Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 64/2018
PDF · 212.42 KB
No categories available
III. ÚS 64/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RC & T Detva s. r. o., Záhradná
857/3, Detva, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek BENEDIK, s. r. o.,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marek
Benedik, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 24/2016 z 20. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RC & T Detva s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RC & T Detva s. r. o.,
Záhradná 857/3, Detva (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 24/2016 z 20. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen sa
žalobou podanou na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 S 167/2015 domáhala preskúmania zákonnosti postupu
a rozhodnutia mesta Detva (ďalej len „správny orgán“) č. 826/2014/JĽa-rozh. zo 4. júna
2014 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým správny orgán povolil zmenu
v užívaní stavby polyfunkčného objektu. Krajský súd v označenom konaní rozhodol
rozsudkom z 11. februára 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že zrušil
rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka proti
označenému rozsudku krajského súdu podala odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol
napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala svoju argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi
a tvrdí, že napadnutým rozsudkom boli porušené jej označené práva.
3. Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu
prvého stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu porušuje jej označené práva. Argumentuje tým, že spoluvlastník
polyfunkčného objektu, ako aj pozemku, na ktorom stojí, nemal dôvod byť účastníkom
správneho konania, pretože podstatou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu bola
zmena v účele užívania niektorých nebytových priestorov v polyfunkčnom objekte bez toho,
aby došlo k nejakým stavebným zmenám či úpravám. Podľa jej názoru teda nemohli byť
dotknuté práva spoluvlastníka, pretože výlučným vlastníkom nebytových priestorov,
ktorých sa zmena účelu využitia dotkla, boli v jej výlučnom vlastníctve. V nadväznosti na to
tvrdí, že na určenie okruhu účastníkov správneho konania o zmene účelu využitia stavby sa
použijú primerane ustanovenia o kolaudácii stavby, pričom správny orgán správne určil
okruh účastníkov správneho konania, keď so spoluvlastníkom polyfunkčného objektu, ako
aj pozemku, na ktorom tento objekt stojí, nekonal ako s účastníkom konania. Sťažovateľka
2
svoju argumentáciu v sťažnosti ďalej rozvíja a tvrdí, že krajský súd tým, že zrušil
rozhodnutie správneho orgánu a následne aj najvyšší súd tým, že potvrdil rozsudok
krajského súdu, porušili jej označené práva.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, označený
rozsudok najvyššieho súdu zrušil a priznal jej náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok...
7. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
10. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,
ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
4
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel
k záveru, že správny orgán prvého stupňa v danom prípade nepostupoval v intenciách
citovaných právnych noriem, keď nekonal v súčinnosti s účastníkmi konania, a to aj
so spoluvlastníkom spoločných častí objektu a pozemku, ktorých sa zmena užívania týkala,
tak ako to určuje ust. § 78 ods. 1 v spojení s ust. § 85 ods. 1 stavebného zákona.
Správnemu orgánu neprislúcha vo vlastnej kompetencii posúdiť, akým spôsobom
môže byť zmenou v užívaní stavby dotknuté právo spoluvlastníka spoločných priestorov
a pozemku. Je jeho povinnosťou, umožniť účastníkovi, aby v konaní mohol vymedziť rozsah
svojich práv a záujmov, ktoré by rozhodnutím mohli byť dotknuté.
V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že správny orgán v rámci svojej
kompetencie, ktorú mu zveruje stavebný zákon, by mal pri výkone verejnej moci dohliadať
nad dodržiavaním nielen relevantných právnych predpisov vzťahujúcich sa k stavebnému
konaniu, ale aj iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zo svojej pozície by mal
6
zabraňovať svojou rozhodovacou činnosťou výkonu takých subjektívnych práv, ktoré by
zasahovali do výkonu práv iného subjektu s rovnakým obsahom práv.
Vzhľadom na uvedené považoval aj odvolací súd námietku žalobcu, týkajúcu sa
porušenia platných právnych predpisov za dôvodnú.
V danom prípade, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mohlo dôjsť
vydaným rozhodnutím k zásahu do základných práv a slobôd spoločnosti ,
medzi ktoré rozhodne patrí aj ochrana vlastníckeho práva a s ním spojená ochrana,
predmet vlastníctva nerušene užívať.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že vlastnícke právo ako také, je absolútne a pôsobí
„erga omnes“. V ústavnoprávnej rovine podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Funkcia práva vlastniť majetok
a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvalé garantovala
právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, sa
nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa poskytuje ochrana majetku
každej fyzickej a právnickej osobe s výnimkou pozbavenia majetku na základe podmienok
ustanovených v zákone z dôvodu verejného záujmu.
V žiadnom verejnom záujme (okrem extrémnych situácií) alebo individuálnom
záujme, nemôže jeden záujem prevážiť nad vlastníckym právom a nemôže odôvodniť to, aby
sa niekomu odobrala možnosť priamo presadzovať svoje práva v konaní, v ktorom sa o nich
rozhoduje.
Nepostačuje, aby stavebný úrad sám kontroloval rešpektovanie práv a oprávnených
záujmov spoluvlastníka stavby a pozemku, ktorý nie je stavebníkom v kolaudačnom konaní
(v primeranom rozsahu aj v konaní o zmene užívania stavby) namiesto neho, lebo občan má
právo zúčastňovať sa riadnej kontroly zákonnosti zásahu do jeho práv, vrátane ústavných.
Nemožno sa preto stotožniť s názorom žalovaného a žiadateľa, že primeranosť
aplikácie ust. § 78 ods. 1 stavebného zákona na konanie o zmene v užívaní stavby, znamená
vylúčenie spoločnosti z účasti na tomto konaní ako spoluvlastníka
spoločných priestorov a pozemku. Pretože uvedená spoločnosť je spoluvlastníkom
spoločných priestorov a pozemku na ktorom stojí zmenami dotknutá stavba, t. j. subjektom
definovaným v ust. § 78 ods. 1 stavebného zákona, je na tomto účastníkovi, či v konaní
uplatní námietky a preukáže, či zmenou užívania stavby dôjde k zásahu do jeho práv. Toto
oprávnenie však môže využiť len v prípade, ak správny orgán koná v súlade so svojimi
povinnosťami, uloženými príslušnými právnymi predpismi.
Stavebný úrad je povinný postupovať v konaní o zmene v užívaní stavby, na ktoré sa
primerane vzťahujú ustanovenia stavebného zákona týkajúce sa kolaudačného konania,
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, je povinný chrániť záujmy štátu
a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností. Jeho povinnosťou je tiež postupovať v tomto konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa
konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,
najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Rozhodnutie stavebného
úradu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Úrad je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a pre tento účel si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu
správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci
správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené
procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
V danom prípade, ak stavebný úrad v stavebnom konaní nekonal so všetkými mu
známymi účastníkmi konania, odňal im nielen právo na konanie, ale došlo k porušeniu
povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a zadovážiť si podklady relevantné pre vydanie
rozhodnutia.»
14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor
krajského súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
8
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu sú zrozumiteľné, vyčerpávajúce a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavný súd len dodáva,
že ochrana vlastníckeho práva je realizovaná aj prostredníctvom procesných záruk vo forme
účastníctva správneho konania v prípadoch, kde sa rozhoduje o právach a povinnostiach,
ktorými môže byť dotknuté vlastníctvo konkrétnych osôb. Vychádzajúc z uvedeného je
ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého
rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
17. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv hmotnej povahy, teda základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ústavný súd konštatuje, že ide o kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým a prori
nemohlo byť negatívne zasiahnuté do označených práv sťažovateľky nezvratným
spôsobom, keďže vec bola vrátená na ďalšie konanie správnemu orgánu. Nad rámec
uvedeného konštatuje, že ani dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také
skutočnosti, ktoré by svedčili o opaku, teda o obhájiteľnom zásahu do vlastníckych práv
sťažovateľky. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a náhrady trov konania),
pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2018
10