Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 591/2017
PDF · 163.36 KB
No categories available
II. ÚS 591/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , zastúpenej spoločnosťou
Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Kollárovo námestie 20, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Hanulák, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 13
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 30 Cb 68/2009 z 27. júla 2015 a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 300/2015 zo 7. apríla 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej spoločnosťou
Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Kollárovo námestie 20, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Hanulák, ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 13
ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30 Cb 68/2009 z 27. júla 2015 (ďalej len „napadnutý
rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 Cob 300/2015 zo 7. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 30 Cb 68/2009 v procesnom postavení
žalovanej, proti ktorej sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku
Bratislavského rozhodcovského súdu sp. zn. 1Rci 5001/08 z 2. februára 2009 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok z 2. februára 2009“).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 30 Cb 68/2009 z 27. júla 2015 zrušil rozhodcovský
rozsudok Bratislavského rozhodcovského súdu z 2. februára 2009 podľa § 40 ods. 1
písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
a žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu prvostupňového
súdu odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok
okresného súdu z 27. júla 2015 potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že k «vyneseniu rozsudku došlo
dňa 27. 07. 2015. V prvej výrokovej vete súd však zrušuje Rozhodcovský rozsudok
podľa „§ 40 ods. 1 písm. g) zák. č. 244/2012 Z. z.“. V čase vynesenia Prvostupňového
rozsudku však Rozhodcovský zákon takéto ustanovenie neobsahoval, a teda nemohlo podľa
neho dôjsť k zrušeniu Rozhodcovského rozsudku spôsobom, akým to urobil Okresný súd
Bratislava I, dokonca uvádzajúc to výslovne vo výrokovej časti Prvostupňového rozsudku.
Takou zjavnou vadou (nepreskúmateľnosťou) je dotknuté i odôvodnenie Prvostupňového
rozsudku, v ktorom sa Okresný súd Bratislava I žiadnym spôsobom nezaoberá tým,
že dôvod, pre ktorý mal za to, že došlo k splneniu predpokladov pre zrušenie
Rozhodcovského rozsudku, v čase vynesenia rozsudku platná právne úprava nepoznala,
a ani že výroková časť a zároveň aj samotné odôvodnenie Prvostupňového rozsudku
odkazujú na už neúčinné ustanovenia Rozhodcovského zákona. Sťažovateľ má tiež za to,
že podstatným je v danom prípade i fakt, že ust. § 54b ods. 1 Rozhodcovského zákona
účinného od 01. 01. 2015 v rámci úpravy právnych vzťahov uvádza, že ustanovenie tohto
zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.».
Sťažovateľka argumentuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, v ktorom
absentuje odôvodnenie aplikácie neúčinného právneho predpisu, došlo k neprípustnému
zásahu do ňou označených práv garantovaných ústavou, listinou a dohovorom, keďže
rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k „zrušeniu Rozhodcovského rozsudku ex lege
bez akejkoľvek zákonnej opory, resp. v priamom rozpore so zákonom, keďže konanie
a postup pred Okresným súdom Bratislava I a následne aj pred Krajským súdom Bratislava
mali prebiehať podľa Rozhodcovského zákona účinného od 01. 01. 2015“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky jej napadnutým rozsudkom krajského súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, keďže „okrem iného jej bola odňatá možnosť náležite
argumentovať proti obidvom rozhodnutiam. Sťažovateľovi bolo totižto jednoznačne upreté
právo dozvedieť sa o príčinách vydania Rozsudku (a aj prvostupňového rozsudku) právom
predvídaným spôsobom.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 listiny
napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu,
napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zruší a vec vráti okresnému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 363,79 €.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka podala Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prostredníctvom okresného súdu dovolanie
smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Následne ústavný súd zistil,
že okresný súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 30 Cb 68/2009
na rozhodnutie o podanom dovolaní najvyššiemu súdu predložil v januári 2017. Konanie
o dovolaní sťažovateľky je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 4 Obdo 2/2017, pričom
do dňa predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavným súdom najvyšší súd
o dovolaní nerozhodol.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 13 ods. 1
písm. a) ústavy a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 listiny napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 13 ods. 1
písm. a) ústavy a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal rovnako z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu garantovaného v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),
podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania,
ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej
veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať
podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
ako neprípustnej.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53 a 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2017