aj vtedy, ak
v súdnom konaní uplynula lehota väzby podľa § 76 ods. 6. Obvinený má právo kedykoľvek
žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti
nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie
sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej
žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak
v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď
rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
19. Predovšetkým je nevyhnutné uviesť, že v prípade namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 17 ods. 1 ústavy ústavný súd vo svojej
judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide
o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu
ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné
ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere
špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného
práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia
osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
20. Obdobne aj zo stabilnej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva
vyplýva, že osobnú slobodu chráni čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý
proces (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko
z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.), a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie
o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe
nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru
upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).
21. Článok 17 ods. 2 ústavy upravuje ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri
obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte.
K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je
zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného
na účely trestného stíhania, ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby
obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania
nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.
22. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby.
23. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
24. Ak teda sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 17 ods. 1 ústavy uznesením krajského
súdu, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola
zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, namietal porušenie týchto práv
takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani čl. 17 ods. 1
ústavy vecne nevzťahujú. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým
uznesením krajského súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov ústavy
a dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol
už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
25. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti síce bez
náležitého odôvodnenia spomenul aj čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a čl. 5 ods. 4 a 6 dohovoru, avšak uvedené články ústavy a dohovoru nepremietol do petitu
sťažnosti, preto ich nemohol vziať do úvahy pri rozhodovaní o sťažnosti. Na margo petitu,
ktorý formuloval sťažovateľ v sťažnosti, ústavný súd iba stručne dodáva, že podľa § 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem
prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že ústavný súd môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom,
advokátom. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde
sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré
základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva
alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosť smeruje.
26. Ústavný súd navyše dodáva, že z obsahu uznesenia okresného súdu v spojení
s napadnutým uznesením krajského súdu nevyplýva, žeby tieto rozhodnutia trpeli chybou
arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Ústavný súd po oboznámení sa s ich obsahom
konštatuje, že krajský súd a okresný súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospeli obidva súdy pri posudzovaní podmienok
ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu, a súdy dôsledne skúmali okolnosti ďalšieho
pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných
ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd
sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom, pričom v ich rozhodovacej činnosti boli
zahrnuté aj sťažovateľom nastolené výhrady a návrhy.
27. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017