Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 64/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RC & T Detva s. r. o., Záhradná

857/3, Detva, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek BENEDIK, s. r. o.,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marek

Benedik, vo veci namietaného porušenia v spojení

so základným právom vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 20. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RC & T Detva s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RC & T Detva s. r. o.,

Záhradná 857/3, Detva (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení so základným právom

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen sa

žalobou podanou na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. domáhala preskúmania zákonnosti postupu

a rozhodnutia mesta Detva (ďalej len „správny orgán“) č. 826/2014/JĽa-rozh. zo 4. júna

2014 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým správny orgán povolil zmenu

v užívaní stavby polyfunkčného objektu. Krajský súd v označenom konaní rozhodol

rozsudkom z 11. februára 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že zrušil

rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka proti

označenému rozsudku krajského súdu podala odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol

napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala svoju argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi

a tvrdí, že napadnutým rozsudkom boli porušené jej označené práva.

3. Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu

prvého stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu porušuje jej označené práva. Argumentuje tým, že spoluvlastník

polyfunkčného objektu, ako aj pozemku, na ktorom stojí, nemal dôvod byť účastníkom

správneho konania, pretože podstatou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu bola

zmena v účele užívania niektorých nebytových priestorov v polyfunkčnom objekte bez toho,

aby došlo k nejakým stavebným zmenám či úpravám. Podľa jej názoru teda nemohli byť

dotknuté práva spoluvlastníka, pretože výlučným vlastníkom nebytových priestorov,

ktorých sa zmena účelu využitia dotkla, boli v jej výlučnom vlastníctve. V nadväznosti na to

tvrdí, že na určenie okruhu účastníkov správneho konania o zmene účelu využitia stavby sa

použijú primerane ustanovenia o kolaudácii stavby, pričom správny orgán správne určil

okruh účastníkov správneho konania, keď so spoluvlastníkom polyfunkčného objektu, ako

aj pozemku, na ktorom tento objekt stojí, nekonal ako s účastníkom konania. Sťažovateľka

2

svoju argumentáciu v sťažnosti ďalej rozvíja a tvrdí, že krajský súd tým, že zrušil

rozhodnutie správneho orgánu a následne aj najvyšší súd tým, že potvrdil rozsudok

krajského súdu, porušili jej označené práva.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, označený

rozsudok najvyššieho súdu zrušil a priznal jej náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok...

7. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

10. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

4

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel

k záveru, že správny orgán prvého stupňa v danom prípade nepostupoval v intenciách

citovaných právnych noriem, keď nekonal v súčinnosti s účastníkmi konania, a to aj

so spoluvlastníkom spoločných častí objektu a pozemku, ktorých sa zmena užívania týkala,

tak ako to určuje ust. § 78 ods. 1 v spojení s ust. § 85 ods. 1 stavebného zákona.

Správnemu orgánu neprislúcha vo vlastnej kompetencii posúdiť, akým spôsobom

môže byť zmenou v užívaní stavby dotknuté právo spoluvlastníka spoločných priestorov

a pozemku. Je jeho povinnosťou, umožniť účastníkovi, aby v konaní mohol vymedziť rozsah

svojich práv a záujmov, ktoré by rozhodnutím mohli byť dotknuté.

V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že správny orgán v rámci svojej

kompetencie, ktorú mu zveruje stavebný zákon, by mal pri výkone verejnej moci dohliadať

nad dodržiavaním nielen relevantných právnych predpisov vzťahujúcich sa k stavebnému

konaniu, ale aj iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zo svojej pozície by mal

6

zabraňovať svojou rozhodovacou činnosťou výkonu takých subjektívnych práv, ktoré by

zasahovali do výkonu práv iného subjektu s rovnakým obsahom práv.

Vzhľadom na uvedené považoval aj odvolací súd námietku žalobcu, týkajúcu sa

porušenia platných právnych predpisov za dôvodnú.

V danom prípade, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mohlo dôjsť

vydaným rozhodnutím k zásahu do základných práv a slobôd spoločnosti ,

medzi ktoré rozhodne patrí aj ochrana vlastníckeho práva a s ním spojená ochrana,

predmet vlastníctva nerušene užívať.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že vlastnícke právo ako také, je absolútne a pôsobí

„erga omnes“. V ústavnoprávnej rovine podľa SR vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Funkcia práva vlastniť majetok

a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvalé garantovala

právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, sa

nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa poskytuje ochrana majetku

každej fyzickej a právnickej osobe s výnimkou pozbavenia majetku na základe podmienok

ustanovených v zákone z dôvodu verejného záujmu.

V žiadnom verejnom záujme (okrem extrémnych situácií) alebo individuálnom

záujme, nemôže jeden záujem prevážiť nad vlastníckym právom a nemôže odôvodniť to, aby

sa niekomu odobrala možnosť priamo presadzovať svoje práva v konaní, v ktorom sa o nich

rozhoduje.

Nepostačuje, aby stavebný úrad sám kontroloval rešpektovanie práv a oprávnených

záujmov spoluvlastníka stavby a pozemku, ktorý nie je stavebníkom v kolaudačnom konaní

(v primeranom rozsahu aj v konaní o zmene užívania stavby) namiesto neho, lebo občan má

právo zúčastňovať sa riadnej kontroly zákonnosti zásahu do jeho práv, vrátane ústavných.

Nemožno sa preto stotožniť s názorom žalovaného a žiadateľa, že primeranosť

aplikácie ust. § 78 ods. 1 stavebného zákona na konanie o zmene v užívaní stavby, znamená

vylúčenie spoločnosti z účasti na tomto konaní ako spoluvlastníka

spoločných priestorov a pozemku. Pretože uvedená spoločnosť je spoluvlastníkom

spoločných priestorov a pozemku na ktorom stojí zmenami dotknutá stavba, t. j. subjektom

definovaným v ust. § 78 ods. 1 stavebného zákona, je na tomto účastníkovi, či v konaní

uplatní námietky a preukáže, či zmenou užívania stavby dôjde k zásahu do jeho práv. Toto

oprávnenie však môže využiť len v prípade, ak správny orgán koná v súlade so svojimi

povinnosťami, uloženými príslušnými právnymi predpismi.

Stavebný úrad je povinný postupovať v konaní o zmene v užívaní stavby, na ktoré sa

primerane vzťahujú ustanovenia stavebného zákona týkajúce sa kolaudačného konania,

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, je povinný chrániť záujmy štátu

a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať

plnenie ich povinností. Jeho povinnosťou je tiež postupovať v tomto konaní v úzkej

súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa

konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,

najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Rozhodnutie stavebného

úradu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Úrad je povinný zistiť presne

a úplne skutočný stav veci a pre tento účel si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu

správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci

správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené

procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

V danom prípade, ak stavebný úrad v stavebnom konaní nekonal so všetkými mu

známymi účastníkmi konania, odňal im nielen právo na konanie, ale došlo k porušeniu

povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a zadovážiť si podklady relevantné pre vydanie

rozhodnutia.»

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

krajského súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

8

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu sú zrozumiteľné, vyčerpávajúce a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavný súd len dodáva,

že ochrana vlastníckeho práva je realizovaná aj prostredníctvom procesných záruk vo forme

účastníctva správneho konania v prípadoch, kde sa rozhoduje o právach a povinnostiach,

ktorými môže byť dotknuté vlastníctvo konkrétnych osôb. Vychádzajúc z uvedeného je

ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a podľa dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého

rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

17. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv hmotnej povahy, teda základného práva

vlastniť majetok podľa a práva podľa dodatkového protokolu,

ústavný súd konštatuje, že ide o kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým a prori

nemohlo byť negatívne zasiahnuté do označených práv sťažovateľky nezvratným

spôsobom, keďže vec bola vrátená na ďalšie konanie správnemu orgánu. Nad rámec

uvedeného konštatuje, že ani dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také

skutočnosti, ktoré by svedčili o opaku, teda o obhájiteľnom zásahu do vlastníckych práv

sťažovateľky. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a náhrady trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2018

10