Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 62/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , správcu konkurznej podstaty,

, zastúpeného

, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. z 21. apríla 2017

a z 19. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. novembra 2017 doručená sťažnosť , správcu konkurznej podstaty,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 21. apríla 2017 vydaným vyšším súdnym úradníkom

(ďalej len „napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) a uznesením okresného súdu

z 19. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní vedenom

pod sp. zn. okresný súd napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka

rozhodol o odmene sťažovateľa ako správcu za výkon funkcie tak, že mu odmenu krátil

z dôvodu nepodania správ včas. Sťažovateľ proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka podal sťažnosť, o ktorej okresný súd rozhodol napadnutým uznesením tak,

že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu tvrdí, že napadnuté uznesenia

sú arbitrárne, porušujúce jeho označené práva. Podstata jeho argumentácie spočíva v názore,

že okresný súd vyhodnotil rozhodné skutočnosti pre krátenie jeho odmeny v rozpore

so skutočnosťou a relevantnými ustanoveniami právnych predpisov vzťahujúcimi sa na jeho

vec. Sťažovateľ tvrdí, že predmetné správy doručil okresnému súdu včas.

4. Sťažovateľ na základe uvedených dôvodov a v sťažnosti uvedenej argumentácie je

presvedčený o porušení svojich označených práv napadnutými uzneseniami vyššieho

súdneho úradníka a okresného súdu, preto v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho označených práv

označenými napadnutými uzneseniami okresného súdu, napadnuté uznesenia zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení práv procesného

charakteru (na súdnu ochranu zaručeného v a listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj

označených práv hmotného charakteru (vlastniť majetok podľa a

ods. 1 Listiny a na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd označenými napadnutými uzneseniami

okresného súdu.

8. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu vydaného vyšším súdnym

úradníkom, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka, keďže ho už meritórne

preskúmal na základe sťažnosti okresný súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

9. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd v súlade so svojou

judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že vec

bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

12. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura

novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

13. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

14. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu okresného súdu

do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že nesprávne

interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Sťažovateľ namieta

arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresného súdu vydaného v konkurznom konaní

založenú na jeho názore, že v okolnostiach posudzovanej veci primeraná aplikácia

ustanovení týkajúcich sa doručovania podaní zahŕňa

aj zachovanie účinkov doručenia elektronického podania bez autorizácie za predpokladu,

že podanie bolo zároveň v listinnej podobe doručené všeobecnému súdu v zákonnej lehote.

15. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa (a podľa listiny) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako

Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere

uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

16. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Okresný súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

„3. Podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) ak tento

zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie,

na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie

o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia

4. Podľa lehota je zachovaná, ak je podanie doručené najneskôr

posledný deň lehoty tomu, komu je podanie určené; to neplatí, ak ide o lehotu na podanie

odvolania...

8. Súd preskúmal sťažnosť správcu a ostatný spisový materiál a zistil, že podaná

sťažnosť nie je dôvodná. Pri posudzovaní sťažnosti a s ňou súvisiaceho uznesenia súd

posudzoval spôsob podávania správ stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu

a vykonaných úkonoch. Súd pri rozhodovaní o priznaní paušálnej odmeny správcu na výkon

funkcie do prvej schôdze veriteľov a pri rozhodovaní o sťažnosti voči uzneseniu o priznaní

krátenej odmeny prihliadal na výpočet limitných termínov a na doručenie jednotlivých

správ na súd v zmysle ustanovenia , nakoľko lehoty pre doručovanie

správ správcom súdu sú hmotnoprávne. Práve ustanovenie odseku 3 odstraňuje pochybnosti

pri posudzovaní lehôt, ktoré sú ustanovené pre správcu alebo účastníkov konania. Lehota

sa považuje za zachovanú, ak je podanie doručené najneskôr posledný deň lehoty tomu,

komu je určené, okrem lehoty na podanie odvolania. Z uvedeného vyplýva, že správy, ktoré

správca podáva súdu musia byť posledný deň lehoty doručené súdu, nie podané na poštovú

prepravu, resp. odosielané mailom. Podľa spisového materiálu prvá správa bola doručená

súdu (podľa odtlačku podacej pečiatky súdu) dňa 02. 09. 2016 a to bez predchádzajúceho

doručenia správy mailom. Lehota na podanie prvej správy uplynula dňa 31. 08. 2016.

Druhá písomná správa bola podľa podacej pečiatky doručená súdu dňa 20. 09. 2016,

pričom lehota na podanie druhej správy uplynula 20. 09. 2016 (pre úplnosť, elektronicky

bola správa odoslaná dňa 20. 09. 2016) a teda súd považoval správu za riadne a včas

doručenú. Tretia písomná správa bola súdu doručená dňa 07. 10. 2017, elektronicky bola

správa odoslaná 06. 10. 2016, pričom lehota na podanie správy uplynula dňa 05. 10. 2016.

Štvrtá správa bola považovaná za doručenú riadne a včas, nakoľko bola súdu doručená

dňa 11. 11. 2016 a posledným dňom lehoty bol 11. november 2016. Súd teda vyhodnotil

krátenie odmeny v zmysle zákona a vyhlášky za vykonané v súlade s právnymi predpismi,

keď v uznesení bolo skonštatované, že správca si neplnil úlohy riadne, nakoľko nepodal

prvú a tretiu správu súdu v zákonom ustanovených lehotách, ale oneskorene. Na záver súd

uvádza, že správca bol v odôvodnení napadnutého uznesenia oboznámený s postupom

posudzovania včasnosti podania jednotlivých správ, keď v odôvodnení tohto rozhodnutia

vyšší súdny úradník uviedol aj ustanovenie .“

17. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

18. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že okresným súdom citované ustanovenie

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v okolnostiach posudzovanej veci

(netýkalo sa lehoty na podanie odvolania, pozn.) možno vzhľadom na jeho povahu

považovať za lex specialis vo vzťahu k príslušnému ustanoveniu § 121 ods. 5 Civilného

sporového poriadku ako lex generalis. Ústavný súd rešpektujúc účel konkurzného konania,

ako aj z toho vyplývajúcu požiadavku rýchlosti konania preto nepovažuje takýto výklad

jednoduchého práva aj vzhľadom na skutočnosť, že ide o nárok správcu konkurznej

podstaty, teda osobu u ktorej sa predpokladá profesionálny prístup a znalosť právnych

predpisov, za ústavne nesúladný, resp. taký, ktorým by v intenzite potrebnej na vyslovenie

porušenia označených práv mohlo byť zasiahnuté do týchto jeho práv. Inými slovami otázka

krátenia nároku na odmenu správcu konkurznej podstaty spravidla nedosahuje

ústavnoprávny rozmer.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Ústavný súd vychádzajúc zo záveru o ústavnej udržateľnosti výkladu

jednoduchého práva vo veci sťažovateľa zároveň konštatuje, že nezistil ani relevantnú

súvislosť medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľa hmotnej povahy. Preto aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a

ods. 1 listiny, odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

21. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (na zrušenie uznesenia okresného súdu a priznanie náhrady trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2018