Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 704/2017
PDF · 502.55 KB
No categories available
III. ÚS 704/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. novembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný
prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry
Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 241/17/5507 a jej uznesením zo 4. augusta
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. septembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného v čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresnej prokuratúry Námestovo (ďalej len „okresná
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 241/17/5507 a jej uznesením zo 4. augusta
2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Dolnom Kubíne, odboru poriadkovej polície, Obvodného oddelenia
Policajného zboru Námestovo (ďalej len „obvodné oddelenie Policajného zboru“) pod ČVS:
ORP-312/NO-DK-2017 z 20. júna 2017 bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľky pre podozrenie zo spáchania prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), pretože nebol
dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
3. Proti tomuto rozhodnutiu obvodného oddelenia Policajného zboru podala
sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pn 241/17/5507-7
zo 4. augusta 2017 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nie
dôvodnú.
4. Sťažovateľka je presvedčená, že okresná prokuratúra svojím postupom
a uvedeným rozhodnutím zasiahla do jej označených základných práv zaručených ústavou
a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom.
5. Napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry zo 4. augusta 2017 považuje za „za
nezákonné, zjavne neodôvodnené, neprimerane prísne, nevyvážené a nezohľadňujúce jej
argumenty, ani okolnosti v predmetnej veci. Uvedené ustanovenie nespĺňa kvalitatívne
ústavne požiadavky na súdnu ochranu. Uvedené uznesenie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený stav veci nakoľko prokurátor sa
nedostatočne vysporiadal s námietkami. Napádané uznesenie je príliš formalistické.“.
6. Za vážne pochybenie okresnej prokuratúry sťažovateľka považuje „nedostatočné
zistenie skutkového stavu a následne vyvodený právny záver, ktorý extrémne inkonzistentný.
V predmetnom trestnom konaní... poukazovala aj na skutočnosť, že znalec vypracoval
nepravdivý znalecký posudok, pretože podhodnotil cenu nehnuteľnosti... Prokurátor
v rozhodnutí uviedol, že vo veci nie je podozrenie zo spáchania navrhovateľkou označeného
trestného činu (§ 347 Trestného zákona) a to aj napriek tomu, že nezabezpečil predmetný
znalecký posudok a ani nevypočul znalca. Vypočuť znalca... navrhla vykonať ako dôkaz.“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Námestovo a jej uznesením,
sp. zn. 1 Pn 241/17/5507-7 z 04. augusta 2017 porušené boli.
2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Námestovo, sp. zn. 1 Pn
241/17/5507-7 z 04. augusta 2017 a vec vracia Okresnej prokuratúre Námestovo na ďalšie
konanie.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na inú právnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a práva
na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresnej
prokuratúry a jej uznesením č. k. 1 Pn 241/17/5507-7 zo 4. augusta 2017, ku ktorému malo
dôjsť nezákonnosťou, neodôvodnenosťou, neprimeranou prísnosťou a nevyváženosťou
napadnutého rozhodnutia okresnej prokuratúry, ktoré nezohľadňuje argumenty sťažovateľky
a ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového
stavu.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
18. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Pn 241/17/5507 a jej uznesením zo 4. augusta 2017
19. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
a rozhodnutím okresnej prokuratúry ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
poukazuje na to, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu je aj jemu
zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v danom prípade orgánu
prokuratúry) zákonom ustanoveným spôsobom sa zaoberať podaním, v ktorom dotknutá
osoba oznamuje skutočnosti podľa nej nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin,
a o vybavení takého oznámenia dotknutú osobu riadne vyrozumieť. Súčasťou tohto práva
však nie je právo, aby orgány činné v trestnom konaní podaniu oznamovateľa/ky vyhoveli
v tom zmysle, že rozhodnú podľa jeho/jej predstáv (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09). Ústavný súd opakovane judikoval, že právo fyzickej osoby
na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného
oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho
nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 28/06). Ústavný súd zároveň pripomína, že ani zo žiadneho z ustanovení Trestného
poriadku, ani zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov nemožno
vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného
konania proti konkrétnej osobe.
20. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená napr. na trestnom
oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti
tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko, č.
50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 25. 11.
2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991, bod 29;
Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].
21. V tejto súvislosti ústavný súd tiež poznamenáva, že z právneho poriadku
Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej
únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj
skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou
vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov
rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho
spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom
a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych
subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012).
Pre účely ochrany individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok
Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má
súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby
došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv (m. m. I. ÚS 263/09, II. ÚS 676/2016).
22. Okresná prokuratúra v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k.
1 Pn 241/17/5507-7 zo 4. augusta 2017 v relevantnej časti uviedla:
„... v predmetnej veci nie je podozrenie zo spáchania prečinu marenie výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a ani trestného činu
označeného sťažovateľkou v jej sťažnosti, opodstatnené nakoľko neboli naplnené všetky
znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu a to tak po subjektívnej, ako aj objektívnej
stránke. Z... vyšetrovacieho spisu vyplýva, že tak ako aj
spoločnosť postupovali v zmysle zákonných ustanovení o výkone
záložného práva a výkone dobrovoľnej dražby. V uvedenej veci došlo k uzavretiu úverovej
zmluvy medzi a ... a to úverovou zmluvou... podpísanou
obidvoma stranami... 05. 08. 2017, kde z listinných podkladov... je zrejmé, že
tento poskytnutý úver riadne nesplácala, preto spoločnosť ...
pristúpila k výkonu záložného práva prostredníctvom zmluvy so spoločnosťou
... zo dňa 11. 01. 2017 o výkone dobrovoľnej dražby. Spoločnosť ,... teda
vykonávala výkon dobrovoľnej dražby na základe návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby
navrhovateľom... v súlade s uzatvorenou zmluvou o vykonaní dobrovoľnej dražby zo dňa
11. 01. 2017, kde ohliadka predmetu dražby bola vykonaná v súlade s § 13 zákona
o dobrovoľnej dražbe č. 527/2002 Z. z. Následne bolo uznesením OS Námestovo
č. 2 Csp/15/2017 zo dňa 07. 04. 2017 nariadené neodkladné opatrenie spočívajúce v zdržaní
sa výkonu záložného práva a úkonov smerujúcich k realizácii dobrovoľnej dražby,
vykonateľné dňom 19. 04. 2017, doručené ... dňa 13. 04. 2017 a spoločnosti
,.. dňa 18. 04. 2017, kde po ich doručení toto rozhodnutie Okresného súdu plne
rešpektujú a nepokračujú vo výkone záložného práva a vo výkone dobrovoľnej dražby, až do
rozhodnutia vo veci samej. Tu je potrebné uviesť, že dobrovoľná dražba je jedným zo
spôsobov výkonu záložného práva. V praxi je tento nástroj často využívaný najmä z dôvodu
presunu zodpovednosti za výkon záložného práva zo záložného veriteľa na tretiu osobu -
dražobníka. V prípade, ak boli porušené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách
alebo ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy, môže osoba, ktorá tvrdí, že bola na
svojich právach dotknutá, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Ak má vlastník
nehnuteľnosti výhrady k znaleckému posudku, musí do desiatich dní od jeho doručenia
zniesť u dražobníka námietku. Dražobník je povinný sa so vznesenými námietkami
vysporiadať, a to písomne. Môže tiež žiadať o vyhotovenie znaleckého posudku od iného
znalca. Dražobník musí zabezpečiť nový posudok do 30 dní. Taktiež podľa zákona
o dobrovoľných dražbách je dražobník povinný umožniť nazretie do písomností súvisiacich
s dražbou navrhovateľovi dražby, vlastníkovi predmetu dražby, dlžníkovi a účastníkovi
dražby, kde má možnosť sa oboznámiť s vynaloženými nákladmi dražby. Na základe
uvedeného sa teda jedná o civilný spor, ktorý je potrebné riešiť prostriedkami civilného
práva. Záverom teda uvádzam, že právny poriadok ako taký, aj keď vnútorne diferencovaný,
tvorí jednotu a ako s takým je potrebné zaobchádzať pri aplikácií jednotlivých ustanovení a
inštitútov, preto pokiaľ ide o naplnenie všetkých znakov trestného činu podvodu, nemôže byť
ignorovaná aj iná (civilná) ako trestnoprávna stránka veci. V takýchto prípadoch je dôležité
zohľadňovať mimotrestné právne normy a skutočnosť, že posudzovaný prípad sa môže
dotýkať zmluvných vzťahov medzi subjektmi súkromného práva a následkov, ktoré z nich
plynú. Trestné právo a trestná kvalifikácia určitého konania, ktoré má súkromnoprávny
základ, ako trestného činu je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný
prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany
základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok
nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych
vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje
práva, ktorým má súdna moc alebo sám jednotlivec poskytovať ochranu. Je však
neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých
úlohou je ochrana prevažne celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych
subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
Ďalej som z úradnej povinnosti skúmal, či oznamované skutočnosti nezakladajú
podozrenie zo spáchania niektorého iného z trestných činov, uvedených v osobitnej časti
trestného zákona, takúto skutočnosť som však nezistil.
Týmto rozhodnutím nie je dotknuté právo domáhať sa eventuálnej
nápravy v rámci civilného súdneho procesu. Uvedené rozhodnutie teda nebráni tomu, aby si
v rámci civilného súdneho procesu na príslušnom súde uplatnila svoje
práva civilnou žalobou, ak má za to, že došlo k ich porušeniu, čo už aj sťažovateľka
učinila.“
23. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že nie je súčasťou
sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (pozri čl. 124 ústavy). Cieľom uplatňovania právomoci ústavného súdu nie je
primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci
rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane
základných práv a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní
zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové
a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy
a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného
v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
24. Podstatou výhrad sťažovateľky je, že zo strany orgánov činných v trestnom
konaní (teda aj okresnej prokuratúry) nebolo vyhovené jej trestnému oznámeniu, a teda
nedošlo k začatiu trestného stíhania za sťažovateľkou v trestnom oznámení opísaný skutok,
pritom rozhodnutie okresnej prokuratúry považuje za formalistické, nezákonné,
neodôvodnené a nezohľadňujúce jej argumenty.
25. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry
vyplýva, sťažnosťou sťažovateľky sa proti uzneseniu obvodného oddelenia Policajného
zboru z 20. júna 2017 zaoberala a na všetky pre konečné rozhodnutie relevantné skutkové
a právne otázky dala presvedčivé odpovede. Po oboznámení skutkových okolností
vyplývajúcich zo spisového materiálu okresná prokuratúra jasne uviedla, prečo nebolo
možné sťažovateľkou v trestnom oznámení opísaný skutok kvalifikovať ako trestný čin.
Nedovoľovala to absencia znakov skutkovej podstaty nielen sťažovateľkou označeného, ale
ani žiadneho iného trestného činu obsiahnutého Trestným zákonom. Okresná prokuratúra
presvedčivo odôvodnila svoj právny záver, že sťažovateľkou uplatňovaná ochrana jej práv
spadá do občianskoprávnej roviny, a teda využitie prostriedkov trestného práva v danej veci
neprichádzalo do úvahy. Navyše, okresná prokuratúra sťažovateľku dostatočne
„inštruovala“, ako sa ochrany svojich práv (a to aj vo vzťahu k podľa jej slov nepravdivému
znaleckému posudku) mala a mohla domáhať v zmysle jej dostupných právnych inštitútov
civilnej povahy, teda „mimotrestnou“ cestou.
26. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie okresnej prokuratúry
nemožno hodnotiť ako ústavne nekonformné. Výklad a aplikáciu príslušných zákonných
ustanovení okresnou prokuratúrou je potrebné považovať za súladné s ich znením, zmyslom
a účelom. Odôvodnenie rozhodnutia reflektuje jeho výrok, je logické, založené
na racionálnych úvahách, bez vnútorných rozporov. Zo strany ústavného súdu si teda
napadnuté uznesenie nevyžaduje žiadnu korekciu.
27. Možno konštatovať, že okresná prokuratúra si splnila povinnosť vyplývajúcu jej
z ústavnoprávneho príkazu postupovať a rozhodnúť vo veci pri súčasnom zachovaní
a rešpektovaní základných práv a slobôd sťažovateľky.
28. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresnej prokuratúry
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
okresnej prokuratúry svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd
nesúhlasil s interpretáciou zákonov orgánov verejnej moci, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor okresnej prokuratúry iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresnou
prokuratúrou takéto nedostatky nevykazuje.
29. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a rozhodnutím okresnej prokuratúry, ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa
ktorej sa tento článok dohovoru vôbec nestal aplikovateľným, ak trestné oznámenie podané
údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného
páchateľa [pozri Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie, 2. 10. 2006, č. 29858/03,
oddiel 1].
30. V danom prípade bolo trestné oznámenie sťažovateľky odmietnuté, a teda
k začatiu trestného stíhania nedošlo. Takéto procesné štádium ukončenia veci sťažovateľky
vylučuje možnosť jej nároku profitovať z čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže k začatiu konania
o jej nároku v rámci občianskoprávnej vetvy čl. 6 ods. 1 dohovoru ešte nemohlo dôjsť.
31. Ak sťažovateľka vo svojej argumentácii k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru
na jej vec poukazuje na rozhodnutia ESĽP ako rozhodnutie „Krumpel a Krumpelová
v. Slovakia, Application no. 56195/00, § 3541“ a „Javor and Javorová v. Slovakia,
Application no. 42360/10, § 4748; ESĽP Loveček and Others v. Slovakia, Application no.
11301/03, §51-52“, potom ústavný súd poznamenáva, že ani z uvedených rozhodnutí
nevyplýva bezpodmienečné právo osoby dať trestne stíhať inú osobu.
Zo sťažovateľkou označených rozhodnutí ESĽP naopak vyplýva, že aplikovateľnosť tohto
ustanovenia dohovoru je podmienená existenciou adhézneho konania, teda konania,
v ktorom sa v rámci trestného konania rozhoduje o občianskoprávnych nárokoch,
rozhodnutie o ktorých je navyše podmienené samotným výsledkom trestného konania. Inak
povedané rozhodnutie o občianskych nárokoch musí byť závislé od rozhodnutia v trestnom
merite. Vo veci sťažovateľky o takúto situáciu nešlo.
32. V danej veci je teda vylúčené použitie čl. 6 ods. 1 dohovoru.
33. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
34. K upozorneniu sťažovateľky na „nedostatočnú transformáciu smernice
Európskeho parlamentu a rady 2012/29/EÚ z 25.10.2012, ktorou sa stanovujú minimálne
normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov... Nemá dostupný účinný
prostriedok nápravy, ktorým by mohla preskúmať rozhodnutie o zastavení trestného konania
z hľadiska zákonnosti, ktoré by spĺňalo záruky čl. 6 Dohovoru. Predovšetkým nemožnosť
preskúmať rozhodnutie prokurátora, ktorý taktiež vykonáva dozor nad postupom polície
a následne môže zastaviť trestné konanie (Ramsahai and Others v. the Netherlands,
Application no. 52391/99), pričom prokurátor ma tak blízky vzťah s policajnou jednotkou.
V súvislosti s predmetnou smernicou sťažovateľka taktiež poukazuje na lehotu 3 dni,
počas ktorej musí podať sťažnosť proti uzneseniu policajta, pričom túto lehotu považuje za
neprimerane krátku na to, aby sa mohla domáhať preskúmania rozhodnutia. Táto lehota ani
nepostačuje na to, aby sa sťažovateľka oboznámila so spisom a podala kvalifikovanú
sťažnosť. sťažovateľka taktiež poukazuje na lehotu 3 dni, počas ktorej musí podať sťažnosť
proti uzneseniu policajta, pričom túto lehotu považuje za neprimerane krátku na to, aby sa
mohla domáhať preskúmania rozhodnutia. Táto lehota ani nepostačuje na to, aby sa
sťažovateľka oboznámila so spisom a podala kvalifikovanú sťažnosť.“. Ústavný súd
poznamenáva, že uvedené skutočnosti okresná prokuratúra svojím postupom v napadnutom
konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 241/17/5507 žiadnym spôsobom ovplyvniť nemohla
(v opačnom prípade by išlo o jej svojvôľu), a preto ak v tomto konaní vykonávala svoje
právomoci v zmysle ustanovení platnej a účinnej právnej úpravy, nijako nemohla ústavne
neprípustným spôsobom zasiahnuť do základných práv sťažovateľky.
35. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd (a v tomto prípade okresná
prokuratúra) nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi,
vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje
platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie
základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 241/17/5507 a jej uznesením
zo 4. augusta 2017
36. Z formulácie a obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie základného práva vlastniť
majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a práva na ochranu majetku (čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu) sťažovateľka odvodzuje od skutočnosti, že jej nebola okresnou prokuratúrou
poskytnutá primeraná právna ochrana, resp. že konanie o jej veci (trestnom oznámení)
nebolo spravodlivé.
37. Pretože ústavný súd nezistil žiaden zásah okresnej prokuratúry či už jej
postupom, alebo napadnutým rozhodnutím do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a v tomto konaní nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemohol konštatovať ani porušenie jej základného práva vlastniť majetok.
38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom
okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 241/17/5507 a jej uznesením
zo 4. augusta 2017
39. Z citovaného čl. 13 dohovoru jednoznačne vyplýva, že podmienkou
pre vyslovenie jeho porušenia je skutočnosť, že právu priznanému dohovorom, ktoré bolo
porušené nebola poskytnutá účinná ochrana na to povolaným orgánom.
40. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť zásahu do sťažovateľkou označeného
práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
41. Uvedené bolo dôvodom pre odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
42. Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia
základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.
43. Z rovnakého dôvodu (odmietnutie sťažnosti ako celku pre jej zjavnú
neopodstatnenosť) ústavný súd nepristúpil ani k odstraňovaniu nedostatku zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočívajúcom
v absencii právneho zastúpenia sťažovateľky, pretože v jej veci (s prihliadnutím
na výsledok konania) išlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu ústavnosti.
Ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa názoru ústavného súdu už
nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2017