Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 591/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , zastúpenej spoločnosťou

Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Kollárovo námestie 20, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Hanulák, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 13

ods. 1 písm. a) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. z 27. júla 2015 a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. apríla 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej spoločnosťou

Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Kollárovo námestie 20, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Hanulák, ktorou namieta porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 13

ods. 1 písm. a) a , 3 a 4 listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. júla 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

žalovanej, proti ktorej sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku

Bratislavského rozhodcovského súdu sp. zn. z 2. februára 2009 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok z 2. februára 2009“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. júla 2015 zrušil rozhodcovský

rozsudok Bratislavského rozhodcovského súdu z 2. februára 2009 podľa § 40 ods. 1

písm. g) o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

a žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok

okresného súdu z 27. júla 2015 potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že k «vyneseniu rozsudku došlo

dňa 27. 07. 2015. V prvej výrokovej vete súd však zrušuje Rozhodcovský rozsudok

podľa „ “. V čase vynesenia Prvostupňového

rozsudku však Rozhodcovský zákon takéto ustanovenie neobsahoval, a teda nemohlo podľa

neho dôjsť k zrušeniu Rozhodcovského rozsudku spôsobom, akým to urobil Okresný súd

Bratislava I, dokonca uvádzajúc to výslovne vo výrokovej časti Prvostupňového rozsudku.

Takou zjavnou vadou (nepreskúmateľnosťou) je dotknuté i odôvodnenie Prvostupňového

rozsudku, v ktorom sa Okresný súd Bratislava I žiadnym spôsobom nezaoberá tým,

že dôvod, pre ktorý mal za to, že došlo k splneniu predpokladov pre zrušenie

Rozhodcovského rozsudku, v čase vynesenia rozsudku platná právne úprava nepoznala,

a ani že výroková časť a zároveň aj samotné odôvodnenie Prvostupňového rozsudku

odkazujú na už neúčinné ustanovenia Rozhodcovského zákona. Sťažovateľ má tiež za to,

že podstatným je v danom prípade i fakt, že ust. § 54b ods. 1 Rozhodcovského zákona

účinného od 01. 01. 2015 v rámci úpravy právnych vzťahov uvádza, že ustanovenie tohto

zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.».

Sťažovateľka argumentuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, v ktorom

absentuje odôvodnenie aplikácie neúčinného právneho predpisu, došlo k neprípustnému

zásahu do ňou označených práv garantovaných , listinou a dohovorom, keďže

rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k „zrušeniu Rozhodcovského rozsudku ex lege

bez akejkoľvek zákonnej opory, resp. v priamom rozpore so zákonom, keďže konanie

a postup pred Okresným súdom Bratislava I a následne aj pred Krajským súdom Bratislava

mali prebiehať podľa Rozhodcovského zákona účinného od 01. 01. 2015“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky jej napadnutým rozsudkom krajského súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom, keďže „okrem iného jej bola odňatá možnosť náležite

argumentovať proti obidvom rozhodnutiam. Sťažovateľovi bolo totižto jednoznačne upreté

právo dozvedieť sa o príčinách vydania Rozsudku (a aj prvostupňového rozsudku) právom

predvídaným spôsobom.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej

základného práva podľa a listiny a práva podľa

dohovoru, ako aj porušenie a , 3 a 4 listiny

napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu,

napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zruší a vec vráti okresnému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 363,79 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka podala Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prostredníctvom okresného súdu dovolanie

smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Následne ústavný súd zistil,

že okresný súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn.

na rozhodnutie o podanom dovolaní najvyššiemu súdu predložil v januári 2017. Konanie

o dovolaní sťažovateľky je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. , pričom

do dňa predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavným súdom najvyšší súd

o dovolaní nerozhodol.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 13 ods. 1

písm. a) a , 3 a 4 listiny napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 13 ods. 1

písm. a) a , 3 a 4 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal rovnako z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu garantovaného v

().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ),

podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania,

ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej

veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. , ), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie

ako neprípustnej.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť

podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2017