Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 683/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom Mgr. Róbertom Liškom, Štefánikova 882/39, Poprad, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a podľa čl. 2

bodu 3 písm. a), b) a c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

XV Gn 297/16/1000 a jej uznesením z 28. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)

a podľa čl. 2 bodu 3 písm. a), b), a c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

XV Gn 297/16/1000 a jej uznesením z 28. apríla 2017 (ďalej len „postup generálnej

prokuratúry“ a „napadnuté uznesenie generálnej prokuratúry“)

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal orgánom činným v trestnom

konaní 23. septembra 2016 trestné oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c)

a ods. 3 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi

podľa , ako aj trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa

a , ktorého sa mal podľa sťažovateľa dopustiť sudca

Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) (ďalej len

„sudca okresného súdu“), ktorý sa ako zákonný sudca vo veci sťažovateľa vedenej

okresným súdom pod sp. zn. „v rozpore so zákonom a nezákonným postupom

oboznámil s kompletným spisovým materiálom v trestnej veci sťažovateľa, ktorú

si fingovane vyžiadal z iného súdu, zistil všetky jeho citlivé osobné údaje, súkromné údaje,

údaje o priestupkoch, stíhaniach, zdravotnom stave, finančnej situácii, ďalších exekučných

konaniach, o osobe poskytujúcej záruku a o ďalších citlivých informáciách, ktoré boli

výlučne určené len pre senát trestného súdu, a tieto aj odovzdal inej osobe.“.

3. Trestné oznámenie sťažovateľa bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v Kežmarku (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ORP-

363/VYS-KK-2016 z 9. februára 2017 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva z 9. februára 2017“) odmietnuté v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) s odôvodnením, že nebol daný dôvod na začatie trestného stíhania alebo

na postup podľa .

4. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva z 9. februára 2017 rozhodla generálna prokuratúra napadnutým uznesením,

ktorým ju podľa ako nedôvodnú zamietla.

5. Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho označených práv zo strany generálnej

prokuratúry došlo tým, že napadnutým uznesením generálnej prokuratúry mu nebola daná

„odpoveď ani na jednu, jedinú námietku..., uvádzanú v sťažnosti!!!! Pritom ich bolo

cca 20...“.

Na tomto mieste sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie generálnej prokuratúry

uvádza len dva dôvody pre jej rozhodnutie, ktoré on nikdy nenamietal, a to, že „súd

je nezávislý vo svojom konaní, rozhodovaní, a tiež má byť nestranný a preto trestným

orgánom činným v trestnom konaní neprislúcha preskúmavať postup súdu v

neskončených / civilných / veciach, lebo by tak zasiahli do nezávislosti súdu, a teda nemôže

orgán činný v trestnom konaní hodnotiť a preskúmavať právne názory súdu a ani to, či v

konaní pred súdmi bol náležíte zistený skutkový stav“.

Druhým dôvodom rozhodnutia je to, že «vraj podľa platnej právnej úpravy každý

ma právo vyhľadávať a prezerať si právoplatné rozhodnutia súdov na internetovej stránke

ministerstva, teda tieto sú verejne prístupné podľa

o súdoch. Decentne ale zabudla či skôr úmyselne nechcela uviesť, že uvedené ustanovenie

zákona má aj ods.3, ktorý uvádza ale nasledovné: „Pred zverejnením rozhodnutia podľa

odseku 1 sa v nich anonymizujú údaje, ktorých anonymizovaním bude pri zverejňovaní

zabezpečená ochrana práv a právom chránených záujmov“.».

6. Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra v napadnutom uznesení

ani nezaujala stanovisko k zásadnej otázke sťažovateľa, „či je možné, zákonné či aspoň

etické iniciatívne sudcom si požičiavať pod reálnymi či fingovanými spisovými značkami

spisy rôznych osôb z rôznych orgánov, úradov, či inštitúcií, ktoré ho súkromne zaujímajú

a tieto študovať a kopírovať, hoci so žiadnou vecou, ktorú takýto sudca na súde rozhoduje

nesúvisia. Teda nedal odpoveď, či sudca môže takto zo súkromných či zištných dôvodov

načierať do existujúcich spisov v SR, nielen súdnych, či iných databáz podľa ľubovôle

ako vo verejnej knižnici a takto získavať údaje o súkromí chránené zákonom a

a osobné údaje osôb / či dokonca aj obchodné tajomstvá /, prejavy ich osobnej povahy

v rozpore aj s právom na ochranu ich osobných údajov pred ich neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním, ktoré vyplýva z článku 19 ods. 3,

článku 22 SR ako i o ochrane osobných údajov. V spise bolo

množstvo písomností sťažovateľa, listov, požívajúcich ústavnú ochranu, čo prokurátor

rovnako nekomentoval. Sudca je predsa verejný činiteľ a môže konať len to,

čo mu umožňuje výslovne zákon.

Rovnako prokurátor, tak ako vyšetrovateľ uvádza, že vyčiarknutie sťažovateľa

z advokátskej komory, ktoré ale nijako nesúviselo so skutkom tak, ako oznámil, bolo

zákonné. Sťažovateľ len poznamenal v podaní, že bolo vykonané tak rýchlo, lebo sa postaral

o to zrejme iný sudca, na základe neanonymizovaného rozsudku, ktorý mu dal práve

7. Orgány verejnej moci podľa sťažovateľa nemajú poskytovať formálny

či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu

práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Prokurátor v napadnutom uznesení podľa sťažovateľa formálne deklaroval

(mechanickým popisom vykonaných dôkazov, ale bez ich analýzy), že vykonal všetky

dostupné dôkazy, vypočul svedkov, a takto vykonané dôkazy údajne zhodnotil,

aj keď nenapísal ako. Napísal však obšírne odôvodnenie, ktorým formálne skonštatoval,

že sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Toto všetko však ostalo iba v rovine

deklarovania niečoho, čo sa v skutočnosti nestalo, alebo sa spravili iba nevyhnutné kroky

k naplneniu formálnych kritérií. Vecou sa jednoducho vôbec náležite nezaoberal, veci

sťažovateľa a jej zákonnému vybaveniu nevenoval žiadnu pozornosť.

8. Postup a rozhodnutie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva bez náležitých odpovedí

na vznesené dôvody námietok potvrdila svojim rozhodnutím aj generálna prokuratúra,

pričom v napadnutom uznesení podľa sťažovateľa „absolútne absentuje vecné

odôvodnenie, to nespĺňa požiadavky vyplývajúce z SR či / Tr.

por., s použitím § a 168 , podľa ktorého v odôvodnení uznesenia treba uviesť

najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia

opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení dôkazov ako aj

právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval

dokázané skutočnosti...“.

9. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia generálnej prokuratúry

v spojení s prvotným rozhodnutím vyšetrovateľa okresného riaditeľstva zastáva sťažovateľ

názor, že toto uznesenie generálnej prokuratúry je arbitrárne, zjavne neodôvodnené, a keďže

neuvádza preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené, javí sa ako nezlučiteľné

so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi

z druhej vety a z .

10. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva, ale aj prokurátor generálnej prokuratúry

sa podľa názoru sťažovateľa úplne odmietli vysporiadať so všetkými uvedenými

skutočnosťami a námietkami bez racionálneho zákonného základu, čím hrubo porušili

nielen , ale aj práva garantované v a

ods. 1 dohovoru.

11. Napadnutým uznesením generálnej prokuratúry, ako aj jej napadnutým postupom

nebola podľa názoru sťažovateľa zabezpečená účinná ochrana jeho práv podľa čl. 2 bodu 1

a 3 písm. a) medzinárodného paktu, podľa čl. 47 druhej vety charty a podľa čl. 13 dohovoru,

a tiež nebolo zabezpečené preskúmanie dôkazov a rozhodnutia procesne podriadeného

orgánu podľa čl. 14 bodu 5 medzinárodného paktu.

12. Sťažovateľ pozná judikatúru ústavného súdu (napr. m. m. ,

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého právo

fyzickej osoby (resp. právnickej osoby) na vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania

inej osoby na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva

a slobody podľa druhej hlavy (napr. m. m. , ,

, ), a takéhoto práva sa svojou sťažnosťou ani nedomáha.

13. Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,

aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho v sťažnosti označených

základných práv podľa a listiny, ako aj práv podľa medzinárodných dohovorov

napadnutým uznesením generálnej prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, predmetné uznesenie zruší, vec vráti generálnej prokuratúre na ďalšie konanie

a prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 €, ako aj trovy

právneho zastúpenia.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

16. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

17. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

18. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov

činných v trestnom konaní, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

19. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne

preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich

o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv

a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov

verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd

fyzických osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných

zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ).

20. Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a listiny,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 47 charty a podľa čl. 2 bodu 3 písm. a),

b) a c) medzinárodného paktu postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry,

ktorým ako nedôvodnú zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa

okresného riaditeľstva z 9. februára 2017 o odmietnutí trestného oznámenia podaného

sťažovateľom.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

Podľa čl. 36 ods. 4 listiny podmienky a podrobnosti upravuje zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy

pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 2 bodu 3 medzinárodného paktu každý štát, ktorý je zmluvnou stranou

paktu, sa zaväzuje:

a) zabezpečiť ktorejkoľvek osobe, ktorej práva alebo slobody uznané týmto paktom

boli porušené, účinnú ochranu bez ohľadu na to, či sa porušenia jej práva alebo slobody

dopustili osoby konajúce v úradnej funkcii;

b) zabezpečiť, aby každá osoba, ktorá sa domáha takej ochrany, mala na ňu právo

ustanovené príslušnými právnymi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi alebo

akýmkoľvek iným orgánom ustanoveným právnym systémom štátu a aby mala možnosť

právnej ochrany;

c) zabezpečiť, aby príslušné orgány túto ochranu presadzovali, len čo sa poskytne.

22. Z obsahu napadnutého uznesenia generálnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľ

adresoval podaním z 23. septembra 2016 orgánom činným v trestnom konaní trestné

oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa , , ,

trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 Trestného

zákona, ako aj trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 a § 376 Trestného

zákona, ktorého sa mal podľa sťažovateľa dopustiť sudca okresného súdu prejednávajúci

jeho civilnú vec, keďže sa podľa neho nezákonným postupom oboznámil so spisovým

materiálom v jeho trestnej veci, ktorý si vyžiadal z iného súdu, zistil všetky jeho osobné

údaje, súkromné údaje, údaje o priestupkoch, stíhaniach, zdravotnom stave, finančnej

situácii, ďalších exekučných konaniach, o osobe poskytujúcej záruku a o ďalších citlivých

informáciách, a tieto aj odovzdal inej osobe. Uznesením vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva z 9. februára 2017 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté.

V odôvodnení uznesenia vyšetrovateľ okresného riaditeľstva poukázal predovšetkým

na obsah trestného oznámenia sťažovateľa, ako aj na jeho doplnenie o výsluchy sudcu

okresného súdu, (predsedníčky okresného súdu),

(podpredsedu Slovenskej advokátskej komory), (manželky

sťažovateľa a sudkyne okresného súdu), (zamestnankyne ekonomického

úseku okresného súdu), na správu Slovenskej advokátskej komory, ako aj správu Krajského

súdu v Prešove, správu Okresného súdu Prešov a správu okresného súdu. Vyšetrovateľ

bol toho názoru, že súdny spis Okresného súdu Prešov týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa

vedenej na tomto súde pod sp. zn. bol vyžiadaný 15. augusta 2016 sudcom

okresného súdu a žiadosť bola doručená tomuto súdu 19. augusta 2016, bol zaslaný

14. septembra 2016 na zapožičanie k súdnemu konaniu vedenému na okresnom súde

pod sp. zn. , ktorému bol doručený 20. septembra 2016, pričom sudca

okresného súdu tento spis vyžiadal z dôvodu, že sa dôvodne domnieval, že trestná vec,

ktorej sa spisový materiál týkal, môže súvisieť s civilnou vecou, v ktorej bol zákonným

sudcom. K vyžiadaniu spisu došlo v súlade s postupom podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy

v znení neskorších predpisov. Vyšetrovateľom okresného riaditeľstva bolo zistené,

že o nahliadnutie do trestného spisu požiadala manželka sťažovateľa a následne

aj sťažovateľ. Z výpovedí a listinných dôkazov nahliadnutie do tohto spisu inými osobami

preukázané nebolo, ako ani vyhotovenie kópií listinného materiálu. Naopak, bolo

preukázané, že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie 29. júna 2013 povereným

príslušníkom policajného zboru. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.

bol uznaný za vinného. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 1. júna

2016 bolo odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu

zamietnuté. Následne bolo na zasadnutí predsedníctva Slovenskej advokátskej komory

9. septembra 2016 rozhodnuté o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu advokátov vedených

Slovenskou advokátskou komorou. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. novembra

2016. Teda všetky informácie týkajúce sa trestného konania sťažovateľa mala Slovenská

advokátska komora k dispozícii, svoje rozhodnutie odôvodnila v správe, v ktorej uviedla

na základe akých zákonných ustanovení postupovala a tiež, že už 17. marca 2015 existoval

obligatórny dôvod na pozastavenie výkonu advokácie sťažovateľa, a preto nebolo

preukázané zo strany sudcu okresného súdu, resp. iných osôb úmyselné konanie vo veci

jeho vyškrtnutia zo zoznamu advokátov alebo poškodzovania jeho práv.

23. O sťažnosti (v rozsahu 16 strán) podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva z 9. februára 2017 rozhodla generálna prokuratúra napadnutým uznesením tak,

že ju ako nedôvodnú zamietla. V odôvodnení rozhodnutia prokurátor generálnej prokuratúry

poukázal na nezávislosť a nestrannosť sudcu, na nemožnosť jeho stíhania za nesprávny

právny názor, ako aj na možnosť vyhľadať a prezerať si právoplatné súdne rozhodnutia

na internetovej stránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. To, že sťažovateľ

nesúhlasil s konaním a postupom sudcu okresného súdu v súvislosti s vyžiadaním jeho

trestného spisu z Okresného súdu Prešov a jeho pripojením k sťažovateľovej civilnej veci

vedenej na okresnom súde nemohlo podľa generálnej prokuratúry zakladať znaky skutkovej

podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného

zákona a ani iného trestného činu. Orgánom činným v trestnom konaní nepatrí podľa

generálnej prokuratúry preskúmavať postup všeobecného súdu v neskončených konaniach,

pretože by tak zasiahli do nezávislosti súdu.

Taktiež postup spočívajúci v overení si skutočnosti, či osoba zastupujúca strany

v konaní pred súdom je advokátom riadne zapísaným v Slovenskej advokátskej komore

(resp. či jej bol pozastavený výkon advokácie, prípadne či bola vyčiarknutá zo zoznamu

advokátov) vyhodnotila generálna prokuratúra ako taký, ktorý nemožno považovať

za protiprávne konanie.

Prokurátor generálnej prokuratúry v odôvodnení napadnutého uznesenia odkázal

na relevantnú právnu úpravu [§ 176 ods. 1 (obsahové náležitosti uznesenia) a ods. 2 a § 196

až ] upravujúcu postup pred začatím trestného stíhania spočívajúci

v prijatí trestného oznámenia a v získavaní podkladov na začatie trestného stíhania (§ 199

) alebo pre iné rozhodnutie ( a ).

Získané podklady obsiahnuté vo vyšetrovacom spise okresného riaditeľstva

sú považované za dostatočné podklady pre rozhodnutie, že v danej veci nejde o trestný čin,

priestupok alebo iný správny delikt či disciplinárne previnenie, teda nie je dôvod na začatie

trestného stíhania a ani na postup podľa , a ,

čo opodstatňuje odmietnutie veci (trestného oznámenia sťažovateľa). Generálna prokuratúra

tak konštatovala opodstatnenosť a zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva z 9. februára 2017.

24. Toto rozhodnutie generálnej prokuratúry treba posudzovať spolu s rozhodnutím

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 9. februára 2017 a vnímať ho ako celok. Z toho

potom vyplýva, že v rozhodnutiach sú zrozumiteľne a jednoznačne uvedené dôvody,

pre ktoré bolo treba sťažnosť sťažovateľa zamietnuť. Zo záverov napadnutého rozhodnutia

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd pripomína,

že tak ako všeobecný súd, ani orgány prokuratúry nemusia dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto

aj rozhodnutie a odôvodnenie všeobecného súdu (v danom prípade generálnej prokuratúry),

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka (napr. ,

).

25. Ústavný súd z rozhodnutia generálnej prokuratúry nezistil, že by jej závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

generálnej prokuratúry nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu generálnej prokuratúry by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa táto natoľko odchýlila od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprela ich účel a význam. Takéto nedostatky však rozhodnutie generálnej prokuratúry

nevykazuje, a preto na meritórne preskúmanie napadnutého rozhodnutia ústavný súd

nie je oprávnený.

26. Ústavný súd je toho názoru, že generálna prokuratúra vo svojom uznesení stručne

interpretovala obsah dotknutej právnej úpravy (príslušné ustanovenia

o postupe pred začatím trestného stíhania) a náležite sťažovateľovi ozrejmila, ktoré písomné

podklady v zmysle považovala za relevantné pre posúdenie

a preverenie sťažovateľom prezentovaných tvrdení.

27. Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie generálnej prokuratúry ústavnoprávne

akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov a dohovoru, pretože

ňou prijaté právne závery sa opierajú o aplikáciu relevantnej právnej úpravy a korešpondujú

so skutkovým podkladom, z ktorého vychádzajú a ktorý zároveň prezentujú jasným

a náležitým odôvodnením.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru

zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých

okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia

sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani chránené práva. Nikto totiž nemá

právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v tomto prípade

sťažovateľa, pozn.) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných

v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní,

nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,

prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako

oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to,

aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. , ).

Trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že v trestnoprávnej náuke,

ako aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásada

subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší

prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov

a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví,

nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, príp. sú zjavne nevhodné.

29. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal postup generálnej prokuratúry

v označenom konaní, ako aj jej napadnuté uznesenie, ktorým rozhodla o sťažnosti

sťažovateľa proti rozhodnutiu vyšetrovateľa krajského riaditeľstva z 9. februára 2017,

ktorým vyšetrovateľ odmietol trestné oznámenia sťažovateľa, pretože nevidel dôvod

na začatie trestného stíhania ani na postup podľa , tak,

že dospela k záveru, že sa v dostatočnej miere zaoberal trestným oznámením sťažovateľa

a o tomto riadne rozhodol, postupujúc pritom v súlade s na vec sa vzťahujúcimi právnymi

predpismi. Právny názor, na ktorom sú založené jej rozhodnutia, je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a odôvodnenia napadnutých uznesení vzhľadom

na okolnosti a podstatu posudzovaných prípadov sú dostatočné a akceptovateľné

tak z hľadiska trestného práva, ako aj či dohovoru.

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom generálnej

prokuratúry a jej napadnutým uznesením na jednej strane a obsahom v sťažnosti

označených základných práv podľa a listiny, ako aj práv podľa medzinárodných

dohovorov na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

31. Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2017