Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 749/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

maloletých , a , zastúpených

zákonnou zástupkyňou – matkou , právne

zastúpených advokátkou JUDr. Michaelou Lapuníkovou, Stred 60/55, Považská Bystrica,

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť , maloletej , maloletého

a maloletého o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra

2017 doručená sťažnosť (ďalej aj „matka maloletých“), maloletej

, maloletého a maloletého , zastúpených

matkou maloletých, (spolu ďalej aj „sťažovatelia“), všetkých právne

zastúpených advokátkou JUDr. Michaelou Lapuníkovou, Stred 60/55, Považská Bystrica,

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj informácií získaných v súčinnosti s Okresným

súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov sú účastníkmi konania

o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im mala byť spôsobená z titulu neoprávneného zásahu

do ich osobnostných práv (na rodinný a súkromný život) tým, že žalovaný 1 pri dopravnej

nehode usmrtil manžela a otca maloletých sťažovateľov. O žalobe

sťažovateľov okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 5. októbra 2012 tak,

že zaviazal žalovaného 1 (škodca, pozn.) k zaplateniu v rozsudku ustanovených súm

a vo vzťahu k žalovanému 2 (Kooperatíva poisťovňa a. s., pozn.) žalobu zamietol. V rámci

odvolacieho konania krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. apríla 2014

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia podali vo veci dovolanie z 26. augusta 2014, o ktorom rozhodol

dovolací súd v napadnutom konaní uznesením sp. zn. zo 7. júna 2017 tak,

že zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Spis bol

postúpený okresnému súdu 19. júna 2017. Najvyšší súd následne opravným uznesením

sp. zn. z 26. júla 2017 opravil nesprávne označenie odvolacieho súdu

(Krajský súd v Prešove, pozn.), ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľov

prostredníctvom okresného súdu 10. augusta 2017.

Dňa 28. septembra 2017 bol spis predložený krajskému súdu na ďalšie odvolacie

konanie v zmysle pokynu najvyššieho súdu. Veci bola pridelená nová sp. zn.

. Až po postúpení veci krajský súd doručoval uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. júna 2017 stranám sporu. Právnemu zástupcovi sťažovateľov

bolo doručené 31. októbra 2017.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

„Proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovatelia podali v zákonnej lehote v zmysle

dovolanie z dôvodov v tomto dovolaní uvedených na Okresný súd Žilina. Zo

strany Okresného súdu bolo sťažovateľom doručené na vedomie dňa 18. 05. 2015

Vyjadrenie odporcu 1/ k dovolaniu zo dňa 05. 05. 2015. Sťažovatelia uvádzajú, že už na

tomto mieste možno vidieť prieťahy v konaní, keď medzi podaním vyjadrenia odporcu 1/

k dovolaniu od podania samotného Dovolania na Okresný súd prešlo deväť mesiacov.

Sťažovatelia nemajú vedomosť o tom, v akom čase bolo následne dovolanie odoslané

na Najvyšší súd Slovenskej republiky, no podľa spisovej značky usudzujú, že tak bolo

urobené v roku 2015.

Od doručenia Vyjadrenia odporcu 1/ k dovolaniu sťažovateľov dňa 22. 05. 2015

nemajú sťažovatelia žiadnu vedomosť o stave konania. Od tohto dátumu až do podania

Sťažnosti sťažovateľov zo dňa 20. 06. 2017 prešli dva roky a dva mesiace. Od podania

samotného dovolania dva roky a desať mesiacov.

V rámci tohto obdobia sťažovatelia neboli nečinní. Aktívne sa prostredníctvom

právneho zástupcu informovali o stave konania, a to viackrát telefonicky. Sťažovatelia

chápu, že najmä Najvyšší súd Slovenskej republiky má veľký nápad vecí, no v tomto prípade

nešlo podľa názoru sťažovateľov o tak právne a skutkovo komplikovanú vec, ktorá by

odôvodňovala také dlhé obdobia medzi jednotlivými úkonmi súdu.

Sťažovatelia podali dňa 20. 06. 2017 cestou právneho zástupcu na Najvyšší súd

Slovenskej republiky Sťažnosť pre porušovanie práva na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov sťažovateľov, keďže mali za to, že prešlo dostatočne dlhé obdobie

a o stave konania mali len telefonické informácie v tom smere, že vec je v poradí.

Dňa 10. 08. 2017 bolo sťažovateľom cestou právneho zástupcu doručené oznámenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.07. 2017, sp. zn. o tom, že

o dovolaní bolo rozhodnuté 07. 06. 2017 a že spis bol vrátený Okresnému súdu Žilina

19. 06. 2017.

Sťažovatelia očakávali, že rozhodnutie im bude doručené do mesiaca. No ani ku dňu

spísania tejto sťažnosti nebolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Bratislava z 07. 06. 2017

doručené ani sťažovateľom ani ich právnemu zástupcovi.

Naviac v oznámení Najvyššieho súdu Bratislava zo dňa 21. 07. 2017, ako odpovedi

na Sťažnosť pre porušovanie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

sťažovateľov zo dňa 20. 06. 2017, ktorá sťažnosť bola vyslovene určená do rúk predsedovi

súdu (nie senátu 7 Cdo a ani k sp. zn. ) nebolo odpovedané, či má predseda

súdu za to, či došlo k prieťahom v konaní alebo nie. Sťažovatelia ani nevedia uviesť, čo sa

táto sťažnosť vôbec dostala do rúk predsedu súdu, ktorému bola vyslovene adresovaná...

Jediné čo bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené cestou Okresného súdu

Žilina dňa 10. 08. 2018 bolo Opravné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. 07. 2018, -178. Ako už bolo vyššie uvedené, samotné rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. 06. 2017 nebolo doručené. Aj toto ďalšie

obdobie je možné považovať za ďalšie prieťahy v konaní.

Sťažovatelia vyčerpali všetky možnosti pred podaním tejto sťažnosti, ktoré mali, aby

sa dovolali svojho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia nemajú inú možnosť ako sa obrátiť na Ústavný súd, aby tento svojim

autoritatívnym rozhodnutím vyslovil porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Vo svojej podstate nejde o právne ani skutkovo zložitý prípad, ktorý

by odôvodňoval tak zdĺhavé súdne konanie.

Nečinnosťou súdu dochádza k neustálemu predlžovaniu sporu. Podľa názoru

sťažovateľov bolo postupom, resp. nepostupovaním súdu porušené právo sťažovateľov na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto je nezlučiteľné s imperatívom vyjadrenom

v SR. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej

neistoty sťažovateľov a to do tej miery, že ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym

a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. Dovolanie bolo podané pred viac ako troma rokmi

a vo veci bolo údajne rozhodnuté, no sťažovatelia nemajú do dnešného dňa doručené

samotné rozhodnutie o dovolaní.“

Sťažovatelia sa domáhajú aj priznania finančného zadosťučinenia spolu v sume

3 750 €, čo odôvodňujú takto:

„skutočne dlhý čas žijeme my sťažovatelia v právnej neistote. Mne sťažovateľke 1/

bola spôsobená nielen materiálna, ale aj nemateriálna ujma, a to nielen mojej osobe, no

najmä deťom. Ja sťažovateľka 1/ som prišla o manžela a živiteľa rodiny. Deti, sťažovatelia

2/, 3/ a 4/ prišli o otca, ktorého už nikdy nespoznajú. Sťažovateľ 4/ sa narodil po úmrtí

manžela a otca. My sťažovatelia sme nie vlastnou vinou prišlo o najbližšieho človeka, člena

rodiny. Svojim návrhom na Najvyšší súd Slovenskej republiky sme sa domáhali nápravy

procesnej chyby v dôsledku ktorej bola zamietnutá žaloba vo vzťahu k odporcovi 2/ a ktorý

by mal byť podľa poslednej aktuálnej judikatúry ústavného súdu (uznesenie ÚS SR z 16. 10.

2016, sp. zn. ) pasívne legitimovaný a mal by plniť nemajetkovú ujmu

z povinného zmluvného poistenia najmä deťom, ktorá ujma je nespochybniteľná a ktorú

silne pociťujeme doteraz. Ja sťažovateľka 1/ sa starám o tri deti. Ako bolo uvedené,

sťažovateľ 4/ mal. sa narodil po úmrtí manžela, tento svojho otca nikdy

nevidel a ani ho už nespozná nie vlastnou vinou. Odporca 1/ doposiaľ z nemajetkovej ujmy

neuhradil nič a o to viac to je pre nás sťažovateľov traumatizujúce.

Postavenie sťažovateľov a absolútna nedôvera v súdnictvo je umocnené tým, že

o prieťahoch v konaní už rozhodoval ústavný súd nálezom z 16. 08. 2012,

24, v ktorom o sťažnosti sťažovateľov na prieťahy v konaní na Okresnom súde Žilina

vedenom pod sp. zn. rozhodol tak, že ich právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov porušené bolo. Teda zo strany sťažovateľov ide už o druhú sťažnosť

v rámci súvisiaceho konania, čo je pre nich frustrujúce a narúša to ich dôveru v súdnictvo

SR na všetkých stupňoch, keď to opätovne vyzerá tak, že sťažovatelia sa dočkajú

rozhodnutia až po intervencii ústavného súdu.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný

súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní, priznal im primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 750 € a uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť im trovy konania v sume

660,04 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Ešte pred preskúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľov ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na , v zmysle ktorého je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,

teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( ), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to

môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, , ).

Ústavný súd konštatuje, že podľa petitu sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia

porušenia základného práva podľa , ku ktorému malo dôjsť (výlučne)

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

Vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného práva

podľa ústavný súd opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (, ,

, ). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí,

že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle ,

sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. ,

, ).

Pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho

základného práva podľa , ústavný súd zároveň vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej poskytuje tomuto právu ochranu len vtedy, ak bola

sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu tohto práva

ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. ,

, , ). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu

doručená, už nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ústavný súd sťažnosť odmietne ako

zjavne neopodstatnenú podľa (napr. ).

V posudzovanej veci sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva

podľa postupom dovolacieho súdu v napadnutom konaní. Najvyšší súd

o dovolaní v napadnutom konaní rozhodol uznesením sp. zn. zo 7. júna

2017 (v spojení s opravným uznesením z 26. júla 2017, pozn.), t. j. ešte pred doručením

sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu. V súčinnosti s okresným súdom ústavný súd zistil,

že pri doručovaní označených rozhodnutí najvyššieho súdu došlo zavinením okresného súdu

k pochybeniu, ktoré spočívalo v tom, že súd prvého stupňa doručoval stranám sporu len

opravné uznesenie dovolacieho súdu. Toto pochybenie následne odstránil až krajský súd,

ktorý predmetné uznesenie stranám sporu doručil (sťažovateľom prostredníctvom ich

právneho zástupcu 31. októbra 2017), t. j. ešte pred rozhodovaním ústavného súdu

o sťažnosti sťažovateľov.

Pochybenie okresného súdu pri doručovaní rozhodnutí najvyššieho súdu považuje

ústavný súd síce za závažné, ale v okolnostiach posudzovanej veci podľa jeho názoru

nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, keďže dovolací súd v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu (16. októbra 2017) už vo veci meritórne rozhodol 7. júna 2017,

resp. (spojení s opravným uznesením) 26. júla 2017 a už ani nemal v dispozičnej sfére

súdny spis, ktorý odstúpil okresnému súdu 19. júna 2017, pričom pochybenie okresného

súdu, ktorého postup sťažovatelia nenamietajú, nemožno spravodlivo pričítať na ťarchu

najvyššieho súdu. Navyše, vo veci samej už prebieha od 28. septembra 2017 odvolacie

konanie pred krajským súdom v súlade s rozhodnutím dovolacieho súdu zo 7. júna 2017.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľom obrátiť sa

opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti došlo v napadnutom konaní

k neodôvodneným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017