Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 694/2017
PDF · 124.93 KB
No categories available
III. ÚS 694/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. novembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosti , ,
zastúpenej spoločnosťou JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA – ADVOKÁT s. r. o.,
Masarykova 2, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Rudolf Manik, PhD.,
MBA, MHA, vedené pod sp. zn. Rvp 2061/2017 a sp. zn. Rvp 2062/2017 vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava
v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Er 813/2012 (sp. zn. Rvp 2061/2017) a sp. zn.
51 Er 2217/2014 (sp. zn. Rvp 2062/2017) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 2061/2017 a sp. zn.
Rvp 2062/2017 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. novembra
2017 doručené sťažnosti , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 16 Er 813/2012 [(sp. zn. Rvp 2061/2017); ďalej len „napadnuté
konanie sp. zn. 16 Er 813/2012“] a sp. zn. 51 Er 2217/2014 [(sp. zn. Rvp 2062/2017); ďalej
len „napadnuté konanie sp. zn. 51 Er 2217/2014“ alebo spolu aj „napadnuté konania“].
Z obsahu oboch sťažností vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou exekučných
konaní v prípade sp. zn. Rvp 2061/2017 o zaplatenie sumy 46 € a v prípade sp. zn.
Rvp 2062/2017 o zaplatenie sumy 11,94 €. Sťažovateľka namieta, že v označených
napadnutých konania dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušovaniu jej
označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48
ods. 2 ústavy, preto žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označeného základného
práva podľa ústavy postupom okresného súdu v napadnutých konaniach, prikázal
okresnému súdu v napadnutých konaniach konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej
finančné zadosťučinenie v sume po 5 000 € za každé z napadnutých konaní, ako aj náhradu
trov konaní.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
V zmysle dikcie § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
2
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
V zmysle § 166 ods. 1 prvej vety CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých strán.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 2061/2017 a sp. zn. Rvp 2062/2017 vyplýva,
že sťažovateľka namieta porušenie identických práv postupom toho istého okresného súdu
a v oboch prípadoch ide o exekučné konania. Sťažovateľka má v doručených sťažnostiach
toho istého splnomocneného zástupcu, ktorý koncipoval obe predmetné sťažnosti doručené
ústavnému súdu.
Vzhľadom na to, že uvedené ústavné sťažnosti spolu skutkovo úzko súvisia a sú
obsahovo totožné, pričom smerujú proti postupu a rozhodnutiam toho istého súdu, ktorý
rozhoduje v exekučných konaniach, kde sťažovateľka je povinnou, teda ide o konania medzi
tými istými účastníkmi, pričom je namietané porušenie toho istého základného práva,
ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 166 ods. 1 CSP rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2061/2017
a sp. zn. Rvp 2062/2017 spája na spoločné konanie (bod 1 výroku rozhodnutia).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákon o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
Predmetom oboch označených konaní pred ústavným súdom je rozhodovanie
o sťažnostiach sťažovateľky smerujúcich proti postupu okresného súdu v označených
exekučných konaniach, v ktorých podľa názoru sťažovateľky dochádza k zbytočným
prieťahom a porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností a ich príloh dospel k záveru, že sťažnosti
sťažovateľky je potrebné odmietnuť z dôvodu ich zjavne neopodstatnenosti.
4
K tomuto záveru ústavný súd dospel po zhodnotení všetkých relevantných okolností
v oboch prípadoch. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je potrebné mať na zreteli
špecifický charakteru exekučného konania, ktorého predmetom nie je rozhodovanie
o právach a povinnostiach ako takých, tak ako je to v civilnom prípadne trestnom konaní,
ale ide o vykonávacie konanie, ktorému predchádzalo rozhodovanie o právach
a povinnostiach, ktorého výsledkom je spravidla rozhodnutie, ktoré sa má vykonať
v exekučnom konaní (m. m. III. ÚS 195/2013).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na postavenie sťažovateľky, ktorá v rámci
napadnutých exekučných konaní je v pozícii povinnej, pričom sťažovateľka namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu, že okresný súd
v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 813/2012 nerozhodol o jej procesnom
návrhu na zastavenie konania zo 4. februára 2016 po uhradení dlhu u súdneho exekútora
a v prípade napadnutého konania vedeného pod sp. zn. 51 Er 2217/2014 okresný súd
po zastavení exekúcie uznesením z 1. marca 2016 nerozhodol o trovách konania.
Z hľadiska závažnosti rozhodovania o takomto návrhu a podobných procesných
návrhoch v rámci exekučného konania je príznačné, že § 5 ods. 1 písm. c) zákona
č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov umožňuje na základe
poverenia sudcu zveriť konanie a rozhodovanie o takýchto návrhoch v exekučných veciach
(s výnimkou schválenia príklepu súdom) vyšším súdnym úradníkom.
Pokiaľ ide o časový rámec rozhodovania o návrhoch v exekučnom konaní,
tak v prípade návrhu na zastavenie konania a návrhu na zastavenie exekúcie zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) neustanovuje zákonnú lehotu, čo však ešte
neznamená, že nemôže dochádzať k porušovaniu označených práv sťažovateľky
v exekučnom konaní v dôsledku nečinnosti všeobecného súdu.
Ústavný súd vychádzajúc z priložených dokumentov k sťažnostiam konštatuje, že
v oboch napadnutých konaniach sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní
adresovanú okresného súdu v prípade napadnutého konania vedeného pod sp. zn.
16 Er 813/2012 z 27. septembra 2017 a v prípade napadnutého konania vedeného
pod sp. zn. 51 Er 2217/2014 z 8. septembra 2017. Z predložených sťažností nie je zrejmé, či
sťažovateľka dostala odpovede na svoje sťažnosti, ale je zrejmé, že sťažnosti adresované
ústavnému súdu doručila približne 2 mesiace od podania sťažností adresovaných okresnému
súdu, ktorými sa domáhala nápravy, t. j. odstránenia prieťahov v označených konaniach.
Na základe uvedeného prihliadajúc na závažnosť rozhodovania z hľadiska toho, čo
bolo v hre (v jednom prípade o návrhu na zastavenie exekúcie po úhrade dlhu súdnemu
exekútorovi v sume 46 € a v druhom prípade rozhodovanie o trovách exekúcie
vypočítavanej z istiny necelých 20 €), ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v napadnutých konaniach nedošlo k takým významným prieťahom, ktoré by
mali ústavnoprávnu relevanciu a odôvodňovali by vyslovenie porušenia označeného
základného práva sťažovateľky v napadnutých exekučných konaniach.
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr.
IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Ústavný súd v súlade s uvedenou judikatúrou uzatvára, že hoci doterajší postup
okresného súdu v napadnutých konaniach nebol celkom bez prieťahov, ich intenzita však
s prihliadnutím na ostatné okolnosti prerokúvanej veci nedosiahla úroveň, ktorá by mohla
znamenať porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom
prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky
na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
6
V Košiciach 21. novembra 2017