Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 683/2017
PDF · 264.87 KB
No categories available
III. ÚS 683/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Róbertom Liškom, Štefánikova 882/39, Poprad, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a podľa čl. 2
bodu 3 písm. a), b) a c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
XV Gn 297/16/1000 a jej uznesením z 28. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)
a podľa čl. 2 bodu 3 písm. a), b), a c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
XV Gn 297/16/1000 a jej uznesením z 28. apríla 2017 (ďalej len „postup generálnej
prokuratúry“ a „napadnuté uznesenie generálnej prokuratúry“)
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal orgánom činným v trestnom
konaní 23. septembra 2016 trestné oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c)
a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“), trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi
podľa § 374 Trestného zákona, ako aj trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa
§ 375 a § 376 Trestného zákona, ktorého sa mal podľa sťažovateľa dopustiť sudca
Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) (ďalej len
„sudca okresného súdu“), ktorý sa ako zákonný sudca vo veci sťažovateľa vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 2 C 38/2014 „v rozpore so zákonom a nezákonným postupom
oboznámil s kompletným spisovým materiálom v trestnej veci sťažovateľa, ktorú
si fingovane vyžiadal z iného súdu, zistil všetky jeho citlivé osobné údaje, súkromné údaje,
údaje o priestupkoch, stíhaniach, zdravotnom stave, finančnej situácii, ďalších exekučných
konaniach, o osobe poskytujúcej záruku a o ďalších citlivých informáciách, ktoré boli
výlučne určené len pre senát trestného súdu, a tieto aj odovzdal inej osobe.“.
3. Trestné oznámenie sťažovateľa bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Kežmarku (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ORP-
363/VYS-KK-2016 z 9. februára 2017 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva z 9. februára 2017“) odmietnuté v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) s odôvodnením, že nebol daný dôvod na začatie trestného stíhania alebo
na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
4. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva z 9. februára 2017 rozhodla generálna prokuratúra napadnutým uznesením,
ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla.
5. Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho označených práv zo strany generálnej
prokuratúry došlo tým, že napadnutým uznesením generálnej prokuratúry mu nebola daná
„odpoveď ani na jednu, jedinú námietku..., uvádzanú v sťažnosti!!!! Pritom ich bolo
cca 20...“.
Na tomto mieste sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie generálnej prokuratúry
uvádza len dva dôvody pre jej rozhodnutie, ktoré on nikdy nenamietal, a to, že „súd
je nezávislý vo svojom konaní, rozhodovaní, a tiež má byť nestranný a preto trestným
orgánom činným v trestnom konaní neprislúcha preskúmavať postup súdu v
neskončených / civilných / veciach, lebo by tak zasiahli do nezávislosti súdu, a teda nemôže
orgán činný v trestnom konaní hodnotiť a preskúmavať právne názory súdu a ani to, či v
konaní pred súdmi bol náležíte zistený skutkový stav“.
Druhým dôvodom rozhodnutia je to, že «vraj podľa platnej právnej úpravy každý
ma právo vyhľadávať a prezerať si právoplatné rozhodnutia súdov na internetovej stránke
ministerstva, teda tieto sú verejne prístupné podľa § 82a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch. Decentne ale zabudla či skôr úmyselne nechcela uviesť, že uvedené ustanovenie
zákona má aj ods.3, ktorý uvádza ale nasledovné: „Pred zverejnením rozhodnutia podľa
odseku 1 sa v nich anonymizujú údaje, ktorých anonymizovaním bude pri zverejňovaní
zabezpečená ochrana práv a právom chránených záujmov“.».
6. Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra v napadnutom uznesení
ani nezaujala stanovisko k zásadnej otázke sťažovateľa, „či je možné, zákonné či aspoň
etické iniciatívne sudcom si požičiavať pod reálnymi či fingovanými spisovými značkami
spisy rôznych osôb z rôznych orgánov, úradov, či inštitúcií, ktoré ho súkromne zaujímajú
a tieto študovať a kopírovať, hoci so žiadnou vecou, ktorú takýto sudca na súde rozhoduje
nesúvisia. Teda nedal odpoveď, či sudca môže takto zo súkromných či zištných dôvodov
načierať do existujúcich spisov v SR, nielen súdnych, či iných databáz podľa ľubovôle
ako vo verejnej knižnici a takto získavať údaje o súkromí chránené zákonom a ústavou
a osobné údaje osôb / či dokonca aj obchodné tajomstvá /, prejavy ich osobnej povahy
v rozpore aj s právom na ochranu ich osobných údajov pred ich neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním, ktoré vyplýva z článku 19 ods. 3,
článku 22 Ústavy SR ako i zákona č.428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. V spise bolo
množstvo písomností sťažovateľa, listov, požívajúcich ústavnú ochranu, čo prokurátor
rovnako nekomentoval. Sudca je predsa verejný činiteľ a môže konať len to,
čo mu umožňuje výslovne zákon.
Rovnako prokurátor, tak ako vyšetrovateľ uvádza, že vyčiarknutie sťažovateľa
z advokátskej komory, ktoré ale nijako nesúviselo so skutkom tak, ako oznámil, bolo
zákonné. Sťažovateľ len poznamenal v podaní, že bolo vykonané tak rýchlo, lebo sa postaral
o to zrejme iný sudca, na základe neanonymizovaného rozsudku, ktorý mu dal práve
7. Orgány verejnej moci podľa sťažovateľa nemajú poskytovať formálny
či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu
práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Prokurátor v napadnutom uznesení podľa sťažovateľa formálne deklaroval
(mechanickým popisom vykonaných dôkazov, ale bez ich analýzy), že vykonal všetky
dostupné dôkazy, vypočul svedkov, a takto vykonané dôkazy údajne zhodnotil,
aj keď nenapísal ako. Napísal však obšírne odôvodnenie, ktorým formálne skonštatoval,
že sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Toto všetko však ostalo iba v rovine
deklarovania niečoho, čo sa v skutočnosti nestalo, alebo sa spravili iba nevyhnutné kroky
k naplneniu formálnych kritérií. Vecou sa jednoducho vôbec náležite nezaoberal, veci
sťažovateľa a jej zákonnému vybaveniu nevenoval žiadnu pozornosť.
8. Postup a rozhodnutie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva bez náležitých odpovedí
na vznesené dôvody námietok potvrdila svojim rozhodnutím aj generálna prokuratúra,
pričom v napadnutom uznesení podľa sťažovateľa „absolútne absentuje vecné
odôvodnenie, to nespĺňa požiadavky vyplývajúce z Ústavy SR či § 176 ods. 1 písm. d / Tr.
por., s použitím §§180 a 168 Tr. por., podľa ktorého v odôvodnení uznesenia treba uviesť
najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia
opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení dôkazov ako aj
právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval
dokázané skutočnosti...“.
9. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia generálnej prokuratúry
v spojení s prvotným rozhodnutím vyšetrovateľa okresného riaditeľstva zastáva sťažovateľ
názor, že toto uznesenie generálnej prokuratúry je arbitrárne, zjavne neodôvodnené, a keďže
neuvádza preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené, javí sa ako nezlučiteľné
so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi
z druhej vety § 1 ods. 1 Trestného poriadku a z čl. 1 ods. 1 ústavy.
10. Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva, ale aj prokurátor generálnej prokuratúry
sa podľa názoru sťažovateľa úplne odmietli vysporiadať so všetkými uvedenými
skutočnosťami a námietkami bez racionálneho zákonného základu, čím hrubo porušili
nielen § 176 Trestného poriadku, ale aj práva garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
11. Napadnutým uznesením generálnej prokuratúry, ako aj jej napadnutým postupom
nebola podľa názoru sťažovateľa zabezpečená účinná ochrana jeho práv podľa čl. 2 bodu 1
a 3 písm. a) medzinárodného paktu, podľa čl. 47 druhej vety charty a podľa čl. 13 dohovoru,
a tiež nebolo zabezpečené preskúmanie dôkazov a rozhodnutia procesne podriadeného
orgánu podľa čl. 14 bodu 5 medzinárodného paktu.
12. Sťažovateľ pozná judikatúru ústavného súdu (napr. m. m. II. ÚS 28/06,
III. ÚS 278/06, II. ÚS 177/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého právo
fyzickej osoby (resp. právnickej osoby) na vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania
inej osoby na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva
a slobody podľa druhej hlavy ústavy (napr. m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02,
III. ÚS 198/03, IV. ÚS 55/09), a takéhoto práva sa svojou sťažnosťou ani nedomáha.
13. Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,
aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho v sťažnosti označených
základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa medzinárodných dohovorov
napadnutým uznesením generálnej prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, predmetné uznesenie zruší, vec vráti generálnej prokuratúre na ďalšie konanie
a prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 €, ako aj trovy
právneho zastúpenia.
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
17. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
18. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov
činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
19. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne
preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich
o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv
a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov
verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd
fyzických osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných
zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05).
20. Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny,
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 47 charty a podľa čl. 2 bodu 3 písm. a),
b) a c) medzinárodného paktu postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry,
ktorým ako nedôvodnú zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa
okresného riaditeľstva z 9. februára 2017 o odmietnutí trestného oznámenia podaného
sťažovateľom.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
Podľa čl. 36 ods. 4 listiny podmienky a podrobnosti upravuje zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy
pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa čl. 2 bodu 3 medzinárodného paktu každý štát, ktorý je zmluvnou stranou
paktu, sa zaväzuje:
a) zabezpečiť ktorejkoľvek osobe, ktorej práva alebo slobody uznané týmto paktom
boli porušené, účinnú ochranu bez ohľadu na to, či sa porušenia jej práva alebo slobody
dopustili osoby konajúce v úradnej funkcii;
b) zabezpečiť, aby každá osoba, ktorá sa domáha takej ochrany, mala na ňu právo
ustanovené príslušnými právnymi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi alebo
akýmkoľvek iným orgánom ustanoveným právnym systémom štátu a aby mala možnosť
právnej ochrany;
c) zabezpečiť, aby príslušné orgány túto ochranu presadzovali, len čo sa poskytne.
22. Z obsahu napadnutého uznesenia generálnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľ
adresoval podaním z 23. septembra 2016 orgánom činným v trestnom konaní trestné
oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Trestného zákona,
trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 Trestného
zákona, ako aj trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 a § 376 Trestného
zákona, ktorého sa mal podľa sťažovateľa dopustiť sudca okresného súdu prejednávajúci
jeho civilnú vec, keďže sa podľa neho nezákonným postupom oboznámil so spisovým
materiálom v jeho trestnej veci, ktorý si vyžiadal z iného súdu, zistil všetky jeho osobné
údaje, súkromné údaje, údaje o priestupkoch, stíhaniach, zdravotnom stave, finančnej
situácii, ďalších exekučných konaniach, o osobe poskytujúcej záruku a o ďalších citlivých
informáciách, a tieto aj odovzdal inej osobe. Uznesením vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva z 9. februára 2017 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté.
V odôvodnení uznesenia vyšetrovateľ okresného riaditeľstva poukázal predovšetkým
na obsah trestného oznámenia sťažovateľa, ako aj na jeho doplnenie o výsluchy sudcu
okresného súdu, (predsedníčky okresného súdu),
(podpredsedu Slovenskej advokátskej komory), (manželky
sťažovateľa a sudkyne okresného súdu), (zamestnankyne ekonomického
úseku okresného súdu), na správu Slovenskej advokátskej komory, ako aj správu Krajského
súdu v Prešove, správu Okresného súdu Prešov a správu okresného súdu. Vyšetrovateľ
bol toho názoru, že súdny spis Okresného súdu Prešov týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1 T 74/2014 bol vyžiadaný 15. augusta 2016 sudcom
okresného súdu a žiadosť bola doručená tomuto súdu 19. augusta 2016, bol zaslaný
14. septembra 2016 na zapožičanie k súdnemu konaniu vedenému na okresnom súde
pod sp. zn. 2 C 38/2014, ktorému bol doručený 20. septembra 2016, pričom sudca
okresného súdu tento spis vyžiadal z dôvodu, že sa dôvodne domnieval, že trestná vec,
ktorej sa spisový materiál týkal, môže súvisieť s civilnou vecou, v ktorej bol zákonným
sudcom. K vyžiadaniu spisu došlo v súlade s postupom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov. Vyšetrovateľom okresného riaditeľstva bolo zistené,
že o nahliadnutie do trestného spisu požiadala manželka sťažovateľa a následne
aj sťažovateľ. Z výpovedí a listinných dôkazov nahliadnutie do tohto spisu inými osobami
preukázané nebolo, ako ani vyhotovenie kópií listinného materiálu. Naopak, bolo
preukázané, že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie 29. júna 2013 povereným
príslušníkom policajného zboru. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1 T 74/2014
bol uznaný za vinného. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 To 36/2015 z 1. júna
2016 bolo odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu
zamietnuté. Následne bolo na zasadnutí predsedníctva Slovenskej advokátskej komory
9. septembra 2016 rozhodnuté o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu advokátov vedených
Slovenskou advokátskou komorou. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. novembra
2016. Teda všetky informácie týkajúce sa trestného konania sťažovateľa mala Slovenská
advokátska komora k dispozícii, svoje rozhodnutie odôvodnila v správe, v ktorej uviedla
na základe akých zákonných ustanovení postupovala a tiež, že už 17. marca 2015 existoval
obligatórny dôvod na pozastavenie výkonu advokácie sťažovateľa, a preto nebolo
preukázané zo strany sudcu okresného súdu, resp. iných osôb úmyselné konanie vo veci
jeho vyškrtnutia zo zoznamu advokátov alebo poškodzovania jeho práv.
23. O sťažnosti (v rozsahu 16 strán) podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva z 9. februára 2017 rozhodla generálna prokuratúra napadnutým uznesením tak,
že ju ako nedôvodnú zamietla. V odôvodnení rozhodnutia prokurátor generálnej prokuratúry
poukázal na nezávislosť a nestrannosť sudcu, na nemožnosť jeho stíhania za nesprávny
právny názor, ako aj na možnosť vyhľadať a prezerať si právoplatné súdne rozhodnutia
na internetovej stránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. To, že sťažovateľ
nesúhlasil s konaním a postupom sudcu okresného súdu v súvislosti s vyžiadaním jeho
trestného spisu z Okresného súdu Prešov a jeho pripojením k sťažovateľovej civilnej veci
vedenej na okresnom súde nemohlo podľa generálnej prokuratúry zakladať znaky skutkovej
podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného
zákona a ani iného trestného činu. Orgánom činným v trestnom konaní nepatrí podľa
generálnej prokuratúry preskúmavať postup všeobecného súdu v neskončených konaniach,
pretože by tak zasiahli do nezávislosti súdu.
Taktiež postup spočívajúci v overení si skutočnosti, či osoba zastupujúca strany
v konaní pred súdom je advokátom riadne zapísaným v Slovenskej advokátskej komore
(resp. či jej bol pozastavený výkon advokácie, prípadne či bola vyčiarknutá zo zoznamu
advokátov) vyhodnotila generálna prokuratúra ako taký, ktorý nemožno považovať
za protiprávne konanie.
Prokurátor generálnej prokuratúry v odôvodnení napadnutého uznesenia odkázal
na relevantnú právnu úpravu [§ 176 ods. 1 (obsahové náležitosti uznesenia) a ods. 2 a § 196
až § 198 Trestného poriadku] upravujúcu postup pred začatím trestného stíhania spočívajúci
v prijatí trestného oznámenia a v získavaní podkladov na začatie trestného stíhania (§ 199
Trestného poriadku) alebo pre iné rozhodnutie (§ 197 ods. 1 a 2 Trestného poriadku).
Získané podklady obsiahnuté vo vyšetrovacom spise okresného riaditeľstva
sú považované za dostatočné podklady pre rozhodnutie, že v danej veci nejde o trestný čin,
priestupok alebo iný správny delikt či disciplinárne previnenie, teda nie je dôvod na začatie
trestného stíhania a ani na postup podľa § 197 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku,
čo opodstatňuje odmietnutie veci (trestného oznámenia sťažovateľa). Generálna prokuratúra
tak konštatovala opodstatnenosť a zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva z 9. februára 2017.
24. Toto rozhodnutie generálnej prokuratúry treba posudzovať spolu s rozhodnutím
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 9. februára 2017 a vnímať ho ako celok. Z toho
potom vyplýva, že v rozhodnutiach sú zrozumiteľne a jednoznačne uvedené dôvody,
pre ktoré bolo treba sťažnosť sťažovateľa zamietnuť. Zo záverov napadnutého rozhodnutia
nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd pripomína,
že tak ako všeobecný súd, ani orgány prokuratúry nemusia dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto
aj rozhodnutie a odôvodnenie všeobecného súdu (v danom prípade generálnej prokuratúry),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka (napr. IV. ÚS 112/05,
25. Ústavný súd z rozhodnutia generálnej prokuratúry nezistil, že by jej závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
generálnej prokuratúry nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu generálnej prokuratúry by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa táto natoľko odchýlila od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprela ich účel a význam. Takéto nedostatky však rozhodnutie generálnej prokuratúry
nevykazuje, a preto na meritórne preskúmanie napadnutého rozhodnutia ústavný súd
nie je oprávnený.
26. Ústavný súd je toho názoru, že generálna prokuratúra vo svojom uznesení stručne
interpretovala obsah dotknutej právnej úpravy (príslušné ustanovenia Trestného poriadku
o postupe pred začatím trestného stíhania) a náležite sťažovateľovi ozrejmila, ktoré písomné
podklady v zmysle § 196 ods. 2 Trestného poriadku považovala za relevantné pre posúdenie
a preverenie sťažovateľom prezentovaných tvrdení.
27. Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie generálnej prokuratúry ústavnoprávne
akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov ústavy a dohovoru, pretože
ňou prijaté právne závery sa opierajú o aplikáciu relevantnej právnej úpravy a korešpondujú
so skutkovým podkladom, z ktorého vychádzajú a ktorý zároveň prezentujú jasným
a náležitým odôvodnením.
28. Ústavný súd v tejto súvislosti aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru
zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých
okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia
sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá
právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v tomto prípade
sťažovateľa, pozn.) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných
v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní,
nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,
prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako
oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho
oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to,
aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09).
Trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že v trestnoprávnej náuke,
ako aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásada
subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší
prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov
a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví,
nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, príp. sú zjavne nevhodné.
29. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal postup generálnej prokuratúry
v označenom konaní, ako aj jej napadnuté uznesenie, ktorým rozhodla o sťažnosti
sťažovateľa proti rozhodnutiu vyšetrovateľa krajského riaditeľstva z 9. februára 2017,
ktorým vyšetrovateľ odmietol trestné oznámenia sťažovateľa, pretože nevidel dôvod
na začatie trestného stíhania ani na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, tak,
že dospela k záveru, že sa v dostatočnej miere zaoberal trestným oznámením sťažovateľa
a o tomto riadne rozhodol, postupujúc pritom v súlade s na vec sa vzťahujúcimi právnymi
predpismi. Právny názor, na ktorom sú založené jej rozhodnutia, je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a odôvodnenia napadnutých uznesení vzhľadom
na okolnosti a podstatu posudzovaných prípadov sú dostatočné a akceptovateľné
tak z hľadiska trestného práva, ako aj ústavy či dohovoru.
30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom generálnej
prokuratúry a jej napadnutým uznesením na jednej strane a obsahom v sťažnosti
označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa medzinárodných
dohovorov na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2017