Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 27/2018
PDF · 226.93 KB
No categories available
IV. ÚS 27/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom,
Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 53 Er 2791/2007 a jeho uznesením
z 11. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. novembra 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „oprávnený“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 53 Er 2791/2007 a jeho uznesením z 11. augusta 2016.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
«Exekučný súd... uznesením zo dňa 14. 3. 2016 č. k.: 53 Er/2791/2007-56 vydaným
vyšším súdnym úradníkom zaviazal sťažovateľa ako oprávneného na úhradu trov exekúcie
vo výške 58,55- €...
Súdny exekútor podal odvolanie proti tomuto uzneseniu a namietal výšku trov
exekúcie. Súdny exekútor v odvolaní uviedol účelové tvrdenia, že údajne „povinný v 2. rade
komunikoval so súdnym exekútorom, ktorý mu oznámil, že plnil pohľadávku
s príslušenstvom priamo oprávnenému“, a že povinní sú údajne majetní. Súdny exekútor
svoje účelové tvrdenia o úhrade vymáhanej pohľadávky vydával za nespochybniteľné fakty,
pričom sťažovateľ je presvedčený, že súdny exekútor takto úmyselne uviedol Okresný súd
Bratislava II do omylu. Súdny exekútor musel mať zo svojej úradnej činnosti vedomosť
o tom, že povinní sú nemajetní, že sú proti nim neúspešne vedené aj iné exekučné konania
na vymoženie peňažných pohľadávok...
Súdny exekútor tiež predložil súdu úradný záznam z telefonického rozhovoru medzi
povinným v 2. rade a súdnym exekútorom spísaný zo dňa 10. 11. 2015, ktorý rovnako
neobsahuje dôkaz o tom, že by povinní jednak priamo splnili pohľadávku oprávnenému,
a rovnako neobsahuje ani dôkaz o tom, že by povinní plnili sťažovateľovi ako oprávnenému
v priebehu exekučného konania...
Súdny exekútor žiadal Okresný súd Bratislava II, aby zaviazal sťažovateľa ako
oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 4.250,75- € + 20 % DPH
z vymoženej sumy 21.253,75- €, a to bez jediného dôkazu o vymožení akejkoľvek
pohľadávky od povinných, resp. dôkazu o akejkoľvek úhrade povinných priamo
oprávnenému v priebehu exekučného konania.
Okresný súd Bratislava II teda nesprávne zistil skutkový stav veci, a to, že povinní
údajne zaplatili pohľadávku vo výške 21.253,75- € priamo sťažovateľovi ako oprávnenému
v priebehu exekučného konania, nakoľko takáto skutočnosť vôbec nevyplýva z obsahu
exekučného spisu, z ktorého je naopak zrejmé, že povinní sú nemajetní, a že súdny exekútor
v priebehu viac ako ôsmich rokov trvania exekučného konania nevymohol od povinných
žiadnu platbu. Rovnako neexituje žiadny dôkaz o čo i len čiastočnej úhrade vymáhanej
pohľadávky sťažovateľovi ako oprávnenému zo strany povinných.
Sťažovateľ je presvedčený, že týmto nesprávnym postupom súdu bolo extrémnym
spôsobom porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Ak Okresný súd Bratislava II považoval tvrdenie povinného v 2. rade o údajnej úhrade celej
vymáhanej pohľadávky ešte pred začiatkom exekučného konania za nepravdivé, tak bol
Okresný súd Bratislava II povinný nepriznať súdnemu exekútorovi 20 % odmenu vo výške
5.100,90- € za vymoženie pohľadávky vo výške 21.253,75- €, a to z dôvodu, že pohľadávka
nebola vymožená v priebehu exekučného konania, a teda súdnemu exekútorovi nevznikol
nárok na odmenu... Ak súd považoval tvrdenie povinného v 2. rade o údajnej úhrade celej
vymáhanej pohľadávky ešte pred začiatkom exekučného konania za pravdivé, tak nemohol
priznať súdnemu exekútorovi 20 % odmenu vo výške 5.100,90- € za vymoženie pohľadávky
vo výške 21.253,75- €, a to z dôvodu, že vymáhaná pohľadávka by bola v takom prípade
uspokojená ešte pred začatím exekúcie a súdnemu exekútorovi nevznikol nárok na odmenu,
pretože by v exekučnom konaní nemohlo dôjsť ani len k čiastočnému vymoženiu
pohľadávky, ktorá by takto bola už uhradená. Účelové tvrdenie súdneho exekútora o tom,
že údajne povinný v 2. rade zaplatil sťažovateľovi vymáhanú pohľadávku vo výške
21.253,75- € v priebehu konania nie je podložené žiadnym dôkazom, je v rozpore
s tvrdeniami povinného v 2. rade, ktorý v emailovej komunikácii so súdnym exekútorom
zo dňa 04. 04. 2016 tvrdil, že údajne zaplatil oprávnenému celú vymáhanú pohľadávku pred
začatím exekučného konania, pričom Okresný súd Bratislava II sa vôbec nezaoberal týmto
extrémnym nelogickým a kontradiktórnym rozporom. Okresný súd Bratislava II nelogicky
a zmätočne považoval uvedenú emailovú komunikáciu za spoľahlivé preukázanie účelového
tvrdenia súdneho exekútora o úhrade vymáhanej pohľadávky v priebehu exekučného
konania a nelogicky odôvodnil Uznesenie v rozpore so samotným obsahom súdneho
a exekučného spisu. Týmto nesprávnym postupom Okresného súdu Bratislava II bolo
extrémnym spôsobom porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Oprávnený má za to, že dokazovanie Okresného súdu Bratislava II má procesné vady,
nakoľko Okresný súd Bratislava II jednak nedostatočne zistil skutkový stav, a zároveň
doposiaľ vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil... Okresný súd Bratislava II sa nesprávne
vysporiadal s listinami predloženými súdnym exekútorom, ktoré mali údajne preukázať
účelové tvrdenia súdneho exekútora o údajnej úhrade vymáhanej pohľadávky povinnými
sťažovateľovi vo výške 21.253,75 € v priebehu exekučného konania.
Okresný súd Bratislava II nepredložil sťažovateľovi na oboznámenie a vyjadrenie
jediný dôkaz o tom, že povinní mali údajne v priebehu exekučného konania zaplatiť
sťažovateľovi vymáhanú pohľadávku vo výške 21.253,75- €, sťažovateľ tak nemal možnosť
sa s takýmto dôkazom oboznámiť a k takémuto dôkazu sa vyjadriť, pričom týmto
nesprávnym postupom súdu bolo... porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nakoľko tým, že sťažovateľovi neboli predložené dôkazy E-mailová
komunikácia zo dňa 04. 04. 2016 a Úradný záznam z telefonického rozhovoru zo dňa
10. 11. 2015 na oboznámenie a vyjadrenie, došlo k odňatiu základných procesných práv
účastníka konania konať pred súdom... Zároveň bola touto procesnou vadou porušená
zásada rovnosti účastníkov konania. Sťažovateľ sa o týchto dôkazoch dozvedel
až doručením Uznesenia sťažovateľovi ako oprávnenému, pričom mu boli doručené
až po vydaní Uznesenia, a to v prílohe e-mailovej správy od súdneho exekútora zo dňa
15. 11. 2016. Sťažovateľovi bolo takto ako účastníkovi konania odňaté základné právo
oboznámiť sa s dôkazmi a vyjadriť sa k nim v priebehu konania, čím došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa ako účastníka/strany konania... v zmysle čl. 9 CSP..., ďalej
k porušeniu práv v zmysle čl. 46 a čl. 48 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Okresný súd Bratislava II v odôvodnení Uznesenia uviedol, že dôkaz o tom,
že povinní zaplatili vymáhanú pohľadávku vo výške 21.253,75- € priamo sťažovateľovi ako
oprávnenému v priebehu exekučného konania je obsahom exekučného spisu EX 683/2007,
obsahom odvolania súdneho exekútora a obsahom súdneho spisu, pričom takýto dôkaz súd
nijako neoznačil ani nekonkretizoval. Okresný súd Bratislava II neuviedol v odôvodení
Uznesenia žiadny dôkaz o tom, že povinní zaplatili vymáhanú pohľadávku vo výške
21.253,75- € priamo sťažovateľovi ako oprávnenému v priebehu exekučného konania
a v žiadnom spise sa nenachádza dôkaz o tom, že by povinní uhradili pohľadávku vôbec ako
takú. Odôvodenie Uznesenia absentuje odkaz na akýkoľvek dôkaz, ktorý Okresný súd
Bratislava II vykonal, a z ktorého vyhodnotil pravdivosť a správnosť skutkového stavu
tak ako ho deklaruje súdny exekútor a povinní. Sťažovateľ má preto za to, že Uznesenie
je arbitrárne pre absenciu riadneho zdôvodnenia v zmysle § 236 CSP, a teda rovnako
v porušuje čl. 46 a čl. 48 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd.
Okresný súd Bratislava II Uznesením vyhovel odvolaniu súdneho exekútora a priznal
mu nárok na trovy exekúcie v celkovej výške 5.206,99- €, pričom časť trov vo výške
4.250,75 € + 20 % DPH, t. j. sumu 5.100,90- € priznal súd nezákonne v rozpore s § 4 ods. 1
vyhlášky č. 288/1995 Z. z., pretože základom na určenie odmeny súdneho exekútora
za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej
pohľadávky. Nakoľko súdny exekútor nevymohol pohľadávku ani len čiastočne, pretože
povinní doteraz nezaplatili sťažovateľovi vymáhanú pohľadávku, súdny exekútor úmyselne
uviedol Okresný súd Bratislava II do omylu s cieľom sa bezdôvodne obohatiť na úkor
sťažovateľa, a to aby Okresný súd Bratislava II bez jediného dôkazu zaviazal sťažovateľa
ako oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu vo celkovej výške 5.206,99- €, na
ktorú súdny exekútor nemá zákonný nárok. Exekučné konanie o vymoženie pohľadávky
sťažovateľa by tak nielen nesplnilo svoj účel, ale ešte by sťažovateľovi ako oprávnenému
vznikla nezákonne značná škoda.
Okresný súd Bratislava II teda riadne nezdôvodnil, z akého dôvodu považuje
pohľadávku sťažovateľa ako oprávneného za uhradenú zo strany povinných v období počas
trvania exekučného konania, pričom splnenie pohľadávky zo strany povinných v priebehu
exekučného konania je nevyhnutný predpoklad pre priznanie odmeny za výkon exekučnej
činnosti súdnemu exekútorovi. Okresný súd Bratislava II neuviedol na základe akého
dôkazu, kedy, koľko, a ani akým spôsobom zaplatili povinní sťažovateľovi.
Okresný súd Bratislava II riadne nezdôvodnil na základe akého dôkazu
má za preukázané tvrdenie súdneho exekútora o tom, že povinní zaplatili vymáhanú
pohľadávku vo výške 21.253,75- € priamo sťažovateľovi ako oprávnenému...
Okresný súd Bratislava II nesprávne právne posúdil vec, keď mal za to, že súdny
exekútor uniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o tom, že povinní údajne zaplatili
priamo sťažovateľovi ako oprávnenému vymáhanú pohľadávku vo výške 21.253,75- € v
priebehu exekučného konania... Týmto nesprávnym postupom a nezákonným Uznesením
Okresného súdu Bratislava II bolo extrémnym spôsobom porušené základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Okresný súd Bratislava II nesprávne právne posúdil vec, keď mal za to,
že je daný právny nárok súdneho exekútora na zaplatenie 20 % odmeny za vymoženie sumy
21.253,75- €... Týmto nesprávnym postupom a nezákonným Uznesením Okresného súdu
Bratislava II bolo extrémnym spôsobom porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť odôvodenia... Okresný súd Bratislava II
bol povinný v odôvodnení identifikovať, konkretizovať dôkaz, ktorého obsahom
je preukázanie skutočnosti o tom kto, kedy koľko, akým spôsobom zaplatil sťažovateľovi ako
oprávnenému vymáhanú pohľadávku, a tiež je zrejmé, že takýto dôkaz musí reálne
existovať. V danom prípade nie je splnená ani jedna z týchto podmienok. Týmto nesprávnym
postupom a nezákonným Uznesením Okresného súdu Bratislava II bolo extrémnym
spôsobom porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Sťažovateľ v sťažnosti žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil „[v]ykonateľnosť uznesenia
Okresného súdu Bratislava II, č. k.: 53 Er/2791/2007-68 zo dňa 11. 08. 2016...
a to až do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti...“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Ústavné právo sťažovateľa..., na súdnu a inú právnu ochranu podľa ustanovenia
čl. 46 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
postupom Okresného súdu Bratislava II a uznesením Okresného súdu Bratislava II,
č. k.: 53 Er/2791/2007-68 zo dňa 11. 08. 2016, v konaní sp. zn.: 53 Er/2791/2007,
EX 683/07, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Bratislava II,
č. k.: 53 Er/2791/2007-68 zo dňa 11. 08. 2016, ruší a vracia vec Okresnému súdu
Bratislava II na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi..., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške
3.000,- €...
Okresný súd Bratislava II je povinní uhradiť sťažovateľovi, trovy konania a trovy
právneho zastúpenia vo výške 454,82- €... na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
Sťažovateľ v petite sťažnosti síce namieta porušenie čl. 46 ústavy, no z obsahu
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd
sťažnosť prerokoval v rozsahu uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu
(obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta predovšetkým neústavnosť
skutkových záverov okresného súdu, ktoré sú podľa neho svojvoľné, a preto
z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné. Súčasťou jeho argumentácie je aj námietka
neústavného postupu okresného súdu, ktorý pred vydaním napadnutého rozhodnutia
neoboznámil sťažovateľa s dôkaznými prostriedkami, z ktorých vychádzal pri vydávaní
napadnutého rozhodnutia, ako aj námietka nedostatočného odôvodnenia uznesenia
okresného súdu, z obsahu ktorého nie je možné identifikovať konkrétne dôkazné pramene,
ktoré boli relevantné pre rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd považuje za relevantné, že v označenom konaní bola jediným
predmetom napadnutého rozhodnutia výlučne otázka trov exekúcie – t. j. išlo o otázku
akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania
pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty
ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne
podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika
(náhrady) trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe
zahŕňala črty svojvôle.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia okresného
súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol:
„V časti odmeny súdneho exekútora súd priznal odmenu vo výške 20 % z vymoženej
sumy v zmysle § 16 odsek 2 vyhlášky, nakoľko z obsahu exekučného spisu EX 683/2007,
z podaného odvolania súdneho exekútora a zo súdneho spisu je zrejmé, že povinný uhradil
v priebehu exekúcie sumu 21 253,75 EUR, z ktorej súdny exekútor mal vypočítať 20 %
odmenu vo výške 4 250,75 EUR.“
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí všeobecných
súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní
o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno
vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne
dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky
vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš
zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne,
napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo
že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014). Pre intervenciu
ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita namietaného
porušenia označených práv kolidujúca s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd.
Ústavný súd koncipovanie odôvodnenia napadnutého uznesenia so všeobecným
odkazom na obsah súdneho spisu a exekučného spisu a obsah odvolania účastníka konania,
ako aj namietaný postup okresného súdu predchádzajúci jeho vydaniu posudzoval podľa
okolností daného prípadu a zohľadnil nielen to, že ide o rozhodovanie o trovách konania,
ale aj samotnú intenzitu namietaných porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktorá by
odôvodňovala vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia vykazuje síce
nedostatky namietané sťažovateľom, tieto však nedosahujú intenzitu zásahu kolidujúcu
s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2018